Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Ôsma časť)

Branislav Krasnovský
27. februára 2024   Cirkev   Božské Srdce Ježišovo

Rok s Božským Srdcom Nášho Pána

Vo vianočnom období sme si pripomenuli 350. výročie zjavenia Božského Srdca Ježišovho svätej Margite Márii Alacoque. K zjaveniu došlo 27. decembra 1673. Preto sme sa v Nadácii Slovakia Christiana rozhodli, že rok 2024 až do 27. decembra venujeme úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu.

Kult Božského Srdca Ježišovho predstavuje teda už 350 rokov signifikantnú formu katolíckej zbožnosti, ktorá formovala katolícku identitu po Tridentskom koncile a v reakcii na protestantskú revolúciu. Kult Božského Srdca Ježišovho, ktorého obraz dominoval väčšine starších vydaní Jednotného katolíckeho spevníka, bol ozdobou našich katolíckych domácností a zároveň pohoršením pre generácie bludárov, predstavuje jeden zo skúšobných kameňov katolíckej pravovernosti.

Je symbolom toho, že Ježiš Kristus, Boží Syn, prijal ľudské telo, ktorého centrom je práve srdce. Symbolom toho, že trpel v ľudskom tele a vstal z mŕtvych v ľudskom oslávenom tele. Je symbolom lásky Nášho Pána k nám ľuďom, je útočiskom kresťanských rodín v boji s ich nepriateľmi.

V rámci celoročného pripomínania tohto kultu, jeho histórie, umeleckej aj literárnej prezentácie, začíname na portáli Christianitas.sk pravidelnú sériu článkov na tému Božského Srdca Ježišovho.

Božské Srdce Ježišovo, zmiluj sa nad nami!

***

Vo ôsmej časti našej série článkov o oslave a úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu si predstavíme ďalších katolíckych svätcov, ktorí pokračovali v šírení tejto úcty v 19. storočí. Aj vďaka nim sa Najsvätejšie Srdce Ježišovo stalo neoddeliteľnou súčasťou mystického a duchovného života katolíckej Cirkvi.

Sv. Madeleine Sophie Baratová(1779 – 1865)

Svätá Madeleine Sophie Baratová sa narodila v malej burgundskej dedine. Jej otec bol stolárom, brat Louis bol rehoľníkom a mal pozitívny vplyv na duchovný vývoj svojej sestry. Vďaka nemu sa sv. Madeleine Sophie Baratová už v dievčenskom veku plynne naučila hovoriť po španielsky a taliansky.

Brat Louis sa ako dobrý katolík počas Francúzskej revolúcie (1789 – 1799) dostal do väzenia, kde mu hrozili galeje alebo trest smrti. Po zatknutí a popravení primitívneho kata Robespierra však Louisa Barata prepustili. Začal teda pôsobiť v Paríži a svoju sestru vzal do hlavného mesta so sebou. V Paríži sa Madeleine Sophie zoznámila aj s jezuitom Varinom a koncepciou úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorá jej nesmierne učarovala.

Svätá Madeleine Sophie Baratová pracovala v Paríži ako katechétka a vyučovala zanedbanú mládež. Vo Francúzsku, duchovne zranenom antiklerikálnymi revolučnými degenerátmi pomáhala obnoviť význam katolíckej rodiny, vážne narušenej novopohanskými vzormi a doktrínami. V prvom rade sa venovala výchove zanedbaných a morálne spustnutých mladých dievčat.

Madeleine Sophie bola inteligentná veriaca katolíčka, s túžbou vstúpiť do karmelitánskeho rádu. Ale na výzvu jezuitu Varina, ktorý hľadal morálne a duchovne silné katolícke ženy, schopné pracovať s morálne zanedbanými a spustnutými dievčatami revolučného Francúzska, ktoré sa po poprave alebo uväznení svojich rodičov republikánskymi revolučnými degenerátmi ocitli doslova na ulici.

Spoločne s troma priateľkami pod vedením jezuitu Varina začala teda týmto opusteným dievčatám pomáhať a v roku 1800 sa trojica žien zasvätila Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Otcovi Josephovi Varinovi pomáhali aj ďalší mladí kňazi – Charles de Broglie, Charles Leblanc, a tiež bratia Xavier a Leonor de Tournely. Do konca svojho života ďakovala sv. Madeleine Sophie Baratová svojmu bratovi Louisovi, že ju s otcom Josephom Varinom a ďalšími jezuitskými kňazmi zoznámil.

