Mons. ThDr. Jozef Tiso a kritika pokrokovej školy alebo Prečo moderná výchova privádza do škôl mladých teroristov

Radomír Tomeček
24. apríla 2025   Cirkev História Spoločnosť   Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Slovenský národ vynaložil v posledných rokoch veľa námahy, aby svoj spôsob života prispôsobil hodnotám vyznávaným v štátoch Európskej únie. Toto horlivé napodobňovanie správania sa zasiahlo aj oblasť vzdelávania a výchovy. Moderná slovenská škola kráča po ceste pokroku a katolícky kríž tam nemá svoje miesto. A táto tragická voľba začína prinášať veľmi trpké plody.

Na slovenských školách dochádza k doteraz nevídaným javom. Žiaci zvyšujú agresivitu pri svojich útokoch proti spolužiakom a učiteľom, a používajú pri tom aj zbrane. Nedávny prípad zo Spišskej Starej Vsi v okrese Kežmarok, pri ktorom študent gymnázia zavraždil zástupkyňu riaditeľky a študentku, to potvrdzuje. Súčasne dochádza aj k prudkému nárastu duševných ochorení našich detí a mládeže.

Čo sa stalo s výchovou detí na Slovensku? Kde možno hľadať korene súčasnej morálnej devastácie slovenskej spoločnosti? Môže slovenský národ vôbec prežiť, ak bude vychovávať svoje deti a mládež v pokrokovom duchu?

Pokrokové divadlo pre výchovu pokrokovej mládeže

Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský prezident a rímskokatolícky kňaz, bol Národným súdom v Bratislave odsúdený rozsudkom zo dňa 15. apríla 1947 na trest smrti povrazom a následne bol dňa 18. apríla 1947 popravený na dvore väznice Justičného paláca v Bratislave.

Tento hanebný rozsudok napísala vznikajúca komunistická diktatúra, spojená s nenávisťou voči suverenite slovenského národa a voči jeho katolíckym koreňom. Každý objektívny historik, právnik a každý slušný človek musí jednoznačne konštatovať, že Dr. J. Tiso bol obeťou justičnej vraždy. Tejto téme sa stručne venoval aj náš článok: https://christianitas.sk/zavrazdenie-katolickeho-prezidenta-alebo-satanov-zasah-do-dejin-slovenska-ekvadoru-a-vietnamu/.

Divadlo P. O. Hviezdoslava v Bratislave uviedlo nedávno inscenáciu Hitlerov prezident od autorky Ľuby Lesnej, ktorá vychádzala z knihy s názvom Slovutný pán prezident od Madeline Vadkerty. Valéria Schulczová vystupuje ako režisérka. V tejto inscenácii hrajú napríklad Martin Madej, Marián Mitaš, Marek Majeský a Zuzana Kronerová.

Je pozoruhodné, že Ľ. Lesná pôsobí ako externá asistentka poslanca Jána Horeckého, bývalého slovenského ministra školstva a súčasného člena Predsedníctva Kresťanskodemokratického hnutia, ktorý bol aj prezidentom Združenia katolíckych škôl Slovenska. M. Vadkerty je Američanka žijúca v Bratislave a manažérka v Nadácii Milana Šimečku.

Názov „diela“ prezrádza zjavne aj dôvod jeho vzniku. Ten spočíva najmä v provokatívnom šírení pohŕdania a obludných klamstiev o živote Dr. J. Tisa, prezidenta prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Týmto spôsobom sú hanobené aj všetky katolícke hodnoty, za ktoré položil svoj život po odmietnutí ponúkaného kompromisu budúcej spolupráce s komunistickou sovietskou mocou. Mnohí slovenskí katolíci v jeho časoch odmietali takýto kompromis, aby obstáli pred prísnym Božím súdom. Ale tie časy sú, žiaľ, dávno preč.

