Kardinál Rafael Merry del Val – verný spolupracovník pápeža svätého Pia X. a nekompromisný obranca katolíckej viery (2. časť)

Branislav Krasnovský
12. novembra 2026   Cirkev História

predchádzajúca časť:
Kardinál Rafael Merry del Val – verný spolupracovník pápeža sv. Pia X. a nekompromisný obranca katolíckej viery (1. časť)

***

V prvej časti nášho seriálu sme sledovali životnú cestu kardinála Rafaela Merry del Val od jeho mladosti a diplomatickej služby až po roky úzkej spolupráce so svätým pápežom Piom X. a náročné obdobie nasledujúcich pontifikátov. Spoznali sme významného cirkevného diplomata, neúnavného obrancu katolíckej pravovernosti, ale aj muža, ktorý dokázal znášať nepochopenie a osobné krivdy. Dnes sa pozrieme na menej viditeľnú, no nemenej dôležitú stránku jeho osobnosti – na jeho duchovný život, úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, modlitbu a kresťanskú pokoru, ktorá nebola iba predmetom jeho rozjímania, ale predovšetkým každodennou životnou úlohou.

Konkláve roku 1903 – osudové stretnutie so svätým Piom X.

Pápež Lev XIII. zomrel 20. júla 1903 vo veku deväťdesiattri rokov. Jeho pontifikát trval viac než dvadsaťpäť rokov a zanechal po sebe rozsiahle diplomatické, filozofické i sociálne dedičstvo. Cirkev sa pripravovala na voľbu nového pápeža v čase, keď Európa prechádzala prudkými spoločenskými zmenami a v katolíckom prostredí sa čoraz výraznejšie prejavovali teologické tendencie, ktoré neskôr dostali spoločné označenie modernizmus.

Merry del Val bol po smrti Leva XIII. poverený funkciou sekretára konkláve. Išlo o mimoriadne zodpovednú úlohu, pretože sekretár zabezpečoval administratívnu a organizačnú stránku voľby nového pontifika. Nebol pritom členom kolégia kardinálov a nemal hlasovacie právo. Vďaka svojej funkcii sa však nachádzal v bezprostrednej blízkosti udalostí, ktoré mali rozhodnúť o ďalšom smerovaní katolíckej Cirkvi.

Konkláve sa začalo 31. júla 1903. Medzi najvýraznejších kandidátov patril kardinál Mariano Rampolla del Tindaro, dlhoročný štátny sekretár Leva XIII. Jeho kandidatúru však zásadne ovplyvnilo vystúpenie krakovského kardinála Jana Puzynu, ktorý v mene rakúskeho cisára Františka Jozefa I. predniesol námietku proti Rampollovej voľbe. Išlo o uplatnenie takzvaného jus exclusivae, historicky zakoreneného nároku niektorých katolíckych panovníkov zasahovať do voľby pápeža.

Táto udalosť vyvolala medzi kardinálmi značné napätie. Hoci cisárske veto nemalo povahu cirkevného právneho rozhodnutia, predstavovalo neprípustný zásah svetskej moci do záležitostí Cirkvi. Novozvolený pápež neskôr takéto zásahy výslovne zakázal, čím sa konkláve roku 1903 stalo posledným, pri ktorom bolo panovnícke veto formálne prednesené.

Voľba sa postupne priklonila k benátskemu patriarchovi, kardinálovi Giuseppemu Sartovi. Ten bol 4. augusta 1903 zvolený za pápeža a prijal meno Pius X. Na Petrov stolec tak nastúpil muž, ktorý sa vyznačoval hlbokou osobnou zbožnosťou, pastoračnými skúsenosťami a odhodlaním obnoviť kresťanský život v Cirkvi. Jeho pontifikát sa mal niesť v znamení hesla „Instaurare omnia in Christo – Obnoviť všetko v Kristovi“.

Nový pápež nepochádzal z diplomatického prostredia a väčšinu svojho predchádzajúceho života strávil v pastorácii. Bol kaplánom, farárom, biskupom Mantovy a napokon benátskym patriarchom. Na rozdiel od mnohých predstaviteľov Rímskej kúrie nemal za sebou dlhoročnú diplomatickú kariéru. Potreboval preto spolupracovníka, ktorý by dobre poznal medzinárodné pomery, fungovanie Svätej stolice a diplomatické zvyklosti, ale zároveň by zdieľal jeho náboženské presvedčenie.

Práve tu vstúpil do popredia Rafael Merry del Val. Počas konkláve a bezprostredne po ňom mal nový pápež príležitosť spoznať jeho schopnosti, pracovitosť a osobnú oddanosť Cirkvi. Medzi oboma mužmi sa postupne vytvoril vzťah dôvery, ktorý mal zásadný význam pre celý nasledujúci pontifikát.

