Kristov kríž – naša spása a náš vzor!

Vendelín Košík
18. apríla 2025   Cirkev

Ajhľa, drevo kríža, na ktorom visela spása sveta. – Poďte, klaňajme sa!

Drahí kresťania! Dnešného dňa si pripomíname tú najtragickejšiu udalosť, aká sa kedy v dejinách ľudstva prihodila. – Spomíname si na bolestnú smrť Bohočloveka na Kalvárii. Udalosť, o ktorej možno premýšľať len s posvätnou úctou a zbožnou bázňou.

Celým 40-denným pôstom sme sa pripravovali, aby sme s tou najväčšou vrúcnosťou a úprimným smútkom prežívali posvätné chvíle Veľkého piatku. Veď stačí len pokojne sa zamyslieť nad tým, čo sa stalo pred 2000 rokmi na Kalvárii, aby naša duša bola preniknutá najopravdivejším bôľom a hlbokou sústrasťou.

1. Veď kto to visí na kríži? Visí tam Ten, ktorý ako sme to minulú (smrtnú) nedeľu čítali v evanjeliu – mohol smelo o sebe povedať do očú svojim nepriateľom: Kto z vás môže ma obviniť z hriechu?

Visí tam ten najčistejší a najsvätejší Syn Boží – tá najnevinnejšia bytosť, aká kedy chodila po zemi. Visí na kríži. Zomiera teda tou najpotupnejšou smrťou, akú len mohli vtedy pre človeka vymyslieť. Visí medzi lotrami, obyčajnými to zlodejmi, vrahmi a vyvrheľmi ľudskej spoločnosti.

Okolo neho stojí zástup nahuckaného a nahnevaného ľudu, ktorý sa mu ešte i na kríži posmieva, pľuje na neho a bezbožne sa mu rúha. Nikto tam nemá súcitu s ním okrem jeho vlastnej matky a jediného verného učeníka, jeho miláčika Jána. A On naozaj ako baránok, vedený na porážku, neotvoril svoje ústa. Nebráni sa, neprotiví sa, – hoci, keby chcel, jediným pokynom svojej vôle mohol by si pomôcť, mohol by sa z ich rúk vyslobodiť, mohol by ich na mieste kruto potrestať, bleskom usmrtiť. On to nerobí. Neodporuje ich násiliu, neprotiví sa ich ukrutnostiam a potupnému vysmievaniu – lež naopak, volá k nebeskému Otcovi o milosť pre nich, hovoriac: Pane odpusť im, lebo nevedia, čo činia.

Áno, len tak možno pochopiť tú úžasnú tragédiu na Kalvárii, kde sa ľudia pokúšali zabiť svojho Spasiteľa, – keď si uvedomíme, že naozaj nevedeli, čo robia. Oni nevedeli, že ten, koho zabíjajú, je sám vtelený Syn Boží, – teda druhá božská osoba, ktorá spolu s Otcom a Duchom Sv. tvorí Najsvätejšiu Trojicu. Im to nebolo jasné, lebo sa dali nahuckať a zaslepiť židovskými kňazmi. Avšak bez viny nie sú, pretože toľko vedeli, že ten, ktorého žiadali na smrť a ktorého ukrižovali, je naozaj nevinný a nedopustil sa nijakého zločinu.

A ako ďaleko ich priviedla táto zaslepenosť, to veľmi dobre viete všetci, ktorí ste sa zúčastnili pobožnosti krížovej cesty a ktorí ste počúvali dnešné pašie. Čo všetko vedela ukrutnosť ľudská vymyslieť, aby jeho muky boli čo najhroznejšie! Márne sa Pilát usiloval, aby ho bičovaním zachránil pred smrťou. Vášňou zaslepený ľud neuspokojuje sa s týmto trestom a zúrivo kričí na Piláta: Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!

