Na sklonku roku 2024 pribudli v katolíckej Cirkvi noví svätci, blahoslavení a ctihodní
19. decembra 2024
Krátke správy
Vatikán sa rozhodol rozšíriť koncom roku 2024 počet svätcov. Pribudnú bosé karmelitánky z Compiègne, popravené gilotínou v Paríži na sklonku osemnásteho storočia počas Francúzskej revolúcie. Dvaja mučeníci budú blahorečení: jeden z nich arcibiskup Eduard Profittlich zomrel za komunizmu v ZSSR, a druhý kňaz Elia Comini v nacistickom Nemecku. Boží služobníci Áron Márton (rumunský biskup), Maria Giuseppe Leone (taliansky kňaz) a Pierre Goursat (francúzsky laik), budú vyhlásení za ctihodných.
Blahoslavená Terézia od svätého Augustína a pätnásť sestier z rádu bosých karmelitánok
Blahoslavená Terézia od svätého Augustína a pätnásť sestier z rádu bosých karmelitánok z Compiègne bolo zabitých „in odium fidei“ počas Francúzskej revolúcie.
Komunita v Compiègne bola päťdesiatym tretím pôsobiskom rádu vo Francúzsku, ku ktorému došlo po príchode blahoslavenej Any de Jesus, žiačky svätej Terézie z Avily do tejto krajiny. Po vypuknutí revolúcie sa do kláštora vydali členovia miestneho Výboru pre verejné blaho, aby prinútili rehoľníčky k zanechaniu rehoľného života. Tie to odmietli, a keď – medzi júnom a septembrom 1792 – pribúdalo násilia zo strany revolucionárov, po vnuknutí opátky, sestry Terézie od svätého Augustína, sa všetky ponúkli Bohu ako obeť, aby Cirkev dosiahla pokoj a prenasledovanie sa zastavilo.
Následne boli sestry vyhnané z kláštora, odlúčené a násilne sekularizované. Pokračovali však v živote modlitby a pokánia, aj keď boli rozdelené do štyroch skupín v rôznych častiach Compiègne, ale zostávali v spojení pomocou korešpondencie pod vedením svojej matky predstavenej. Po odhalení a udaní boli 24. júna 1794 prevezené do Paríža a uväznené vo väznici Conciergerie, kde sa nachádzalo tiež mnoho kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok odsúdených na smrť.
Karmelitánske rehoľníčky boli vo väzení príkladom pre väzňov. Dňa 17. júla, deň po sviatku Panny Márie Karmelskej, ktorý vo väzení oslávili jasavými chválospevmi, bolo týchto šestnásť mníšok kreatúrami francúzskeho súdnictva odsúdených na trest smrti za fanatizmus, ktorý sa prejavoval ich úctou k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Najsvätejšiemu Srdcu Panny Márie.
Keď ich viedli na popravu, sestry spievali žalmy, po príchode ku gilotíne spievali Veni Creator a obnovovali si postupne svoje sľuby. Po jednej bez strachu pristupovali ku gilotíne, kde im katani utínali hlavy. Čoraz menej sestier spievalo, nakoniec, keď zahynula posledná sestra, spev utíchol. Ich telá boli pochované v hromadnom hrobe spolu s telami ďalších odsúdencov na mieste, ktoré sa stalo dnešným cintorínom Picpus, kde ich mučenícku smrť pripomína pamätná doska. Pápež svätý Pius X. sestry karmelitánky 27. mája 1906 blahorečil v Bazilike svätého Petra.
Blahoslavený Eduard Profittlich, mučeník komunizmu
Mučeníkom je už aj Boží služobník Eduard Profittlich z Tovarišstva Ježišovho, titulárny arcibiskup arcibiskupa Adrianopola a apoštolský administrátor Estónska. Narodil sa 11. septembra 1890 v Birresdorfe v Nemecku a zomrel 22. februára 1942 ex aerumnis carceris (v dôsledku utrpenia vo väzení) v Kirove (Rusko).
