O spoločenstve Svätých

16. novembra 2025   Cirkev

„Mnohí sme jedno telo v Kristovi.“
(Rim 12,5)

Neohrozený vodca Abimelech dobýval jednu pevnú vežu, ktorú tisíc sichemských vojakov bránilo. Po viac dňovom neúspešnom dobývaní Abimelech kolo seba zhromaždil svojich vojakov a takto k nim prehovoril: Synovia moji, za mnou! Čo ja budem robiť, to i vy robte! A vyšiel na vrch Selmon, zo stromu zoťal suchý konár, vzal ho na plece a šiel dolu. Jeho vojaci nasledovali tento príklad, každý z nich odlomil suchý konár, vzal na plece a šli za svojím vodcom. Abimelech zložil ten konár pod vežu, tak i jeho vojaci jeden za druhým tým suchým haluzím poobkladali vežu. Tí, čo boli vo veži, zvedavo hľadeli, čo to robí ich nepriateľ. Abimelech zaobstaral i ocieľku, kremeň a práchno a z toho vykresal oheň, aby zapálil tú nahromadenú suchú haluzinu. Vojaci vo veži keď to zbadali, radšej sa vzdali, než by mali v ohni zahynúť.

A čo činí Kristus, aby svojich vojakov pred zúfaním obránil, aby vysoké veže nebies mohli dobyť? Kristus Pán okolo seba zhromaždí svojich vojakov a takto k nim prehovorí: Synovia moji, za mnou! Čo ja činím, to i vy čiňte!

Nuž pohliadnite že, drahí moji, Ježiš Kristus ide pred nami, kráča na Kalváriu, nie so suchou haluzou, lež veľkým krížom obťažkaný, žiada od nás, aby sme ho smelým srdcom nasledovali, chce, aby každý z nás vzal na seba svoj kríž a niesol ho až ku bránam Nebies. Tieto slová povzbudzovali Svätých v Nebi oslávených.

Prebývali na púšti, znášali potupu, žiadali si umrieť, a to prečo ? Aby nasledujúc Ježiša prišli do Neba. Keď to tí mohli učiniť, prečo nie i my? Boli snáď oni silnejší než my? Či neboli medzi nimi sedemnásťročné Anežky, storoční pustovníci Antonovia? Či proti menej pokušeniam mali bojovať než hocikto z nás? Či mali viac prostriedkov milosti, než my? Počúvajte o sv. Márii Magdaléne de’ Pazzi! Diabol jej ukazoval obrazy, jeden škaredší od druhého. Keď išla na sv. prijímanie, ozbrojený zastal jej cestu, že ju zabije, ak sa mu nepoddá. Ustavične jej šepkal do ucha, že bárs i pol Neba vzýva na pomoc, jej duša i tak príde len do Pekla. Lež vytrvalosť Magdalény zvíťazila nad zlým duchom. – Keď sv. František Saleský počul, že v jednom roku boli traja Františkovia vyhlásení za svätých, zvolal: Buď Bohu chvála, ja musím byť štvrtý. Chcel, i stal sa svätým. Aby sme sa svätými stali, to je naším cieľom; aby sme na tento cieľ náš nezabudli, preto sa modlíme každý deň v Apoštolskom vyznaní viery: „Verím v spoločenstvo Svätých.“

Vznešená pravda, potešiteľná náuka sa nachádza v týchto troch slovách: „Verím v spoločenstvo Svätých.“ Rozjímajme o tomto článku viery.

I. Skrze krst sme sa stali dietkami katolíckej Cirkvi, našej spoločnej svätej matky. Dietky jednej matky bratmi a sestrami voláme. Teda všetci sme bratmi a sestrami v Kristu. Ak sme však bratmi a sestrami, tak vtedy na každom majetku, poklade katolíckej Cirkvi, našej drahej matky máme podiel. Spoločným majetkom nám je umučenie a smrť nášho Vykupiteľa Ježiša. Spoločným majetkom nám je sv. omša, tá drahá obeta. Spoločným majetkom sú nám sviatosti, žehnania, Slovo Božie a sv. Telo Kristovo; kráľ i žobrák, boháč i bedár za svoj môže považovať tento majetok. To znamená spoločenstvo Svätých.

Ba ešte viac poviem: keď bohatí z dobrého srdca udelia almužnu, keď sa dobré duše modlia, keď sa nábožní postia, keď úbohé vdovy a siroty trpezlivo znášajú svoju biedu, keď zámožnejší kúpia kostolné rúcha, kríže, zadovážia zástavy, ozdobujú dom Boží, vždy nadobúdajú zásluhy a na týchto zásluhách svojho blížneho, na jeho dobrých skutkoch my všetci máme účasť. Len tí nie sú účastní, ktorí sa nachádzajú v hriechu, dovtedy, dokým v ňom zostávajú; toto vyznávame každý deň, keď sa modlíme: Verím v spoločenstvo Svätých. Ako mohutne má nás toto povedomie pobádať, aby sme sa od smrteľného hriechu chránili, alebo ak sme doň upadli, aby sme sa usilovali očistiť z neho, aby sme do spoločenstva Svätých opäť mohli vstúpiť.

