Kam v Zürichu na tradičnú svätú omšu – postrehy slovenského turistu

Branislav Krasnovský
7. októbra 2026   Cirkev História   Cestopis, Liturgia

Vo štvrtok, 1. októbra, som odcestoval na rodinnú návštevu do Švajčiarska a domov som sa vrátil až ráno, 5. októbra. Býval som v Pfäffikone neďaleko Zürichu. A keď prišla nedeľa, bolo samozrejmé, že si nájdem svätú omšu – a ako je už u mňa zvykom, prednostne tradičnú svätú omšu slávenú podľa tradičného rímskeho rítu. Vo Švajčiarsku, krajine historicky rozdelenej medzi katolícke a protestantské kantóny, a osobitne v Zürichu, meste neodmysliteľne spojenom s reformátorom Ulrichom Zwinglim, má návšteva tradičnej katolíckej liturgie navyše svoju osobitnú príchuť.

Tradičná svätá omša sa v Zürichu pravidelne slávi v kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho – Herz Jesu v Oerlikone na Schwamendingenstrasse 55. Slúžia ju kňazi Kňazského bratstva svätého Petra (FSSP). V nedele a prikázané sviatky sa slávi o 17:00 hod., počas týždňa potom pravidelne v pondelok a piatok o 19:00 hod. A tak som sa v nedeľu popoludní vybral z Pfäffikonu do Oerlikonu, aby som sa zúčastnil na tradičnej svätej omši práve v tomto pozoruhodnom kostole – druhom najstaršom katolíckom chráme postavenom na území dnešného Zürichu po reformácii.

Menší výlet do histórie

Aby sme pochopili, čím je existencia katolíckeho kostola Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Oerlikone historicky zaujímavá, musíme sa vrátiť na začiatok 16. storočia. V roku 1519 prišiel do zürišského Grossmünsteru kňaz Ulrich (Huldrych) Zwingli, ktorý sa postupne stal vodcovskou osobnosťou švajčiarskej reformácie. S podporou mestskej rady presadzoval odmietnutie viacerých základných prvkov dovtedajšej katolíckej viery a cirkevného života. Rozhodujúce boli zürišské náboženské dišputy v roku 1523, po ktorých mestská rada podporila Zwingliho reformný program a Zürich sa začal odpútavať od jurisdikcie kostnického biskupa.

Zmeny prišli veľmi rýchlo. V roku 1524 boli z kostolov odstránené obrazy a sochy, kláštory a cirkevné ustanovizne boli rušené a ich majetok sekularizovaný. V apríli 1525 bola v Zürichu zrušená katolícka svätá omša a nahradená reformovaným slávením Večere Pánovej podľa Zwingliho poriadku. Zrušená bola úcta k svätým, podstatne sa zmenilo chápanie sviatostí a z zürišských chrámov zmizla aj dovtedajšia liturgická hudba. Zürich, ktorý bol po stáročia katolíckym mestom s kostolmi, kláštormi a pútnickou tradíciou spojenou napríklad so svätými Félixom a Regulou, sa tak v priebehu niekoľkých rokov zmenil na jedno z hlavných centier európskej reformácie.

Zürich sa však nestal iba centrom novej reformovanej viery. Zwingli chcel reformáciu rozšíriť aj do ďalších častí Švajčiarskej konfederácie, čo nevyhnutne vyvolalo odpor kantónov, ktoré zostali verné katolíckej Cirkvi. Proti reformovanému táboru vedenému najmä Zürichom a Bernom stálo predovšetkým päť katolíckych kantónov stredného Švajčiarska – Luzern, Uri, Schwyz, Unterwalden a Zug. Napätie prerástlo do prvej kappelskej vojny roku 1529, po ktorej však zostal náboženský konflikt stále otvorený. Zürich pokračoval v podpore reformácie na ďalších územiach a proti katolíckym kantónom napokon zaviedol aj potravinovú blokádu. V roku 1531 preto vypukla druhá kappelská vojna.

Rozhodujúca bitka sa odohrala 11. októbra 1531 pri Kappel am Albis. Zürich utrpel od vojsk piatich katolíckych kantónov ťažkú porážku a medzi približne päťsto padlými Zürichčanmi bol aj samotný Ulrich Zwingli, ktorý sprevádzal vojsko ako poľný kazateľ. Jeho telo bolo po bitke nájdené a následne spálené ako telo heretika. Zwingliho smrť mala tiež veľký politický význam – skončil sa pokus Zürichu presadiť reformáciu v celej konfederácii, v prípade potreby aj silou. Druhý kappelský mier z 20. novembra 1531 potvrdil existenciu katolíckych aj reformovaných kantónov a v zásade umožnil jednotlivým kantónom určovať vlastné vierovyznanie. Víťazstvo katolíkov zároveň zastavilo ďalšie rýchle šírenie reformácie vo veľkej časti východného Švajčiarska.

