Ambrózia Ducha Svätého. O rozdieloch medzi ambroziánskym a rímskym obradom

Lucia Laudoniu
26. mája 2025   Cirkev   Liturgia

predchádzajúca časť:
Ambroziánsky a byzantský obrad – vzdialení, a predsa blízki liturgickí bratia

***

Obyvatelia Olympu si pochutnávali na božskej ambrózii, podľa predstáv básnikov im zabezpečovala nesmrteľnosť. Pohanskí Gréci považovali ambróziu za mýtický nápoj. Bola masťou na rany, občerstvením, bylinou i liekom. Homér opísal ambróziu ako nadprirodzenú substanciu, zabraňujúcu rozkladu mŕtvych tiel.

Antická ambrózia a kresťanská tradícia

Latinovia preložili grécke slovo ἀμβροσία ako immortalitas – nesmrteľnosť. Starogrécke predstavy o liečivom nektári bohov našli svoje konečné a pravdivé vyjadrenie v eucharistickom tajomstve. Nebeskou ambróziou kresťanstva je Kristova Krv.

Myšlienka liturgie ako nápoja nesmrteľnosti nie je nová, jej zárodok možno hľadať už v kánone svätého Jána Damascénskeho, ktorý sa v byzantskej tradícii spieva na utierni Paschy: „Agite, potionem bibamus novam.“ Slovenskí gréckokatolíci spievajú „Príďte a pite z nového prameňa.“ Ďalšie latinské preklady, ako aj rumunský liturgický text dávajú prednosť formuláciám „venite, poculum novum bibamus“ a „veniți să bem băutură nouă“.

Keď svätý Ján z Damasku písal de immortalitatis potione, teda o duchovnom nápoji nesmrteľnosti prameniacom v Kristovej Pasche, mohol sa inšpirovať starogréckymi predstavami o ambrózii olympanov, ktoré obliekol do kresťanského felónu.

Podobnosť gréckeho ἀμβροσία s menom veľkého milánskeho biskupa svätého Ambróza je viac, než len etymologickou hračkou. Patrón včelárov a poeta melliger svätý Ambróz je podľa tradície otcom ambroziánskeho obradu, ktorý po stáročia občerstvoval veriacich Milánskej diecézy ako duchovná ambrózia.

Kresťanský obrad má byť – podobne ako mýtická ambrózia – liečivým nektárom, ktorý pomáha uzdravovať integrálneho človeka a nie jedom, ktorý postupne otravuje zmysly a city, a tým aj dušu.

Nasledujúce riadky budú opäť patriť predkoncilovému ambroziánskemu obradu. Čím sa ambroziánska tradícia odlišuje od jej rímskej „sestry“? Na cestách za ambroziánskou duchovnou kultúrou spoznáme hieratickú funkciu oltárneho závesu padiglione, pôstnu farbu morello i jedinečný rito del faro, ktorý nemá paralelu ani v Ríme, ani v Konštantínopole.

Padiglione – milánska oltárna drapéria

Pri pohľade na niektoré staré fotografie a grafiky talianskych oltárov púta našu pozornosť osobitná forma oltárnej drapérie. Býva umiestnená namiesto retábula a pripomína nariasený záves: https://live.staticflickr.com/65535/50059015828_47bc7f71cd_z.jpg

Taliani nazývajú túto textíliu padiglione (v preklade stan, šiator). Oltáre Milánskej diecézy často zdobil baldachýn so stĺpmi, ktorého úlohou bolo opticky zvýrazniť Svätostánok. Padiglione má pripomínať liturgické velum, ktorým sa pôvodne prikrýval Bohostánok.

Farby oltárnej drapérie korešpondovali s farbami liturgického roka. Po bokoch ju pridržiavala dvojica sôch, zvyčajne anjelov. Na vrchu bývala umiestnená štylizovaná koruna (corona di padiglione) pre Kráľa kráľov.

