Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus

Jozef Duháček
4. novembra 2024   Cirkev História   Herézy a bludy

Novacián bol schizmatik 3. storočia a zakladateľ sekty novaciánov; bol rímskym kňazom a stal sa protipápežom. Jeho meno uvádzajú grécki spisovatelia ako Novatus (Noouatos, Eusebius; Nauatos, Sokrates), my budeme používať slovenský prepis Novacián.

O jeho živote vieme málo. Svätý Kornélius vo svojom liste Fabiovi z Antiochie hovorí, že Novacián bol na istý čas posadnutý Satanom, zrejme ako katechumen; lebo ho navštevovali exorcisti a on upadol do choroby a očakával okamžitú smrť; bol teda núdzovo pokrstený, keď ležal na (smrteľnej) posteli. Zvyšok krstných obradov však nebol vykonaný, a keď sa zotavil, nebol birmovaný. „Ako potom mohol prijať Ducha Svätého?“ pýta sa Kornélius. Novacián bol vzdelaný muž, skúsený v literárnej kompozícii. Kornélius o ňom sarkasticky hovorí ako o „tvorcovi dogiem, o bojovníkovi za cirkevnú vzdelanosť“. Jeho výrečnosť spomína Cyprián (Ep. lx, 3) a pápež (pravdepodobne Fabián) ho napriek protestom (podľa Kornélia) celého kléru a mnohých laikov vysvätil na kňaza, čo mnohí považovali za nekánonické, lebo prijal iba núdzový krst.

Eulogius Alexandrijský hovorí, že Novacián bol rímskym arcidiakonom a pápež ho ustanovil za kňaza, aby zabránil jeho nástupu na pápežský stolec, čo je v rozpore s Kornéliovým rozprávaním.

Cirkev sa tešila z pokoja už celých 38 rokov, keď Décius začiatkom roku 250 vydal svoj edikt o prenasledovaní. Pápež sv. Fabián bol umučený 20. januára a nebolo možné zvoliť jeho nástupcu. Kornélius v roku 251 napísal, že Novacián pre zbabelosť a lásku k životu poprel pred prenasledovateľmi, že by bol kňazom. Diakoni ho nabádali, aby vyšiel z cely, v ktorej sa zavrel, aby pomohol bratom v nebezpečenstve ako kňaz. On vraj v hneve odišiel s tým, že už viac nechce byť kňazom, pretože je zamilovaný do inej filozofie. Význam tohto príbehu nie je jasný. Chcel sa Novacián vyhnúť aktívnemu povolaniu kňaza a dať sa na asketický život?

V každom prípade počas prenasledovania určite písal listy v mene rímskych duchovných, ktoré posielali svätému Cypriánovi (Epp. xxx a xxxvi). Listy sa týkajú otázky lapsi – teda tých, ktorí počas prenasledovania odpadli a prehnanej požiadavky obnoviť status týchto odpadlíkov ako kresťanov bez akéhokoľvek pokánia. Rímske duchovenstvo súhlasilo s Cypriánom, že vec musí byť zmierlivo vyriešená koncilom, ktorý sa má konať hneď ako to bude možné; treba počkať na voľbu nového biskupa; treba zachovávať náležitú prísnosť disciplíny, akou sa vždy vyznačovala rímska Cirkev od čias, keď jej vieru chválil svätý Pavol (Rim 1,8), ale treba sa vyhýbať zbytočnej krutosti voči kajúcnikom.

V mysliach rímskych kňazov očividne nebol návrat odpadlíkov do spoločenstva Cirkvi ani nemožný, ani nesprávny. Zdá sa, že Novacián sa počas prenasledovania dostal do nejakých problémov, pretože Kornélius hovorí, že svätý Mojžiš, mučeník († 250), keď videl Novaciánovu opovážlivosť, oddelil ho od spoločenstva spolu s piatimi kňazmi, ktorí s ním boli spojení.

Začiatkom roku 251 sa prenasledovanie zmiernilo a svätý Kornélius bol v marci zvolený za pápeža, „keď sa Fabiánov, to jest Petrov stolec uprázdnil“, so súhlasom takmer všetkých duchovných, ľudu, a prítomných biskupov (Cyprián, Ep. Lv, 8–9). O niekoľko dní neskôr sa Novacián stal protipápežom. Kornélius hovorí, že Novacián prešiel mimoriadnou a náhlou zmenou; zložil totiž kedysi prísahu, že sa nikdy nepokúsi stať biskupom. Teraz však poslal dvoch zo svojej skupiny, aby predvolali troch biskupov zo vzdialeného kúta Itálie a povedal im, že musia urýchlene prísť do Ríma, aby sa ich prostredníctvom vyliečilo rozdelenie.