V septembri 1903 Pius X. poveril Rafaela Merry del Val dočasným vedením Štátneho sekretariátu. Rozhodnutie bolo prekvapujúce, pretože mladý arcibiskup nemal ani tridsaťosem rokov a nepatril do kardinálskeho kolégia. Napriek tomu mu pápež zveril jednu z najdôležitejších funkcií v Cirkvi. Dňa 9. novembra 1903 ho vymenoval za kardinála a následne potvrdil ako štátneho sekretára.

Tým sa začalo jedno z najvýznamnejších partnerstiev v moderných dejinách pápežstva. Pius X. prinášal pastoračnú skúsenosť, duchovnú autoritu a jasne formulovanú víziu obnovy katolíckeho života. Merry del Val poskytoval diplomatické schopnosti, znalosť cirkevných pomerov, jazykovú výbavu a schopnosť premieňať pápežove zámery na konkrétne rozhodnutia. Obaja pritom vychádzali z presvedčenia, že poslaním Cirkvi nie je prispôsobovať zjavenú pravdu meniacim sa názorom spoločnosti, ale verne ohlasovať Kristovo učenie.

Po boku svätého Pia X. spolu proti modernizmu

Jednou z najvýznamnejších kapitol života kardinála Rafaela Merry del Val bola jeho účasť na zápase proti katolíckemu modernizmu. Práve v tejto oblasti sa najvýraznejšie prejavila duchovná a názorová blízkosť medzi mladým štátnym sekretárom a pápežom Piom X. Obaja boli presvedčení, že katolícka Cirkev stojí pred nebezpečenstvom, ktoré nemožno porovnávať iba s vonkajším prenasledovaním alebo s nepriateľstvom sekulárnych politických režimov. Modernizmus totiž nepôsobil výlučne zvonka. Jeho predstavitelia vystupovali aj v samotnej Cirkvi, pôsobili na teologických fakultách, v seminároch a medzi katolíckymi intelektuálmi. Usilovali sa o nové interpretácie katolíckej náuky, ktoré mali podľa ich presvedčenia umožniť jej zosúladenie s modernou filozofiou, historickou kritikou a vedeckým poznaním.

Pod označením modernizmus sa pritom neskrývalo jednotné, presne organizované hnutie. Išlo o rozličné filozofické, teologické a biblické prúdy, ktorých predstavitelia sa často líšili vo svojich záveroch. Spájali ich však pokusy nanovo vysvetliť vzťah medzi vierou, zjavením, dejinami a náboženskou skúsenosťou. Najradikálnejšie tendencie smerovali k presvedčeniu, že dogmy nie sú nemenným vyjadrením Bohom zjavených právd, ale historicky podmienenými formuláciami náboženskej skúsenosti, ktoré sa môžu meniť spolu s vývojom ľudského vedomia. Práve tu sa podľa Pia X. nachádzalo jadro problému. Ak by totiž dogmy prestali vyjadrovať objektívnu a záväznú pravdu, katolícka viera by sa postupne zmenila na súbor premenlivých náboženských predstáv.

Pápež svätý Pius X. neodmietal vedecké skúmanie ani používanie historických metód ako takých. Odmietal však filozofické predpoklady, ktoré vopred vylučovali nadprirodzené zjavenie, zázraky alebo božský pôvod Cirkvi. Podľa tradičnej katolíckej náuky totiž zjavenie nie je iba výsledkom vnútorného náboženského prežívania človeka. Je to skutočné Božie oslovenie, ktorého vrcholom je vtelený Boží Syn, Ježiš Kristus. Úlohou Cirkvi preto nie je vytvárať nové pravdy podľa požiadaviek jednotlivých historických období, ale verne uchovávať, vysvetľovať a odovzdávať poklad viery, ktorý jej bol zverený.

Merry del Val tieto obavy plne zdieľal. Ako štátny sekretár sa stal jedným z najdôležitejších spolupracovníkov pápeža pri príprave a uskutočňovaní protimodernistických opatrení. Jeho úloha však nebola iba administratívna. Aktívne sa zapájal do riešenia konkrétnych prípadov, sledoval teologické diskusie a podporoval rozhodnutia, ktorými Svätá stolica reagovala na šírenie modernistických názorov. Historici sa dodnes zaoberajú otázkou, do akej miery bol iniciátorom jednotlivých opatrení a do akej miery vykonával rozhodnutia samotného pápeža. O jeho zásadnej názorovej zhode s Piom X. však niet pochýb.