Táto perverzná a plytká herecká exhibícia, pôsobiaca programovo aj na mládež, prebieha práve v tom meste, v ktorom náš prezident bol zavraždený. Namiesto strácania pokoja a času sledovaním tohto paškvilu je vhodné prečítať si časť stanoviska autorov k svojmu výtvoru. Práve tento krátky text obsahuje všetky podstatné zložky pokrokárskej nenávisti voči suverénnej slovenskej katolíckej pozícii. Zmienené bratislavské pokrokové divadlo hlási do sveta:

„Táto hra nie je kritickou biografiou mäsiarovho syna. Je pátraním, nemilosrdným spytovaním a hľadaním dôvodov, ktoré kňaza premenili na vraha. Na človeka, stojaceho na čele malej krajinky, vedúceho „svoj národ“ cez fašistické poblúznenie k svojstojným svetlým zajtrajškom vojnového štátu.“

Pri tejto príležitosti je vhodné zamerať pozornosť na význam duchovných koreňov vzdelávania a výchovy, ktoré môžu vytvárať svätcov, ale aj vrahov. A to nielen vrahov ľudí, ale aj vrahov pravdy a najmä vrahov duší, ktoré sa následne stávajú večnými obeťami Satana, otca lži. (Jn 8,44)

Stále aktuálna výzva pre slovenských rodičov

Dr. J. Tiso je autorom článku z roku 1922 Škola a výchova dietok (In: Kalendár Katolíckej jednoty, Trnava, 1922, s. 47–55), v ktorom poukázal na princípy katolíckeho školského a výchovného programu. Týmto spôsobom predstavil alternatívu voči projektu školskej politiky vtedajšieho Československa. V záujme zachovania autenticity autorových myšlienok, ktoré sú aj po 100 rokoch veľmi aktuálne, sú v tomto článku použité citácie zodpovedajúce pôvodnému zneniu.

Dr. J. Tiso na začiatku svojich úvah o škole venuje zvláštnu pozornosť matkám a konštatuje:

„Matky povinné sú starať sa o výchovu dietok. K vedeniu boja tohto ale ste vy ako matky jedine oprávnené. Však ľudí vychovávať po Bohu, ktorý si k tomu nadobúda právo tým, že ľudí stvoril, vykúpil a ich teraz v živote udržuje – a po Cirkvi, ktorá k tomuto poverenie od Boha dostala, právo máte vy rodičia – matky, ktoré ste život dali dietkam svojim.“

V súvislosti s Európskou úniou, ktorá svojimi mocenskými nástrojmi presadzuje v členských štátoch vzdelávanie odporujúce Božiemu zákonu a katolíckej morálke, sú ďalšie slová autora povzbudzujúce a aktuálne aj pre súčasných slovenských katolíkov:

„Vy máte právo nielen vychovávať dietky svoje, ale i určiť smer, v ktorom dietky vaše v školách vychovávané byť majú. A toto je nielen právom vaším, ale i vašou povinnosťou; takže by ste sa ťažko prehrešili proti Bohu a proti svojim dietkam, jestli by ste vy dietky svoje nevychovávali, alebo sa o ich výchovu nestarali.“

Dr. J. Tiso zdôrazňuje právo rodičov žiadať od školy vzdelávanie a výchovu detí zodpovedajúcu požiadavkám rodičov:

„Aká má byť škola? Aby ste sa ale o smer výchovy dietok vašich v školách, na ktoré ich zveríte, dostatočne starať mohli, potrebné je vám vedieť, že aká má byť tá škola, čo máte vy matky od školy tej žiadať, na ktorú vy dietky svoje ponechávate.“

Škola musí aj vychovávať a výskum o vzdelaných zločincoch

Škola nie je zriadená len preto, aby poskytovala vzdelávanie. Dr. J. Tiso pripomína:

„Škola má nielen vyučovať. Škola musí v prvom rade nielen učiť, ale i vychovávať. Škola, ktorá by len vedomosti dietkam podávala, ale ich spolu i nevychovávala, nemôže zodpovedať vašim požiadavkám.“