Vyrastal v početnej roľníckej rodine, po ukončení klasických štúdií v roku 1912 vstúpil do seminára v Trevíre, ale už nasledujúceho roku, priťahovaný spiritualitou jezuitov, bol prijatý do ich noviciátu v holandskom Heerenbergu. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol povolaný späť do nemeckej armády a zaradený do zdravotníckej služby.
Po vojne pokračoval v štúdiu filozofie a teológie a 27. augusta 1922 sa stal kňazom. Bol vyslaný do Poľska, kde na Jagelovskej univerzite v Krakove získal doktorát z filozofie a doktorát z teológie. Potom bol v rámci východnej misie Tovarišstva Ježišovho vyslaný do Estónska a do jeho pastoračnej starostlivosti bola zverená farnosť svätých apoštolov Petra a Pavla v Talline.
11. mája 1931 ho Pius XI. menoval apoštolským administrátorom Estónska, kde Profittlich svojou prácou významne podporil rozvoj miestnej kresťanskej komunity. V novembri 1936 ho Pius XI. menoval titulárnym arcibiskupom v Adrianopoli a v decembri nasledujúceho roku prijal biskupské svätenie.
Po sovietskej invázii do Estónska 17. júna 1940 boli takmer všetci kňazi zatknutí: Profittlich sa mohol vrátiť domov, ale rozhodol sa zostať v Estónsku so svojimi veriacimi. 27. júna 1941 bol zatknutý a deportovaný do ruského Kirova, kde bol podrobený mučeniu, na ktoré reagoval vyhlásením, že jeho jediným poslaním bola náboženská výchova jemu zverených veriacich. Bol odsúdený na trest smrti, ale ešte pred jeho vykonaním zomrel na následky utrpenia z väznenia.
Blahoslavený Elia Comini, mučeník nacisticko-fašistického režimu
Ďalším dekrétom týkajúcim sa mučeníctva je dekrét o Božom služobníkovi Eliovi Cominim, saleziánskom kňazovi, ktorý sa narodil 7. mája 1910 v Calvenzano di Vergato (Taliansko) a bol zabitý in odium fidei 1. októbra 1944 v Pioppe di Salvaro (Taliansko).
Comini sa narodil v skromnej rodine a študoval u saleziánov vo Finale Emilia, kde dozrel na svoje povolanie. V roku 1926 po noviciáte zložil prvé sľuby a bol poslaný na dokončenie štúdií do Turína Valsalice a na Milánsku štátnu univerzitu. 16. marca 1935 bol vysvätený za kňaza a venoval sa výchove mládeže v saleziánskych školách v Chiari a Trevigliu, kde sa stal aj riaditeľom.
Každý rok trávil prázdniny u svojej starej matky a pomáhal v pastoračnej službe farárovi v dedine Salvaro, kde jeho rodina žila. Ešte v lete 1944 sa tam tento Boží služobník vypravil, hoci sa oblasť nachádzala v centre bojov, do ktorých sa zapojili nemecké i spojenecké vojská a partizánske skupiny.
V tomto vojnovom kontexte Don Elias spolu s farárom zariadil prijatie niekoľkých vysídlených rodín, ktoré našli útočisko vo farnosti svätého Michala v Salvare. Spolupracoval s nimi mladý kňaz, otec Martino Capelli, s ktorým si otec Elia dobre rozumel.
Keď sa oblasťou Monte Sole prehnali vojaci SS, otec Comini prišiel obyvateľstvu na pomoc, pochoval mŕtvych a ukryl asi sedemdesiat ľudí v miestnosti vedľa sakristie. Na žiadosť skupiny partizánov slúžil zádušnú omšu za niektorých ich kamarátov, ktorí padli v boji. 29. septembra 1944, po masakre spáchanom nacistami v neďalekej lokalite zvanej „Creda“, ponáhľal sa služobník Boží spolu s otcom Cappellim priniesť útechu umierajúcim. Po príchode bol obvinený udavačom z toho, že je partizánskym špiónom, bol uväznený a donútený nosiť muníciu. Nakoniec bol spolu s otcom Cappellim a asi stovkou ďalších väzňov, vrátane troch ďalších kňazov, prevezený do Pioppe di Salvaro, kde bol svedkom početných násilností páchaných nemeckými a talianskymi fašistami. Uväzneným poskytoval duchovnú útechu a spovedal ich.