Títo jednoduchí muži boli donútení udeliť mu biskupské svätenie. Jeden z nich sa vrátil do Cirkvi, nariekajúc a vyznávajúci svoj hriech, „a poslali sme“, hovorí Kornélius, „nástupcov za tých zvyšných dvoch biskupov do miest, odkiaľ prišli“. Novacián, aby si zabezpečil lojalitu svojich podporovateľov, ich nútil, keď prijímali sväté prijímanie, aby prisahali na Krv a Telo Kristovo, že neprejdú ku Kornéliovi.

Kornélius a Novacián vyslali poslov do rôznych cirkví, aby oznámili svoje nároky. Z korešpondencie svätého Cypriána vieme o dôkladnom vyšetrovaní veci koncilom v Kartágu, ktorého výsledkom bolo, že Kornélia podporoval celý africký episkopát. Svätý Dionýz Alexandrijský sa tiež postavil na jeho stranu a títo vplyvní podporovatelia čoskoro zabezpečili jeho postavenie. Ale na istý čas bola celá Cirkev rozpoltená otázkou dvoch pápežov. Máme o tom len málo detailov. Svätý Cyprián píše, že Novacián „prevzal primát“ (Ep. lxix, 8) a vyslal svojich nových apoštolov do mnohých miest, aby položili základy pre jeho nové zriadenie; a hoci už boli vo všetkých provinciách a mestách biskupi ctihodného veku, čistej viery, osvedčených cností, ktorí boli proskribovaní v prenasledovaní, Novacián sa opovážil ustanoviť nad nimi falošných biskupov (Ep. Lv, 24), nárokujúc si právo a autoritu nahradiť biskupov, ako to urobil Kornélius v spomínanom prípade.

O význame Rímskeho stolca nemôže byť lepší dôkaz ako táto epizóda z 3. storočia: Cirkev bola rozpoltená nárokmi protipápeža, pretože bolo všeobecne uznávaným faktom, že biskup nemôže byť katolíkom a legitímnym pastierom, ak je na strane nesprávneho pápeža; to viedlo k nespornému nároku oboch rivalov vysvätiť nového biskupa na akomkoľvek mieste (minimálne na Západe), kde sa existujúci biskup vzoprel ich autorite. Neskôr, svätý Cyprián nabáda pápeža Štefana, aby vymenoval nového biskupa v Arles, kde sa existujúci biskup stal novaciánom.

Svätý Dionýz Alexandrijský napísal pápežovi Štefanovi, že všetky cirkvi na východe, ktoré boli rozdelené na dve časti, sú teraz zjednotené a že všetci ich preláti sa teraz nesmierne radujú z tohto neočakávaného pokoja – v Antiochii, v Cézarei, v Palestíne, Jeruzalem, Týrus, Sýrska Laodicea, Tarsus a všetky cirkvi v Kilikii, Cézarei a celej Kapadócii, Sýrii a Arábii, Mezopotámii, Ponte a Bitýnii, „a všetky cirkvi všade“. Až tam bolo cítiť dopad rímskej schizmy. Medzitým, pred koncom roku 251, Kornélius zvolal koncil šesťdesiatich biskupov (pravdepodobne všetkých z Itálie a zo susedných ostrovov), na ktorom bol Novacián exkomunikovaný. Ostatní biskupi, ktorí neboli prítomní, pridali svoje podpisy a celý zoznam bol zaslaný do Antiochie a nepochybne aj do všetkých ostatných hlavných cirkví.

Nie je prekvapujúce, že muž s takým talentom, akým bol Novacián, si bol vedomý svojej nadradenosti voči Kornéliovi, alebo že vedel nájsť kňazov, ktorí by pomohli jeho ambíciám. Jeho oporou boli väznení vyznávači – Maximus, Urbanus, Nikostratus a ďalší. Dionýz a Cyprián im písali, aby ich usmernili a oni sa vrátili do Cirkvi. Hlavným ťahúňom na Novaciánovej strane bol kartáginský kňaz Novatus. V skorších listoch svätého Cypriána o Novaciánovi (xliv-xlviii, 1) nie je ani slovo o žiadnej heréze a spor sa týkal legitímneho držiteľa Petrovho stolca.

