Biskup Mutsaerts reaguje na kardinála Rochea a jeho potláčanie tradičnej svätej omše: Ale prečo zakazovať minulosť?

Branislav Krasnovský
5. novembra 2026   Cirkev   Liturgia

Na nemeckom portáli Kath.net som znova zachytil ďalšiu informáciu o tom, že kardinál Roche sa kriticky stavia k tradičnej latinskej svätej omši. Je až morbídne zábavné sledovať, ako sa kardinál Arthur Roche pokúša strašiť a ovplyvniť tradičných katolíkov a vytvára opäť nervózne chvenie okolo slávenia tradičnej latinskej svätej omše. Jeho varovania, napomínania a neustále pripomínanie údajného ohrozenia cirkevnej jednoty však už začínajú byť nielen smiešne, ale aj otravné. Tradiční katolíci totiž veľmi dobre vedia, aký duchovný poklad predstavuje liturgia, ktorá po stáročia formovala katolícku Európu, vychovávala svätcov a posväcovala celé generácie veriacich. Predstava, že sa jej dobrovoľne vzdajú len preto, že sa to nepáči niektorým predstaviteľom súčasnej progresívnej cirkevnej hierarchie (ktorú postavil na piedestál zosnulý pápež František), je prinajmenšom scestná.

Dobrovoľne sa priznávam, že mňa osobne Rocheova čoraz nervóznejšia rétorika skôr teší ako zarmucuje. Je totiž pre mňa nepriamym dôkazom, že napriek všetkým snahám synodálnych exponentov sa tradičnej omši darí a priťahuje čoraz viac veriacich, čo evidentne nezapadá do predstáv progresívnych kruhov. A takisto som získal dojem, že postupom času bude mať kardinál Roche čoraz viac dôvodov na nervozitu, pretože bude zbytočne očakávať, že katolíci oddaní tradičnej liturgii, začnú jeho názory prijímať a dobrovoľne opustia duchovné dedičstvo svojich predkov.

Prenechajme však radšej slovo holandskému pomocnému biskupovi Robovi Mutsaertsovi, ktorý Rocheovu argumentáciu podrobil výstižnej a vecnej kritike.

Ale prečo zakazovať minulosť?

Holandský pomocný biskup Mutsaerts sa na svojom blogu pýta: „Ale prečo zakazovať minulosť? Cirkev nemusí zakazovať svoju minulosť, aby zabezpečila svoju budúcnosť.“

Katolícka Cirkev sa právom pýši svojou univerzálnosťou, váži si pôsobivú rozmanitosť liturgických tradícií a považuje túto rozmanitosť za prejav svojho bohatstva. Katolík sa môže zúčastniť na božskej liturgii podľa byzantskej, maronitskej, arménskej alebo chaldejskej tradície bez toho, aby sa to považovalo za ohrozenie cirkevnej jednoty. Len čo však katolík zatúži sláviť svätú omšu tak, ako sa po stáročia slávila v Ríme, Paríži, Amsterdame a prakticky v celej latinskej Cirkvi, progresívne cirkevné autority v Ríme zrazu začnú vyjadrovať nervózne obavy. Zrazu sa liturgická rozmanitosť stáva problémom. Zrazu sa vernosť tradícii dostáva do podozrenia. A zrazu treba jednotu Cirkvi chrániť pred tými, ktorí sa chcú modliť tak, ako sa modlili ich predkovia.

To vyvoláva otázku, ktorá rozhodne nie je neopodstatnená: Prečo sa takmer každá iná starobylá katolícka liturgická tradícia považuje za zdroj bohatstva – s výnimkou starej rímskej liturgie?

V nedávnom rozhovore pre AdVaticanum, zverejnenom 13. októbra 2026, kardinál Roche vyhlásil, že tradicionalistické skupiny niekedy využívajú staršiu liturgiu na vyjadrenie odporu proti liturgickým reformám II. vatikánskeho koncilu. Podľa kardinála môže takýto postoj podkopávať cirkevnú jednotu. Varoval, že tí, ktorí odmietajú koncil, sa vzďaľujú od samotného srdca katolicizmu.

