Ľudská sexualita a žiadostivosť vo svetle tradičnej katolíckej mravouky

Radomír Tomeček
12. novembra 2026   Cirkev Spoločnosť

Ľudská sexualita je prirodzenou súčasťou života každého človeka. Ľudská spoločnosť je zložená z mužov a žien. Bohom stvorený človek musí prijať svoju sexuálnu totožnosť, resp. sexuálnu identitu, z ktorej vyplýva prirodzená rozdielnosť medzi mužmi a ženami.

Boh dal človeku pohlavný pud, ktorý podnecuje pohlavné spojenie medzi mužom a ženou. Týmto spôsobom je podporené zachovanie ľudského pokolenia. Pohlavný pud v človeku má veľmi veľkú silu. Bohom nedovolené podliehanie tomuto pudu môže veľmi negatívne ovplyvniť pozemský život človeka a spoločnosti, v ktorej žije. Súčasne môže byť dôvodom večných pekelných trestov po smrti z dôvodu vedomého a dobrovoľného porušovania 6. a 9. Božieho prikázania.

Pán Ježiš Kristus varoval človeka zasiahnutého dedičným hriechom, teda každého z nás, slovami:

Počuli ste, že bolo povedané: „Nescudzoložíš!“ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. (Mt 5,27–28)

Pojem „žiadostivosť“ je zvyčajne spájaný s hnutiami zmyslovej túžby v človeku, ktoré odporujú činnosti ľudského rozumu, avšak netýkajú sa výlučne len oblasti ľudskej sexuality. Tieto hnutia poukazujú na slabosť ľudskej prirodzenosti a na jej sklony k hriechu.

Dedičný hriech a ľudská sexualita

Naši prarodičia Adam a Eva mali v Raji všetky predpoklady pre šťastný život. Boli spravodliví a svätí, mali posväcujúcu milosť, telá nepodliehajúce chorobám, rozum veľmi osvietený, vôľu neoslabenú telesnými žiadosťami, panovali nad nižšími tvormi, žili v Raji a nemali zomrieť. Tento pôvodný a blažený stav ľudí vnímali aj niektoré pohanské národy, ktoré ho zobrazovali v povestiach o zlatom veku.

Adam a Eva boli obdarení mnohými Božími milosťami. Mohli preto ľahko odolať pokušeniu. Spáchali však ťažký hriech, keďže konali vedome a dobrovoľne proti Božiemu príkazu, ktorý znel:

A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ (Gn 2,16–17)

Adam a Eva podľahli pokúšaniu Satana a spáchali smrteľný hriech, ktorý priniesol človeku fyzickú smrť a mnoho trápenia v pozemskom živote. Naši prarodičia spáchaním zmieneného hriechu preniesli na svoje potomstvo ľudskú prirodzenosť zranenú týmto hriechom a pozbavenú prvotnej svätosti a spravodlivosti. Toto pozbavenie nazývame „dedičný hriech“.

Prvotný hriech našich prarodičov spôsobil narušenie vzťahu medzi Bohom a človekom. Súčasne priniesol neporiadok a zlo aj do vzájomného vzťahu medzi mužom a ženou. Stvoriteľ daroval mužom a ženám vzájomnú príťažlivosť, avšak v dôsledku vyššie zmieneného prvotného hriechu došlo k premene tejto príťažlivosti na rôzne prejavy žiadostivosti a panovačnosti. Sväté písmo poukazuje na túto skutočnosť, ktorá zasiahla aj oblasť ľudskej sexuality, slovami:

Žene povedal: „Veľmi rozmnožím tvoje trápenia a ťarchavosť; v bolesti budeš rodiť deti, a hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou.“ A Adamovi povedal: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: „Nesmieš z neho jesť!“, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života.“ (Gn 3,16–17)

Žiadostivosť ako najhlbší koreň hriechu

Mons. Prof. ThDr. Alexander Spesz (1889 – 1967), slovenský katolícky teológ a filozof, v diele Katolícka mravouka, vydanom Spolkom svätého Vojtecha v Trnave v roku 1948, poukazuje na niektoré podstatné skutočnosti týkajúce sa žiadostivosti. Zmienený autor poukazuje na Sväté písmo, ktoré uvádza:

„Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza.“ (Jak 1,14)

Žiadostivosť predstavuje najhlbší koreň hriechu, pričom súčasne je všeobecnou vlastnosťou ľudskej prirodzenosti. Môže smerovať k duchovným alebo k hmotným statkom, avšak človeka tiahne najmä k zmyslovým dobrám, keďže duchovné dobrá spravidla nevábia človeka až v takej miere.

