Miguel de los Santos, trinitársky mystik, autor nádherného diela Pokoj duše

Branislav Krasnovský
17. apríla 2025   Cirkev

Mojím obľúbeným katolíckym mníšskym rádom je rád trinitárov (presnejšie Rád Najsvätejšej Trojice pre vykupovanie zajatcov, lat. Ordo Sanctissime Trinitatis pro redemptione captivorum), ktorý na Slovensku dnes nepôsobí, máme tu však ako pamiatku po nich nádherný barokový kostol sv. Jána z Mathy v Bratislave. Trinitári pôsobili najmä v Španielsku, Portugalsku, Francúzsku a Taliansku, z radov týchto národov pochádza aj najviac svätcov rádu. Zakladateľom rádu bol sv. Ján z Mathy.

Členovia rádu trinitárov zavítali na Slovensko v roku 1688 (Španieli na pozvanie cisára Leopolda I.), aby sa podieľali na vykupovaní zajatcov z moslimského zajatia, pričom členovia rádu slúžili v Stredomorí i v strednej Európe, často ako rukojemníci (nahradili kresťanských väzňov v moslimských väzeniach, trpeli všetky príkoria a čakali, kým ich zo zajatia tí, ktorí sa vďaka nim z moslimského väzenia dostali, nevykúpia a tak sa aj oni nedostanú na slobodu).

Desiatky trinitárskych kňazov a rehoľníkov v moslimských väzeniach zahynuli, obetovali sa však s vnútornou radosťou. Prinášali duchovnú útechu svojim spoluväzňom, vo väzeniach slávili sväté omše a mnohí z trinitárov získali palmu mučeníctva, pretože konali katolícky apoštolát aj medzi moslimskými vojakmi a väzniteľmi.

Mne osobne sa veľmi páči trinitársky erb, ktorý má i nesmiernu vypovedaciu hodnotu. Zjednodušene povedané, modré rameno kríža oddeľuje od seba Nebo a zem. Červené rameno kríža symbolizuje Božiu lásku k ľuďom, ktorú Milostivý Boh nasmeroval z Neba na zem. Vďaka tejto Božej láske, ktorá sa pretavila do Kristovej obeti na kríži sa však aj nám otvorila cesta do Neba.

Kto bol Miguel de los Santos

Miguel de los Santos, vlastným menom Miquel Argemir i Mitjà (* 29. septembra 1591, Vic – † 10. apríla 1625, Valladolid), bol rehoľným členom Rádu Najsvätejšej Trojice, ktorý sa preslávil najmä svojím duchovným životom a mystickými zážitkami. Svätorečil ho pápež Pius IX. 8. júna 1862.

Rodičia Miguela sa volali Enrico a Montserrat, mali osem detí, z ktorých bol Miguel siedmym v poradí. Patril teda do veľkej kresťanskej rodiny, ktorá sa denne modlila ruženec, čítala z evanjelií a v sobotu spolu chodili do katedrály na vešpery. Tí, čo ho poznali, hovorili, že bol dobrým chlapcom. Jeho zbožnosť a obetavý duch boli prekvapujúce už od útleho veku. Spával na dlážke, miesto vankúša mal kameň. Dobrovoľne sa postil, jedlo dával žobrákom a už od útleho veku cítil neodolateľnú túžbu po rehoľnom živote.

Rodičia mu zomreli, keď mal 11 rokov. Mnohí zo starších súrodencov už opustili mesto, troch najmladších vrátane malého Miguela vychovávali dvaja strýkovia, ktorí sa venovali obchodu. Zatiaľ čo brat so sestrou sa v obchode takpovediac našli, Miguela takáto práca neoslovila. Dokonca vo veku 11 rokov radšej utiekol od strýka do horského masívu Montsena, s túžbou žiť ako pustovník. Nasledoval trest v podobe výprasku, ktorý prijal so stoickým pokojom. Strýko, u ktorého žil, však ako skúsený obchodník rozpoznal, že Miguel nerastie pre obchod a že si ho Kristus vyvolil pre inú úlohu. Vo veku 12 rokov mu preto umožnil odísť k obutým trinitárom v Barcelone (menej prísna vetva rádu ako bosí trinitári). Malý Miguel sa hneď po tom, ako sa za ním zavreli brány kláštora, od šťastia rozplakal.