V Ep. li, slová „schizmatico immo haeretico furore“ odkazujú na bezbožnosť odporovať pravému biskupovi. To isté platí o „haereticae pravitatis nocens factio“ s Ep. liii. V Ep. liv, Cyprián poslal svoju knihu „De lapsis“ do Ríma, takže otázka odpadnutých katolíkov už nabrala na dôležitosti, ale až v Ep. lv argumentuje proti „novaciánskej heréze“ ako takej. Je dokázané, že listy, ktoré novaciáni rozposielali po svete sa netýkali „lapsi“ – odpadnutých kresťanov, ale boli to „listy plné ohováraní a zlorečení…, čo priviedlo takmer všetky cirkvi do neporiadku“ (Cornelius, Ep. xlix).

Prvý z nich bol poslaný do Kartága, pozostával zrejme z „trpkých obvinení“ proti Kornéliovi a Cyprián ho považoval za taký hanebný, že ho koncilu ani neprečítal (Ep. Xlv, 2). Poslovia z Ríma do Kartága spustili podobné útoky (Ep. xliv). Je potrebné si uvedomiť, že spor nezačal dogmaticky, ale o to, kto je platným pápežom. Ak bol Novacián ortodoxný, prvou vecou bolo preskúmať, či jeho vysviacka bola legitímna alebo nie a či jeho obvinenia proti Kornéliovi boli falošné alebo pravdivé. Zachovala sa obdivuhodná odpoveď, ktorú mu poslal svätý Dionýz Alexandrijský (Eusebius, VI, xlv):

„Dionýz svojmu bratovi Novaciánovi, pozdravenie.
Ak sa to stalo proti tvojej vôli, ako hovoríš, dokáž to tým, že potlačíš svoju slobodnú vôľu, pretože je lepšie radšej čokoľvek trpieť, ako rozdeľovať Božiu Cirkev. Byť umučený, namiesto toho, aby si spôsobil schizmu nie je o nič menej slávne, ako byť umučený preto, že si sa nedopustil modlárstva. Ba bol by to ešte väčší čin, lebo v jednom prípade je človek mučeníkom len pre svoju dušu, v druhom pre celú Cirkev.“ Teda opäť nešlo o kacírstvo.

No v priebehu niekoľkých mesiacov bol Novacián nielen Cypriánom, ale aj celou Cirkvou nazvaný heretikom pre jeho prísne názory ohľadom navrátenia odpadlíkov do spoločenstva Cirkvi. Zastával názor, že modlárstvo je neodpustiteľný hriech a že Cirkev nemá právo vrátiť do spoločenstva nikoho, kto do neho upadol. Môžu činiť pokánie a byť pripustení k celoživotnému pokániu, ale ich odpustenie musí byť ponechané Bohu; v tomto svete sa nedá vyhlásiť. Takéto drsné nálady neboli vôbec novinkou. Tertullianus odporoval odpusteniu hriechu cudzoložstva pápežom Kalistom akoby to bola nejaká novinka. Hippolytus bol rovnako naklonený prísnemu postoju.

Na rôznych miestach a v rôznych časoch boli prijaté zákony, ktoré trestali určité hriechy buď odložením prijímania na hodinu smrti, alebo dokonca odmietnutím sv. prijímania aj v hodine smrti. Dokonca aj svätý Cyprián schvaľoval posledný spomínaný bod v prípade tých, ktorí odmietli konať pokánie a činili pokánie až na smrteľnej posteli; ale bolo to preto, že takéto pokánie sa zdalo neúprimné. Ale táto prísnosť bola maximálne krutosťou alebo nespravodlivosťou, ale nebola herézou, kým človek nezačal odmietať právo Cirkvi udeľovať rozhrešenie. Toto bola Novaciánova heréza; a svätý Cyprián hovorí, že novaciáni už nemali katolícke vierovyznanie, a keď pri krstných sľuboch kladne odpovedali na: „Veríš v odpustenie hriechov a večný život skrze svätú Cirkev?“ – boli to klamári.

Svätý Hieronym sa zmieňuje o množstve novaciánskych spisov, z ktorých sa k nám dostali len dva: „De Cibis Judaicis“ a „De Trinitate“. Prvý z nich je list napísaný v čase prenasledovania a predchádzali mu dva ďalšie listy o obriezke a sabate, ktoré sa stratili. Interpretuje nečisté zvieratá ako označenie rôznych tried krutých ľudí; a vysvetľuje, že väčšia sloboda, ktorú majú kresťania, nemá byť motívom pre luxus. Kniha „De Trinitate“ je skvelým literárnym kusom. Prvých osem kapitol sa týka transcendencie a veľkosti Boha, ktorý presahuje všetko naše myslenie a nedá sa opísať žiadnym menom. Novacián pokračuje v obšírnom dokazovaní božstva Syna, argumentuje zo Starého aj Nového zákona a dodáva, že je urážkou Otca povedať, že Otec, ktorý je Bohom, nemôže splodiť Syna, ktorý je Bohom.

