Zrušená konštitúcia o Panne Márii – Nepoužitý návrh konštitúcie z prípravy II. vatikánskeho koncilu

6. septembra 2024   Cirkev

Je všeobecne známe, že pred II. vatikánskym koncilom pracovala prípravná komisia, zložená zo špičkových rímskych teológov, ktorá pripravila schémy alebo návrhy konštitúcií pre koncilové rokovanie. V súlade so starým zvykom sa očakávalo, že odborníkmi pripravené a už dôkladne prediskutované konštitúcie sa budú ešte raz diskutovať v koncilovej aule a vo finále sa upravia podľa odsúhlasených pripomienok a návrhov. V takomto postupe pramení istota, že vďaka mnohonásobne preverenému, komentovanému a prekontrolovanému textu, ktorý bol pripravený pod dozorom vtedy Svätého ofícia – dnes zvaného Dikastérium pre náuku viery, sa do výsledného dokumentu nedostanú potenciálne nebezpečné vyjadrenia.

Hneď v úvode koncilu sa však udiala revolúcia a zhromaždení biskupi z oboch brehov Rýna (tzn. Nemci aj Francúzi) aj vďaka mladej a talentovanej teologickej superstár z Bavorska (J. Ratzinger, poradca kard. Fringsa) pripravené schémy odmietli a vrhli sa dobrodružne do písania nových schém a vymkli sa kontrole Svätého ofícia. Novo zostavené komisie pre prácu na dokumentoch obsadili progresívni teológovia (Rahner, Kung, von Balthasar, Danielou, Lubac, Schilebeecx, Harring, Congar, Courtney-Murray). Dôsledky tohto dobrodružstva teraz, keď sú už všetci konciloví činitelia na Božej pravde, zažívame.

Jedna z konštitúcií, ktorá bola zavrhnutá a do rokovania sa ani nedostala, bola konštitúcia o Panne Márii. Zdá sa, že svätá Panna, ktorá je premožiteľkou všetkých bludov, už vtedy progresívnym tvorcom novej teológie prekážala a konštitúcia, ktorá má štyri strany textu a pätnásť strán poznámkového aparátu, dokazujúc nesmierne dôležité miesto a postavenie Bohorodičky v hierarchii spásy, bola s pôžitkom hodená do koša a Panne Márii sa ušla len krátka zmienka v závere Lumen gentium. Nezaškodí preto generáciám, ktoré žijú šesť desaťročí po koncilovom prevrate zopakovať jej znenie. Dôležitým poznatkom je, že vrúcna úcta k Bohorodičke, ako ju poznáme aj na Slovensku, hoci dnes už upadá, nie je excesom ľudovej zbožnosti nerozumných katolíckych ignorantov, ale je výsledkom prastarej tradície, siaha až k počiatku Cirkvi a obratne ju bránili, vysvetľovali a šírili mnohí veľkí pápeži a najväčší teológovia Cirkvi, sv. Augustín, sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský, sv. Ján Damascénsky, sv. Ján Chryzostom, Suarez, Sv. Robert Belarmin a mnohí iní.

V neposlednom rade je o dôležitom postavení Panny Márie niekoľko nepriestrelných výrokov vo Svätom písme, čo stavia protestantov, prisahajúcich na zásadu Sola scriptura a následne pohŕdajúcich úctou k Panne Márii do podozrivého svetla.

NÁVRH DOGMATICKEJ KONŠTITÚCIE O BLAHOSLAVENEJ PANNE MÁRII BOŽEJ MATKE A MATKE ĽUDU

1. Úzky vzťah medzi Kristom a Máriou v pláne Božej milosti

Najmúdrejší Stvoriteľ všetkých vecí, nadovšetko dobrotivý Boh, bol úplne slobodný v určovaní, ako a prečo vyslobodiť ľudské pokolenie. V jednom a tom istom večnom rozhodnutí vopred, spolu s inkarnáciou božskej Múdrosti, ustanovil Najblahoslavenejšiu Pannu za tú, z ktorej sa v plnosti času narodí Božie Slovo, ktoré sa stalo telom (Gal 4,4).(1)

Keďže Sväté písmo, počnúc prorockou predpoveďou (porov. Gn 3,15; Iz 7,14; Mt 1,23) a pokračujúc panenským počatím (porov. Mt 1,18–25 a Lk 1,26–38), jasne, resp. implicitne dáva najavo, že Mária je spojená s Ježišom veľmi tesným a nerozlučiteľným putom, je celkom správne, že Cirkev, ktorej pomáha Duch Svätý a je bezpečne vedená k plnšiemu a jasnejšiemu pochopeniu vecí, ktoré sú nejasne a implicitne skryté v posvätných Prameňoch (Jn 14,26) a je uchránená od omylu (porov. Mt 16,18; 18,18–20; Jn 14,16; 15,20) musí tiež, kým vysvetľuje tajomstvá božského Vykupiteľa, objasňovať aj tajomstvá Matky Božej.