Katolícky rodič musí venovať pozornosť tomu, aký má byť správny cieľ školy:

„Lebo však čo je cieľom školy? Pripravovať dietky na samostatný život; priviesť dietky k samostatnému životu, aby prospešnými občanmi spoločnosti ľudskej byť mohli. Toto ale nikdy nemôže preukázať škola, ktorá by len vedomosti vyučovala bez výchovy, bez navádzania dieťaťa k dobrému životu, bez vypestovania bezúhonného charakteru v nich.“

Dr. J. Tiso poukázal na Adolpha Thiersa (1797 – 1877), francúzskeho politika, ktorý skúmal súvislosť medzi vzdelanosťou a sklonom k zločinnosti:

„Francúzsky minister Thiers chcel sa presvedčiť o tom, že či náklonnosť k zločinom ubýva v ľuďoch s postupom vo vede, totižto, že či ľudia už tým, že sú vzdelanejší, stanú sa i lepšími, tak že menej priestupkov páchajú. Preto rozposlal dotazníky na správcov všetkých väzníc.“

Výsledok zmieneného výskumu je vhodné predložiť všetkým súčasným budovateľom sekulárneho pokrokového vzdelávania v Európskej únii:

„Správcovia žalárov viacerých podali mienku, ktorá úplne podvrátila zásadu túto, a riaditeľ z Toulonu výslovne písal: „Najhorší sú tí, ktorí študovali!“

Dr. J. Tiso následne konštatuje:

„A prezrime hoci i menoslov väzňov dneskajších trestníc, čo musíme ustáliť? To, že čím vzdelanejší je niektorý zločinec, tým vyberanejšie a rafinovanejšie priestupky a zločiny pácha.“

Mimoriadne aktuálne a výstižné sú jeho slová aj pre súčasné Slovensko, ktoré zasiahla lavína pokrokárskej arogancie:

„A keď sa rozhliadneme okolo seba, po svete dneskajšom, ktorý tak hrdo hlása o sebe, že je pokrokový, čo musíme ustáliť? S bôľom srdca pravda to, že nikdy sme ešte nevideli toľko nízkych charakterov, toľko slabých ľudí, toľko špatného zmýšľania, ako dnes medzi tými, ktorí pomedzi nás chodia a chlúbia sa svojím pokrokom a pohŕdajú nami ako blbcami a zaostalcami.“

Pokroková škola vyučuje bez Boha a bez autority

Škola má privádzať deti aj k mravnosti, avšak to nie je možné bez vyžadovania poslušnosti. Vzhľadom na prirodzený stav detského rozumu a vzhľadom na nedostatok času nie je možné podrobne vysvetľovať dieťaťu všetky povinnosti človeka a občana.

Preto je v mnohých prípadoch nevyhnutné rozkázať dieťaťu, čo a ako má robiť a dieťa musí poslúchať. Poslušnosť však predpokladá a vyžaduje autoritu toho, kto vychováva, rozkazuje a zakazuje. Dr. J. Tiso kritizuje pokrokovú školu so zreteľom na absenciu autority v tejto škole:

„Škola pokroková k mravnosti vychovávať nemôže, poneváč postráda patričnej autority, kde ale tej niet, tam nemôže byť poslušnosti, tam teda nemôže byť ani mravnej výchovy.“

A v čom spočíva hlavná príčina absencie autority v pokrokovej škole? Autor pokračuje a vysvetľuje:

„Škola pokroková nemá k mravnej výchove potrebnej autority, poneváč vyučuje bez Boha, ba popieraním jestvovania autority Boha. Kto ale popiera autoritu vyššiu, ani sám autority mať nemôže.“

Pokroková škola popiera Božiu autoritu

Pokroková škola popiera Božiu autoritu, čo má nedozerné následky na výchovu detí. Dr. J. Tiso konštatuje:

„Škola pokroková popiera autoritu Božiu. A pokrokárska škola je práve taká: popiera autoritu Boha, odkiaľ že môže nabrať autority pre seba? Na koho sa má odvolávať tá škola, keď ťažké povinnosti ukladá chovancovi, aby sa ten chovanec poddal a aby poslúchal?“

Dr. J. Tiso poukazuje na ľudskú prirodzenosť, ktorá sa prejavuje aj v myslení žiaka pokrokovej školy:

„Či stačí sa odvolávať na niektorého človeka, hoci najvýrečnejšieho? Nie! Však celým právom sa môže každý opýtať: a akým právom mi rozkazuje človek ten? Však sa všeobecne hlása, že človek ako človek! Odkiaľ že si nabral tej autority, aby som ho poslúchal?“

Tragikomické dôsledky popierania Božej autority v pokrokovej škole sa podľa autora prejavili aj na dievčenskom gymnáziu „Minerva“ v Prahe. Jedna pokroková žiačka oznámila v mene svojich pokrokových spolužiačok profesorovi:

„Pane profesore, v mene republiky žiadam, aby ste naše známky oznamovali výboru triedou zvolenému, a ten rozhodne, či sú správne alebo nie.“ (Dr. Otakar Tauber, Škola a náboženstvo, Hradec Králové, 1919).

Vyššie zmienený príklad poukazuje aj na nevyhnutnú absenciu autority učiteľa v pokrokovej škole. Dr. J. Tiso pokračuje:

„Smutné príklady v pokrokárskej škole sa odohrávajúce dokazujú úplný bankrot systému tejto. (…). A nie div! Profesor nespomínajúc Boha, ba snáď popierajúc ho, odkiaľ má čerpať autoritu? Jeho osobnosť mu ju snáď dodá? Bohužiaľ pokrokárski vychovávatelia toľko osobných zlých príkladov dávajú chovancom svojim, to bystré oko žiačkino na tom profesorovi toľko všeličoho nájde, že o osobnej autorite ani reči byť nemôže.“

Pokroková škola vychováva zločincov a apačov

Dr. J. Tiso poukazuje na vyššie zmieneného Dr. O. Taubera, ktorý vo svojom diele Škola a náboženstvo, píše:

„Vodca parížskych apačov Bibilla Grillard toto písal policajnému prezidentovi Lepinovi: „Protestujeme proti tomu, aby vláda apačov jednoducho postrieľala. Pýtam sa Vás: Kto vychováva apačov? Tí učitelia, ktorí nás v škole učili, že blbcom je každý, kto verí v Boha. Všetci tí učitelia, ktorí nám hlásali, že neni rozdielu medzi človekom a kravou, že jediným Bohom je plná peňaženka.“

B. Grillard pochopil súvislosť medzi výchovou poskytovanou v pokrokovej škole a zločinným správaním apačov, resp. tulákov bez domova, a pod. Toto poznanie je veľmi dôležité aj pre pochopenie základných príčin súčasného morálneho rozvratu v slovenskej spoločnosti. B. Grillard pokračuje:

„To sú tí ľudia, ktorí vychovávajú apačov. A títo ľudia sú francúzskou vládou platení, sú od poplatníkov živení, aby vychovávali – apačov. Prečo nás strieľajú? Neni-li žiadneho Boha, koho sa máme teda báť? Prečo by sme nemali násilím vziať si to, čo potrebujeme, keď neni Boha, ktorý by nás za to potrestal?“

Veľmi cenné je aj pochopenie politického pôvodu šírenia pokrokovej výchovy v pokrokovej škole. B. Grillard musel priznať so znechutením tragické postavenie obetí pokrokovej výchovy, zneužitých na slobodomurárske politické ciele. Včasné prijatie tohto poznania môže zachrániť pred smutným koncom aj mnohých súčasných mladých slovenských šíriteľov pokroku. Aj oni kráčajú s rastúcou agresivitou pod vlajkami Európskej únie, aby hanobili a vymazali všetky väzby vlastného národa na Boha a tradičnú Cirkev. B. Grillard varuje:

„A jak nevďačná je voči apačom vláda republiky! Kto kričal po celé dni pri Ferrerovských vzbúroch? Apači. Na koho počítajú slobodomurári v boji proti Cirkvi? Na apačov! Je to vďačnosť, keď vláda tak zachádza proti najvernejším podporovateľom jej politiky? Tým sa vám, pane prezidente, porúčam!“

Škola bez Boha vedie k životu bez mravnej sily

Pán Ježiš Kristus potvrdil, že pozemský život človeka prináša trápenia. Preto je nevyhnutné kráčať cestou života spolu s Ním, aby človek dosiahol večnú spásu svojej duše, aj napriek tomuto súženiu:

„Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16,33)

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11,28)

Dr. J. Tiso poukazuje v tejto súvislosti na tragédiu mylného prístupu pokrokovej školy k realite ľudského života:

„Škola bez Boha nevie dostatočne pripraviť ľudí k životu a na kríže toho života, ktorý život nebýva ružami vystlaný, preto sa toľko ľudí strieľa a vraždí, poneváč nemajú dostatočnej mravnej sily, kríže, ťažkosti a nehody života znášať.“

Ďalšie slová Dr. J. Tisa možno venovať aj všetkým moderným pokrokovým učiteľom katolíckeho náboženstva, ktorí veľmi často zabúdajú pripomínať žiakom základné skutočnosti, vyplývajúce z tradičnej katolíckej náuky:

„A odkiaľ by to i mali ľudia tí čerpať, keď sa im to hlása: neni nesmrteľnej duše, neni neba, neni pekla?! Vtedy, keď je tomu tak, načo sa máme trápiť? Lepšie je guľku pustiť do hlavy a zmárniť sa! Či ale takáto škola, ktorá takrečeno vyzýva ľudí k zmárneniu sa, prospešná je štátu, ktorý takto zmenšuje pozbavujúc ho ľudí? Proti takejto škole bojovať by mal štát a nie ju podporovať! Bojovať ale musia proti beznáboženskej škole i rodičia, teda Vy matky a otcovia.“

Dr. J. Tiso vyzýva katolíckych rodičov, aby hľadali pre svoje deti školu poskytujúcu tradičnú katolícku výchovu. Ak by zanedbali túto skutočnosť, mohli by sa vo svojej starobe dočkať veľmi veľkých trápení, alebo aj stratiť svoj pozemský život:

„Farár v Boironu (pri Grenobli vo Francúzsku) napomínal jednu matku: „Posielajte-že svojho syna pravidelne na náboženstvo, ináč ho nemôžem pripustiť k prvému sv. prijímaniu.“ Matka odpovedala: „Môj syn nepotrebuje vyučovania náboženského, ani prvého sv. prijímania; žaluďu v lese sa výborne darí, a tiež nepotrebuje náboženstva.“ To bolo v roku 1890. V septembri roku 1910, teda o 20 rokov neskoršie, bol tento syn porotným súdom odsúdený na smrť. Vlastnú svoju matku zahrdúsil, pretože mu nechcela dávať peniaze na pijatiku.“

Katolícka škola pre katolícke deti a niekoľko cenných rád

Dr. J. Tiso žil v období pred II. vatikánskym koncilom (1962 – 1965), a jeho myslenie bolo formované tradičnou katolíckou náukou. Preto zastával pevné postoje aj so zreteľom na katolícku výchovu a katolícke školstvo.

Mnohí súčasní katolícki vychovávatelia a učitelia v modernej Cirkvi sú nabádaní k hľadaniu inšpirácie aj vo svete nekatolíckeho myslenia a viery. Nebezpečenstvo heréz a bludov pre duchovný a morálny vývin katolíckeho žiaka je často zastreté šírením povinnej módy ekumenického zjednocovania.