Hoci ide o romantizujúce dielo z 19. storočia, tento obraz som mal vždy rád. Zobrazuje víťazných vojakov katolíckych kantónov spolu s katolíckym mníchom, ktorí našli ťažko raneného Zwingliho po bitke pri Kappeli 11. októbra 1531. Podľa tradície mu jeden z katolíckych vojakov uštedril poslednú ranu, ktorá ukončila jeho utrpenie. Následne vojaci Zwingliho telo rozštvrtili a spálili, pretože neboli žiadni tolerantní a sentimentálni nasladnutí ekumenisti, ale bojovní katolíci 16. storočia a Zwingliho z pochopiteľných dôvodov nemali radi.

Švajčiarsko teda po smrti Zwingliho zostalo nábožensky rozdelenou krajinou. Zürich, Bern, Bazilej a Schaffhausen sa stali významnými centrami reformácie a roku 1536 prijala reformáciu aj Ženeva, neskôr nerozlučne spojená s Jánom Kalvínom. Katolícka viera sa však pevne udržala predovšetkým v strednom Švajčiarsku – v kantónoch Uri, Schwyz, Unterwalden, Luzern a Zug – a katolíckym zostal aj Solothurn a tiež môj obľúbený kantón Graubünden, kde pôsobil počas tridsaťročnej vojny sv. Fidelis zo Sigmaringenu (1578 – 1622), pôvodne vzdelaný právnik, ktorý sa však vzdal svetskej kariéry, stal sa kňazom a vstúpil ku kapucínom. Ako misionár pôsobil v oblasti Prättigau, kde sa usiloval upevňovať katolícku vieru v silne reformovanom prostredí. Jeho pôsobenie sa odohrávalo uprostred tzv. Bündner Wirren – graubündenských nepokojov, v ktorých sa náboženský konflikt prelínal s politickým a vojenským zápasom Habsburgovcov, Francúzska, Španielska a miestnych strán.

24. apríla 1622 Fidelis kázal v reformovanom Seewis im Prättigau. Po kázni bol napadnutý a zabitý; katolícka tradícia ho od počiatku uctievala ako mučeníka za vieru. Stal sa dokonca prvým mučeníkom novozaloženej Kongregácie Propaganda Fide. Pápež Benedikt XIII. ho roku 1729 blahorečil a Benedikt XIV. roku 1746 kanonizoval; jeho liturgická spomienka pripadá na 24. apríla. Jeho smrť zároveň pripomína, že dnešné pokojné Švajčiarsko vyrástlo z krajiny, v ktorej sa katolíci a protestanti po reformácii stretávali nielen v teologických dišputách, ale neraz aj so zbraňou v ruke.

Vráťme sa však späť. Katolícke pozície sa po víťazstve pri Kappeli upevnili aj v oblastiach Sargans a Rheintal a obnovené bolo postavenie opátstva St. Gallen. Inde vznikla zmiešaná konfesionálna mapa, ktorá v základných rysoch pretrvala celé stáročia. Švajčiarska konfederácia sa teda po reformácii nerozpadla, ale naučila sa – často po veľmi bolestivých konfliktoch – žiť ako spoločný politický útvar katolíckych a protestantských kantónov.

Obnova katolíckeho života v Zürichu v 19. storočí

Vzťahy medzi katolíkmi a protestantmi sa vo Švajčiarsku začali postupne normalizovať až v priebehu 19. storočia, hoci staré konfesionálne napätie nezmizlo zo dňa na deň. V samotnom Zürichu bol dôležitým medzníkom tolerančný edikt z roku 1807 a následné založenie katolíckej obce v roku 1808. Katolícka svätá omša, ktorá bola v meste po reformácii celé stáročia zakázaná, sa tak mohla postupne vrátiť. Najprv katolíci používali kaplnku sv. Anny, neskôr dostali k dispozícii Augustinerkirche, ktorý roku 1844 mohol churský biskup znovu vysvätiť pre katolícky kult. Po vzniku Starokatolíckej – vo Švajčiarsku nazývanej Christkatholische – cirkvi však rímski katolíci o Augustinerkirche prišli a museli si opäť hľadať vlastný domov. V roku 1874 preto postavili St. Peter und Paul v Aussersihle, prvý úplne nový rímskokatolícky kostol postavený v Zürichu po reformácii.