Táto láskavá Matka, ktorá „spolupracovala v láske, aby sa veriaci mohli narodiť v Cirkvi“,(2) nie je len „najvznešenejším“(3) a výnimočným údom Cirkvi, ale hovorí sa, že je aj vzorom Cirkvi,(4) jej ozajstnou Matkou.(5)

A preto, po tom, čo táto posvätná synoda hovorila o tajomnom Kristovom tele, v nadväznosti na predchádzajúce dokumenty živého Učiteľského úradu Cirkvi, jediného autoritatívneho vykladača zjaveného pokladu viery, považuje za vhodné súhrnne a stručne objasniť, aké miesto v Cirkvi má Matka Božia a aké majú ľudia, akými výsadami Syn ozdobil svoju Matku, a aké sú naše povinnosti voči takému vznešenému stvoreniu, aby poznanie a zbožnosť voči Márii jasne a správne prekvitali a aby boli odstránené všetky predsudky.

2. Úloha Preblahoslavenej Panny Márie v ekonómii spásy

Slovo večného Otca chcelo prijať svoju ľudskú prirodzenosť zo ženy, aby tak ako smrť prišla zo ženy, aj život nám vzišiel život zo ženy a tak by sa dosiahlo vyslobodenie oboch pohlaví.(6) Avšak neuskutočnil to skôr, ako ním predurčená Matka, vykúpená vznešenejším spôsobom pomocou predvídaných Kristových zásluh,(7) dala svoj slobodný súhlas (pozri Lk 1,38),(8) takže vtelením sa Boží Syn stal aj jej Synom a novým Adamom a Spasiteľom sveta. Týmto súhlasom sa Mária, Adamova dcéra, nielen stala Matkou Ježiša, jediného božského Prostredníka a Vykupiteľa, ale pripojila k Nemu a pod Neho svoje dielo na uskutočňovaní vykúpenia ľudského pokolenia.(9)

Tento spásonosný súhlas Matky Božej, a tak jej účasť na diele vykúpenia, trvala od panenského počatia Ježiša Krista až do jeho smrti;(10) zvlášť zažiarila, keď nie bez Božieho plánu stála pri kríži (porov. Jn 19,25), keď sa mocne podelila o svojho jednorodeného Syna, keď Ho celým srdcom, spolu s Ním a skrze neho, obetovala ako cenu nášho vykúpenia,(11) a keď ju ten istý Kristus Ježiš umierajúci na kríži dal ľuďom za ich Matku (pozri Jn 19,26–27).(12) Pretože však tajomstvo ľudského vykúpenia nebolo zavŕšené, kým v deň Turíc neprišiel Duch Svätý, ktorého Kristus prisľúbil, kontemplujeme Máriu vo Večeradle s apoštolmi zotrvávajúcimi v modlitbe (pozri Sk 1,14) tiež prosiac skrze jej modlitby o vyliatie Ducha.(13)

Keďže teda bola Najblahoslavenejšia Panna od večnosti predurčená byť Matkou Boha a ľudí, Božia Prozreteľnosť ustanovila, aby tu na zemi bola štedrou partnerkou trpiaceho Krista pri získavaní milosti pre ľudí a je právom a vhodne oslavovaná ako aj správkyňa a rozdeľovateľka nebeských milostí.

Z toho vyplýva, že Mária, ktorá sa podieľala na zakladaní Kristovho tajomného tela a ktorá bola prijatá do Neba a ustanovená Pánom za Kráľovnú, ktorá má materinské srdce pre všetkých, má po svojom Synovi určitý primát nad všetkými ostatnými.(14) Jej miesto teda nie je, ako niektorí hovoria, na „periférii“,(15) ale v samom „centre“ Cirkvi, hneď pod Kristom.

