Švajčiarske „Združenie žien znepokojených celibátom“, brániace vzťahy žien s kňazmi končí činnosť. Dôvod? Takmer žiadni mladí kňazi nie sú svätení a starí sú už mimo hru…

12. novembra 2026   Cirkev Spoločnosť   Celibát, Progresivizmus

Švajčiarske Združenie žien znepokojených celibátom (ZöFra) vzniklo pred takmer 40 rokmi s cieľom poskytovať podporu ženám, ktoré udržiavali partnerské vzťahy s katolíckymi kňazmi. Príčina nedávneho zániku tejto progresivistickej organizácie však nie je taká, akú si jej predstaviteľky pôvodne predstavovali.

História združenia ZöFra siaha do roku 1987, keď sa Katharina Thomas-Kanka, ktorá predtým pôsobila v podobnej iniciatíve v Nemecku, rozhodla vytvoriť podpornú sieť aj vo Švajčiarsku. Jej cieľom bolo poskytnúť diskrétny priestor, v ktorom by ženy udržiavajúce vzťahy s katolíckymi kňazmi mohli hovoriť o svojich skúsenostiach a získať pomoc. Postupne sa táto sieť premenila na formálnu organizáciu.

Oficiálne bolo združenie pod názvom Združenie žien znepokojených celibátom založené v roku 2000. Ako naznačuje už samotný názov, jeho poslanie sa neobmedzovalo iba na pomoc ženám, ktoré mali vzťahy s kňazmi, a ich deťom. Hlavným cieľom organizácie bolo od začiatku odstránenie povinného kňazského celibátu v katolíckej Cirkvi, ktorý predstaviteľky združenia označovali za príčinu mnohých problémov a dôsledok „patriarchálnych, klerikálnych, hierarchických a nebiblických“ mocenských štruktúr.

Združenie a jeho členky sa podľa kritikov často uchyľovali k zdôrazňovaniu vlastného postavenia obetí, pričom obvinenia z diskriminácie a marginalizácie využívali na vytváranie obrazu odbojnej organizácie. Táto údajná marginalizácia im však nebránila v získaní významného uznania. Už rok po svojom oficiálnom založení získalo ZöFra cenu „Sloboda v Cirkvi“ od Nadácie Herberta Haaga a bolo prijaté za člena Švajčiarskej federácie katolíckych žien.

V súlade so svojím ideologickým zameraním predstaviteľky ZöFra opakovane vyhlasovali, že združenie ukončí svoju činnosť až vtedy, keď katolícka Cirkev zruší povinný kňazský celibát. V tom čase sa im takýto vývoj zdal takmer nevyhnutný.

Pri svojom vzniku malo združenie približne 200 členov. Otázka celibátu bola medzi švajčiarskymi katolíkmi predmetom intenzívnych diskusií, najmä po udalostiach z roku 1995, keď Hansjörg Vogel, biskup Bazileja, verejne priznal, že udržiaval vzťah so ženou, údajne preto, aby dokázal zvládnuť tlak spojený s vykonávaním biskupského úradu, a oznámil, že sa stane otcom.

V novembri 2026 však bolo zverejnené rozhodnutie o rozpustení združenia. Prijaté bolo jednomyseľne na valnom zhromaždení, ktoré sa uskutočnilo v júni 2026.

Hlavný dôvod zániku organizácie je podľa jej bývalej predstaviteľky Astrid Uzor-Häberli pomerne jednoznačný. Okrem všeobecných zmien spoločenských pomerov poukázala predovšetkým na dramatický úbytok katolíckych kňazov vo Švajčiarsku: „Vo Švajčiarsku je dnes vysväcovaných už len veľmi málo mužov za kňazov. A mnohí aktívni kňazi sú už v dôchodkovom veku. Takpovediac sa nachádzajú mimo „rizikovej skupiny“.“ Inými slovami, načo pokračovať v boji proti celibátu, keď je kňazov čoraz menej a tí, ktorí ešte zostali, sú prevažne starší?