V roku 1801 učila na kláštornej škole a v roku 1802 založila rád Rehoľníc Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Práve v kláštore prijala meno Magdaléna a 62 rokov bola prvou abatyšou (predstavenou) kláštorného spoločenstva. Rehoľné pravidlá vypracovala spoločne s jezuitským otcom Varinom, regula spoločenstva bola schválená v roku 1815.

Milostivý Boh dielo matky sv. Madeleine Sophie Baratovej požehnal. V nasledujúcich desaťročiach sa rád rozšíril nielen vo Francúzsku, ale aj v celej Európe, Afrike a v Amerike – postupne vznikli internátne školy v Amiens, Lyone, Bordeaux, Marseille, Bruseli, Ríme, Madride. Rád neexistoval len na britských ostrovoch a v Austrálii, pretože anglikáni boli protikatolícki a britské zákony zakazovali na britskej pôde katolícku vieru, pričom Angličania neustále tvrdo tyranizovali írske katolícke obyvateľstvo.

Svätá Madeleine Sophie Baratová zakladala penzióny a internáty pre deti zo všetkých vrstiev. Organizovala exercičné cvičenia pre ženy, vychovávala učiteľky. Spoločnosť rehoľníc Najsvätejšieho Srdca Ježišovho sa stala jednou z najvýznamnejších a najúspešnejších výchovných katolíckych cirkevných inštitúcií.

V roku 1865, niekoľko mesiacov pred jej smrťou, účinkovalo po celom svete 99 spoločenstiev a 3540 mníšok. Vo svojom závete napísala: „Formovala ma láska k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, nebyť Jeho, naša práca by nebola ničím. Láska k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu je istou cestou pre spasenie duší, po ktorej treba kráčať.“

Svätá Madeleine Sophie Baratová bola blahorečená v roku 1908 a svätorečená v roku 1925.

Sv. Michel Garicoïts (1797 – 1893)

Svätý Michel Garicoïts sa narodil v baskickej roľníckej rodine. Baskovia boli dlhé stáročia vernými katolíkmi, ktorí dali katolíckej Cirkvi mnohých svätcov – prví jezuitskí svätci (Sv. Ignác z Loyoly, sv. František Xaverský a ďalší) pochádzali práve z baskického prostredia. Situácia sa, žiaľ, zmenila až počas španielskej občianskej vojny, 1936 – 1939, kedy sa mnoho Baskov nakazilo ľavičiarskym antiklerikálnym morom.

Svätý Michel Garicoïts už od detstva cítil povolanie stať sa kňazom. Rodičia však boli veľmi chudobní a Michel až do svojich 15 rokov nechodil ani poriadne do školy, pretože musel pomáhať svojim rodičom na poli. Keďže však bol veľmi nadaný, všimol si ho miestny kňaz a jeho prostredníctvom Cirkev poskytla mladému Michelovi financie potrebné pre ďalšie štúdium.

Ako študent mladý Miguel exceloval, takže si ho všimol nielen bayonnský biskup, ale začali ho už počas štúdia teológie označovať ako ďalšieho svätého Luisa Gonzagu. V roku 1823 bol vysvätený za kňaza a jeho prvým pôsobiskom sa stala malá obec Cambo les Bains, ktorú duchovne spravoval staručký kňaz. Svätý Michel Garicoïts obdivuhodne obnovil duchovný život farníkov, a zároveň v dedine začal presadzovať kult Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Po troch rokoch pôsobenia v Cambo les Bains si biskup v Bayonne povolal inteligentného a zbožného Michela späť do Bayonne a poveril ho spravovaním kňazského seminára diecézy. Svoje povinnosti vykonával s takým zápalom, že ho čoskoro vymenovali za riaditeľa seminára.

V Bayonne ho podľa jeho slov Panna Mária inšpirovala k založeniu nábožného kňazského inštitútu, založeného na skromnosti, odlúčení od sveta a poslušnosti. Jeho členovia sa venovali misiám a vyučovaniu. Spoločne s päticou ďalších kňazov a pátrov – Fondeville, Guimon, Perguilhen, Larrouy a Chirou – začal uvedený inštitút svoju činnosť. Pod ich vedením vznikali školy, ktoré sa čoskoro stali najúspešnejšími školami v celom regióne a kňazi tohto spoločenstva sa čoskoro dostali aj do Latinskej Ameriky – najmä do Argentíny, Uruguaja a Čile.