Po nemilosrdnom bičovaní a korunovaní tŕním musel sa ten nevinný Baránok Boží podrobiť mukám krížovej cesty a nakoniec potupnej smrti na kríži… A podrobil sa tým mukám naozaj dokonale. Tak dokonale, že jeho ľudská prirodzenosť sa až vzpierala proti tomu a preto na hore Olivovej volal k svojmu nebeskému Otcovi: Otče, ak je možné, nech odíde tento kalich odo mňa, avšak nie moja, ale Tvoja vôľa nech sa stane! A neskoršie na kríži tak plne ľudsky prežíval svoje muky, že sa zdá, ako aby sa bol na čas vzdal svojej Božskej prirodzenosti a ostal len úbohým, na smrť odsúdeným človekom a nešťastníkom, ktorý v smrteľnej úzkosti volá: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?! Boli to teda muky hrozné. Tak hrozné, že plným právom možno na ne vzťahovať slová proroka Jeremiáša: Ó vy všetci, ktorí idete cestou, pozrite sa a viďte, či je bolesť, ako bolesť moja!

2. Ale On všetko toto podstupuje ochotne a odhodlane, pretože vie, že jedine týmto pomôže nešťastnému ľudstvu, že jedine tým ho vykúpi z moci diabolskej a otvorí mu Nebo. Obetovaný bol, pretože sám chcel. O ňom povedal už dávno Ján Krstiteľ: Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta! A teraz doslovne sa splnili jeho slová. Teraz tento Baránok Boží visí na kríži, a práve tou svojou smrťou sníma hriechy sveta. Ten najčistejší a najnevinnejší Baránok zomiera, ale nie za seba, ale za nás. – Zomiera, aby svojou smrťou podal zadosťučinenie nebeskému Otcovi za hriech prvých rodičov a za hriechy všetkých ľudí. Lebo, drahí kresťania, to si máme v tejto posvätnej chvíli hlavne uvedomiť, že bez jeho smrti neboli by sme vykúpení. Hriech prvých rodičov a hriech každého človeka je totiž tak veľkým zlom, že človek sám nie je vôbec schopný, aby to odčinil a podal zaň Bohu dostatočné zadosťučinenie.

Hriech totiž znamená vzburu proti Bohu, znamená urážku Boha. A veľkosť urážky sa meria podľa dôstojnosti urazeného. (Iné je, keď žobrák urazí žobráka, iné, keď žobrák urazí bohatého gazdu, a ešte inšie, keď urazí ministra alebo prezidenta.) No a dôstojnosť Boha je tá najväčšia, akú si len možno myslieť, je to dôstojnosť nekonečná. Preto aj urážka Boha je urážkou nekonečnou. Lenže nekonečnú urážku nemôže odčiniť konečný tvor – človek. Preto bolo potrebné, aby túto nekonečnú urážku odčinil nekonečný Syn Boží – Ježiš Kristus. On síce ako Boh trpieť nemohol, ale práve preto vzal na seba telo ľudské – stal sa človekom. Trpel v ľudskom tele, ale svojmu utrpeniu dodal nekonečnú hodnotu a cenu práve preto, že bol nielen človekom, ale spolu i Bohom. A tento Bohočlovek, Ježiš Kristus, nás vykúpil z diablovej moci, keď vycedil za nás svoju sv. krv na Kalvárii.

A tak sa stalo, že tí, ktorí Ježiša vraždili a usmrtili, zaslepení súc hriešnou nenávisťou, konali zároveň službu veci dobrej, t. j. dopomáhali uskutočniť dielo nášho vykúpenia. Táto skutočnosť nám je ukážkou nevyspytateľnej Prozreteľnosti Božej, ktorá i činy hriešne vie uviesť do služby dobra. – Pamätajme teda, drahí kresťania, že vykúpení sme boli nie zlatom, ani striebrom, lež krvou nevinného a nepoškvrneného Baránka – Ježiša Krista. Pripomínajme si to často vo svojom každodennom živote a radi spomínajme na drevo kríža, na ktorom visela spása sveta. Kríž – to niekdajšie znamenie potupy – posvätil Kristus svojou smrťou a od tej chvíle sa stal znamením víťazstva a to najväčšieho a najslávnejšieho – víťazstva nad diablom. Ono znamenie potupy a pohany sa stalo znamením hrdosti a ušľachtilej pýchy kresťanov. A toto znamenie zaplavilo celý svet.