Napokon sa ukázalo, že opúšťanie katolíckej viery, morálky a tradícií neviedlo k vytúženej utopickej reforme katolicizmu, ale k jeho postupnému úpadku. Prípad tohto združenia, podobne ako mnohých ďalších, podľa autora pôvodného článku ukazuje, že „pseudokatolícky“ progresivizmus skôr či neskôr smeruje k vlastnému zániku, hneď ako odumrie oslabený organizmus, na ktorom pseudokatolícky progresivizmus parazitoval.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície predstavuje zánik švajčiarskeho združenia ZöFra pozoruhodné vyústenie takmer štyridsaťročného zápasu proti kňazskému celibátu. Jeho predstaviteľky pôvodne vyhlasovali, že svoju činnosť ukončia až vtedy, keď katolícka Cirkev odstráni povinný celibát. Tento cieľ sa však nepodarilo dosiahnuť. Organizácia sa napriek tomu rozpúšťa, pretože vo Švajčiarsku dramaticky ubúda kňazov a zostávajúce duchovenstvo starne. Revolúcia teda nedospela k víťazstvu, ale k záveru, že už nemá dostatok protivníkov, proti ktorým by mohla pokračovať. Dejiny niekedy poskytujú odpovede, ktoré by si ich aktéri sami nikdy nevybrali.

Kňazský celibát je stáročnou súčasťou latinskej Cirkvi, ktorá vyjadruje úplné zasvätenie kňaza Kristovi a službe dušiam. Osobné zlyhania duchovných ani bolestné osudy žien a detí nemožno zľahčovať, no rovnako nemožno z jednotlivých porušení záväzku vyvodzovať nevyhnutnosť jeho odstránenia. Katolícka tradícia nehľadá riešenie krízy kňazstva v znižovaní nárokov na kňazov, ale v obnove ich duchovného života, disciplíny a vernosti vlastnému povolaniu. Ak niekoľko desaťročí cirkevných reforiem sprevádza úbytok povolaní a postupné vyprázdňovanie kostolov, bolo by namieste skúmať aj výsledky zvoleného smerovania, nie iba opakovať jeho pôvodné prísľuby.

Predstaviteľky ZöFra by však ešte nemuseli považovať svoju historickú úlohu za skončenú. V prostredí súčasných synodálnych diskusií sa predsa stále otvárajú nové otázky, nové perspektívy a nové možnosti dialógu. Ak sa nepodarilo presadiť zrušenie kňazského celibátu, zostáva ešte požiadavka ženského kňazstva. Z niekdajších partneriek kňazov by sa tak v predstavách progresívnych reformátorov mohli stať samotné kňažky. Pravdaže, katolícka Cirkev nemá právomoc udeľovať kňazskú vysviacku ženám. Táto skutočnosť však sotva zabráni tomu, aby sa o nej v niektorých kruhoch pokračovalo v diskusiách s obvyklou nádejou na prelomové synodálne výsledky.

Možno však predstaviteľky združenia dospeli k inému a o veľa jednoduchšiemu poznaniu. Za štyridsať rokov totiž zostarli nielen kňazi, ktorých celibát bol predmetom ich záujmu, ale nepochybne aj samotná generácia zakladateliek a dlhoročných aktivistiek ZöFra. Asi postupne zisťuje, že čas je voči revolučnému nadšeniu menej zhovievavý než voči cirkevným ustanoveniam.

A tak zatiaľ čo celibát zostáva v platnosti, jeho niekdajšie protivníčky odchádzajú na zaslúžený odpočinok. Zástava boja proti klerikálnemu patriarchátu zostala opustená a pohodená na zemi bez svojich kedysi bojovných nositeliek. Nie preto, že by tradícia triumfálne zvíťazila, ale preto, že túto zástavu jej vlastné bojovníčky napokon kvôli veku pokojne odložili. A to je azda najvýrečnejšia pointa celého príbehu.

Švajčiarským členkám ZöFra si avšak z celého svojho tradičného katolíckeho srdca dovolím popriať pokojnú jeseň života. Celibátu, proti ktorému tak vytrvalo bojovali, sa napokon podľa všetkého podarilo prežiť aj ich revolúciu. 🙂

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)