Kontrast so starými protestantskými chrámami Zürichu je pozoruhodný. Najvýznamnejšie z nich si reformovaní pôvodne vôbec nepostavili. Grossmünster bol pred reformáciou katolíckym chrámom a sídlom kapituly kanonikov; Fraumünster vznikol ako katolícke ženské opátstvo založené roku 853 a posledná abatiša Katharina von Zimmern odovzdala roku 1524 kláštor s kostolom mestu; Predigerkirche postavili od roku 1231 dominikáni a po zrušení reholí ho reformácia odňala pôvodnému účelu – istý čas dokonca slúžil na skladovanie obilia a v jeho lodi stáli lisy na víno. Aj St. Peter, najstarší farský kostol Zürichu, má katolícke stredoveké korene. Reformácia teda protestantom zanechala rozsiahlu sieť existujúcich stredovekých kostolov, zatiaľ čo novodobá rímskokatolícka komunita musela svoje chrámové zázemie budovať prakticky od začiatku.

Nebolo by však presné tvrdiť, že si reformovaní v Zürichu žiadne kostoly sami nepostavili. Práve naopak – keď mesto v 19. storočí začalo rásť za hranice historického centra, vznikali aj nové protestantské chrámy. Klasickým príkladom je Neumünster, úplne nový reformovaný kostol postavený pre obyvateľov Riesbachu, Hottingenu a Hirslandenu a vysvätený roku 1839. Ešte výraznejším príkladom je monumentálny Kirche Enge, postavený v rokoch 1892–1894 v neorenesančnom štýle podľa projektu Alfreda Friedricha Bluntschliho. Reformovaní sa teda naozaj naučili stavať kostoly, to však neznamenalo, žeby katolíkom predtým odcudzené kostoly vrátili.

V 19. storočí začala prudko rásť aj katolícka populácia. Industrializácia privádzala do Zürichu robotníkov a ich rodiny z katolíckych kantónov stredného a východného Švajčiarska, neskôr aj z Talianska, Rakúska a južného Nemecka. Kým roku 1842 tvorili katolíci približne päť percent obyvateľov, v roku 1894 už žilo v zjednotenom Zürichu približne 34 000 katolíkov a do roku 1910 ich podiel dosiahol 31 percent. St. Peter und Paul už jednoducho nestačil; v 90. rokoch 19. storočia sa jeho farnosť dokonca stala najväčšou rímskokatolíckou farnosťou vo Švajčiarsku.

A tu sa dostávame priamo k našim kostolom. V Oerlikone začali katolíci sláviť bohoslužby roku 1890 v tanečnej sále hotela Zum Sternen a v roku 1891 kúpili pozemok pre nový chrám. Herz Jesu bol postavený v rokoch 1892–1893 a stal sa druhým najstarším novopostaveným katolíckym kostolom na území dnešného Zürichu. Takmer súčasne vyrástol Liebfrauenkirche, ktorej pozemok bol takisto získaný roku 1891; základný kameň položili roku 1893 a kostol bol konsekrovaný roku 1894. Na začiatku 90. rokov teda môžeme hovoriť o troch kľúčových nových rímskokatolíckych chrámoch tejto obnovy: St. Peter und Paul, Herz Jesu Oerlikon a Liebfrauenkirche – pričom posledné dva vyrastali prakticky súčasne.

Katolícky kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

Katolícky kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho – Herz Jesuv Oerlikone vznikol, ako som už vyššie spomenul, v rokoch 1892 – 1893, podľa projektu švajčiarskeho architekta Augusta Hardeggera (1858 – 1927). Bol postavený ako úplne nový katolícky chrám, nie ako prestavba staršieho kostola, čo v protestantskom Zürichu konca 19. storočia samo osebe malo určitú symbolickú váhu. Hardegger patril k významným švajčiarskym predstaviteľom historizujúcej sakrálnej architektúry a pri Herz Jesu siahol predovšetkým po novogotickom tvarosloví, ktoré doplnil prvkami švajčiarskeho Heimatstilu. Gotika bola pritom pre katolícke kostoly 19. storočia obľúbeným vzorom: odkazovala na stredoveké kresťanstvo a zdôrazňovala kontinuitu s predreformačnou cirkevnou tradíciou. Zürich dnes kostol eviduje medzi svojimi pamiatkovo chránenými sakrálnymi stavbami.

Exteriér pôsobí pomerne striedmo a robustne. Charakteristické je pohľadové murivo, vysoké lomené okná, oporné prvky a členenie fasád odkazujúce na gotickú architektúru. Nie je to však katedrálna francúzska novogotika preplnená fialami, chrličmi a kamenárskou dekoráciou. Hardegger vytvoril skôr švajčiarsku, civilnejšiu podobu historizmu, ktorá dobre zapadala do prostredia vtedy rýchlo rastúceho priemyselného Oerlikonu. Dnešná charakteristická silueta pritom nevznikla naraz: kostol bol pôvodne postavený bez dnešnej zvonice. Vežu pristavali až roku 1907 podľa projektu Eugena a Antona F. Scotoniovcov. Roku 1963 bola renovovaná, dostala nové vežové hodiny a nový kríž.

