Nájdenie (ostatkov) sv. Štefana, prvého mučeníka

3. augusta 2025   Cirkev

Svätý Štefan, jeden zo siedmich diakonov, vytýkal Židom ich nevieru a zvolal: «Tvrdé šije a neobrezané srdcia a uši! Vy sa vždy protivíte Duchu Svätému; ako vaši otcovia, tak i vy! Ktorému z prorokov sa neprotivili vaši otcovia? I zabili tých, ktorí predzvestovali príchod Spravodlivého, ktorého ste boli vy teraz zradcami a vrahmi, ktorí ste vzali zákon zriadením anjelov, ale nezachovávali ste ho!» Židia škrípali zubami, vyviedli ho von z Jeruzalema a ukameňovali ho. Sv. Štefan sa modlil, keď zomieral: «Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!» A nábožní mužovia pochovali umučeného Štefana a horko plakali nad ním.

Prešli storočia od toho času, čo sv. Štefan prvý zomrel smrťou mučeníckou za vieru Kristovu. Pohania a Židia zúrili proti kresťanom a v tých krvavých búrkach prišiel do zabudnutia i hrob prvého mučeníka sv. Štefana; ale Boh ho zázračne objavil, aby bolo oslávené Jeho meno.

Začiatkom piateho storočia ležala tri míle od Jeruzalema dedina menom Kafargamala, v ktorej bývali kresťania. Farárom bol tam zbožný kňaz Lucian. Toho času panoval na Východe cisár Theodosius mladší. Bolo to v piatok 3. decembra roku 415. Lucian spal ako obyčajne v kostole pri krstiteľnici, aby strážil drahocenné kostolné náradie. I zjavil sa mu velebný starec s bielou bradou, v dlhom bielom rúchu, zlatými krížmi ozdobenom, ktorý v ruke držal zlatú palicu. I zavolal na kňaza menom a prikázal mu, aby išiel do Jeruzalema k biskupovi a povedal mu, aby vyhľadal hrob, v ktorom odpočívajú kosti jeho a druhých sluhov Kristových.

Lucian sa spýtal starca, kto by bol. A tento riekol: «Ja som Gamaliel, ktorý vyučoval apoštola Pavla v židovskom zákone. Na poludňajšej strane, tam pod starými ruinami, odpočíva Štefan, ktorého ukameňovali Židia pred severnou Jeruzalemskou bránou, jeho telo tam ležalo cez deň a cez noc nepochované; ale ani draví vtáci ani štvornohé zvery mu neublížili.

Na moje pripomenutie ho odniesli kresťanskí mužovia do môjho vonkajšieho obydlia, a ja som ho pochoval do vlastného hrobu na poludňajšej strane a oplakával som ho štyridsať dní. I učeník Nikodém, ktorý nocou Ježiša navštevoval, leží tam v rakve; lebo keď ho starší židovskí pre jeho vieru pozbavili úradu a vypovedali z Jeruzalema, prijal som ho pohostinne na svojom statku, opatroval do smrti a pochoval pri Štefanovi. Na tom istom mieste som pochoval i svojho syna Abidasa, ktorý predo mnou ako dvadsaťročný mládenec zomrel. Jeho telo odpočíva v tretej rakve, ktorá leží na vrchu, do ktorej som bol i ja po smrti položený.»

Lucian si myslel, že to bol len sen, a nešiel do Jeruzalema; ale postil sa a horlivo modlil. V piatok v noci sa mu zase zjavil Gamaliel a napomínal ho, aby ho poslúchol. Ukázal mu štyri koše, z ktorých boli tri zo zlata a jeden zo striebra. Dva zlaté koše boli naplnené bielymi ružami, tretí červenými; v striebornom koši ležali šafranové kvety, ktoré vydávali sladkú vôňu.

Lucian sa spýtal sa, čo tie koše znamenajú. A Gamaliel mu vysvetľoval: «To sú naše ostatky – červené ruže predstavujú mučeníka Štefana, ktorý leží pri hrobovom vchode. Druhý kôš predstavuje Nikodéma, ktorého rakva stojí oproti dverám. V treťom odpočívam ja. Štvrtý strieborný kôš predstavuje môjho syna Abidasa, ktorý bol zachovaný zo života matkinho čistý a neporušený a pri mne odpočíva.» Keď to Gamaliel povedal, zmizol. Nasledujúci piatok sa zjavil Lucianovi po tretí raz a napomínal ho, aby poslúchol, že Boh popraje vyschnutej prírode užitočný dážď a hlad v Svätej zemi prestane. A Lucian viac neváhal.