Pri neúspešných pokusoch o jeho vyslobodenie zo strany Cirkvi i talianskych úradov, bol Elia Comini 1. októbra 1944 večer spolu s otcom Cappellim a skupinou ďalších ľudí považovaných za „neschopných práce“ popravený. Počas popravy asi štyridsiatich ľudí guľometom telo otca Cominiho zachránilo jedného z troch preživších, ktorý po vojne vypovedal o masakri v Pioppe di Salvaro. Tento preživší svedok udalostí prispel k tomu, aby sa svet dozvedel o mučeníckej smrti otca Cominiho.
Ctihodní Áron Márton, Giuseppe Maria Leone a Pierre Goursat
Pokiaľ ide o služobníkov Božích, ktorí sa stali ctihodnými, boli to Áron Márton, biskup z Alby Iulie, ktorý sa narodil 28. augusta 1896 v Csíkszentdomokos (dnes Rumunsko) a zomrel 29. septembra 1980 v Albe Iulii (Rumunsko); Giuseppe Maria Leone, rehoľník z Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, ktorý sa narodil 23. mája 1829 v Casaltrinite (dnes Trinitapoli, Taliansko) a zomrel 9. augusta 1902 v Angri (Taliansko), a Pierre Goursat, zasvätený, nar. 1914 v Paríži (Francúzsko) a zomrel tamtiež 25. marca 1991.
Áron Márton bojoval v prvej svetovej vojne než sa stal kňazom a venoval sa aj pedagogickej činnosti. Pôsobil ako biskup v Albe Iulii. V rokoch druhej svetovej vojny otvorene vystupoval proti nacistickým rasovým zákonom a staral sa o utečencov, vyhnancov a Židov. V povojnovom období bola jeho pastoračná činnosť zameraná na ochranu viery pred tlakom rumunských komunistov, ktorí prenasledovali aj maďarskú menšinu v Sedmohradsku. V roku 1949 bol zatknutý, súdený a odsúdený na ťažký žalár a nútené práce. Veľmi trpel aj fyzicky a po tom, čo 2. apríla 1980 opustil vedenie svojej diecézy, pretože ochorel na rakovinu, o niekoľko mesiacov neskôr zomrel.
Giuseppe Maria Leone študoval v seminári redemptoristov aj napriek odporu svojho otca a v roku 1851 zložil rehoľné sľuby. Po pôsobení vo Vallo della Lucania a Angri sa vrátil do rodného mesta, kde vykonával apoštolát. Stal sa kazateľom a spovedníkom a zdržiaval sa v blízkosti rodín postihnutých epidémiou cholery, ktorá sa v roku 1867 rozšírila medzi obyvateľstvom. Vynikal ako spovedník, duchovný vodca a kazateľ duchovných cvičení pre kňazov, seminaristov a rehoľníčky, čím významne prispel k obnove rehoľného života a duchovnému rastu i laických veriacich. Jeho zdravie bolo chatrné, začiatkom roku 1902 sa jeho stav zhoršil a o niekoľko mesiacov neskôr zomrel.
Pierre Goursat prežil ťažké detstvo kvôli psychicky narušenému otcovi, ktorý rodinu opustil. Ako zasvätený laik vyvíjal intenzívnu činnosť vo francúzskom kultúrnom prostredí a po zblížení s otcom sa stále viac zaujímal o chudobných a telesne i duševne trpiacich ľudí, venoval sa predovšetkým mladým ľuďom ohrozeným drogami a kriminalitou, ktorým vytvoril domov na obytnej lodi Péniche. Založil niekoľko modlitebných skupín, ktoré nazval „Emmanuel“, a organizoval pre nich formačné stretnutia vo svätyni Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Paray-Le-Monial.
Miestny biskup zveril starostlivosť o túto svätyňu práve spoločenstvu Emmanuel, ktoré z nej vytvorilo významné centrum spirituality. Po srdcovom infarkte v roku 1985 sa rozhodol odísť z vedenia komunity a poslednú časť svojho života strávil v ústraní a modlitbe v postoji dôveryplného odovzdania sa Bohu.
BK
Zdroj: Kath.net, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!