Už od začiatku svojho pôsobenia v Barcelone pútal pozornosť predstavených svojou horlivosťou, pokorou a nesmiernou oddanosťou Eucharistii. Keď dovŕšil pätnásť rokov, vo februári 1606 ho poslali do kláštora trinitárov v San Lamberto v Zaragoze, kde novicmajster Pablo Aznar okamžite vybadal, že medzi všetkými novicmi má duchovný diamant. V roku 1607 zložil prvé sľuby a začal študovať teológiu v Zaragoze. Pablo Aznar si vo svojich zápiskoch poznačil, že bol veľmi pokorný, vzdelaný a s radosťou pomáhal všetkým bratom. Vďaka Pablo Aznarovi sa mladý Miguel dozvedel veľa informácií o bosých trinitároch, následkom čoho pocítil vnútorné volanie do radov bosých trinitárov. V roku 1608 zložil večné sľuby a stal sa bosým trinitárom, prijal meno Miguel de los Santos. Študoval aj v Madride, Alcale a Pamplone, na jeho vnútornom raste mal podiel aj známy mystik a predstavený rádu bosých karmelitánov, Juan Baptista de la Concepcion.

Juan Baptista de la Concepcion následne poslal Miguela de los Santos do známeho trinitárskeho kláštora La Solana. Okrem toho pôsobil aj v kláštoroch vo Valencii, Valdepeñas, Córdobe, Granade a Socuéllamos. Filozofiu a teológiu študoval aj v meste Baeza, odkiaľ ho ako obzvlášť nadaného teológa poslali do Salamancy. Tu, v rámci prednášok o Vtelení sa dostal Miguel prvý raz do mystickej extázy, ktorá trvala približne 20 minút. Zmenila sa mu tvár – začala mu žiariť nadpozemským šťastím a jeho spolužiaci priam zamreli v zbožnom tichu. Keď je duša naplnená skutočnou láskou k Bohu, nedokáže to skrývať.

V roku 1616 sa Miguel de los Santos stal kňazom. Bol vynikajúcim spovedníkom, kazateľom a stal sa aj konventuálnym vikárom. Jeho kázne navštevovali tisíce katolíkov, ktorí následne opustili tŕnistú cestu hriechu a vďaka jeho vedeniu sa stali ozaj zbožnými katolíkmi. Podobne ako Páter Pio, aj on počas svätej omše upadal do extáz, ktoré napĺňali španielskych katolíkov zbožnosťou. Bol mužom pokory a modlitby, v roku 1622 sa stal hlavou rádu vo Valladolide. Neskôr bol poverený úlohou postaviť nový trinitársky kláštor, čo splnil s pokorou a bravúrnosťou. Dokázal sa totiž skvele orientovať aj v projektoch jednotlivých inžinierov a svojou erudovanosťou prekvapoval aj architektov.

Tak ako rástol chýr jeho svätosti, rástol aj počet vplyvných osôb, ktoré túžili, aby sa stal ich spovedníkom. Svätý Miguel de los Santos sa snažil takýmto bremenám vyhnúť, no to však nebolo samozrejme celkom možné. Stal sa napríklad spovedníkom vynikajúceho španielskeho vojvodu dona Francisca Gómeza de Sandoval y Rojas, vojvodu z Lermy, ktorý bol blízkym poradcom španielskeho panovníka Filipa III. Na spoveď k nemu chodieval aj biskup z Valladolidu, Don Enrique Pimentel, a mnohí iní.