Sväté písmo však pripomína ďalšiu podstatnú skutočnosť:

Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. (Jak 1,13)

Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. (1Jn 2,16)

Boh nepodnecuje vyššie zmienenú žiadostivosť, avšak dovoľuje z pedagogických príčin, aby bola podnecovaná. Boh môže v niektorých prípadoch dovoliť, aby zlý duch podnietil žiadostivosť. Súčasne nemožno preceňovať pôsobenie zlého ducha, keďže výlučne len Boh usmerňuje svet.

Žiadostivosť bola zásahom zlého ducha pri dedičnom hriechu akoby vypustená z reťaze, resp. oslobodená. Sväté písmo pripomína, že zlý duch využíva často práve žiadostivosť, aby získal svoje obete:

Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. (1Pt 5,8)

Katechizmus katolíckej Cirkvi, vydaný za pontifikátu pápeža Jána Pavla II. v roku 1992 (ďalej len KKC), so zreteľom na vymedzenie pojmu „žiadostivosť“, uvádza:

Z etymologického hľadiska „žiadostivosť“ (concupiscentia) môže označovať každú silnú formu ľudskej túžby. Kresťanská teológia jej dala osobitný význam hnutia zmyslovej túžby (appetitus sensibilis), ktorá odporuje činnosti ľudského rozumu. Svätý Pavol ju stotožňuje s bojom, ktorý vedie „telo… proti duchu“. Žiadostivosť pochádza z neposlušnosti prvotného hriechu. Vnáša neporiadok do morálnych schopností človeka, a hoci sama v sebe nie je vinou, pobáda človeka páchať hriechy. (KKC, § 2515)

Žiadostivosť v človeku je skutočnosť, voči ktorej je nevyhnutné zaujať veľmi zodpovedný postoj, čo platí aj pre katolíkov:

V pokrstenom však zostávajú niektoré časné následky hriechu, ako utrpenie, choroba, smrť, alebo krehkosti spojené so životom, ako sú charakterové slabosti, a pod., a takisto náklonnosť na hriech, ktorú Tradícia volá žiadostivosť (concupiscentia), alebo metaforicky ohnisko hriechu (fomes peccati): „Hoci je (žiadostivosť) ponechaná na boj, nemôže uškodiť tým, čo (s ňou) nesúhlasia, a s pomocou milosti Krista Ježiša (jej) mužne odporujú. Ba viac: „Kto pretekal podľa pravidiel, dostane veniec.“ (2Tim 2,5).“ (KKC, § 1264)

Žiadostivosť vo vzťahu k pokušeniu a hriechu

Žiadostivosť súvisí aj s ďalšími skutočnosťami, ktoré predstavujú pokušenie a hriech. Vyššie zmienený KKC poukazuje na definíciu pojmu „hriech“ slovami:

Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba protiviace sa večnému zákonu“. (KKC, § 1849)

Prof. A. Spesz uvádza, že hriech vzniká tým, že sa človek dostane do „nebezpečnej situácie“. Zmienené nebezpečenstvo môže byť vnútorné alebo vonkajšie. Vonkajšie nebezpečenstvo je zvyčajne nazývané ako „hriešna príležitosť“. Následne nastáva „pokušenie“, t. j. nebezpečenstvo podnecované žiadostivosťou prestúpiť zákon.

Žiadostivosť vyvoláva v duši pokušenie, voči ktorému človek zvyčajne nemôže zostať pasívny. Každé pokušenie, ťažké alebo ľahké, zvádza človeka k formálnemu hriechu, t. j. k vedomému a dobrovoľnému porušeniu Božieho zákona. Materiálny hriech je hriešny skutok spáchaný bez slobodného súhlasu alebo bez vedomia.