Tu však treba urobiť ešte jedno dôležité rozlíšenie. Kto zásadne popiera platnosť novej svätej omše, odmieta pápežskú autoritu alebo tvrdí, že katolícka Cirkev po II. vatikánskom koncile už nie je katolíckou Cirkvou, skutočne zastáva problematické stanovisko. Nemožno však jednoducho vzniesť voluntaristické obvinenie proti tomu, kto miluje tradičnú svätú omšu, využíva ju na prehĺbenie svojej viery, prijíma katolícke učenie a nespochybňuje pápežský úrad a primát. Vernosť určitej liturgickej tradícii totiž nie je totožná s odmietaním cirkevného Učiteľského úradu ako sa nám demagogicky snaží dokázať kardinál Roche.

Práve toto rozlíšenie sa v súčasnej diskusii môže ľahko vytratiť. Katolícka Cirkev zahŕňa 24 cirkví sui iuris: latinskú Cirkev a 23 východných katolíckych cirkví zjednotených s Rímom. Tie majú rozličné liturgické tradície – napríklad byzantskú, alexandrijskú, antiochijskú, arménsku a východosýrsku. Aj v západnom katolíckom svete existujú osobitné liturgické obrady, napríklad ambroziánsky obrad v Miláne. Nikto sa pritom nemusí obávať o jednotu Cirkvi, keď byzantský katolícky kňaz stojí pred ikonostasom, stúpa množstvo kadidlového dymu a veriaci sa zúčastňujú na liturgii, ktorá sa v mnohých ohľadoch odlišuje od bežnej rímskej svätej omše.

Katolícka jednota nikdy neznamenala liturgickú uniformitu

II. vatikánsky koncil v dokumente Sacrosanctum concilium výslovne uvádza, že všetky právoplatne uznané obrady majú rovnaké práva a dôstojnosť a Cirkev ich chce zachovávať a podporovať. Je to pozoruhodné, najmä ak sa na to pozrieme vo svetle vyjadrení kardinála Rochea, ktoré sú v rozpore s týmito faktami. Ak liturgická rozmanitosť neškodí jednote Cirkvi, prečo by mala škodiť jednote Cirkvi práve tradičná rímska liturgia? Katolícka viera predsa nie je zbierkou zvykov, ktorým nejaká cirkevná progresívna komisia alebo premotivovaný hierarcha určuje dátum spotreby.

Liturgická prax povojnového obdobia priniesla dokázateľne posun od sústredenia sa na Božiu transcendenciu k spoločenstvu ako ústrednému bodu. Keď sa Eucharistia čoraz viac podobá na spoločné stolovanie, oslavu ľudskej spolupatričnosti alebo príležitosť na pastoračnú tvorivosť, hrozí, že jej obetný rozmer ustúpi do úzadia.

Práve proti tomu predstavuje tradičná liturgia so svojím dôsledným zameraním na Boha viditeľnú protiváhu. A možno práve v tom spočíva problém: tradičná latinská svätá omša naďalej ohlasuje niečo prastaré, na čo sa dnes medzi progresívcami ľahko zabúda. Pápež Benedikt XVI. pochopil jednu zásadnú skutočnosť: Cirkev nemôže vierohodne tvrdiť, že to, čo ešte včera považovala za sväté, má dnes zrazu predstavovať nebezpečenstvo.

A aby túto jednoduchú pravdu pochopili aj menej intelektuálne zdatní a zmätení progresívci a modernisti, dovolil som si doplniť biskupa Mutsaertsa malým a sprevádzajúcim historickým prirovnaním, ktorého cieľom je posilniť u synodálne putujúcich hodnotu načúvania, rozlišovania, spoločného kráčania, budovania mostov či obohacujúceho prežívania synodálnej skúsenosti. 🙂

Je totiž zrejmé, že ani v stalinskom Sovietskom zväze sa matematika nerozdeľovala na ideologicky podozrivú matematiku pred Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou a politicky uvedomelú, pokrokovú matematiku po revolúcii. Dvakrát dva zostávalo štyri za cára Mikuláša II. aj za súdruha Stalina bez ohľadu na to, čo si o tom mysleli stranícki ideológovia.

Rovnako ani II. vatikánsky koncil nepredstavuje akýsi revolučný rok nula, od ktorého by sa nanovo začínali dejiny katolíckej Cirkvi, menili pravidlá viery a prehodnocovalo, čo je sväté a čo už ideologicky nevyhovujúce. Katolícka Cirkev totiž nie je revolučný výbor (aj keď synodálne vanutí podľa niektorých robia všetko preto, aby sa na revolučný výbor podobať začala…), jej liturgia nie je stranícky program a jej dvetisícročná tradícia nie je zbierka prekonaných scestných smerníc, ktoré možno po každom zasadnutí ústredného výboru opečiatkovať, osláviť a odložiť do archívu. A pokiaľ niektorí cirkevní progresívci túžia po permanentnej revolúcii, mali by si uvedomiť, že Kristus nezaložil Cirkev preto, aby každá generácia začínala odznova, ale aby verne uchovávala a odovzdávala poklad viery, ktorý prijala.