No Novacián upadá do omylu, ktorého sa dopustili mnohí raní pisatelia, keď oddeľovali Otca od Syna, takže nútil Otca Synovi prikázať tvoriť a Syn ho poslúchol; stotožňuje Syna s anjelmi, ktorí sa zjavili v Starom zákone Agar, Abrahámovi atď. „K osobe Krista patrí, že by mal byť Bohom, pretože je Božím Synom, a že by mal byť anjelom, pretože ohlasuje Otcovu vôľu“ (paternae dispositionis annuntiator est). Syn je „druhá osoba po Otcovi“, menej ako Otec v tom, že pochádza od Otca; je napodobňovateľom všetkých svojich skutkov, je vždy poslušný Otcovi a je s Ním jedno „svornosťou, láskou a náklonnosťou“.

Niet divu, že takýto opis vyzeral, akoby myslel dvoch bohov; Novacián hovorí o dvoch druhoch heretikov – jeden druh (sabelliáni) chráni jednotu Boha stotožňovaním Otca so Synom, druhý (ebioniti atď.) popieraním, že Syn je Boh; tak je Kristus opäť ukrižovaný medzi dvoma zlodejmi a obidvaja mu nadávajú. Novacián vyhlasuje, že skutočne existuje len jeden Boh, nesplodený, neviditeľný, nesmierny, nesmrteľný; Slovo (Sermo), Jeho Syn, je substancia, ktorá pochádza z Neho (substantia prolata), ktorého splodenie si nemôže žiadny apoštol, ani anjel, ani žiadne stvorenie. Nie je druhým Bohom, pretože je večný v Otcovi, inak by Otec nebol večným Otcom. Vyšiel od Otca, a zostal s Otcom. Ak by bol tiež nesplodený, neviditeľný, nepochopiteľný, skutočne by sa dalo povedať, že sú dvaja Bohovia; ale v skutočnosti má od Otca všetko, čo má, a má len jeden pôvod (origo, principium), Otca. „Ukázal sa jeden Boh, pravý a večný Otec, od ktorého jediného je táto Božská energia zoslaná, odovzdaná Synovi a opäť vzájomným spoločenstvom podstaty je vrátená Otcovi.“

V tejto doktríne je veľa nesprávneho, ale veľa z toho sa zdá byť vyjadrením konsubstanciality Syna s Otcom, alebo prinajmenšom Jeho plodenia z podstaty Otca. Je to však veľmi neuspokojivá jednota, a zdá sa, že Syn nie je nesmierny ani neviditeľný, ale iba obrazom Otca. Novacián si to pravdepodobne požičal od Hyppolyta, ako aj od Tertulliana a Justína. Zdá sa však, že Tertullianus a Hippolytos rozumeli o niečo lepšie ako Novacián tradičnej rímskej náuke o konsubstancialite Syna, ale že všetci traja boli zvedení z omylu gréckou teológiou, ktorá pri vysvetľovaní Syna ako Boha používala biblické výrazy (najmä od Pavla), ktoré sa však správne vzťahujú na Krista ako Bohočloveka. Novaciánovi však treba uznať, že nestotožňuje Slovo s Otcom, ani Synovstvo so šírením Slova za účelom Stvorenia, pretože On jasne učí večné plodenie. Toto je významný pokrok v porovnaní s Tertullianom.

Zdá sa, že v otázke inkarnácie bol Novacián ortodoxný, hoci to nie je explicitné. Správne hovorí o jednej Osobe, ktorá má dve substancie, Božskú a ľudskú, spôsobom, ktorý je zvyčajný u najpresnejších západných teológov. Veľmi často však hovorí o „človeku“, ktorého si vzala/obliekla Božská prirodzenosť, takže bol podozrivý z nestorianizmu. Tiež je však obviňovaný, že upiera Kristovmu „človečenstvu“ osobnosť a že ho berie len ako telo (caro alebo substantia carnis et corporis). Ale nie je dôvod predpokladať, že Novacián chcel poprieť v Kristovi intelektuálnu dušu.

Syn Boží, hovorí, spája so sebou Syna človeka a týmto spojením a zmiešaním robí zo Syna človeka, Syna Božieho, ktorým nebol od prirodzenosti. Táto posledná veta bola označená ako adopcionizmus. Ale španielski adopcionisti učili, že ľudská prirodzenosť Krista spojená s Božstvom je adoptívnym Božím Synom. Novacián však mieni to, že pred svojím narodením nebol od prirodzenosti Syn Boží; forma je zlá, ale v myšlienke to nie je nevyhnutne heréza.