Pôvodný kostol však katolíckej komunite čoskoro prestával kapacitne vyhovovať. Oerlikon rástol spolu s celým Zürichom a pribúdalo aj katolícke obyvateľstvo. Preto sa medzi rokmi 1937 – 1947 uskutočnila séria zásadných stavebných zásahov pod vedením architekta Josefa Steinera. Najskôr sa opravovali základy, roku 1943 bol rozšírený chór a v rokoch 1946 – 1947 bola predĺžená kostolná loď, rozšírená priečna loď a vybudovaná empora. Dnešný chrám je teda výsledkom spojenia Hardeggerovej novogotickej stavby z konca 19. storočia s veľkou povojnovou prestavbou. Napriek týmto zásahom si však zachoval historizujúci charakter a návštevník nemá pocit, že vstúpil do architektonicky roztrieštenej budovy.

Interiér pôsobí modernisticky a jednoduchšie, než by človek podľa novogotického exteriéru možno očakával. Je to aj dôsledok neskorších úprav. V rokoch 1984 – 1985 dostal kostol novú drevenú stropnú konštrukciu a nové lavice. Výrazný zásah prišiel ešte roku 2003, keď bol interiér opätovne renovovaný, rozšíril sa priestor chóru a z pôvodnej krstnej kaplnky vznikla Mariánska kaplnka. Dnešný interiér nemožno považovať za nedotknutú ukážku novogotického kostola z roku 1893; je výsledkom viac než storočného vývoja a opakovaných zmien liturgických i praktických požiadaviek a na mňa pôsobí – nudným dojmom.

K umelecky najzaujímavejším prvkom interiéru patria vitráže Augusta Wannera, ktoré vznikli počas veľkých úprav v 40. rokoch 20. storočia. Ich ikonografický program prepája Starý zákon, Krista a Nový zákon, zatiaľ čo ďalšie okná predstavujú jednotlivých svätcov. Staršiu tradíciu chrámovej výzdoby dopĺňa napríklad socha svätého Antona Paduánskeho od Ruth Schaumannovej z roku 1951 a mariánska plastika juhotirolského rezbára Petra Kostnera. Chrám teda nie je jednotným „múzeom novogotiky“: jeho výzdoba postupne pribúdala a jednotlivé moderné generácie katolíckych umelcov doň vložili vlastnú predstavu o katolíckom sakrálnom umení.

Zaujímavý je napokon kontrast medzi historickou architektúrou a dnešným liturgickým využitím kostola. Chrám vznikol pre predkoncilovú rímsku liturgiu a jeho pôvodné priestorové usporiadanie prirodzene smerovalo pozornosť veriaceho k hlavnému oltáru a chóru. Neskoršie prestavby, najmä úprava presbytéria, reagovali na zmeny katolíckej liturgie v 20. storočí. Paradox je, že vkostole, ktorého interiér bol v priebehu 20. storočia opakovane prispôsobovaný modernej liturgii, som prišiel napokon na svätú omšu slávenú podľa tradičného rímskeho obradu, pre ktorý bol tento chrám koncom 19. storočia pôvodne postavený. Interiér a modernistickú výzdobu kostola si môžete pozrieť v nasledujúcom videu.

Tradičnú svätú omšu v Herz Jesu zabezpečuje Kňazské bratstvo svätého Petra (FSSP), spoločenstvo apoštolského života pápežského práva, ktoré vzniklo v roku 1988 a osobitne sa venuje sláveniu tradičnej rímskej liturgie. V roku 2012 zriadil churský biskup Vitus Huonder pre veriacich viazaných na tradičný obrad personálnu farnosť sv. Maximiliána Kolbeho, ktorej pôsobnosť zahŕňa celý kantón Zürich. Dnes ju vedie P. Martin Ramm FSSP, spolu s ním pôsobí P. BernhardHirschberger FSSP.

Z Herz Jesu som však neodchádzal iba s radostným pocitom, že som v Zürichu našiel miesto, kde sa možno pravidelne zúčastniť na tradičnej svätej omši. Pri pohľade na niektoré prvky modernej výzdoby chrámu som zároveň premýšľal nad tým, akým zvláštnym smerom sa dokázalo sakrálne umenie v priebehu 20. storočia vydať. A keďže som nechcel odchádzať z kostola s príliš kritickými myšlienkami, radšej som napokon v duchu poďakoval Bohu aj zato, že dal katolíckemu svetu barokové umenie – na ktoré sa človek môže pozerať nielen so záujmom, ale aj s úprimnou radosťou po celý svoj život.

Titulný obrázok – kostol Herz Jesu Oerlikon, interiér na zábere z roku 1972 zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)