Lev XIV. udelí Ratzingerovu cenu za rok 2026 teológovi, ktorý kritizoval Benedikta XVI. za uvoľnenie tradičnej liturgie! Chápal Ratzingera lepšie, než on sám seba?

Branislav Krasnovský
24. septembra 2026   Cirkev   Komentár

John C. Cavadini, ktorého Benedikt XVI. vymenoval za člena Medzinárodnej teologickej komisie, sa v roku 2022 podpísal pod kritické a obviňujúce tvrdenie, že motu proprio Summorum pontificum, Benedikta XVI. podkopalo hermeneutiku kontinuity. Napriek tomu teraz dostane – Ratzingerovu cenu! Cenu prevezme z rúk pápeža 19. decembra.

Lev XIV. schválil udelenie Ratzingerovej ceny za rok 2026 Johnovi C. Cavadinimu, profesorovi teológie na Univerzite Notre-Dame a odborníkovi na svätého Augustína, a 19. decembra mu ju odovzdá v Apoštolskom paláci. Vatikánska nadácia Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. ho verejne predstavuje len takého, akým býva najčastejšie prezentovaný vo svojej akademickej práci: ako súčasného popredného patrológa. Nadácia však neuvádza, že Cavadini je spoluautorom a zároveň ako editor hostiteľského časopisu zastrešil akademickú sériu, ktorá v roku 2022 celkom otvorene tvrdila, že Benedikt XVI. v prípade Summorum pontificum spravil chybu. Cena nesúca Ratzingerovo meno tak pripadne paradoxne teológovi, ktorý spochybnil Ratzingerovo najosobnejšie liturgické rozhodnutie.

Najskôr je vhodné povedať, kto vlastne ocenený je. Cavadini nie je univerzitný progresívec. Je do značnej miery človekom Benedikta XVI.: v novembri 2009 ho nemecký pápež vymenoval na päťročné obdobie za člena Medzinárodnej teologickej komisie a na žiadosť vtedajšieho biskupa diecézy Fort Wayne-South Bend, Johna D’Arcyho ho vymenoval za rytiera Rádu svätého Gregora Veľkého. D’Arcy ho ocenil za to, že pre Notre-Dame získal solídnych teológov. Od roku 2006 je konzultantom Výboru pre náuku Konferencie katolíckych biskupov USA. Ako vedúci katedry v rokoch 1997 až 2010 angažoval odborníkov na Newmana, Balthasara, Ratzingera, Ireneja a Gregora Naziánskeho a napravil smerovanie profesorského zboru, ktorý sa dovtedy obzeral skôr smerom ku Canterbury. V roku 2006 písomne vytkol rektorovi Jenkinsovi, že jeho obhajoba Vagina Monologues takmer vôbec nespomínala Cirkev. A samotná nadácia ho už v roku 2018 spolu s tromi kolegami ocenila cenou Razón Abierta v kategórii výučby. Nikto ho teda nemôže obviňovať z nejakej očividnej heterodoxie. Práve preto je tento prípad závažnejší, než keby bol oceneným nejaký pro-LGBT modernistický jezuita z časopisu America.

Od septembra do novembra 2022 publikoval Cavadini spolu s Mary Healyovou a kapucínom Thomasom Weinandym v Church Life Journal, časopise McGrath Institute for Church Life, ktorý sám vedie, päťdielnu sériu o úspechoch a neúspechoch pokoncilovej liturgickej reformy, neskôr spojenú do jedného textu. Otvoreným terčom útoku bolo to, čo autori nazývajú hnutím tradičnej omše, pričom načasovanie nebolo náhodné: od vydania Traditionis custodes uplynulo vtedy len niečo vyše roka. Traja teológovia napísali, že Benedikt tým, že normalizoval tridentskú omšu, „podkopal princíp, podľa ktorého, ako sám zdôrazňuje, treba interpretovať II. vatikánsky koncil“ – teda hermeneutiku kontinuity. Povedané jednoducho: Summorum pontificum bolo Ratzingerovou chybou proti samotnému Ratzingerovi.

Reakcia tradicionalistov prišla okamžite – od Josepha Shawa z Latin Mass Society až po Petra Kwasniewského – a neskôr vyústila do kolektívnej publikácie Illusions of Reform: Responses to Cavadini, Healy, and Weinandy in Defense of the Traditional Mass and the Faithful Who Attend It. Tá obviňuje autorov série z idealizovania Liturgického hnutia, karikovania predkoncilových veriacich a tvrdého odmietania tých, ktorí sa modlia podľa misála z roku 1962.

To, čo Benedikt zamýšľal dokumentom Summorum pontificum, napísal sám vo svojom liste biskupom z roku 2007: išlo o vnútorné zmierenie v lone Cirkvi založené na princípe, že to, čo bolo posvätné pre predchádzajúce generácie, „zostáva posvätné a veľké“ aj pre nás. A o tom, čo cítil, keď František tento jeho krok zrušil, porozprával Georg Gänswein denníku Die Tagespost v rozhovore zverejnenom v deň Benediktovej smrti: Traditionis custodes čítal „s bolesťou v srdci“, pretože jeho zámerom bolo, aby tí, ktorí našli svoj duchovný domov v starej omši, našli pokoj – aj liturgický pokoj. A práve tento liturgický pokoj Cavadiniho séria označuje za omyl.

