Fanatický nepriateľ tradičnej omše, teológ Andrea Grillo zaútočil neuveriteľným spôsobom na úctu k mladému adeptovi svätorečenia Carlovi Acutisovi

20. júna 2025   Cirkev   Komentár

Fanatický nepriateľ tradičnej omše, teológ Andrea Grillo, ktorý okrem iného povedal, že tí, čo sa zúčastňujú na púti tradície do Chartres sú sekta, je aj našim čitateľom známy svojimi progresivistickými hystériami a aroganciou:

https://christianitas.sk/zmenili-liturgiu-povolia-teraz-antikoncepciu/

https://christianitas.sk/koniec-tradicnej-omse-iba-ak-vo-sne/

https://christianitas.sk/znami-talianski-teologovia-ziadaju-dalsie-zmeny-v-sexualnej-moralke-cirkvi-a-v-jej-uceni-fiducia-supplicans-a-pozehnavanie-homosexualov-nestaci/

To, čo si však dovolil publikovať 17. júna na stránke Munera – Rivista Europea di Cultura ukazuje jasne, okrem príslušnej dávky modernistickej, duchokoncilovej a progresívnej arogancie, akú mieru averzie, ba priam nenávisti prechovávajú synodálni fanatici k akejkoľvek tradičnej zbožnosti. Objektom tejto averzie sa najnovšie stal Carlo Acutis, ktorý má byť kanonizovaný 7. septembra a ktorý zasvätil celý svoj krátky život úcte k Eucharistii a zbieraniu informácií o eucharistických zázrakoch.

https://www.cittadellaeditrice.com/munera/il-giovane-carlo-acutis-e-la-maleducazione-eucaristica/

Už samotný názov článku – Mladý Carlo Acutis a eucharistická hrubosť (!!!), nám poskytuje dostatočný pohľad do myšlienkového sveta fanatického teologického revolucionára Grilla. ktorému prekáža, že mladý Carlo Acutis sa zaujímal o takú stredovekú temnotu ako sú eucharistické zázraky, zrejme namiesto toho, aby si nafúkal gumený čln a išiel vítať imigrantov, či bojovať s Grétou za klímu:

„Ako je možné, že mladý blahoslavený dokáže komunikovať eucharistickú teológiu tak starú, tak ťažkú, tak obsesívnu, tak zameranú na nepodstatné a ktorá je taká malicherná, namiesto toho, aby sa venovala podstatným veciam? Ako je možné, že všetok pokrok, ktorý Cirkev dosiahla za posledných 70 rokov na úrovni chápania cirkevnej hodnoty Eucharistie a jej slávenia, bol mladému horlivému komunikátorovi prezentovaný takým skresleným spôsobom, aby mu vnukol také nedostatočné, tak chybné (!), tak jednostranné chápanie? Kto mu vnukol tento záujem o „zázraky“ a zanedbal skutočný zázrak?“

Už to, že oficiálny teológ, obľúbenec vatikánskych špičiek a ich spolupracovník, môže takýmto zúrivým spôsobom v katolíckej Cirkvi reagovať na záľubu mladého človeka v eucharistických zázrakoch, svedčí o kríze a duchovnom bahne, v ktorom sa topíme. S dôslednosťou teologického Robespierrea by Grillo zrejme najradšej odťal koncilovou gilotínou z Cirkvi všetko, čo je „staré“, vrátane starej eucharistickej úcty a zázrakov.