Využíva sa II. vatikánsky koncil ako bod zlomu?

Tu sa diskusia dotýka hlbšieho problému. Koncil stojí v rámci tradície, nezakladá novú Cirkev.

II. vatikánsky koncil síce predpokladal reformu liturgie, zároveň však stanovil, že latinčina má zostať zachovaná v latinských obradoch a gregoriánsky chorál má mať prednostné postavenie. Mnohé z toho, čo sa dnes považuje za „tradicionalistické“, bolo pre koncilových otcov v skutočnosti úplnou samozrejmosťou. Je preto pozoruhodné, keď sa progresívcami začne vernosť staršej liturgii vykresľovať ako opozícia proti samotnému koncilu.

Kritika určitých aspektov pokoncilovej liturgickej reformy sa sama osebe nerovná odmietaniu II. vatikánskeho koncilu, ako tvrdia progresívci. Liturgická reforma bola z veľkej časti vypracovaná a uskutočnená až po koncile. Takáto diskusia je legitímna a zákazy diskusie sú nelegitímne.

Ak sa koncil fakticky považuje za absolútny predel – za deliacu čiaru medzi „starou“ a „novou“ Cirkvou, vytvára sa práve progresívcami ten rozkol, ktorému sa chceme vyhnúť. Katolícka Cirkev nie je inštitúciou, ktorá bola nanovo založená v roku 1965. Je to tá istá Cirkev, ktorá prijala vieru od apoštolov, dala svetu cirkevných otcov, postavila stredoveké katedrály, uskutočnila Tridentský koncil a zvolala II. vatikánsky koncil.

Kto skutočne verí v kontinuitu Cirkvi, nemusí sa obávať jej minulosti

Kardinál Roche sa často rád odvoláva na jednotu Cirkvi, čo je samo osebe úplne oprávnené. Jednota nie je nejakou vedľajšou vlastnosťou Cirkvi, ale patrí k jej samotnej podstate. Otázkou však zostáva, ako jednotu definujeme. Jednota v katolíckej viere, vo sviatostiach a v spoločenstve s Petrovým nástupcom je niečo iné než jednotvárnosť obradného vyjadrenia.

Oficiálna argumentácia kardinála Rochea a spol. znie, že tradičná latinská svätá omša sa na rozdiel od východných liturgií stala pre určité skupiny symbolom odporu proti cirkevným reformám a cirkevnej autorite. Tento argument si zaslúži seriózne posúdenie – nakoľko je pravdivý a nakoľko je len demagogickým tvrdením. Problémom je, že progresívny spôsob argumentácie veľmi ľahko prešiel k paušálnemu odsúdeniu celého liturgického tradičného spoločenstva.

Prečo by však mali rodiny, mladí ľudia, kňazi a rehoľníci, ktorí si neželajú nič iné než sláviť tradičnú liturgiu a pritom zostať v plnom cirkevnom spoločenstve, znášať subjektívne a neopodstatnené útoky progresívnych exponentov?

Otec, ktorý so svojimi deťmi navštevuje tradičnú svätú omšu, pretože v nej mimoriadne intenzívne prežíva posvätnosť Eucharistie, nerobí žiadnu nevhodnú „cirkevnú politiku“, ako skresľujúco tvrdia odporcovia tradície, ide jednoducho len na tradičnú svätú omšu.

Dejiny Cirkvi nie sú iba dejinami obnovy, ale aj uchovávania

Traditio znamená „odovzdávanie“ – prijímanie toho, čo sme sami nevymysleli, aby sme to mohli odovzdať ďalšej generácii. Je preto pozoruhodné, že v čase, keď sa neustále hovorí o „synodálnom počúvaní veriacich“, sa želania katolíkov spätých s tradíciou stretávajú s takým malým pochopením a odporom.

Cirkev, ktorá sa usiluje počúvať svet, by mala počúvať v prvom rade aj svoje vlastné deti. Alebo vari „synodalita“ znamená niečo iné? Platí to o to viac, že tieto deti nepožadujú nejakú zriedenú podobu katolíckeho učenia, ale jeho úplné a nekompromisné ohlasovanie. Alebo možno práve v tom spočíva problém?