3. Tituly vyjadrujúce spojenie Panny Márie s Kristom v ekonómii našej spásy

Spolupráca Matky Božej s Kristom ako novej Evy s novým Adamom pri uskutočňovaní diela ľudského vykúpenia, je vyjadrená mnohými a rozmanitými titulmi, ktorými sú Učiteľský úrad Cirkvi, ctihodná Tradícia a zbožný cit veriacich zvyknutých zdraviť Najsvätejšiu Pannu.(16) Keďže stoja na pevnom základe, koreni a princípe, je bezbožné tvrdiť, že tieto tituly chápané tak, ako ich chápe Cirkev, sú bezcenné a zbytočné, ba dokonca že sú v rozpore so Svätým písmom. Nie je teda nezaslúžene, že Najblahoslavenejšiu Pannu Cirkev nazýva Prostrednicou milostí.(17) Lebo ak tu na zemi svätý apoštol Pavol pamätal na veriacich vo svojich neprestajných modlitbách(18) a opakovane prosil o pomoc ich modlitieb aj pre seba samého,(19) tak potom je pre nás ešte vhodnejšie a prospešnejšie zveriť sa modlitbám alebo príhovoru Najblahoslavenejšej Panny Márie.

Je totiž spojená s Bohom a Kristom, Božím Synom a svojím Synom užšie a dôvernejšie než akékoľvek iné obyčajné stvorenie, skutočne spôsobom, ktorý je len jej vlastný. Silnejšie než ktorékoľvek iné stvorenie miluje Boha a On ju miluje na oplátku. Ako Matka Spasiteľa (pozri Lk 1,31), ktorej duša bola prebodnutá mečom (pozri Lk 2,35) pod krížom, keď jej Syn umieral za spásu všetkých, sa zo skúsenosti naučila, že láska k Bohu istým spôsobom dosahuje svoj najvyšší bod v láske k ľuďom (pozri Jn 19,25–27). Preto podporovaná toľkými a takými slávnymi titulmi, vo svojej neustálej láske sa za nás prihovára u Boha a Krista. Ale pretože jej príhovor čerpá celú svoju silu a účinnosť z krvavej obety jej požehnaného Syna, toto jej sprostredkovanie v žiadnom prípade neznamená, žeby človek Kristus Ježiš prestal byť jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (pozri 1Tim 2,5), rovnako ako z dobroty Krista Ježiša nevyplýva, že sám Boh prestáva byť tým, kto jediný je dobrý, prameň všetkých dobier (pozri Mt 19,17 spolu s Rim 2,4).

Hoci spomedzi podriadených sprostredkovateľov, ktorých si najmúdrejší Boh vybral, aby ich použil v ekonómii našej spásy, si nemožno predstaviť nikoho, kto kedy pri zmierovaní ľudí s Bohom prispel alebo by mohol jedného dňa prispieť dielom rovnocenným dielu Matky Božej, predsa je pravda, že aj ona vo svojom predurčení a vo svojej svätosti, ako aj vo všetkých svojich daroch závisí od Krista a je mu vonkoncom podriadená.(20)

Táto pokorná „služobnica Pána“, ktorej „veľké veci urobil ten, ktorý je mocný“ (pozri Lk 1,49), sa nazýva Prostrednicou (Mediatrix) všetkých milostí, pretože pri získavaní týchto milosti je spojená s Kristom, a je vzývaná Cirkvou ako naša Zástankyňa (Advocata nostra) a Matka milosrdenstva (Mater misericordiae), pretože aj teraz zostáva spoločníčkou slávneho Krista v Nebi a prihovára sa za všetkých u Krista, aby v rozdeľovaní všetkých milostí ľuďom bola prítomná materská láska Presvätej Bohorodičky.(21)

V žiadnom prípade však nie je sprostredkovanie nášho jediného Prostredníka – podľa absolútneho významu slov Apoštola (1Tim 2,5): „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš,“ – zatienené alebo umenšené;(22) toto Kristovo prostredníctvo je oprávnene vyzdvihované a ctené. Mária je totiž prostredníkom skrze Krista a jej prostredníctvo nepochádza z nejakej nutnosti, ale z božského zaľúbenia, z hojnosti a vzácnosti Ježišových zásluh; spočíva v Kristovom sprostredkovaní, úplne od neho závisí a celú svoju moc získava od neho.