Zomrel pomerne mladý. Vo Valladolide ochorel na brušný týfus a tu aj umrel, 10. apríla 1625 vo veku 33 rokov. Napriek tomu, že pôsobil vo Valladolide len krátko, celé mesto prišlo na jeho pohreb. Pochovali ho v miestnom kláštore. Blahorečil ho pápež Pius VI. v roku 1779 a svätorečil pápež Pius IX. v roku 1862.

Mystika a duchovný odkaz svätca

Svätý Miguel de los Santos zažil počas svojho života niekoľko nebeských mystických vízií, jeho svätosť nesmierne rýchlo rástla. Z okolia jeho rodného mesta Vic pochádza aj informácia, že podobne ako sv. Benedikt z Nursie sa aj on, keď ho pokúšal démon zmyselnosti, vrhol to pichľavých kríkov.

V Salamance počas fašiangových slávnosti sa nesmierne rozrušil neprístojnou zábavou, upadol do extázy, ktorá bola natoľko silná, že šokovala mnohých zabávajúcich sa v uliciach. Dav kľakol pred sv. Miguelom a nasledoval ho do kostola, mnohí činili pokánie a vyspovedali sa.

V Baeze bol 10 mesiacov väznený, pretože ho neprávom obvinili z podvodu. Nebránil sa obvineniam, a keď vysvitlo, že všetky boli vymyslené, sudca sa ho pýtal, prečo sa tak činil. Svätec mu odvetil, že sa vo všetkom spoliehal na Boha a počas pobytu vo väzení sa modlil za spásu duší oboch podvodníkov.

Jeho vrcholným mystickým teologickým dielom je útla knižka s názvom „Krátka rozprava o pokoji duše“ . Ide o mystický a kontemplatívny spis, ktorý známy španielsky literát a filozof, laureát Nobelovej ceny za literatúru, Marcelino Menendéz y Pelayo označil za dielo nesmierneho významu. Podľa jeho slov sv. Miguel de los Santos nie je tak alegorický a vrúcny ako sv. Ján z Kríža a jeho mystika, jeho dielo však prekvapuje konceptuálnou hĺbkou a jasnosťou.

Autor v tejto svojej Krátkej rozprave o pokoji duše vysvetľuje, ako je možné dosiahnuť vnútorný postoj a šťastný život. Podľa jeho slov sme všetci stvorení k tomu, aby sme cez Krista zažili a získali nebeský pokoj duše, ak splníme päť základných podmienok.

Prvou podmienkou je odpútať sa od všetkého vôkol seba. Pritom nejde vôbec o to dostať sa do stavu meditácií typických pre budhistických mníchov ani o to, aby sme oslabili sily a potenciál, ktoré do nás Milostivý Boh vložil. Práve naopak. Máme využiť všetky sily a potenciál, ktoré do nás Boh vložil v súlade s Božím plánom. A aký je Boží plán? Ak sa zbavíme ambícií, zmyslov, vášní a pocitov a budeme počúvať Boží hlas vo svojom vnútri, ktorý nebude ničím rušený, tak to zistíme.

Druhou podmienkou je zbaviť sa všetkých zmyslových pôžitkov. Zmyslové pôžitky nám bránia sústrediť sa na konečný cieľ. Ak sa ich zbavíme, ostane prázdny priestor, ktorý zaplní Boh a Boh nám vynahradí tisícnásobne, čoho sme sa kvôli nemu vzdali. No bolestný pocit prázdnoty nejaký čas ostáva, pretože Boh nás skúša a chce, aby sme ako dieťa, ktoré robí prvé kroky, vbehli sami do jeho milujúcej náruče. Tak ako dieťa, ktoré sa bojí robiť samé prvé kroky, nakoniec cíti radosť a úľavu, keď vbehne do matkinho alebo otcovho náručia, rovnako aj my budeme cítiť nesmiernu radosť, keď sa prázdnota v našom vnútri nahradí Božou plnosťou.