Tu vstupuje do hry vatikánska nadácia. Kandidátov na cenu navrhuje pápežovi päťčlenný vedecký výbor menovaný pápežom, ktorý dnes tvoria kardináli Kurt Koch a Ángel Fernández Artime, arcibiskupi Rino Fisichella a Bruno Forte a regensburský biskup Rudolf Voderholzer, všetci vymenovaní Levom XIV. V správnej rade, ktorá sa podpísala pod oznámenie, pôsobí aj samotný Gänswein, dnes nuncius v Litve, ktorý toto leto opätovne žiadal revíziu Traditionis custodes a celebroval svätú omšu pri odovzdávaní ceny za rok 2025. Inými slovami: svedok Benediktovej bolesti je súčasťou inštitúcie, ktorá oceňuje človeka, podľa ktorého bola táto bolesť cenou za napravenie Benediktovej chyby.

Cena neprichádza vo vzduchoprázdne. Liturgia sa nedostala na program januárového konzistória, na ktorom kardinál Roche rozdal kardinálom príspevok obhajujúci Traditionis custodes, a opäť sa neobjavila ani na júnovom konzistóriu. Dňa 29. júla samotný Roche v časopise The Tablet vyhlásil, že Lev „sa nevráti k Summorum pontificum“. Dňa 2. augusta denník La Razón s odvolaním sa na anonymné vatikánske zdroje dodal, že uvedený príspevok bol vypracovaný na pápežovu žiadosť, pápež ho skontroloval a „nezmenil ani čiarku“. Na druhej strane audiencie udelené Burkeovi, Sarahovi, Müllerovi, Zenovi a Schneiderovi, ako aj marcová audiencia sociológov Bullivanta a Cranneyho, autorov štúdie o veriacich navštevujúcich starú omšu v Spojených štátoch, podporovali u optimistov hypotézu o pápežovi, ktorý hľadá východisko zo situácie. Ratzingerova cena pre Cavadiniho je najnovším signálom a ukazuje rovnakým smerom ako kardinál Roche.

Možno namietnuť, že cena oceňuje patristiku, nie liturgiu; že Cavadini podpísal sériu spoločne s ďalšími dvoma autormi a že jej autori argumentujú z pozície Ratzingerovej „hermeneutiky kontinuity“, nie proti nej. To všetko je pravda, ale nič to nemení na podstate veci. Nadácia, ktorej štatutárnym cieľom je podporovať štúdium myslenia Benedikta XVI., rozhodla, že spochybnenie jeho liturgického mieru nie je prekážkou toho, aby človek dostal cenu nesúcu jeho meno, a pápež to schválil. Správa však spočíva v niečom inom: 19. decembra v Apoštolskom paláci odovzdá Lev XIV. Ratzingerovu cenu človeku, ktorý napísal, že Ratzinger sa mýlil a spravil chybu.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície je na celej udalosti najpozoruhodnejší paradox: cena nesúca meno Benedikta XVI. má byť udelená teológovi, ktorý spochybnil jedno z najcharakteristickejších rozhodnutí jeho pontifikátu. Summorum pontificum nebolo okrajovou administratívnou úpravou. Benedikt ním chcel napraviť stav, v ktorom sa s liturgiou, ktorá po stáročia formovala vieru nespočetných generácií katolíkov a svätcov, začalo prakticky zaobchádzať ako s niečím nežiaducim. Jeho slová, že to, čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, zostáva posvätné a veľké aj pre nás, vyjadrovali oveľa širší princíp než iba otázku jedného misála.

Práve preto pôsobí zvláštne tvrdenie, že Summorum pontificum údajne podkopávalo Ratzingerovu vlastnú hermeneutiku kontinuity. Benediktova logika bola presne opačná: ak má byť II. vatikánsky koncil interpretovaný v kontinuite s predchádzajúcou tradíciou, nemožno súčasne tvrdiť, že liturgia, ktorá bola ešte pred niekoľkými desaťročiami riadnym rímskym obradom, sa zrazu stala nebezpečenstvom pre jednotu Cirkvi. Liturgická kontinuita bola pre Benedikta konkrétnym prejavom širšej kontinuity Cirkvi – Cirkev dneška nemôže popierať Cirkev včerajška bez toho, aby tým vytvorila problém vlastnej identity.

Ešte zarážajúcejšie je, že Benedikt XVI. neusiloval o liturgickú vojnu, ale práve o jej ukončenie. Jeho cieľom bolo zmierenie, pokoj a vytvorenie priestoru, v ktorom by stará a nová forma rímskej liturgie nemuseli stáť proti sebe ako symboly dvoch nepriateľských táborov. Summorum pontificum zároveň odstraňovalo jeden z hlavných dôvodov konfliktu medzi tradične orientovanými katolíkmi a cirkevnými autoritami. Ak sa dnes tento pokus opisuje ako omyl, vzniká nepríjemná otázka: Čo bolo vlastne nesprávne na tom, že Benedikt XVI. chcel umožniť katolíkom pokojne žiť s liturgiou ich predkov?