3. Kde sa len pozriete, drahí kresťania, všade ho nájdete. Nájdete ho v každom kresťanskom kostole, na oltári, na veži. Nájdete ho doma vo svojich izbách – jedno či to chalupa chudobného a či palác bohatého – všade na čestnom mieste tróni tento vznešený symbol našej spásy. A nielen vo vnútri domov, ale i vonku na uliciach, na cestách, v poli i na vrchoch, všade tak výrazne a dobrotivo hľadí na nás toto víťazné znamenie našej kresťanskej viery. Ten Ukrižovaný Nazaretský preniká všetky kúty sveta, všade sa ukazuje, všade sa nám stavia pred oči. Niekomu sa ukazuje preto, aby pohol jeho zatvrdnutým svedomím a obrátil ho z bludnej cesty na cestu pokánia. Inému sa ukazuje preto, aby mu bol povzbudením a silou k znášaniu ťažkostí a krížov. Ku každému má slovo ten Ukrižovaný!

Len sa treba na Neho pozrieť – a to uprene a hlboko a čítať z jeho dobrotivého zraku Božiu vôľu.

Áno, drahí kresťania, pozrite sa dobre na ten kríž! Pozrite sa naň už tu v kostole! Ale pozrite sa naň i potom doma! A pozrite sa naň často! Pri svojich ranných a večerných modlitbách uprite svoj pohľad na to ukrižované telo Božského Spasiteľa a vrúcne ho poproste, aby tá jeho obeta, ktorú za vás priniesol na kríži, nebola pre vás márna, lež aby ste sa stali účastnými jej bohatého ovocia. Ak sa častejšie zahľadíte do očí ukrižovaného a ak sa budete môcť do jeho Božského zraku dívať so spokojným svedomím – majúc vyrovnané svoje účty s Ním v dobre vykonanej sv. spovedi, potom, drahí kresťania, vám môžem zaručiť, že kráčate po dobrej ceste a že sa dostanete tam, kam sme povolaní všetci, do jeho nebeského kráľovstva.

Ale tu si musíme uvedomiť ešte jednu vec, že totiž ako Kristus ku svojmu cieľu musel ísť cestou utrpenia, práve tak sa musíme naučiť aj my ísť za Ježišom k radostnému víťazstvu, tiež cestou utrpenia a bolesti.

A to má byť, drahí kresťania, jeden z najvážnejších úmyslov, ktorý si máme odniesť z dnešnej úvahy: že totiž pôjdeme za Ježišom nielen vtedy, keď nás volá k radosti a veselosti, ale i vtedy, keď od nás bude žiadať sebazaprenie, trpezlivosť a boj. Znamená to toľko, že budeme vedieť odhodlane a trpezlivo niesť ťažkosti a kríže, ktoré každodenný život so sebou prináša; či je to už chudoba, choroba, nehoda či iné nešťastie. A ďalej, že sa budeme vedieť vzdať takej zábavy a takej rozkoše, ktorá sa protiví Božím zákonom, najmä že budeme vedieť rozkázať žiadostiam a chvíľkam svojho tela, dbať o svoju stavovskú čistotu, o miernosť v jedení a pití a vôbec, že budeme bojovať proti pokušeniam a hriechu.

A že je to i naša prísna povinnosť, to vyplýva i zo slov samotného Krista, ktorý povedal: „Kto nevezme svoj kríž a nenasleduje mňa, nie je mňa hoden!“ A zase: „Nie ten, kto hovorí Pane, Pane, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Pustime sa teda, drahí kresťania, na cestu za Kristom! Nasledujme ho na jeho krížovej ceste, aby sme potom mohli spolu s Ním sláviť i radostné Vzkriesenie k životu večnému.

***

Text bol pôvodne uverejnený v Duchovnom pastierovi č. 3/1948, pre zverejnenie na stránke Christianitas.sk bol ešte čiastočne upravený redakciou.

PDF (formát pre tlač)