Už v decembri 1903 sa Merry del Val zapojil do postupu proti dielam francúzskeho katolíckeho biblistu Alfreda Loisyho. Ten patril k najvýznamnejším a zároveň najkontroverznejším predstaviteľom modernistickej biblickej exegézy. Jeho práce vyvolávali vážne otázky o vzťahu medzi historickým Ježišom, evanjeliami a vznikom Cirkvi. Zvlášť problematické boli závery, ktoré podľa cirkevných autorít oslabovali vieru v božský pôvod kresťanského zjavenia a záväznosť dogmatickej tradície. Viaceré Loisyho spisy boli odsúdené a v marci 1908 bol napokon exkomunikovaný. Merry del Val patril medzi predstaviteľov kúrie, ktorí presadzovali rozhodný postup v jeho prípade.

Podobne nekompromisne vystupoval aj voči anglickému teológovi Georgeovi Tyrrellovi, bývalému jezuitovi a jednému z najznámejších propagátorov modernistických myšlienok. Tyrrell kritizoval tradičné chápanie cirkevnej autority a dogmatického učenia, pričom jeho konflikt s cirkevnými predstavenými postupne prerástol do otvoreného rozchodu. Merry del Val sa aktívne podieľal na riešení jeho prípadu a podporoval disciplinárne opatrenia, ktorými sa cirkevná autorita usilovala zabrániť ďalšiemu šíreniu jeho názorov.

Rozhodujúcim dokumentom protimodernistického zápasu sa stala encyklika Pascendi dominici gregis, ktorú Pius X. vydal 8. septembra 1907. Pápež v nej podrobne analyzoval modernistické filozofické a teologické predpoklady a modernizmus označil za „syntézu všetkých heréz“. Tým chcel vyjadriť, že nejde iba o jednu izolovanú vieroučnú chybu, ale o súbor vzájomne prepojených omylov, ktoré môžu zasiahnuť samotné základy katolíckej viery. Encyklika upozorňovala predovšetkým na agnosticizmus, náboženský imanentizmus, subjektivizáciu zjavenia a predstavu, podľa ktorej sa dogmatická pravda musí neustále prispôsobovať meniacim sa potrebám náboženského vedomia.

Merry del Val zohral významnú úlohu pri príprave a najmä pri šírení encykliky. Podporoval jej dôsledné uvedenie do cirkevného života a usiloval sa, aby sa jej obsah dostal k biskupom, kňazom a teológom. Nešlo pritom iba o odsúdenie jednotlivých autorov. Svätá stolica chcela upozorniť na širší filozofický problém, ktorý sa podľa jej presvedčenia postupne prenášal do biblickej exegézy, dogmatickej teológie, cirkevných dejín i náboženskej výchovy.

Encyklike predchádzal dekrét Lamentabili sane exitu z 3. júla 1907, ktorým Sväté ofícium odsúdilo 65 modernistických tvrdení. Týkali sa okrem iného autority Svätého písma, historickej vierohodnosti evanjelií, Kristovho vedomia, ustanovenia sviatostí a vývoja dogiem. Oba dokumenty spolu predstavovali systematickú odpoveď cirkevného magistéria na modernistickú krízu.

Dôležité miesto v tomto zápase zaujala aj protimodernistická prísaha, zavedená motu proprio Sacrorum antistitum z 1. septembra 1910. Jej zloženie sa vyžadovalo od určených skupín duchovných, cirkevných predstavených a učiteľov filozofie a teológie. Prísaha potvrdzovala základné pravdy katolíckej viery, možnosť rozumového poznania Boha, historickú skutočnosť zjavenia a záväznosť dogmatickej tradície. Zároveň odmietala predstavu, že dogmy môžu nadobúdať podstatne odlišný význam od toho, ktorý im Cirkev pôvodne prisudzovala.

Pre Pia X. a Rafaela Merry del Val nebola protimodernistická prísaha prejavom nedôvery voči teologickému vzdelaniu. Mala byť zárukou, že tí, ktorí vyučujú katolícku vieru a pripravujú budúcich kňazov, sami prijímajú jej základné pravdy. V ich chápaní totiž teológ nemal byť nezávislým tvorcom nového náboženského systému, ale služobníkom zjavenia a Učiteľského úradu Cirkvi. Teologický výskum mohol prehlbovať porozumenie pravde, nemal však právo meniť samotný obsah zjavenia.