II. Áno, my všetci sme bratia a sestry v Kristu. Či sa toto bratstvo končí pri hrobe? Ja tomu neverím, ani ma nikto o tom nepresvedčí, žeby dieťa, ktoré neúprosná smrť vytrhla z matkinho lona, viac už nemilovalo svoju drahú matku, ktorá mu ešte na hrobe slzami polieva vädnúce kvietky. Ja tomu neverím, ani ma nikto o tom nepresvedčí, žeby lásku manželov tá hrobová hruda uhasila. Veď i ten kríž nad hrobom zomrelého nám šepce: tam v záhrobí sa opäť uvidíme.

Pretože láska pri hrobe neprestáva, touto láskou horiac na kolená padáme pri hrobe svojich milých zomrelých, spojení so svojimi na šírom svete žijúcimi katolíckymi bratmi z hlbín srdca modlíme sa za zomrelých, za ich duševné spasenie sv. omšu obetujeme, za ich vyslobodenie almužnu udeľujeme. A duše trpiace v Očistci podiel berú na zásluhách našich dobrých skutkov, to znamená: verím v spoločenstvo Svätých.

Z tejto viery pochádza zbožný zvyk, že dobrí kresťania v deň pohrebu dajú slúžiť sv. omšu a v deň všetkých verných zosnulých udeľujú almužnu. Vedela to sv. Monika, matka sv. biskupa Augustína, preto na svojej smrteľnej posteli takto prehovorila k svojmu synovi: „Ešte niekoľko okamihov, synu môj, a nemáš už viac matku; lež keď ma už nebude, nezabudni na mňa, ktorá som ťa tak vrúcne milovala. Zvlášť, keď pristúpiš ku oltáru Pána, aby si priniesol obetu, rozpomeň na mňa.“

Akou je to pre nás útechou, drahí, moji, ak by sme zo svojich už nikoho nemali nažive, predsa naša matka svätá Cirkev spomenie si na nás vo sv. omši, pretože i duše v Očistci sú dietkami Cirkvi, i ony berú účasť na jej duchovnom majetku: to je spoločenstvo Svätých.

III. Nie sme v stave dostatočnú vďaku vzdávať Bohu zato, že sme sa v katolíckej Cirkvi narodili, že sme sa údmi spoločenstva Svätých stali. A bárs je ťažký ten boj, ktorý na zemi máme podstúpiť, hoci sú i slabé naše plecia pod tým ťažkým krížom, ktorý nám ruka Božia naloží: nemáme ešte príčinu strácať ducha. Radšej pozdvihnime svoje oči k Svätým v Nebi, ktorí už prekonali svoj pozemský beh a teraz u Boha orodujú za nás, svojich bojujúcich bratov. V tom spočíva spoločenstvo Svätých, že my Svätých o pomoc vzývame, oni však orodujú za nás. To však môžeme veriť, že Boh príhovor svojich vyvolených veľmi si váži, viac než našu prosbu, ktorí sme krehkosťami, hriechmi preplnení. Preto nás Cirkev napomína, aby sme ctili Svätých, lebo na ich príhovor môžeme obdržať mnoho požehnania. Lež nezabúdajte, že ako na dobrých skutkoch žijúcich kresťanov len tak môžete brať účasť, ak je vaša duša čistá od smrteľného hriechu, tak i príhovor Svätých len vtedy vám bude osožný, ak vediete opravdivo kresťanský život.

Že sa vec má takto, ako ja hovorím, to i sami vyznávate, keď sa vo „Verím v Boha“ modlíte: „Verím v spoločenstvo Svätých.“

Nezabúdajme teda, že my skrze spoločenstvo Svätých sme bratmi, ako dobrí bratia v láske žime vospolok.

Nezabúdajme, že my všetci skrze spoločenstvo Svätých sme bratmi, spomeňme si na svojich úbohých bratov trpiacich v Očistci, ich umučenie nech je nám výstrahou, aby i nás podobný alebo horší trest nepostihol.

Nezabúdajme, že my skrze spoločenstvo Svätých sme v bratstve so sv. apoštolmi, ktorí rozširovali svetlo Evanjelia; že sme v bratstve so sv. mučeníkmi, ktorí našu sv. vieru svojou krvou spečatili, že sme v bratstve s nespočetným zástupom ostatných Svätých, ktorí sú dvoranmi Kráľa kráľov. K nim pohliadnime často, keď v tomto slzavom údolí je nám trpkým boj, keď primnoho nebezpečenstva nám hrozí, keď už-už klesáme: tí tam hore orodujú za nás u Ježiša; všetci k nám kývajú s palmou víťazstva, s korunou slávy povzbudzujú nás k vytrvalému boju.

Nezabudnime, že kto vytrvá do konca, ten bude spasený. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)