Posledných 10 rokov svojho života trpel sv. Michel Garicoïts nesmiernymi bolesťami. Bol vážne chorý, nestrácal však dobrú náladu ani vieru. Každý deň ďakoval Bohu za svoju ťažkú chorobu, svoje utrpenie obetoval za obrátenie hriešnikov a tešil sa, že si bude môcť časť Očistca kvôli bolestiam odčiniť už tu na zemi. Umrel 14. mája 1863 skoro ráno, poslednú noc svojho života strávil v modlitbách. Bratia, ktorí boli pri jeho lôžku, zachytili aj jeho posledné slová: „Ďakujem Ti Pane, vo svojom veľkom milosrdenstve ma ľutuješ a neustále mi pomáhaš a stojíš pri mne.“

Blahorečený bol v roku 1923 a kanonizovaný bol v Bazilike sv. Petra v roku 1947 pápežom Piom XII.

Sv. Peter Julián Eymard (1811 – 1868)

Sv. Peter Julián Eymard, katolícky kňaz a svätec, zakladateľ eucharistiánov.

Narodil sa v chudobnej rodine vo francúzskom mestečku La Mure. Pochádzal z 10 súrodencov, dospelosti sa však dožil len on a jeho sestra Mária. Rodičia z ulice prichýlili malé dievčatko – sirotu, ktorú tiež vychovali.

Rodičia sv. Petra Juliána Eymarda boli veľmi zbožní a mladý Peter pociťoval veľkú lásku k Eucharistii už od svojho detského veku. V detstve ho formoval miestny jansenistický kňaz, takže čoskoro začali deti, medzi nimi aj mladý Peter Julián Eymard, pociťovať z Boha strach a hrôzu.

Kňaz totiž deti formoval veľmi tvrdým spôsobom – zakazoval im prijímať Eucharistiu častejšie ako raz za mesiac. Pri jednej z púti do Paríža (Notre-Dame) sa však mladý Peter zoznámil aj s inými kňazmi a čoskoro sa dozvedel, že Boh nie je len spravodlivý, ale aj milosrdný. Postupne sa sv. Peter Julián Eymard zbavil problematického jansenizmu a začal žiť bohatý život viery.

Po opustení bludu jansenizmu jeho rozhodnutie stať sa kňazom ešte viac zosilnelo. Rodičia však nechceli ani len počuť o tom, žeby sa mal stať kňazom, boli totiž presvedčení, že Peter Julián zdedí ich majetok a postará sa o nich až do ich smrti. Otec mu dokonca už vybral nevestu. Mladý Peter Julián však túžil po dráhe kňaza za každú cenu, úplne sa odovzdal do Božích rúk. Keďže sa dozvedel, že kňaz musí vedieť po latinsky, za ušetrené peniaze si kúpil učebnicu latinčiny a usilovne sa ju učil, a už po niekoľkých mesiacoch hovoril plynne jazykom starých Rimanov.

Milostivý Boh zasiahol aj v prípade mladého Petra Juliána. Do cesty otcovi poslal jedného z misionárov oblátov Panny Márie a ten dohovoril zbožným rodičom Petra Juliána – povedal im, že brániť tak nadanému mladému mužovi, aby sa stal kňazom, je hriech. Nech sa ničoho neobávajú, milostivý Boh sa postará aj o nich.

V roku 1831 začal teda mladý Peter Julián študovať teológiu v kňazskom seminári v Grenobli. Miestny jansenistický farár z detstva mu však odmietol dať potvrdenie pre štúdium, napriek tomu však mladého Petra Juliána do seminára prijali. Po troch rokoch štúdia prijal kňazské svätenie a stal sa kaplánom v rodnom kraji.

V roku 1837 ho biskup vyslal do zanedbanej farnosti, v ktorej od Francúzskej revolúcie (1789 – 1799) nebol žiadny kňaz. Kostol bol spustnutý a fara bola neobývateľná. Mladý Peter Julián začal pôsobiť doslova v katastrofických podmienkach, no napriek počiatočným ťažkostiam dokázal túto farnosť duchovne pozdvihnúť. Jeho veľkým vzorom a osobným priateľom bol svätý Ján Maria Vianney, s ktorým mal veľa spoločného.