Treťou podmienkou je vydržať opovrhnutie. Svätý Miguel de los Santos poukazuje na to, že získavame nesmiernu Božiu odmenu, keď nás kvôli Kristovi hania a prenasledujú. Sv. Miguel de los Santos rád citoval slová z Evanjelia sv. Matúša (Mt 5,1–16):

1 Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil pristúpili k nemu jeho učeníci. 2 Otvoril ústa a učil ich: 3 Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. 4 Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. 5 Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. 6 Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. 7 Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. 8 Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. 9 Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. 10 Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. 11 Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; 12 radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami. 13 Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali.14 Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. 15 Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. 16 Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Vo svojej knihe sv. Miguel de los Santos tvrdí, že skutočný pokoj duše dosiahli len tí ľudia, ktorým nerobilo problém byť prenasledovanými a negatívne posudzovanými. Toto nedokážu ľudia, ktorí cítia potrebu byť populárni. A v knihe opätovne zdôraznil verše 11 a 12 zo spomenutého Evanjelia sv. Matúša:

11 Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; 12 radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.

Štvrtou podmienkou je prežívať a pozitívne vnímať duchovnú vyprahnutnosť. Svätý Miguel de los Santos v knižke tvrdil, že prostredníctvom svojich zmyslov prežíval veľmi málo radosti. Opätovne sa odvoláva na slová Evanjelia sv. Matúša, zasadené do širšieho kontextu (Mt 16,13–28):

13. Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ 14 Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ 15 „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. 16 Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ 17 Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. 18 A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. 19 Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ 20 Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš. 21 Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. 22 Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ 23 On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ 24 Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. 25 Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. 26 Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! 27 Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov. 28 Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka, ako prichádza vo svojom kráľovstve.“

Ide konkrétne o slová z Matúša (Mt 25,24–26):

Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. 25 Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. 26 Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“

Sv. Miguel de los Santos uvádza, že sa netreba báť vyprahnutosti a nevnímať ju ako znak toho, že strácame svoju dušu. Ak sa bojíme, že stratíme svoju dušu, znamená to, že sme so svojou dušou tesne spútaní. Inšpiruje sa slovami sv. Augustína, ktorý rozlišuje dva druhy lásky týkajucej sa duše – správny a nesprávny.

Správny druh sa vzťahuje na vyššie a dokonalejšie stránky duše, to znamená nebáť sa stratiť svoju dušu pre Krista. Stratiť dušu pre Krista znamená podriadiť všetko, čo súvisí s telom a zmyslami duchovnému rozmeru človeka, duchovný rozmer dať na prvé miesto a ostatné mu podriadiť.

Nesprávny druh spočíva v tom, že sme ovplyvňovaní našimi citmi a zmyslami, determinovaní telesným životom. Podľa sv. Miguela de los Santos duchovná vyprahnutosť nás nakoniec bezpečne prevedie cez citovú púšť, kde nás ale nebudú zmyslové vášne odvádzať od skutočnej duchovnej kontemplácie. Viera, ktorá hľadá Boha len preto, aby prijímala duchovné útechy je veľmi slabá. Lipnutie na týchto dobrách neumožní duchovne dozrievať. Naopak, cesta cez púšť umožní človeku dospieť.

Posledným, piatym a najťažším stupňom je podľa mystika Miguela de los Santos úplne vyprázdniť svoje vnútro a celé ho oddať Kristovi. Musí nás naplniť Kristus, musíme byť ako dom obývaný svojím majiteľom. Naše telo je domom a majiteľom je Kristus. Vtedy on v nás bude žiť, od nás sa očakáva, že nebudeme klásť prekážky Božej vôli. Nie je dôležité, čo my chceme, ale čo chce Boh. Všetko, čo je v našom konaní dobré, pochádza od Boha. To, čo je výlučne naše, to sú naše hriechy a nedostatky. Čím viac budeme poslušnejší Bohu, tým viac sa oslobodzujeme a pretavuje sa naša individualita podľa Božieho obrazu.