Hriešna príležitosť predstavuje nebezpečenstvo hriechu a spôsobuje pokušenie. Zmienená príležitosť môže byť blízka alebo vzdialená, podľa toho či bezprostredne podnecuje k hriechu, alebo len zďaleka.

Človek je povinný vyhnúť sa blízkej príležitosti k ťažkému hriechu pod ťažkým hriechom. Ak by to nespravil, spáchal by ten istý hriech, ako je hriech sám, aj keby nedošlo k hriechu. Človek môže zostať v takejto príležitosti len z vážnej príčiny, avšak musí spraviť z blízkej príležitosti vzdialenú príležitosť, napríklad vzbudením silného predsavzatia, pristupovaním k sviatostiam, modlitbou, a pod.

Človek je povinný vyhnúť sa vzdialenej príležitosti k ťažkému hriechu len pod ľahkým hriechom. Každý rozumný dôvod v tomto prípade oslobodzuje od viny, keďže nemožno utiecť z reality pozemského sveta. Sväté písmo poukazuje na uvedenú skutočnosť slovami:

Napísal som vám v liste, aby ste sa nestýkali so smilníkmi. Pravda, nie so smilníkmi tohto sveta, či s chamtivcami, s lupičmi, alebo modloslužobníkmi, to by ste museli ujsť z tohto sveta. (1Kor 5,9–10)

Smilstvo ako nezriadená túžba po pohlavných činoch

Podľa prof. A. Spesza, žiadostivosť ako najhlbší koreň všetkých hriechov, má rôzne podoby. Možno poukázať na 7 vášní, ktorými sú pýcha, skúposť, smilstvo, obžerstvo, hnev, závisť a duševná lenivosť. Keďže predstavujú skôr pramene hriechov, než hriechy, namiesto názvu „hlavné hriechy“ môže byť použitý názov „hlavné vášne“.

Smilstvo predstavuje nezriadenú túžbu človeka po pohlavných činoch. Pohlavnosť v človeku je určená na to, aby prispela k vzniku nového človeka. Rozkoš vyplývajúca z pohlavných činov má podnecovať človeka k týmto činom. Zmienená rozkoš preto je len prostriedkom a nie cieľom.

Človek vyhľadávajúci len rozkoš, ktorú vníma ako cieľ, prehrešuje sa ťažko proti prirodzenému poriadku. Človek plodí nového človeka nielen telesne, ale aj duševne, teda zúčastňuje sa dlhodobo aj na jeho výžive, ošetrovaní a výchove. Týmto spôsobom je zreteľne zvýraznený rozdiel medzi človekom a zvieraťom.

Vyššie zmienený proces plodenia môže prebiehať len v manželstve, ktoré je monogamné, teda v manželstve ako zväzku jedného muža a jednej ženy, a ktoré je nerozlučiteľné. Preto každý pohlavný čin mimo manželstva je hriešny, a to zvyčajne ťažko, keďže tu ide o závažné veci. Všedným sa môže stať len z nedokonalosti činu, teda z neúplného poznania, alebo z neúplného súhlasu.

Nezriadená žiadostivosť a nezriadené hnutia

Mons. Prof. ThDr. Antonín Vřešťál (1849 – 1928), český rímskokatolícky kňaz a profesor mravouky, je autorom diela Katolická mravouka, Díl I., Povšechný, ktoré vydalo české nakladateľstvo Dědictví svatého Prokopa v Prahe v roku 1909. Zmienené dielo poukazuje na ďalšie skutočnosti, týkajúce sa žiadostivosti.

Nezriadená žiadostivosť (concupiscentia inordinata), hoci sama nie je hriechom, predsa pochádza z prvotného hriechu. Ak nebola skrotená, zvádza znova k osobnému hriechu. Jej hnutia sú nazývané ako nezriadené hnutia (motus inordinati). Tieto hnutia sa prejavujú najčastejšie ako zmyslové hnutia.