Mladého Petra Juliána však i naďalej lákal rehoľný život. Vstúpil preto do kongregácie maristov v Lyone, a čoskoro sa tu stal spirituálom. Medzi bohoslovcami a spolubratmi bol nesmierne obľúbený, takže sa neskôr stal aj provinciálom rádu.

V roku 1845 pri sprievode Božieho Tela prežil nesmierne silný duchovný zážitok počas nesenia Eucharistie. Cítil sa nesmierne blažený a celé jeho vnútro bolo preniknuté láskou k Ježišovi a silnou vierou. Kristovmu Najsvätejšiemu Telu ponúkol nielen seba, ale aj celé Francúzsko a Cirkev.

Od roku 1850 si Peter Julián Eymard stále viac uvedomoval potrebu založiť kongregáciu, ktorej členovia by si ctili Eucharistiu. Udržiaval blízke kontakty aj so svätou Máriou Terezkou od Srdca Ježišovho, ktorá sv. Petra Juliána Eymarda poznala. O roku 1851 do roku 1853 prežil Peter Julián Eymard niekoľko ďalších mystických zážitkov, jeho blízkym pomocníkom sa stal veľký ctiteľ Eucharistie Raymond de Cuers (1809 – 1871).

V roku 1856 ho nový predstavený maristov Julien Favre (1812–1881) oslobodil od rehoľných sľubov, po získaní súhlasu arcibiskupa Siboura tak Peter Julián Eymard založil Kongregáciu eucharistiánov. K prvým eucharistiánom patrili okrem neho, de Cuersa aj Cyr Champion a známy sochár Rodin, ktorý však nakoniec dal prednosť sochárskej dráhe a umeniu. Kongregácia sa rozrastala len pomaly, v roku 1864 dokončil Peter Julián Eymard konečnú verziu regule Kongregácie.

Kongregácia mala spočiatku len pár členov, mnohí v nej nevytrvali a odišli. Boh však aj ich dielo požehnal a Kongregácia eucharistiánov sa napokon šírila najmä vo frankofónnych krajinách, dnes pôsobí po celom svete.

V roku 1868 dostal vyčerpaný svätec Peter Julián mŕtvicu a zomrel. Blahorečený bol v roku 1926 a kanonizoval ho pápež Ján XXIII. v roku 1962.
(Pokračovanie)

***

predchádzajúce časti:
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Druhá časť)
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Tretia časť)
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Štvrtá časť)
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Piata časť)
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Šiesta časť)
Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Siedma časť)

***

Titulný ilustračný obrázok, Najsvätejšie Srdce Ježišovo v strede okennej ružice vo farnosti Nepoškvrneného počatia v São Paulo, Brazília, zdroj: wikimedia commons

***

Staňte sa členom Fatimského Apoštolátu!

Dostanete od nás ako časopis Spojenectvo s Máriou ako dar.

Členovia Fatimského Apoštolátu (FA) však okrem dvojmesačníka dostávajú tiež rôzne sväteniny – medailóny, brožúrky, plakety a podobne. A navyše – za členov FA sú odslúžené sv. omše a tiež sa zvlášť za nich a za nimi spísané úmysly modlia Služobnice Ducha Svätého počas celonočných adorácií, konaných v kláštore každú druhú noc.

Členstvo vo Fatimskom Apoštoláte je dobrovoľné, fatimský apoštol ho potvrdzuje svojím súhlasom a zasielaním pravidelného príspevku vo forme milodaru. Rovnako tak sa však môže fatimský apoštol kedykoľvek rozhodnúť zrušiť svoje členstvo, čo oznámi buď písomne alebo telefonicky.

Pridajte sa teda k našim pravidelným podporovateľom a staňte členmi Fatimského Apoštolátu – prihlásiť sa môžete na tel. čísle 02/222 00 777.

Svojím členstvom vo Fatimskom Apoštoláte tým najlepším spôsobom podporíte v týchto neľahkých časoch fungovanie Nadácie Slovakia Christiana, ako aj portálu Christianitas.sk a ich neúnavnú snahu o zachovanie nemenného učenia Cirkvi.

Ďakujeme!

PDF (formát pre tlač)