Z tohto dôvodu posvätná synoda dôrazne vyzýva teológov a kazateľov Božieho slova, aby sa najmä štúdiom Svätého písma a najsvätejších otcov v zhode s Učiteľským úradom Cirkvi, usilovne namáhali postaviť úlohy a úrady Presvätej Bohorodičky na pravé svetlo a prepájať ich s inými dogmami, ale najmä s tými, ktoré sa týkajú Krista, ktorý je centrom všetkej pravdy, svätosti a zbožnosti. V tomto úsilí musí byť vždy zachovaná „analógia“, teda nepodobná podobnosť, vždy, keď je nejaký titul alebo úrad predikovaný Kristovi aj Panne Márii; lebo Mária sa nikdy nesmie stotožňovať s Kristom.

4. Jedinečné privilégiá Matky Božej a Matky ľudského pokolenia

Pannu Máriu ozdobil Boh, ktorý ju poctil nevýslovnou láskou, úplne jedinečnými výsadami. Svojím pôvodom bola podivuhodná pre svoje Nepoškvrnené počatie;(23) bola úžasná vo svojom živote, pretože nebola vinná žiadnym osobným hriechom;(24) bola matka a zároveň bola telom aj mysľou panna;(25) napokon bola podivuhodná vo svojom odchode zo sveta, pretože aj keď podľa prastarej a ctihodnej tradície podstúpila dočasnú smrť,(26) aby sa plnšie pripodobnila svojmu Synovi,(27) keďže ju okovy smrti nemohli zadržať, bola slávne s telom a dušou vzatá do Neba.(28)

Tieto jedinečné privilégiá a iné dary milosti, ktoré plynú od Krista Vykupiteľa, tak veľmi prispievajú k Jeho sláve, že nemôžeme kontemplovať vznešené dary Matky bez toho, aby sme nežasli a neuvažovali o božstve, dobrote, láske a všemohúcnosti samotného Syna.(29) Urážka matky dopadá na syna a sláva matky rozmnožuje slávu syna. A preto, keďže Mária mala jedinečnú spriaznenosť so svojím Synom, bolo vhodné, aby bola už v prvom okamihu svojho počatia, vďaka predvídaným zásluhám najdokonalejšieho Vykupiteľa, pôvodcu všetkej svätosti, ktorý prišiel na tento svet zničiť hriech, imúnna voči každej poškvrne dedičného hriechu a že bola ozdobená milosťami a darmi ďaleko prevyšujúc všetkých anjelských duchov a všetkých svätých, aby ako skutočná Matka Božia, dcéra Otca, svätyňa Ducha Svätého, prevyšovala všetky stvorenia v dôstojnosti.(30)

Bolo tiež celkom vhodné, aby Syn, ktorý ctil svoju Matku osobitnou láskou a ktorý si želal, aby telesná integrita jeho Matky zostala po pôrode neporušená a nepoškodená,(31) aby „zotrvajúc v sláve panenstva“ mohla vyliať „na svet Večné svetlo“,(32) nedovolil, aby sa to najsvätejšie panenské telo, ctihodný stánok Božieho Slova, chrám Boží, najsvätejší, najčistejší, premenilo v prach.(33)

5. Úcta k Preblahoslavenej Panne Márii

Teda Najblahoslavenejšej Panne patrí taká výnimočná znamenitosť,(34) že si zaslúžila, aby ju archanjelský Boží posol pozdravil ako „milostiplnú“ (Lk 1,28) a Alžbeta, naplnená Duchom Svätým, ako požehnanú medzi ženami (pozri Lk 1,42). Niet preto divu, že, ako sama o sebe predpovedala: „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1,48), všetky národy a všetky obrady, s hlasom neprestajne silnejúcim v priebehu storočí,(35) majú kázať, ctiť milovať a vzývať ju ako „blahoslavenú“ a dávať ju za príklad, ktorý treba napodobňovať.(36)

Táto jedinečná oddanosť Márii, ktorá nie je na škodu kultu latrie, poklony, ktorým sa prejavuje uctievanie vteleného Slova, ako aj Otca a Ducha Svätého je podporovaná v najväčšej možnej miere. V medziach zdravého a ortodoxného učenia a so zreteľom na dobové a miestne podmienky a charakter a zmýšľanie rôznych národov schválila Cirkev rôzne formy zbožnosti k Matke Božej a ľudského pokolenia, z ktorých všetky majú tento účel: ctí sa Syn, v ktorom, ako sa zaľúbilo večnému Otcovi, prebývala všetka plnosť (pozri Kol 1,19), aby bol náležite poznaný, milovaný a oslavovaný a aby sa zachovávali jeho prikázania, a aby tak skrze Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), všetci ľudia boli privedení k poznaniu a najvyššej úcte k Trojjedinému Bohu.