Mystika svätého Miguela de los Santos je jedným z najvýraznejších aspektov jeho duchovného života. Bol považovaný za mystika kontemplatívneho typu, veľmi ovplyvneného španielskou karmelitánskou školou a duchovnosťou sv. Jána z Kríža. Extázy počas modlitby a omše boli uňho bežné – svedkovia hovorili, že sa počas nich vznášal nad zemou, s rukami rozprestretými v tvare kríža a tvárou žiariacou „nebeským svetlom“. Niekedy upadol do extázy aj počas procesií alebo kázní, čo hlboko zapôsobilo na prítomných. V niektorých prípadoch museli bratia čakať, kým „sa vráti späť“, aby mohol dokončiť svätú omšu.

Známy je aj epizódou o výmene sŕdc, podobnej tomu, čo prežili sv. Katarína Sienská alebo sv. Margita Mária Alacoque. Po tejto udalosti neustále cítil „horenie“ lásky k Bohu a túžbu po utrpení ako prostriedku zjednotenia s Kristom.

Jeho mystika nebola iba citová alebo vizionárska – žil radikálny asketický život, často sa postil, spal na tvrdom lôžku a konal pokánie za hriechy iných. Hlboko prežíval duchovné zjednotenie s Bohom v tichu a samote. Jeho duchovná cesta bola veľmi vnútorná, jednoduchá a plná dôvery. Jeho mystika mala krížový rozmer – túžil trpieť spolu s Kristom, a to tak fyzicky ako aj duchovne. Mal výnimočnú schopnosť „vidieť“ Boha vo všetkom – najmä v pokore, chudobe, neprijatí a tichu.

Aj keď nezanechal rozsiahle dielo, zachovali sa niektoré jeho krátke traktáty, ako napríklad: Breve tratado de la tranquilidad del alma – Malý traktát o pokoji duše. V tomto traktáte opisuje stav duchovného pokoja ako podobný stavu nevinnosti a dokonalej jednoty s Bohom. Tvrdí, že duša v tomto stave je obdarená hrdinskými cnosťami, čistotou anjelov a je úplne zjednotená s Bohom. Božia láska v nej rastie do takej miery, že ju zbavuje všetkého strachu a udržiava ju v neustálom pokoji.

El alma en la vida unitiva – Duša v zjednocujúcom živote (pravdepodobne opis mystickej fázy zjednotenia s Bohom). Toto dielo je považované za vrchol jeho mystickej poézie. Opisuje cestu duše, ktorá sa v tichu a temnote noci vydáva hľadať Boha, opúšťajúc všetko svetské. Duša sa ponára do svojho vnútorného centra, kde sa v láske stretáva s Bohom, stráca sa v ňom a zároveň sa v ňom nachádza.

Teologické texty svätého Miguela de los Santos odrážajú hlbokú mystickú skúsenosť svätca a jeho túžbu po úplnom zjednotení s Bohom. Jeho diela sú cenným príspevkom k španielskej mystickej literatúre a ponúkajú hlboký pohľad na kontemplatívny život.

Svoje vrcholné dielo Malá rozprava o pokoji duše, ktoré vyšlo až po jeho smrti a nájdené bolo až v roku 1914 v Národnej knižnici v Madride, zakončil sv. Miguel de los Santos nádhernými slovami: „Zlo na tomto svete je výsledkom nadmernej aktivity. Robíme príliš veľa vecí, ktoré ani nepotrebujeme a ktoré nepotrebuje ani svet. Čo svet potrebuje oveľa viac a čo žiaľ nerobíme v plnej miere, je zastavenie sa, pokľaknutie pred krížom a úcta k Bohu.

PDF (formát pre tlač)