Lucian išiel ráno do Jeruzalema a rozpovedal biskupovi Jánovi zjavenie. Biskup plakal od radosti a prikázal Lucianovi, aby hrob svätých v rozvalinách pri svojom kostole hľadal. Lucian dal kopať; ale veriaci márne pracovali. Na druhý deň k nemu prišiel zbožný pustovník Migecius, ktorý riekol, že sa mu zjavil Gamaliel a oznámil, že v tých rozvalinách márne hľadajú. Ďalej hovoril Migecius, že mu Gamaliel riekol: «Po úmrtných obradoch nás položili tu a táto hŕba skál mala slúžiť na pamiatku žiaľu našich priateľov. Hľadajte inde, na mieste, ktoré sa nazýva Debatalia.» A Migecius pokračoval o svojom videní: «A skutočne. Keď som išiel na označené miesto, uzrel som starý náhrobok, na ktorom boli vykreslené tri pozlátené lôžka; najvyššie obsahovalo mládenca a starca, druhé dva po jednom mužovi. Lucian išiel hneď s robotníkmi na označené miesto. Zakrátko boli vykopané tri rakvy, na ktorých ležala náhrobná skala s nápisom: «CelieI, Apaan, Dardan, Gamaliel a Abidas.» Sýrske slovo Celiel znamená «sluha Boží», Apaan je Nikodém alebo «Ľudovíťaz», Dardan je «veniec», grécky Stefanos, Štefan.

Lucian ihneď oznámil nájdenie ostatkov svätých biskupovi Jánovi. Ján vzal sebou dvoch biskupov, Eleutheria zo Sebasty a Euletheria z Jericha a prišiel dňa 26. decembra roku 415 na to pamätné miesto. Keď otvorili rakvu sv. Štefana, zatriasla sa zem a povetrie naplnila nebeská vôňa.

Telo sv. Štefana mučeníka bolo obrátené v prach; kosti ležali neporušené v priradenom položení. Medzi veľkým zástupom bolo 73 chorých, ktorým lekári vypovedali pomoc, a všetci boli ihneď uzdravení. Biskup Ján nariadil, aby ostatky sv. Štefana boli prenesené do Jeruzalema prenesené, lebo tam bol diakonom. Niektoré kosti boli uložené v kostole obce Kafargamala, ostatné uložili do rakvy. Pri speve žalmov a chválospevov niesli biskupi a kňazi rakvu s ostatkami sv. mučeníka Štefana do Jeruzalema a zložili ju v chráme na Sione. Ihneď začal padať hojný dážď na suchú zem a zúrodnil ju požehnane.

Ostatky sv. mučeníka Štefana boli uchovávané na Sione až do roku 444. Keď toho roku zbožná cisárovná Eudoxia prišla druhý raz do Jeruzalema na púť, dala vystavať na tom mieste, kde bol sv. Štefan ukameňovaný, veľkolepý chrám, do ktorého boli prenesené ostatky sv. Štefana. Na jej vrelú žiadosť bola i Eudoxia roku 463 v tomto chráme pochovaná. Neskôr dal východný cisár Theodosius mladší niektoré ostatky sv. Štefana preniesť do Carihradu, skadiaľ sa za pápeža Pelagia I. dostali do Ríma a boli uložené v chráme sv. Laurinca. A mnohé iné chrámy boli obohatené ostatkami sv. Štefana: ako chrám v meste Hippo, kde bol sv. Augustín biskupom, v Uzale pri Utike, kde Evodius, priateľ sv. Augustína, Cirkev riadil, v Kalame v Numídii, kde bol biskupom učeník sv. Augustína, Possidius a v iných mestách a dedinách severnej Afriky, kde vtedy sv. Cirkev prekvitala.

Všade, kde sa ostatky sv. Štefana v chráme nachádzali a boli ctené, diali sa veľké divy a zázraky. V Jeruzaleme sa obrátilo behom ôsmich dní 540 Židov aj so svojím hlavným rabínom Theodorom na vieru Kristovu a dali sa slávnostne pokrstiť. Títo noví kresťania si vlastnými rukami vystavali chrám Boží, ako to Severus, biskup v Miveke, vo svojom pastierskom liste veriacim hovorí oznámil. Mnohé divy sa stali pri ostatkoch sv. Štefana v Uzale, Kalame, Andure a Hippe, o ktorých písal sv. Augustín vo svojom spise «Boží štát».

Sv. Cirkev oslavuje pamiatku nájdenia ostatkov sv. Štefana, prvého mučeníka, každoročne dňa 3. augusta.