Posvätná synoda zámerne a dôrazne učí túto zdravú katolícku doktrínu a zároveň vyzýva biskupov, aby usilovne bdeli nad teológmi a kazateľmi Božieho slova, aby sa zdržali každého falošného zveličovania pravdy a tiež prílišnej úzkoprsosti pri úvahách o jedinečnej dôstojnosti Matky Božej.(37)

Veriaci oboch pohlaví by tiež mali pamätať na to, že skutočná oddanosť vôbec nespočíva v nejakom chvíľkovom pocite; mali by tiež odmietnuť všetku márnu poverčivosť. Mali by uznať, že oddanosť vychádza z pravej viery, ktorá nás všetkých vedie k napodobňovaniu cností tej Najsvätejšej Panny,(38) ktorá bola najpokornejšou a najposlušnejšou „služobnicou Pána“ (Lk 1,38), ktorá najvernejšie zachovávala všetko, čo sa týkalo vtelenia Slova (pozri Lk 2,51), „premýšľajúc o tom vo svojom srdci“ (Lk 2,19) a ktorú pozdravili ako blahoslavenú, pretože uverila (pozri Lk 1,45). Jej materská blízkosť ku Kristovi by totiž Márii nepriniesla žiaden úžitok, „keby nebola šťastnejšia, pretože nosí Krista vo svojom srdci ako vo svojom tele“.(39)

Pre Posvätnú synodu je veľkou radosťou a útechou, že nie málo z oddelených bratov, najmä Orientálci, ktorých zbožný pud vedie k zvláštnej úcte k Matke Božej,(40) si ctia Matku nášho Pána a Spasiteľa touto patričnou úctou a zbožnosťou.

Z toho je celkom jasné, že je nesprávne a nespravodlivé kritizovať katolícku Cirkev za oddanosť Matke Božej, ako keby to niečo uberalo z uctievania, ktoré patrí jedinému Bohu a Ježišovi Kristovi.

6. Mária Najsvätejšia patrónka jednoty kresťanov

Pretože na Kalvárii bolo celé ľudstvo zverené jej materinskému srdcu, Mária, Matka a presvätá Panna, si veľmi želá, aby nielen tí, ktorí boli obdarovaní jedným krstom a ktorých vedie jeden Duch,(41) ale aj tí, ktorí nevedia, že boli vykúpení Kristom Ježišom,(42) boli zjednotení v jednej a tej istej viere a láske nielen s božským Spasiteľom, ale aj medzi sebou. Z tohto dôvodu má Posvätná synoda istú nádej a dôveru, že Matka Božia i ľudského pokolenia, ktorá sa prihovárala (pozri Jn 2,3), aby vtelené Slovo vykonalo svoje prvé znamenie v Káne Galilejskej, kde v neho uverili jeho učeníci (pozri Jn 2,11), a ktorá bola prítomná v novozrodenej Cirkvi,(43) svojou záštitou prosí, aby sa jedného dňa všetci konečne spojili v jedno stádo pod jedným pastierom (pozri Jn 10,16).(44)

Preto je naliehovo nutné, aby všetci veriaci kresťania nástojčivo smerovali modlitby a prosby k tejto Patrónke jednoty(45) a Pomocnici kresťanov, aby na jej príhovor jej božský Syn zhromaždil všetky rodiny národov a najmä tie, ktoré sa chvália kresťanským menom, do jedného Božieho ľudu, ktorý s láskou uznávajú za svojho spoločného Otca Kristovho námestníka na zemi, nástupcu blahoslaveného Petra, ktorého na koncile v Efeze, kde bola slávnostne definovaná dogma o božskom materstve, konciloví otcovia jednomyseľne oslavovali ako „strážcu viery“.(46)

***

(1) Pius IX., Bulla Ineffabilis Deus (Acta, časť I, zväzok I, 599): „Slová, ktorými Božie Písmo hovorí o nestvorenej Múdrosti a opisujú jej večný pôvod, sa často používajú v úradoch Cirkvi a v posvätnej liturgii a prenesené do úplných počiatkov tej Panny, ktoré boli vopred ustanovené v jednom a tom istom rozhodnutí s vtelením Božskej Múdrosti.“