Dve pseudocypriánske diela, obe od jedného autora, „De Spectaculis“ a „De bono pudicitiae“, sú tiež pripisované Novaciánovi. Takisto, hoci s menšou pravdepodobnosťou mu pripisujú „De laude martyrii“, „Adversus Judaeos“ a „Tractatus Origenis de libris SS. Scripturarum“, hoci to posledné zdá sa obsahuje teologické výroky a pasáže, ktoré sú z neskoršej doby.

Novaciánska sekta

Stúpenci Novaciána si dali meno katharoi, čiže čistí a katolícku Cirkev nazvali Apostaticum, Synedrium alebo Capitolinum. Našli sa v každej provincii a na niektorých miestach boli veľmi početní. Naše hlavné informácie o nich pochádzajú zo Sokratových „Dejín“, ktoré sú im priaznivo naklonené a hovoria nám veľa o ich biskupoch, najmä o tých z Konštantínopolu. Hlavné spisy proti nim sú diela sv. Cypriána, anonymné „Ad Novatianum“ (pripisované Sixtovi II., 257–8), spisy sv. Paciana z Barcelony a sv. Ambróza (De paenitentia), „Contra Novatianum“, spis zo 4. storočia zaradený medzi dielami svätého Augustína, „Herézy“ od Epiphania a Philastrius a „Quaestiones“ od Ambrosiastra. Na Východe ich spomínajú najmä Atanáz, Bazil, Gregor Naziánsky, Ján Zlatoústy. Eulogius Alexandrijský, krátko pred rokom 600, napísal proti nim šesť kníh. Traktáty Reticia z Autuna a Eusébia z Emesy sú stratené.

Novacián odmietol dať rozhrešenie modlárom; jeho nasledovníci rozšírili túto doktrínu na všetky „smrteľné hriechy“ (modloslužbu, vraždu a cudzoložstvo alebo smilstvo). Väčšina z nich zakazovala druhé manželstvo a veľmi sa opierali o Tertulliana a jeho diela; vo Frýgii sa reálne spojili s montanistami. Niektorí z nich odmietli krstiť konvertitov z iných vierovyznaní. Theodoret hovorí, že nevysluhovali sviatosť birmovania (ktoré sám Novacián nikdy nedostal). Eulogius sa sťažoval, že si nectia mučeníkov, ale pravdepodobne hovorí o katolíckych mučeníkoch.

Novacián mal v Ríme vždy nástupcu a všade ich riadili biskupi. Ich biskupi v Konštantínopole boli podľa Sokrata, ktorý má o nich veľa čo povedať, najváženejšie persóny. Takmer vo všetkom sa prispôsobovali Cirkvi, vrátane mníšstva, ktoré sa objavilo vo 4. storočí. Ich biskupa v Konštantínopole pozval Konštantín na Nicejský koncil. Schválil koncilové dekréty, hoci nesúhlasil so zjednotením. Pre homoousion boli novaciáni Constantiom prenasledovaní tak ako aj katolíci. V Paflagónii novaciánski roľníci napadli a zabili vojakov, ktorých poslal cisár, aby si vynútili súhlas s oficiálne vládnucim semiariánstvom.

Konštantín Veľký, ktorý sa k nim najprv správal ako k schizmatikom, nie kacírom, neskôr nariadil zatvorenie ich kostolov a cintorínov. Po smrti Constantia ich chránil Julián, ale arián Valens ich prenasledoval. Honorius ich v roku 412 zahrnul do zákona proti heretikom a svätý Inocent I. zatvoril niektoré ich kostoly v Ríme. Svätý Celestín ich vyhnal z Ríma, tak ako svätý Cyril z Alexandrie. Predtým svätý Ján Zlatoústy zavrel ich kostoly v Efeze, ale v Konštantínopole ich tolerovali a ich tamojší biskupi boli podľa Sokrata vysoko rešpektovaní. Dielo Eulogia ukazuje, že v Alexandrii bolo ešte okolo 600 novaciánov. Vo Frýgii (okolo roku 374) sa niektorí z nich stali quartodecimanmi a nazývali sa protopaschitoe; mali medzi sebou niektorých konvertovaných Židov. Theodosius vydal prísny zákon proti tejto sekte, ktorú do Konštantínopolu priviedol okolo roku 391 istý Sabbatius, a preto ich tam niekedy volali aj sabbatiáni.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus

***

Titulný obrázok – Peter Paul Rubens, alegória Víťazstvo Pravdy nad Herézou, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)