Poučenie

Pri nájdení ostatkov sv. Štefana preukázal dobrotivý Boh svoju moc a silu zázrakmi a oslávil ich. Áno, kdekoľvek boli v chráme ctené ostatky sv. Štefana, diali sa divy a zázraky. Sv. Augustín píše vo svojich spisoch o mnohých zázrakoch, ktoré sa za jeho času stali pri ostatkoch sv. Štefana. O jednom zázraku, ktorý sa prihodil v Uzale, píše sv. Augustín (Serm. 323):

«Zomrelo nemluvniatko, ktoré nebolo pokrstené. Matka bežala zmyslov zbavená k ostatkom sv. Štefana a modlila sa: Svätý mučeníku! Vidíš, že som stratila svoju jedinú potechu; navráť mi dieťa, aby som ho mohla u Toho nájsť, ktorý ťa korunoval. – Po tej jej modlitbe sa dieťa prebudilo zo spánku smrti, a rozplakalo sa. Ľudia ho ihneď zaniesli ku kňazom, ktorí ho pokrstili. I prijalo pomazanie, vkladanie rúk a Sviatosť oltárnu; lebo vtedy bola obyčaj, že hneď po krste sa udeľovalo sväté prijímanie, keď totiž slávnostne sa krst prisluhoval. Po tomto Boh povolal k sebe dieťa. Matka ho niesla s takou dôverou do hrobu, ako keby ho zverila do náručia sv. Štefana. A vo svojej knihe «Boží štát» píše sv. Augustín o iných divoch, ktoré sa stali v Uzale v Afrike pri ostatkoch sv. Štefana. Keď biskup Evodius v Uzale dostal ostatky sv. Štefana pre svoj chrám, utiekal sa v modlitbe ku sv. mučeníkovi istý muž, ktorý si zlomil nohu; i bol hneď uzdravený a išiel do chrámu k ostatkom, aby sa poďakoval Bohu. Tie ostatky ležali na biskupskom tróne, ktorý bol prikrytý zásterou. Slepá žena si pritisla zásteru na slepé oči a ihneď opäť videla. A boli vložené ostatky do rakvy, na ktorej bol ponechaný otvor. Ktokoľvek sa priblížil k oltáru, na ktorom spočívala rakva, s dôverou vpustil do otvoru kus látky a ním sa dotkol chorého údu, ten bol uzdravený. Mnohí slepí dostali naspäť zrak. Vo sviatok sv. Štefana čítaval biskup Evodius v chráme mená tých, ktorí boli divotvorne uzdravení; oni si stali doprostred chrámu a sami vydávali svedectvo o svojom zázračnom uzdravení. Veriaci ľud sa vždy rozplakal od radosti.»

V tej istej knihe píše sv. Augustín o 62 zázrakoch, ktoré sa stali pri ostatkoch sv. Štefana v Kalame. Španielsky kňaz Eucharius, ktorý trpel na kameň, dotkol sa v chráme ostatkov sv. mučeníka, ktoré sv. Possianus do Kalamy doniesol, a bol hneď uzdravený. Zakrátko ten kňaz zomrel na druhú chorobu. Keď ho niesli do hrobu, prikryli jeho telo rúchom, ktoré ležalo na ostatkoch, a prišiel k životu. Zámožný pohan v Kalame, menom Marcial, sa kŕčovito pridŕžal pohanskej povery. Ani keď nebezpečne ochorel, nechcel sa dať pokrstiť. Jeho kresťanský zať sa modlil skrúšene, aby ho Boh osvietil. I doniesol ruže, ktorými bola ozdobená schránka s ostatkami sv. Štefana a položil ich večer nepozorovane ku hlave chorého svokra. Včas ráno dal prosiť pohan biskupa Possidiusa, aby k nemu prišiel. Biskup bol na návšteve u sv. Augustína v meste Hippo a preto išiel jeden kňaz k chorému pohanovi. Marcial sa dal vo sv. viere poučiť a bol aj pokrstený. Od krstu až po svoju smrť ustavične opakoval slová zomierajúceho sv. Štefana: «Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!»

Z týchto zázrakov, ktoré sa diali pri ostatkoch sv. Štefana a ktoré nám sv. Augustín vyrozprával, môžeš sa kresťan presvedčiť o tom, aké milosti Boh udeľuje tým, ktorí ostatky svätých ctia. Každý katolícky chrám a kaplnka, v ktorej sa slúžieva sv. omša, prechováva na oltároch ostatky svätých. A tak je v katolíckych chrámoch Boh vo Sviatosti oltárnej i so svojimi svätými osobne prítomný. Navštevuj teda, kresťan, chrám s najväčšou úctivosťou a pobožnosťou, lebo je on opravdivým domom Božím, domom milostí. Chrám Boží nech ti je útulkom v trápeniach, v potrebách a v pokušeniach. Keď do neho vkročíš s vierou a s pokorou, vyjdeš z neho potešený a posilnený. Kassian píše: «Chrám je okrášlený zlatom apoštolov, striebrom prorokov, drahokamami panien, bleskom mučeníkov, purpurom kajúcnikov.» A sv. Bonaventúra hovorí: «Chrám je krásny plnosťou viery, krajší skrze nádej, najkrajší skrze lásku.»

Modlitba

Ó Bože, popraj nám každého času, keď do Tvojho domu vstúpiť zamýšľame, živú vieru, ako ju Tvoji svätí mučeníci zachovávali a svojou smrťou spečatili. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)