Protimodernistický zápas mal aj svoju disciplinárnu stránku. V jednotlivých diecézach vznikali orgány poverené sledovaním šírenia modernistických názorov a cirkevné autority pristupovali k preskúmavaniu podozrivých publikácií či vyučovania. S touto činnosťou súviselo aj pôsobenie monsignora Umberta Benigniho, ktorý vytvoril sieť katolíckych spolupracovníkov známu ako Sodalitium pianum. Jej cieľom bolo zhromažďovať informácie o modernistických aktivitách a podporovať obranu katolíckej pravovernosti.

Vzťah Rafaela Merry del Val k Benignimu a jeho organizácii je dodnes predmetom historických diskusií. Kardinál podporoval protimodernistické úsilie, no nemožno ho bez ďalšieho stotožniť so všetkými metódami a postojmi najradikálnejších predstaviteľov katolíckeho integralizmu. Niektorí historici upozorňujú, že voči časti Benigniho aktivít zachovával určitý odstup. Aj preto je potrebné rozlišovať medzi legitímnou obranou katolíckej náuky a konkrétnymi disciplinárnymi či informačnými postupmi, ktoré mohli v jednotlivých prípadoch vyvolávať oprávnené námietky.

Zaujímavým príkladom uvažovania Rafaela Merry del Val bol jeho postoj ku kardinálovi Johnovi Henrymu Newmanovi. Niektorí modernistickí autori sa pokúšali využívať Newmanove úvahy o vývoji kresťanskej náuky na podporu vlastných predstáv o premenlivosti dogiem. Merry del Val však odmietal stotožňovanie Newmana s modernizmom a podieľal sa na obrane jeho pravovernosti. Tento postoj ukazuje, že kardinál neodmietal každé rozvíjanie teologického poznania. Rozhodujúca bola pre neho otázka, či nový výklad zachováva totožnosť zjaveného učenia, alebo mení jeho podstatný obsah.

Spoločný zápas sv. Pia X. a Rafaela Merry del Val proti modernizmu preto nemožno chápať iba ako sériu zákazov, odsúdení a disciplinárnych opatrení. Bol súčasťou širšieho úsilia o obnovu katolíckeho života, ktorého základom mala byť vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Pius X. podporoval častejšie sväté prijímanie, náboženské vzdelávanie, obnovu liturgického života, reformu seminárov a dôslednejšiu duchovnú formáciu kňazov. Merry del Val tieto iniciatívy podporoval a pomáhal ich uskutočňovať na úrovni cirkevnej správy.

Obaja muži si uvedomovali, že Cirkev nemôže čeliť duchovnej kríze iba prostredníctvom administratívnych rozhodnutí. Obrana pravovernosti musí byť sprevádzaná osobnou svätosťou, modlitbou, sviatostným životom a príkladom duchovných pastierov. Práve v tom spočívala osobitosť ich spolupráce. Pius X. nebol iba pápežom, ktorý odsúdil modernizmus, ale aj pastierom, ktorý sa usiloval privádzať veriacich bližšie k Eucharistii. Merry del Val nebol iba štátnym sekretárom, ktorý podpisoval dokumenty a viedol diplomatické rokovania, ale aj kňazom hlbokej osobnej zbožnosti.

Ich zápas mal, prirodzene, aj svojich kritikov. Niektorí súčasní historici upozorňujú na tvrdosť určitých disciplinárnych opatrení a na nebezpečenstvo, že podozrenie z modernizmu mohlo zasiahnuť aj teológov, ktorí sa usilovali o legitímny vedecký výskum. Tieto námietky nemožno pri historickom hodnotení jednoducho ignorovať. Rovnako však nemožno prehliadnuť, že otázky, ktoré Pius X. otvoril, zostávajú aktuálne: Je katolícka dogma objektívnou pravdou, alebo iba historicky podmieneným vyjadrením náboženskej skúsenosti? Je úlohou Cirkvi uchovávať a vysvetľovať zjavenie, alebo ho prispôsobovať duchu doby? A kde sa končí legitímny vývoj teologického poznania a začína popretie samotnej viery?

Pre katolíkov verných tradícii zostávajú Pius X. a Rafael Merry del Val symbolmi presvedčenia, že pravda nepotrebuje súhlas väčšiny, aby zostala pravdou. Ich spoločný zápas pripomína, že Cirkev môže a musí odpovedať na otázky každej doby, no nemôže pritom prestať byť sama sebou. Obnoviť všetko v Kristovi neznamená prispôsobiť Krista svetu, ale privádzať svet ku Kristovi. Práve tejto zásade zasvätili obaja muži podstatnú časť svojho života.

(Pokračovanie)

Titulný obrázok – pápež sv. Pius X. pózuje pre oficiálneho portrétistu, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)