Neváha nazývať neprogresívnu zbožnosť mladého Acutisa „škandálom“:

„Premýšľal som, kde ležia príčiny tohto malého škandálu. Aby som to zdokumentoval, vyhľadal som si oficiálnu webovú stránku Asociácie Carla Acutisa, ktorá sa nachádza na adrese https://www.carloacutis.com/. Časť venovaná eucharistickým zázrakom je skutočne zvláštna. Možno je to najjasnejšie svedectvo o skreslení pohľadu a videnia, ktoré Carlovi možno neúmyselne vnukli, alebo skôr nešikovne spracovali a potom vnútili zlí učitelia. Pred ktorými mal byť Carlo bránený a nie im vydaný.“

Čiže učitelia, ktorí priviedli Carla Acutisa k svätosti a úcte k Eucharistii boli „zlí učitelia“ a dokonca im (a zrejme aj všetkým tradične orientovaným katolíckym vychovávateľom) malo byť zabránené v ovplyvňovaní mladého človeka.

Hystéria, s akou pristupuje Grillo k faktu, že popri všetkých tých progresívnych mladých popieračoch katolíckej tradície, ktorými sa dnes Cirkev po 70 rokoch usilovnej modernistickej práce a teologickom grillovaní hemží, sa vyskytol jeden svätec zameraný na tradičnú formu zbožnosti, je patologická. Grillo je sám evidentne zaťažený tým, z čoho obviňuje Acutisa – obsesiou.

Má totiž neustále nutkanie teologicko-boľševického komisára behať po všetkých zastrčených kútoch a vyhľadávať triednych nepriateľov II. vatikánskeho koncilu aj ducha koncilu, pokoncilovej revolúcie, novej liturgie, pokroku a synodálnej cesty.

Na stránke priaznivcov Carla Acutisa mu prekážajú texty od nepokrokových prelátov:

„Na začiatku si môžete prečítať tri texty, ktoré napísali kardinál Comastri, Mons. Raffaelle Martinelli a P. Roberto Coggi OP. Sú to dosť zvláštne texty, pretože sa zdá, akoby pochádzali z iného sveta, z izolovaných kancelárií alebo z miestností bez možnosti komunikácie. To, že sa nachádzajú pri vstupe na stránku „superkomunikátorského“ svätca, sa mi zdá byť dosť paradoxné.“

Pri čítaní textu P. Roberta Coggiho OP mu dokonca prekáža dokumentovanie katolíckej doktríny o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii na slovách premenenia, ktoré nezohľadňujú zrejme najposvätnejšiu vec v 2000-ročných dejinách Cirkvi – nový misál:

„Nakoniec, čerešničkou na torte je text Roberta Coggiho. Hneď na začiatku svojho úvodu píše:

– Poznáme katolícku doktrínu o skutočnej prítomnosti. Slovami konsekrácie: „Toto je moje telo“, „Toto je moja krv“, sa podstata chleba stáva Kristovým Telom a podstata vína sa stáva Jeho Krvou. –

Možno mal niekto dominikánskeho otca informovať o tom,že reforma misála z roku 1970 zmenila to, čo považuje za „katolícku doktrínu“ (?!!!), a že to je len jeho fantázia. Slová „formuly“ nie sú len tie, ktoré cituje, ale zahŕňajú mnoho ďalších: „Vezmite a jedzte z neho všetci: toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás,“ a potom „Vezmite a pite z neho všetci: toto je kalich mojej krvi, novej a večnej zmluvy, ktorá sa vylieva za vás a za všetkých, na odpustenie hriechov. Toto robte na moju pamiatku.“ Vôbec neprekvapuje, že kultúra eucharistických zázrakov, ktorá zabúda na jediný „zázrak“, je viazaná na minimalistický, suchý a zastaraný (?) výklad konsekrácie aj eucharistického slávenia.“

Následne Grillo otvorene napáda vyhlásenie Acutisa za svätého, zrejme ako nedomyslené a zbrklé, a to pritom v dobe, keď sa z dôvodu „reformy“ kritérií svätorečenia veľmi zjednodušila celá procedúra a iní svätci sa dajú vyrábať „santo subito“ ako na bežiacom páse, kým v minulosti sa čakalo desiatky ba niekedy až stovky rokov:

„Napriek tomu sú to tri oficiálne prejavy, ktoré uvádzajú „zbierku eucharistických zázrakov“. To, že sa táto skutočnosť uvádza ako „argument“ v prospech Carlovho vyhlásenia za svätého, je skutočne prekvapujúce. Mali by sme zájsť až tak ďaleko, že povieme: uznávame ho za svätého napriek jeho skreslenej fixácii na eucharistické zázraky? Problém je v skutočnosti vážnejší, pretože sa netýka mladého adolescenta, ale falošných (!!!) učiteľov, ktorí ho obklopovali počas jeho života a ktorí po jeho smrti chcú na neho premietnuť svoju zlú teológiu ako príklad.“

Grillo, táto figúra balansujúca na hranici heterodoxie, má tú odvahu obviňovať tých, ktorí nabádali chlapca k eucharistickej úcte a viere v zázraky z toho, že sú to „falošní učitelia“! Nepochybne, všetko čo zaváňa predkoncilovou a ľudovou zbožnosťou musí byť nutne falošné. Taký je už svet pokoncilových fanatikov, ktorí nedokážu stráviť, že ich revolúcii sa nepodarilo úplne obrátiť Cirkev hore nohami a tradičná zbožnosť ešte stále žije. Dokonca natoľko, že dokáže duchovne vygenerovať mladého svätca, na rozdiel od cirkevných rockových koncertov.

A práve toto neprerušené odovzdávanie určitej tradície je v skutočnosti tým pravým dôvodom na agresívny útok voči Acutisovej záľube. Grillo vie, že chlapec sám na túto úctu neprišiel a niekto „zlý“ mu ju musel odovzdať:

„Eucharistická hrubosť nie je problémom mladého Carla, ktorého krátky život stále prináša svetlo. Problém sa netýka dospievajúceho, ale dospelých, ktorí mu vkladajú do úst tieto slová, tieto obrazy, tieto rekonštrukcie, tieto nevyvážené a nezdravé záujmy. Je to eucharistická hrubosť, ktorá sa nehanbí písať predslovy, prezentácie a úvody, ktoré sa zdajú byť, áno, napísané dospievajúcimi bez akejkoľvek teologickej formácie o pravom a jedinom (Žeby sme sa už stali protestantmi a ani sme to nezbadali?!; pozn. aut.) eucharistickom zázraku cirkevného spoločenstva. Tomuto aspektu, ktorý skutočne ospravedlňuje (?) ústredné postavenie Eucharistie v živote kresťanov, sa žiadny z troch autorov nevenoval ani na jednom riadku. Ale čo hovorím, ani jediným slovom, ak len nie omylom, keď citovali katechizmus, ale takmer roztržito. Pravé srdce Eucharistie, jednota medzi sviatostným telom a cirkevným telom je vymazaná a zabudnutá“

Skrátka, aby sme pochopili Grillovo rozhorčenie, zabudli na to najdôležitejšie – na spoločenstvo a venujú sa len Božiemu Telu.

Tiráda končí otvorenou výzvou na spochybnenie procesu svätorečenia:

„Mala by sa táto forma vážnej eucharistickej hrubosti stať, prostredníctvom Carla, ktorý bol jej prvou obeťou, vzorom, ktorý treba ponúknuť všetkým mladým ľuďom? Nebodaj naozaj chceme žartovať? Kto bude mať odvahu – a srdce – podporovať takúto absurditu?“

V skutočnosti znie podstatná otázka úplne inak: Dokedy budú podobné persóny s patologickou pokrokárskou obsesiou, ktoré považujú eucharistické zázraky za absurditu otravovať svojimi modernistickými splodinami prameň katolíckej viery? To, že takéto „autority“ vôbec môžu na cirkevnej pôde s oficiálnou podporou šíriť svoj modernistický jed, to je tá skutočná absurdita posledných desaťročí.

Branislav Michalka

Zdroj: Munera – Rivista Europea di Cultura, titulný ilustračný obrázok, zdroj – Heute.at

PDF (formát pre tlač)