Dr. J. Tiso zdôrazňoval nesmierny význam školského vzdelávania, zodpovedajúceho tradičnej katolíckej náuke, a vyzýval katolíckych rodičov:

„Matky katolícke, dozerajte na školy nekatolícke, ako sa vám dietky vychovávajú. Opýtajte sa toho dieťaťa, či sa v škole modlia, či je tam kríž, či chodievajú do kostola; nech to neni pre vás pobočnou vecou, čo sa dietky vaše učia, a zaujímajte sa o tom, či dietkam vašim niekto neprednáša filozofiu opice, náboženstvo Husa, atď.“

V období prvej Československej republiky (1918 – 1938) na školách dochádzalo k vytláčaniu katolíckej mravouky a k zavádzaniu občianskej výchovy a laickej morálky do učebných osnov. Dr. J. Tiso so zreteľom na obranu tradičnej katolíckej výchovy, pokračuje:

„Matky, máte právo žiadať od školy, aby vám dietky tak vychovávali, ako sa to vám ľúbi, a preto, kde by ste takéto nepriaznivé zjavy videli, v mene Katolíckej jednoty protestujte, žiadajte a neustúpte, až sa náprava nestane.“

Bez katolíckej viery a bez katolíckej výchovy detí a mládeže národ stráca svoju životaschopnosť. Autor preto zdôrazňuje a varuje:

„Dedičstvo otcov našich, drahý poklad viery našej potomkom svojim odovzdať sme povinní. Komu ho ale odovzdáme, keď tí neverou a nemravnosťou pokazení by boli? Preto majme starosť o mládež.“

Slovensko po páde katolíckych hradieb a rôzne tváre progresívca

Dr. J. Tiso končí svoj článok slovami, ktoré vzhľadom na stav výchovy a vzdelávania na súčasnom pokrokovo sekularizovanom Slovensku môžeme považovať za smutne pravdivé a prorocké:

„Pokrokárstvo so všetkou silou sa vrhlo na školu a mládež dobre vediac, že teraz ešte nemá pôdy, ale si ju chce pripraviť. My však povedomí sme si toho, že pôda je naša, tá slovenská duša je kresťansko-katolícka a mravná, bohabojná! Ale buďme na stráži! Nedajme si ju pokaziť a otráviť zvlášte v školách. Preto: katolícka škola pre katolícke dietky!“

Bezbožný komunizmus a pokrokárstvo prevzali patronát nad výchovou a vzdelávaním na Slovensku hneď po povstaleckom roku 1944. Súčasní moderní progresívci v slovenskej politike a kultúre sú len jednou z politických vetiev tohto chorého stromu, ktorého korene zasadili služobníci komunistickej diktatúry na Slovensku pred viac než 80 rokmi.

Všetky súčasné podoby tejto pokrokárskej vzbury proti Bohu a vlastnému národu museli prirodzene preniknúť aj do sféry výchovy, vzdelávania a kultúry, vrátane zmienených divadelných predstavení. Kto sa chce skutočne postaviť do boja za záchranu svojho národa proti tejto Satanovej chobotnici, nemôže súčasne velebiť komunistických vzbúrencov, ktorí sa postavili proti vlastnému štátu a jeho kresťanskému zakotveniu v roku 1944.

Dr. J. Tiso, vo svojom poslednom odkaze slovenskému národu, krátko pred svojou popravou po politickom súdnom procese, poukázal na povinnosť vernosti Božiemu zákonu:

„Tomuto zákonu slúžil som celý život, a preto považujem sa za mučeníka v prvom rade tohto Božieho zákona. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého národ musí sa nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti, všemožne chrániť.“

Každý človek bude podrobený Božiemu súdu podľa svojho prístupu k Božiemu zákonu. Pán Ježiš Kristus nám venoval aj tieto vážne slová:

„No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia. Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.“ (Mt 12,36–37)

A tieto varovné slová by si mali vziať k srdcu aj všetci pokrokoví divadelníci, túžiaci po potlesku za verejné hanobenie Dr. J. Tisa, rímskokatolíckeho kňaza a prezidenta prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Kým nebude neskoro.

PDF (formát pre tlač)