Rozumný prístup by poskytol tradičnej liturgii priestor všade tam, kde je úprimne žiadaná, a zároveň by v záujme cirkevnej jednoty dôsledne riešil a napravoval prípadné nezrovnalosti. Osobitnú pozornosť si však zaslúži ešte jedna skutočnosť: kto z obavy o posvätnosť a jednotu liturgie prísne reguluje tradičnú svätú omšu, mal by s rovnakou rozhodnosťou vystupovať aj proti liturgickým nešvárom pri novej svätej omši.

Veď práve pri jej slávení sa miestami stretávame s pozoruhodnou svojvôľou, keď si niektorí progresívne orientovaní celebranti priamo počas bohoslužby vymýšľajú vlastné formulácie, svojvoľne pozmeňujú predpísané liturgické texty, vynechávajú jednotlivé časti obradu alebo dokonca improvizujú tam, kde Cirkev predpisuje presné znenie modlitieb.

Svätá omša sa tak v niektorých prípadoch mení na priestor osobnej kreativity kňaza, akoby bol jej autorom, režisérom a hlavným protagonistom. Pritom už samotný II. vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium (čl. 22 § 3) výslovne zakázal komukoľvek, dokonca aj kňazovi, svojvoľne niečo v liturgii pridávať, odoberať alebo meniť.

Inštrukcia Redemptionis sacramentum z roku 2004 tento zákaz opätovne potvrdila a osobitne odmietla svojvoľné úpravy eucharistických modlitieb. Vzniká preto celkom oprávnená otázka: Prečo sa taká prísnosť uplatňuje voči kňazom, ktorí chcú verne zachovávať stáročný rímsky obrad, zatiaľ čo liturgická svojvôľa pri novej svätej omši sa niekedy stretáva s oveľa väčšou zhovievavosťou?

Ak má byť liturgická disciplína skutočne výrazom úcty k Bohu a starostlivosti o jednotu Cirkvi, potom nemôže mať dvojaký meter. Posvätná liturgia totiž nie je experimentálnym laboratóriom progresívnych teológov ani javiskom pre improvizačné schopnosti celebranta.

Tradičná omša oslovuje čoraz viac veriacich

Je potvrdenou skutočnosťou, že tradičná latinská sv. omša neoslovuje iba tých, čo vyrastali pred koncilom. Priťahuje aj mladých katolíkov. Keď sa mladí ľudia vedome rozhodujú pre ticho, gregoriánsky chorál, obradnú presnosť a liturgiu, ktorá robí len veľmi málo ústupkov dnešnej záľube v spontánnosti a okamžitej zrozumiteľnosti, má to dôležitý význam. Naznačuje to, že modernizácia nie je vždy najúčinnejšou cestou evanjelizácie. Možno moderný človek niekedy túži práve po tom, čo nie je moderné. Možno nehľadá liturgiu, ktorá odzrkadľuje svet, v ktorom každodenne žije – svet, ktorý mu často nemá čo ponúknuť, ale liturgiu, ktorá mu pomáha tento svet presiahnuť.

Nie je to argument proti novej svätej omši. Je to argument proti predstave, že liturgická obnova musí nevyhnutne znamenať prispôsobenie sa duchu doby.

Bolo by poľutovaniahodné, keby sa tradičná latinská sv. omša napokon stala kvôli arogantnosti progresívcov obeťou cirkevného konfliktu, v ktorom už v skutočnosti nejde o božskú liturgiu, ale skôr o interpretáciu posledných šesťdesiatich rokov. V takom prípade sa totiž liturgia, ktorá po stáročia vychovávala svätcov a posväcovala nespočetné množstvo veriacich, považuje za problém, ktorý treba vyriešiť.

Menej nedôvery, viac historickej poctivosti, väčšia teologická hĺbka a predovšetkým viac pastoračnej veľkodušnosti – to by bolo v tejto otázke žiaduce. Katolícke et-et – známy princíp „aj-aj“ – by mohlo byť plodným východiskom aj v tomto prípade.

Tradícia aj legitímny vývoj. Jednota aj rozmanitosť. Vernosť koncilu aj úcta k stáročiam, ktoré mu predchádzali. Nová svätá omša aj priestor pre tradičnú rímsku liturgiu – v rámci spoločenstva Cirkvi. Cirkev nemusí zakazovať svoju minulosť, aby zabezpečila svoju budúcnosť. Cirkev, ktorá skutočne dôveruje živej tradícii, si môže dovoliť milovať vlastné dejiny. Cirkev, ktorá s radosťou prijíma do svojho stredu byzantskú, maronitskú a arménsku liturgiu, by sa nemala cítiť ohrozená rímskou svätou omšou, ktorá jej bola po stáročia taká drahá.