Lev XIII., Encyklika Augustissimae Virginis (Acta XVII, 285): „Od večnosti (Boh) ustanovil, aby sa stala Matkou Slova, ktorá mala prijať ľudské telo; teda medzi všetkými krásnymi vecami, ktoré budú existovať v trojitom poriadku prirodzenosti, milosti a slávy ju tak vyznamenal, že Cirkev na ňu právom vzťahuje slová: „Ja som vyšla z úst Najvyššieho ako prvorodená pred všetkým tvorstvom.“ (Sir 24,5)

Pius XII., Apoštolská konštitúcia Munificentissimus Deus (AAS 42 (1950) 768): „Od večnosti a tým istým dekrétom o predurčení je vznešená Matka Božia tajomným spôsobom spojená s Ježišom Kristom…“

(2) Svätý Augustín, De sancta virginitate, VI, 6; PL 40 399; CSEL, 41, 240.

(3) Svätý Augustín, Kázeň 25, De verbis Evangelii Matthaei XII, 41–40, 7; PL 46, 938: „Mária je dielom Cirkvi, svätým údom, vynikajúcim údom, najvyšším údom, no predsa údom celého tela.“

(4) Svätý Ambróz, V Luc. II, 7; PL 15, 1555 (1635–36), CSEL 32/4, 45: Mária „bola zasnúbená, ale bola pannou, pretože je predobrazom Cirkvi“. Pozri sv. Augustín, Kázeň 213, 7; PL 38,1064: Cirkev je „veľmi podobná Márii“. (Pozri G. Morin, S. Aurelii Augustini Tractatus sive Sermones inediti ex cod. Guelferbytano 4096 (Mníchov 1917) 7); Svätý Augustín, Kázeň 25, De verbis Ev.Matthaei XII, 41–50; Pl 46, 938: „Panna Mária predchádzala ako predobraz (Cirkvi); pozri M. Denis, Sancti Aurelii Augustini Hipponensis Episcopi Sermones inediti adiunctis quibusdam dubiis (Viedeň 1792), 116–24; G. Morin, Miscellanea Agostinia (Rím 1930) 163.

(5) Pozri Lev XIII., List Adiutricem populi (Acta, XV, 302): „… skutočná Matka a učiteľka Cirkvi a Kráľovná apoštolov“; Benedikt XIV., Bulla aurea Gloriosae Dominae (Documentos Mianos, č. 210): „Katolícka Cirkev, ktorú učil Duch Svätý, ju vždy vyznávala ako najláskavejšiu Matku.“

(6) Svätý Augustín, Quaestiones octoginta tres, q. 11; PL 40,14; De Trinitate, I, 13, c. 18; PL 42,1032; Inocent III., Kázeň 28, O Nanebovzatí Panny Márie; PL 217, 581: „Bolo potrebné, aby ako smrť prišla na svet skrze ženu, tak skrze ženu sa na svet vrátil život. A tak to, čo Eva odsúdila Mária zachránila, aby tam, kde povstala smrť, povstal život.“; Pius XII., Encyklika Ad caeli Reginam (AAS 46 (1954) 634–35): „Pri dosiahnutí duchovnej spásy bola Mária z Božej vôle spojená s Kristom, princípom spásy, a skutočne podobným spôsobom ako Eva s Adamom, princípom smrti, takže možno povedať, že dielo našej spásy bolo zavŕšené určitou „rekapituláciou“ (Sv. Irenej, Adversus Haereses, V, 19; PG 7, 1175B), v ktorej, ľudská rasa, tak ako bola spútaná so smrťou skrze pannu, bol zachránená tiež skrze pannu…“

(7) Alexander VII., bula Sollicitudo omnium Ecclesiarum, použil formulu: „Jej duša od prvého okamihu svojho stvorenia a vliatia do jej tela bola z mimoriadnej milosti a výsady Božej, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, jej Syna, Vykupiteľa ľudského rodu, uchovaná imúnna pred poškvrnou dedičného hriechu.“ (pozri Virgo Immaculata, v Acta Congressus Mariologici-Mariani, uskutočnenom v Ríme v roku 1954, II (Rím 1956) 219;