V dobách habsburskej nadvlády mávala tvar cisárskej koruny. Nebolo to však pravidlom semper et ubique a – ako dokazuje tento obrazový materiál – fantázii umelcov sa medze nekládli, samozrejme, za predpokladu úcty voči liturgickému sláveniu: https://www.liturgicalartsjournal.com/2024/09/the-padiglione.html

Aj keď sa zdá, že primárna funkcia tejto textílie bola dekoratívna, nie je to celkom tak. Padiglione malo aj funkciu liturgickú, keďže počas piatkov veľkého štyridsaťdňového pôstu zahaľovalo zadnú časť oltárneho nadstavca (dossale) podobne, ako pôstne opony, ktoré poznáme z nemeckých krajín: https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEidV47gJ-i53iEXc0jeOcNwg4e85f-lghLPpobCHX74mqnxpt8SQDg6WH35VG56Pd_tequGG-RYs7I5RtnPEw5iQAOL2WLBH1kt2xeByLYnfZEOrvhIVYZUnVF92s3A1CXyP5RxbzRXcV8/s320/Conopoeo+2.jpg

Ambroziánsky padiglione je závojom tajomstva – velum sacri mysterii. Je tu však ešte jedna symbolická interpretácia, typická pre kresťanský Východ, taký drahý srdcu svätého Ambróza. Keď sa počas byzantskej liturgie spieva Krédo, kňaz vezme do rúk aer (najväčšie z pokrývadiel liturgických nádob) a máva ním nad sviatostnými spôsobmi. Tento úkon predstavuje vanutie Ducha Svätého nad eucharistickými Darmi.

Padiglione analogicky obracia našu pozornosť na Ducha Svätého, ktorý sa neviditeľne vznáša nad kresťanským oltárom. Trojuholníkový tvar evokuje rozpätie krídel holubice aj Svätú Trojicu.

Pôst v ambroziánskom obrade

Zatiaľ čo v Ríme sa pôstne obdobie začína Popolcovou stredou, duchovní synovia svätého Ambróza tento deň nepoznajú. V ambroziánskom kalendári Popolcovú stredu nenájdeme, pôst sa začína nedeľou označenou in capite Quadragesimae.

Počas pôstnych nedieľ sa v ambroziánskych bohoslužbách vynecháva spev Gloria. Nahrádzajú ho dialogické litánie, počas ktorých ľud kľačí. Svojou štruktúrou pripomínajú východné ekténie a prednáša ich diakon. V byzantskom obrade je to rovnako, ekténie patria do úst diakona.

„Ambroziáni“ počas Štyridsiatnice dodržiavajú aliturgický piatok. V tento deň je zakázané rozdávať sväté prijímanie (okrem prípadov, kedy sa zomierajúcim podáva viaticum) a udeľovať požehnanie Najsvätejšou sviatosťou.

Pôstne obdobie pozýva k stíšeniu. Organ mlčí a pod klenbami chrámov sa vlnia chorály spievané a cappella, bez sprievodu kráľovského nástroja. V pokoncilových časoch, ktoré priniesli uvoľnenie disciplíny, je tento zvyk už minulosťou a málokde sa dodržiava cum severitate.

Liturgia, ktorá sa spája s menom najslávnejšieho svätca milánskej katedry, si podržala osobitnú terminológiu, odlišnú od rímskej. Svätý týždeň, ktorému sa v pápežskom Ríme hovorilo septimana alebo (z gréčtiny) hebdomada sancta, sa v Miláne nazýval hebdomada authentica.

Aj keď moderný človek si adjektívum „autentický“ spája s významom pôvodnosti a originality (a táto úvaha nemá ďaleko od pravdy), ambroziánsky význam tohto pojmu vyniká teologickou hĺbkou. Treba si uvedomiť, že ambroziánske názvoslovie je veľmi starobylé a rímske právo – jurisprudencia – patrí k jeho základným prameňom. Svätý Ambróz bol vzdelaný aj v právnych vedách. Vedel, že Rimania si pod termínom authenticum predstavovali okrem iného aj platný, vlastnoručne písaný testament. V stredoveku sa ako autentiky označovali cirkevné listiny potvrdzujúce pravosť ostatkov. Ambroziánsky obrad vníma Svätý týždeň ako jedinečný duchovný testament (authenticum) Ježiša Krista písaný na kríži Jeho vlastnou krvou.

Hudba (z) nití

Keď sa povie akord, v hlave nám zahrmí Beethovenova Osudová. Pojem akord si akosi prirodzene spojíme s hudbou, no svet pozná aj také tóny, ktoré naše uši nepočujú. Svoje tóny, odtiene a stupnice majú napríklad aj farby. Pokiaľ nám nechýba básnické črevo, liturgické rúcha sa môžu rozozvučať vizuálnymi akordmi a čipky z nití splynú s čipkami slov.

Kňazský ornát sa ponáša na tajomnú hudobnú partitúru, z ktorej diriguje priamo Boh. Neveríte? V roku 2024 mexickí muzikológovia šokovali katolícky svet tvrdením, že na slávnej tilme Guadalupskej Bohorodičky sa skrýva éterická melódia, ktorú ešte nikto nikdy nepočul.