Napokon, tradičná latinská sv. omša nie je v katolíckej Cirkvi nijakým cudzím votrelcom. Pochádza z jej vlastného domu. A matka Cirkev by nemala zaobchádzať so svojimi vlastnými deťmi ako s cudzincami iba preto, že sa chcú modliť jazykom svojich starých rodičov a že zopár modernistov a progresívcov je proti.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície je postoj kardinála Rochea voči tradičnej latinskej svätej omši hlboko znepokojujúci. Liturgia, ktorá po stáročia posväcovala generácie katolíkov, formovala duchovný život nespočetných svätcov a bola neoddeliteľnou súčasťou katolíckej civilizácie, sa dnes stáva predmetom podozrievania, obmedzovania a administratívnych zásahov zo strany progresívcov a modernistov.

Tí sa snažia ukázať akoby bolo potrebné chrániť Cirkev pred jej vlastným duchovným dedičstvom. Pritom práve tradičná svätá omša mimoriadne zreteľne vyjadruje obetný charakter Eucharistie, posvätnosť kňazstva a ústredné postavenie Boha v liturgii. Je preto namieste položiť otázku, komu vlastne prospieva neustále vytláčanie tejto liturgie zo života Cirkvi? Katolíckej viere, duchovnému životu veriacich a obnove kňazských povolaní, alebo skôr predstavám tých, ktorí by najradšej videli predkoncilové katolícke dedičstvo definitívne odložené do múzea a možno za obetným stolom by chceli vidieť liturgicky tancovať zosobášenú kňažku?

Kardinál Roche by si možno mal namiesto ďalších varovaní pred tradičnou sv. omšou začať vo vlastnom záujme pripravovať aj odpovede na otázky, ktoré mu raz môže položiť samotný Kristus. Prečo si tak vytrvalo brojil proti liturgii, ktorá formovala celé stáročia katolícku Cirkev? Prečo si považoval za potrebné obmedzovať kňazov a veriacich, ktorí túžili zachovať posvätné dedičstvo svojich predkov? A prečo si toľko energie venoval potláčaniu tradičnej liturgie, keď Cirkev zápasí s vážnymi problémami vo vierouke, mravnosti i náboženskom živote? Prečo si radšej nedohováral P. Jamesovi Martinovi SJ?

Samozrejme, konečný súd nad kardinálom Rocheom, rovnako ako nad každým z nás, patrí výlučne Bohu. No práve preto by sme mali mať na pamäti, že pred Kristovou súdnou stolicou nebudú rozhodovať kardinálske purpury, vysoké cirkevné úrady ani počet vydaných zákazov. A sotva tam obstojí aj prípadné ospravedlnenie, že bolo predsa potrebné poslúchať pápeža Františka a vykonávať jeho vôľu.

Navyše, ani pápež nie je neomylný vo všetkých svojich rozhodnutiach. Dar pápežskej neomylnosti má presne vymedzené podmienky a rozhodne sa nevzťahuje na každé disciplinárne opatrenie či administratívny zásah do života Cirkvi.

A predovšetkým, katolíci majú v tejto otázke ešte staršiu a neporovnateľne vyššiu autoritu. Sú ňou slová svätého apoštola Petra, ktorý pred židovskou veľradou (Sanhedrin) jednoznačne vyhlásil: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ (Sk 5,29). Poslušnosť cirkevným predstaveným je totiž kresťanskou cnosťou, nikdy však nemôže stáť nad poslušnosťou Bohu a jeho prikázaniam. Nemožno sa na ňu odvolávať ako na univerzálne ospravedlnenie každého vlastného rozhodnutia. Pred Kristovou súdnou stolicou bude rozhodovať vernosť Bohu, čistota svedomia a zodpovednosť za duše, ktoré boli pastierom zverené.

A bolo by s vysokou pravdepodobnosťou tragické pre každého progresívneho cirkevného hodnostára, keby sa musel pred Kristom zodpovedať nie zato, že nedokázal uchrániť posvätnú tradíciu Cirkvi, ale najmä zato, že sa ju sám usiloval umlčať…

PDF (formát pre tlač)