Nezriadené zmyslové hnutia bažia po zmyslových pôžitkoch, ktoré môžu byť venerické (zamerané proti 6. Božiemu prikázaniu) a mimovenerické (jedlo, pitie, zábava a pod.). Súčasne existujú aj nezriadené duševné hnutia (nevera, pochybovanie, zúfalstvo, rúhanie, nenávisť, závisť, škodoradosť a pod.).

Prof. A. Vřešťál uvádza, že nezriadené hnutia možno rozlišovať podľa pôvodu a postupu na 3 druhy. Sú to:

1. Prvoprvé hnutia (motus primoprimi). Tieto hnutia povstávajú samé, bez toho, aby vôľa v človeku spolupôsobila pri vzniku týchto hnutí. Sú to napríklad zmyslové hnutia v človeku, ktorý nepripravený spozoruje necudný predmet. Nie sú hriechom, pretože vôľa nebola pri nich zúčastnená.

2. Druhoprvé hnutia (motus secundoprimi). Myseľ človeka začína už pozorovať tieto hnutia, a trochu sa nimi kochá, hoci ešte len nedokonale a nejasne. Pre účasť rozumu a vôle sú už hriešne, ale keďže táto účasť je doteraz nedokonalá a nejasná, podobné hnutia sú len ľahkými hriechmi, hoci predmet je inak ťažko hriešny. Môže to byť napríklad neúmyselné a nejasné zotrvanie pri necudnom hnutí, avšak zmienené druhoprvé hnutie môže trvať len krátko.

3. Druhé hnutia (motus secundi). Sú to vedomé hnutia, ktoré rozum poznáva a vôľa schvaľuje. Tieto hnutia sú hriešne, a to podľa svojho predmetu buď ťažko hriešne (napríklad necudné myšlienky), alebo ľahko hriešne (napríklad nepatrná škodoradosť).

Povinnosť odporovať nezriadeným hnutiam

Podľa prof. A. Vřešťála nezriadeným hnutiam môžeme odporovať, pričom odpor môže byť priamy a nepriamy.

Priamy odpor znamená napríklad uvažovanie o hanebnosti, zhubnosti a následkoch konkrétneho hriechu, alebo o vznešenosti a kráse opačnej čnosti.

Nepriamy odpor znamená zameranie svojich myšlienok iným smerom. Môžu to byť myšlienky o nadprirodzených veciach, napríklad o Božej spravodlivosti a láske, o umučení Pána, o posledných veciach človeka, alebo aj krátke modlitby a povzdychy. Môžu to byť aj myšlienky o prirodzených veciach, napríklad na nejakú náročnú prácu, ktoré spôsobia, že nezostane miesto pre hriešne myšlienky.

Vhodnosť konkrétneho druhu odporu závisí na okolnostiach. V prípade niektorých pokušení, zameraných napríklad proti čistote, viere, láske k blížnemu a pod., je vhodnejší nepriamy odpor, keďže priamy odpor by mohol podnietiť nezriadené hnutie.

Človek je povinný odporovať nezriadeným hnutiam, ak sa stávajú pre neho nebezpečné. Je potrebné rozlišovanie, pričom povinnosť odporu nie je vždy rovnaká, a závisí od jej potreby na odstránenie hroziaceho nebezpečenstva.

Povinnosť odporovať venerickým hnutiam (zameraným proti 6. Božiemu prikázaniu) nás zaväzuje pod ťažkým hriechom. Zdržiavať sa pri nich nie je dovolené ani pod zámienkou cvičenia sa v boji. So zreteľom na ľudskú krehkosť je zjavné, že zmienené hnutia v prípade, že nie sú krotené v zárodku, rastú a nebezpečenstvo hriechu sa zvyšuje. V týchto prípadoch je najvhodnejší nepriamy odpor.