Že je to pritiahnuté za vlasy? Prečítajte si zdroj: https://www.mysticaltheologyofthemass.com/post/music-on-the-tilma-of-guadalupe

Čo by sa stalo, keby sme z pravidelných a bohato štruktúrovaných vzorov na kňazských ornátoch vytvorili hudobnú skladbu? Stačí na chvíľu zavrieť oči a snívať, že barokové ornáty by sa chveli s Vivaldiho tremolom – a tie ambroziánske by zneli ako svadobná pieseň Východu a Západu…

Pre Wagnera bola vrcholom syntetického umeleckého tvaru – Gesamtkunstwerk – operná dráma. Nebojme sa polemizovať s nemeckým bardom a dodať, že je syntézou a hlavou všetkých umení je práve kresťanská liturgia – kozmologická opera o zatratení a spáse.

Ďalšie stránky z ambroziánskeho slovníka – morello a cappino

Milánska cirkev prispela do klenotnice kresťanskej bohoslužby aj zvláštnou liturgickou farbou – morello. Keby sme ju ozvučili, možno by sme počuli zamatové violončelo. V tejto tmavofialovej farbe sa totiž zrkadlia temné, hnedasté tóny. Je sýtejšia a tmavšia, než „rímska“ fialová, ale od čiernej má ďaleko.

Obe farby, morello aj fialovú, spája súvislosť s pokáním a smútkom. Ornáty vo farbe morello si ambroziánski kňazi obliekajú počas pôstnych nedieľ. Túto špecifickú farbu, typickú pre milánsku liturgickú prax, môžeme obdivovať aj počas adventu. Ten v ambroziánskej tradícii začína o dva týždne skôr, než v Ríme. Aj v liturgickej vede platí „iný kraj, iný (katolícky) mrav“.

Ak hovoríme o farbe, jeden pohľad na ambroziánske morello povie viac, ako tisíc slov: https://www.liturgicalartsjournal.com/2021/12/the-ambrosian-rites-unique-liturgical.html

Kto očami pohládza ambroziánske paramenty, nemôže prehliadnuť zvláštny liturgický „golier“ blízky španielskemu collarinu. Reč je o zamatovom pruhu látky, ktorý sa nosí na ornáte či dalmatike.

Takto vyzerá cappino: https://www.newliturgicalmovement.org/2011/06/nlm-quiz-can-you-guess-what-this-is.html

Ambroziánsky golier býva zdobený jedným alebo viacerými krížmi, častokrát krížmi gréckeho typu. Latinské ústa mu hovoria phrygium (v stredovekom prepise aj frigium). Z ďalekej antickej Frýgie (hľadajme ju na území dnešného Turecka) v minulosti putovali do Európy bohato zdobené orientálne látky, ktorým Latinovia nepovedali inak, než frýgické.

Rozdiely medzi rímskou a ambroziánskou svätou omšou

Poriadok svätej omše podľa ambroziánskeho obradu obsahuje viaceré zvláštnosti, ktoré v rímskej duchovnej kultúre nenájdeme. Aké sú najdôležitejšie liturgické rozdiely medzi Milánom a Rímom?

Veriaceho, ktorý praktizuje mimoriadnu formu rímskeho rítu, prekvapí absencia spevu Agnus Dei. V ambroziánskej tradícii nie je súčasťou omšového ordinária, ale Missale pro defunctis ho predpisuje na zádušných omšiach.

Ambroziánske nápevy sú bližšie východnej melizmatike a ako už bolo povedané, môžu byť „hudobne vyšívané“ byzantským isonom. Ten prenikol aj do rímskej praxe, a to pravdepodobne ambroziánskymi cestami. Dokazuje to zmienka v anonymnom latinskom hudobnoteoretickom kompendiu Summa music(a)e z 13. storočia:

„Basilica est canendi duobus modis melodia ita quod unus teneat continue (sic!) notam unam qu(a)e est quasi basis cantus alterius concinentis.“

„Cisársky spôsob spevu (basilica diaphonia – štýl slávnostného chrámového spevu charakteristický pre východorímsky dvor, pozn. naša) je spôsob prednesu melódie v dvoch modoch (spôsoboch vedenia melodickej linky, pozn. naša), tak, že jeden (kantor, pozn. naša) nepretržite (kontinuálne) drží jednu notu, ktorá predstavuje akoby základ (basis) spevu druhého speváka.“

Kompletné dielo je dostupné na stránkach Thesaurus musicarum Latinarum: https://chmtl.indiana.edu/tml/13th/PEPESUM

Okrem toho, že ambroziánska liturgia má vlastnú hudobnú tradíciu a osobitný cyklus prefácií, zaujme aj viacnásobným Kyrie. Trojnásobné Kyrie eleison sa zvyčajne opakuje aj po speve Gloria, po Evanjeliu a pred vyznaním viery, čo opäť pripomína byzantský zmysel pre repetitívnosť.