Pius IX., Ineffabilis Deus (Acta, I/I, 602). V tej istej bule sa hovorí: „Každý vie, ako sa biskupi usilovali otvorene a verejne vyznávať, dokonca aj v cirkevných zhromaždeniach, že Najsvätejšia Božia Matka, Panna Mária, pre zásluhy Krista, nášho Pána, Spasiteľa ľudstva nikdy nebola pod dedičným hriechom, ale bola uchránená od dedičnej poškvrny, a PRETO bola vykúpená vznešenejším spôsobom“ (V. Sardi, La solenne definizione del dogma dell’Immacolata Concepimento (Rím 1905), II, 106). V inštrukcii k dogmatickej definícii Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa hovorí: „Milostiplná, požehnaná medzi ženami, to znamená, že je úplne uchránená od pôvodnej škvrny, A PRETO VYKÚPENÁ VHODNEJŠÍM SPÔSOBOM“ (Sardi, II. 454).

Pius XII., Encyklika Fulgens corona (AAS 45 (1953) 581): „Pohotovo vidíme, že Kristus Pán skutočne vykúpil svoju božskú Matku tým najdokonalejším spôsobom, keď ju Boh vzhľadom na jeho zásluhy ochránil pred akoukoľvek dedičnou škvrnou.“

(8) V Lukášovi kap. 1 sa prezentuje božské materstvo (v. 30–33), Mária uvádza svoje ťažkosti a anjel ich rieši (v. 34–37), a potom Mária súhlasí (v. 38).

Svätý Lev Veľký, Kázeň 21 (PL 54, 191): „Je vyvolená kráľovská panna z Dávidovej línie, ktorá, tesne pred počatím božského plodu, počala svoje božské a ľudské dieťa vo svojej mysli a to skôr, ako ho počala vo svojom tele.“

Inocent III., Kázeň 12, OOčistci (PL 217, 506): „Keď sa to stalo, Duch Svätý okamžite prišiel a pripravil trojitú cestu pred tvárou Pána. Prvým bol jej panenský súhlas…“

Lev XIII., Encyklika Octobri mense (Acta, XI, 303): „Keď sa večný Syn Otca rozhodol vziať na seba ľudskú prirodzenosť pre vykúpenie a slávu človeka, a tak sa chystal vstúpiť do akéhosi mystického manželstva s celým ľudským pokolením, neurobil tak, kým neexistoval úplne slobodný súhlas vyvolenej Matky, ktorá určitým spôsobom zastupovala ľudskú rasu.“

Lev XIII., Encyklika Iucunda semper (Acta, XIV, 307): „Večný Syn Otca sklonený k zemi, ktorý sa stal človekom, keď Panna dala súhlas a počala z Ducha Svätého.“

Lev XIII., Encyklika Octobri mense (ASS 24 (1891) 195. Že súhlas Panny bol úplne slobodný, potvrdzuje veľký počet svätých, otcov a teológov.

Pozri I. M. Bover, Deiparae Virginis consensus corredemptionis ac mediationis fundamentum (Madrid 1942) 245–48.

(9) Podľa učenia rímskych pápežov bolo „Fiat“ Panny Márie pri zvestovaní pôvodom poslania a slávy Presvätej Bohorodičky, Matky a Kráľovnej. Mária si bola vedomá toho, že počala Slovo Božie; uvedomovala si svoje miesto a úlohu Matky Vykupiteľa a ľudí; odpovedala anjelovi pohotovo a v mene celého ľudstva, čím umožnila umučenie, smrť a vzkriesenie Krista; a týmto „FIAT“ sa stala duchovnou matkou ľudstva;“ pozri Notre-Dame, „Les enseignements pontificales“, s. (73), č. 701, 741, 214, 372 381, 230, 648.

Svätý Lev Veľký, Kázeň 6, O Narodení Pána; PL 54, 213: „Splodenie Krista je pôvodom kresťanského ľudu a narodeniny Hlavy sú narodeninami tela.“

Lev XIII., Apoštolský list Parta humano generi (Acta, XXI, 158): „Ach, aké sladké, aké milé bolo anjelské pozdravenie blahoslavenej Panne, ktorá vo chvíli, keď ju pozdravil Gabriel, VEDELA, ŽE POČALA BOŽIE SLOVO Z DUCHA SVÄTÉHO.“

Lev XIII., Encyklika Fidentem piumque (Acta, XVI., 282–83): „Bola to ona, ktorá priniesla ľuďom Spasiteľa, keď sa ponáhľali do večnej záhuby; bola to ona, ktorá v mene celej ľudskej prirodzenosti prijala prostredníctvom svojho úžasného súhlasu anjelské zvestovanie tajomstva pokoja na zemi…, odtiaľ žiaria zásluhy Márie v diele nášho zmierenia a spásy.“