Ak zmienené hnutia sú len slabé a okamžité, netreba sa o ne starať, aby následne nezmohutneli. Možno odporúčať zbožné vzdychy. Ak tieto hnutia vznikajú ako následok nutnej alebo aspoň užitočnej činnosti (činnosť lekára, spovedníka a pod.), alebo ak napriek odporu trvajú dlhší čas, človek, ktorý sa správa trpne a stará sa, aby nepadol v pokušení, a zmienené hnutia má v ošklivosti, nehreší.

Povinnosť odporovať mimovenerickým hnutiam nás zaväzuje pod ťažkým hriechom, ak sú nebezpečné. Možno poukázať najmä na neveru, pochybovanie o viere, zúfalstvo, nenávisť, pomstu a pod. Avšak neexistuje povinnosť odporovať mimovenerickým hnutiam, ktoré sa nezdajú byť nebezpečné, alebo nevyvolávajú nebezpečenstvo ťažkého hriechu (márnivosť, samoľúbosť a pod.).

Hriešny návyk a neprávosť ako výzva k boju

Prof. A. Vřešťál uvádza, že častým opakovaním hriechov, jedného alebo podobných druhov, v hriešnikovi sa vyvíja zvláštny trvalý stav, hriešny návyk a neprávosť, ktoré sa ľahko stupňujú do hriešnej náruživosti. Človek v tomto stave stáva sa otrokom hriechu.

Pokušenia doliehajú na tohto človeka takmer nezdolnou silou. Človek v tomto stave akoby ani nemohol odporovať pokušeniam. Hriech sa stáva pre neho druhou prirodzenosťou. Zmienený stav môže byť z hľadiska svojho vzniku zavinený alebo nezavinený.

Zavinený stav vzniká v prípade, ak človek získal tento stav v dôsledku páchania častých vedomých hriechov. Možno poukázať najmä na obžerstvo, opilstvo a chlipnosť dospelých ľudí.

Nezavinený stav vzniká v prípade, ak človek získal tento stav nevediac, že to, čo koná, je hriechom. Príkladom tohto stavu je dieťa, ktoré sa naučilo páchať necudné skutky v dôsledku nešťastných okolností, alebo od starších ľudí.

Avšak hriešny návyk, ktorý z hľadiska svojho vzniku je nezavinený, nezostáva takým aj v budúcnosti. Keď príde doba, v ktorej človek spozná, že to, na čo si navykol, je hriechom, prichádza súčasne aj poznanie, hoci len nejasné, že je povinný odporovať svojmu návyku a premáhať ho. Ak to nerobí, zavinene zotrváva v návyku, a preto samotný návyk sa mení na zavinený návyk.

Hriešny návyk, náruživosť a trvalý stav nie sú hriechom, keďže hriechom môže byť výlučne konkrétny skutok, resp. čin. Avšak hriechom je vedome pripustiť tento stav a vedome zotrvávať v tomto stave. Ak hriešnik spozná svoj biedny stav, je povinný odporovať mu a pričiniť sa o jeho skončenie. Táto povinnosť zaväzuje pod ťažkým hriechom, ak predmetom návyku je ťažký hriech, a pod ľahkým hriechom, ak predmetom návyku je ľahký hriech.

Boj proti hriešnemu návyku začína rozhodným úmyslom nepoddávať sa viac tomuto návyku. Súčasne je potrebné vyhnúť sa všetkým príležitostiam a bedlivo dávať pozor na seba samého, vrátane využitia všetkých rozumných prostriedkov askézy.

Týmto spôsobom je vykonaný veľký krok, pretože návyk, považovaný až doteraz za zavinený a nepriamo úmyselný, prestáva ním byť, a získava charakter nezavineného návyku, keďže je vykonaný proti vôli človeka. Nezriadené hnutia pochádzajúce z neho sú hnutia prvé, a len zriedka hnutia druhé.

Hriešnik nesmie zmalomyseľnieť, ak upadne niekedy zo slabosti do svojich starých hriechov. Mal by vedieť, že tento boj, ak je vedený úprimne, bude mu pripočítaný ako zásluha. Hriešny návyk následne nezvyšuje, ale skôr zmenšuje váhu jeho hriechov. Tento človek totiž nehreší už zo zlomyseľnosti, ale zo slabosti.

PDF (formát pre tlač)