V Kréde sa namiesto obvyklej formácie „et ascendit in caelum“ („vystúpil na nebesia“) spieva „ascendit ad caelos“, čo je totožné s formuláciou v tzv. Apoštolskom vyznaní viery.

Ďalším špecifickým znakom ambroziánskeho obradu sú tri čítania, zatiaľ čo byzantský a tradičný rímsky rítus obsahujú dve čítania. Tretie ambroziánske čítanie je vzaté zo starozákonných prorokov.

Medzi liturgistami sa vedú vášnivé spory o povahe ambroziánskej epiklézy, ktorá bola pravdepodobne blízka byzantským formulárom. Je zaujímavé, že po pozdvihovaní sa nezvoní a v rámci Confiteor sa – pochopiteľne – spomína meno svätého Ambróza.

Ambroziánska liturgická prax je bohatá na procesie. Pred začiatkom vlastnej omše (modlitby na stupňoch oltára) sa koná procesia s dvanásťnásobným Kyrie eleison. Malým, ale dôležitým detailom je pozícia procesiového kríža. V ambroziánskom obrade sa procesiový kríž drží tak, že korpus Pána Ježiša je obrátený smerom k celebrantovi (v rímskom obrade je to naopak).

V závere bohoslužby sa namiesto rímskeho „Ite missa est“ hovorí „Procedamus cum pace“ („Iďme v pokoji, s pokojom“). Kráčajme teraz k majáku viery, ktorý v ambroziánskej kultúre nemá len symbolický význam.

Rito del faro – obrad zapaľovania „majáka“

Mučeníci boli slnkami kresťanstva, pretože ich duše horeli pre Krista – Slnko spravodlivosti. Túto ideu krásne vyjadruje obrad, ktorý sa v ambroziánskych chrámoch oddávna praktizoval pred omšami na sviatky mučeníkov a ako sa zdá, prežil aj koncilovú revolúciu – rito del faro.

Ambroziánsky chrámový maják (po taliansky faro, v latinčine pharus) má tvar gule a visí zo stropu pred vchodom do presbytéria. Guľa je vyplnená bavlnou, papierom alebo vatou, preto ľahko horí. Celebrant ju zapaľuje pomocou dlhej palice, na konci ktorej sú tri sviečky. Trojica sviečok má trinitárny význam.

Trojsvietnik, ktorým sa v milánskom prostredí zapaľuje už spomínaný pharus, môže byť vzdialeným liturgickým príbuzným byzantského pontifikálneho trojramenného svietnika – trikirionu (τρικήριον).

Archadale A. King dáva tento rítus do súvislosti s ranokresťanským zvykom zapaľovania olejových lámp na hroboch mučeníkov. Ariadnina niť našich myšlienok však môže skončiť pri apokalyptickom obraze horiacej zeme.

„Horiaca guľa predstavuje dušu mučeníkov planúcu pre Krista aj vanitas vanitatum, výstrahu pred svetskou márnosťou. Svetlo má v tomto obrade didaktickú funkciu. Učí, že oheň má dar spojiť zdanlivo nezlučiteľné protiklady, triumf a zánik,“ napísala som na margo tohto zaujímavého zvyku v jednom zo starších článkov, venovaných úvahám o svetle a tme v kresťanskej liturgii.

Zdroj: https://christianitas.sk/lux-et-lex-svetlo-a-tma-v-liturgii-prvy-diel/

Rito del faro kedysi a dnes: https://www.newliturgicalmovement.org/2008/02/lighting-of-faro-in-ambrosian-rite.html

Pri pohľade na milánsky zvyk zapaľovania majáka môžeme rozjímať nad blízkosťou Ambrózovej a Augustínovej spirituality. Horiaca guľa evokuje plamene viery zo srdca svätého Augustína. Trojsvietnik pripomína duchovný meč, ktorý tajomne prebodáva srdce mystikov v extáze Kristovej lásky, čím symbolicky odkazuje na fenomén transverberácie. Nech je liturgia kľúčom, ktorý otvorí naše srdcia pre Boha.

PDF (formát pre tlač)