Samotné odborné kvality Johna Cavadiniho pritom netreba spochybňovať. Práve naopak: ide o rešpektovaného patrológa a teológa, ktorého oceňoval aj samotný Benedikt XVI. Problém preto nespočíva v tom, či si Cavadini zaslúži akademické uznanie. Symbolický problém vzniká tým, že cenu nesúcu Ratzingerovo meno dostáva človek, ktorý verejne spochybnil jedno z rozhodnutí, v ktorom sa Ratzingerovo chápanie tradície, kontinuity a cirkevného zmierenia prejavilo mimoriadne výrazne. Nadácia má, samozrejme, právo oceňovať jeho patristickú prácu; rovnako legitímne však je pýtať sa, aký obraz Benediktovho odkazu tým vytvára.

Pre tradičného katolíka preto zostáva podstatnejšie nie to, kto 19. decembra prevezme diplom v Apoštolskom paláci, ale zásada, ktorú Benedikt formuloval v roku 2007: „Čo predchádzajúce generácie považovali za posvätné, zostáva posvätné a veľké aj pre nás.“ Táto veta je možno najstručnejšou odpoveďou na celý dnešný spor. Tradičná rímska liturgia nepotrebuje rehabilitáciu od každej novej cirkevnej generácie a najmä nie od modernistov a progresívcov. Tradícia je súčasťou dedičstva Cirkvi – a práve preto nemôže byť problémom iba preto, že sa niekomu synodálne rozkonárenému nehodí do aktuálnej predstavy o liturgickej politike.

A čo dodať na záver?

Napokon má súčasný spôsob nakladania s Benediktovým dedičstvom aj jednu nečakane oslobodzujúcu stránku. Ak možno duchovný a pastoračný odkaz zosnulého pápeža podrobiť kritike, korigovať ho alebo otvorene vyhlásiť niektoré jeho rozhodnutia za omyl, potom rovnaké právo nemožno uprieť ani katolíkom, ktorí kriticky hodnotia duchovné a pastoračné dedičstvo pápeža Františka. Pápežské rozhodnutie, pastoračná stratégia či teologická preferencia sa totiž nestávajú článkom viery iba preto, že ich vyslovil alebo podporoval rímsky pontifex. Ak je dovolené povedať, že Benedikt XVI. sa v otázke Summorum pontificum mýlil, potom nemožno pohoršene dvíhať obočie, keď niekto s rovnakou vážnosťou povie, že František sa mýlil vo svojich liturgických, pastoračných či disciplinárnych rozhodnutiach. Kontinuita nemôže fungovať ako jednosmerná ulica, po ktorej sa smie kriticky jazdiť iba smerom k minulosti.

A možno práve tu spočíva nechcený prínos dnešných cirkevných progresívcov a liberálov: svojím veľmi selektívnym zaobchádzaním s pápežským dedičstvom nám názorne pripomínajú, že nie každý pápežský názor je dogma a nie každé disciplinárne rozhodnutie je nedotknuteľné. Túto zásadu teda stačí dôsledne uplatňovať na všetkých – na Benedikta XVI., Františka a aj na ich ďalších nástupcov. Čo nie je záväzne definovanou pravdou viery, možno teologicky skúmať, kritizovať a v oprávnených prípadoch považovať za chybné. Bolo by určite komické požadovať slobodu kritizovať Ratzingera a zároveň vyžadovať takmer posvätnú úctu ku každému rozhodnutiu jeho argentínskeho nástupcu.

A tradičná sv. omša? Tá tu bola dávno pred našimi dnešnými liturgickými spormi, je tu napriek nim a sotva zmizne spolu s posledným reštriktívnym dokumentom. Pápeži prichádzajú a odchádzajú, menia sa prefekti dikastérií, komisie, motu proprio i módne teologické heslá, zatiaľ čo liturgia, na ktorej vyrastali celé generácie katolíkov, stále nachádza ďalších veriacich. Jej odporcom preto možno bez zlomyseľnosti odporučiť opätovné čítanie Gamalielovej rady zo Skutkov apoštolov (Sk 5,38–39): „Preto vám teraz hovorím: Nechajte týchto ľudí a prepustite ich, lebo ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť. Aby ste sa neocitli v boji proti Bohu!“

A najmä pokračovanie tejto Gamalielovej myšlienky stojí za pozornosť: aby sa napokon neukázalo, že bojujú proti Bohu. Dejiny Cirkvi majú totiž veľmi príjemný zvyk: prežiť aj tých, ktorí boli presvedčení, že ich momentálna cirkevná politika predstavuje jej definitívnu budúcnosť.

PDF (formát pre tlač)