Sv. Pius X., Encyklika Ad diem illum (Acta, I, 152–53): „Či nebola Mária Kristovou Matkou? Nuž, potom je aj našou Matkou… Panna nepočala Božieho Syna len preto, že prijatím ľudskej prirodzenosti od nej sa stal človekom, ale aj preto, aby sa prostredníctvom prirodzenosti, ktorú od nej prijal, mohol stať Spasiteľom smrteľných ľudí… V tom istom lone najčistejšej Matky sa teda aj Kristus vtelil a zjednotil so sebou duchovné telo vytvorené z tých, ktorí v neho mali veriť. Takto možno povedať, že nesúc Spasiteľa vo svojom lone, niesla tam aj všetkých, ktorých život bol obsiahnutý v živote Spasiteľa. My všetci, ktorí sme zjednotení s Kristom a podľa slov apoštolov, sme údmi jeho tela, jeho mäsa a kostí, vyšli sme z Máriinho lona, ako telo spojené s jeho hlavou, čo je duchovný a mystický dôvod, prečo sa nazývame deťmi Márie a ona sa nazýva Matkou nás všetkých…“ Pius XII. zopakoval rovnakú myšlienku vo svojej kázni na Kanadskom mariánskom kongrese 19. júna 1947 (AAS 39 (1947) 268–70).

Pius XII., Encyklika Mystici Corporis (AAS 35 (1943) 247–48): „Bola to ona, ktorá porodila Krista Pána, ktorý bol už v jej lone obdarený dôstojnosťou Hlavy Cirkvi… Ona je teda, Najsvätejšia Matka zo všetkých údov Krista.“ Tamže, 247: „V mene celej ľudskej rasy“ dala svoj súhlas na „duchovné manželstvo medzi Božím Synom a ľudskou prirodzenosťou.“

I. M. Bover, op. cit., použil viac ako 350 strán, aby sa pokúsil dokázať, že súhlas Panny Matky Božej je základom jej spoluvykúpenia a sprostredkovania. A skutočne anjel zvestoval Panne nielen božské materstvo, ale aj spásu človeka, a odpoveď Panny anjelovi tiež uvažovala a hľadela na túto spásu. Vtelenie je navyše začiatkom spásy a božské materstvo bolo Božou prozreteľnosťou riadené k spáse ľudí a prinieslo formálne spásonosné ovocie.

Svätý Ján Damascénsky, Homília 1 v Nativ. B. V. M.; PG 96, 671: „Poslúchnutím Božej vôle Mária oklamala zvodného hada a priniesla na svet nesmrteľnosť.“

Známe sú slová svätého Leva: Panna počala „v mysli skôr, ako vo svojom tele; Sermo v Nativ. Domini, c. 1; PL 54, 191.

Pozri tiež sv. Augustín, Sermo 215, 4; PL 38, 1074: Súhlasila s vtelením Spasiteľa, ktorý „zachráni svoj ľud od hriechov“ (Mt 1,21).

Je známe, že katolícki autori nesúhlasia s rôznymi patristickými textami, ktoré Bover uvádza. Týka sa to najmä diel sv. Efraima, o ktorom Ricciotti (S. Efrem Siro… (Rím 1925) 91) celkom správne poznamenáva: „Zaoberať sa spismi sv. Sv. Efraima je ako plávať na mori, ktorého brehy nie sú všetky k preskúmané a na povrchu ktorého je možné vidieť množstvo nebezpečných útesov, more je rozsah spisov, brehy sú ich počet a útesy na nich sú interpolácie a falošné údaje.“

(10) Pozri Lk 2,1–7; 2,16–20; 22,22–38; Mt 1,20–23; 2,11, 13–15; Jn 19,25–27.

Lev XIII., Parta humano generi, l. c., 159: Mária „nielenže bola prítomná pri tajomstvách nášho vykúpenia, ale aj sa na nich podieľala“. Lev XIII., Iucunda semper, l. c., 307: „Lebo keď sa predstavila Bohu ako služobnica, aby sa stala matkou a úplne sa oddala Bohu spolu so svojím Synom v chráme, oboma skutkami už vtedy (!) bola jeho partnerkou v ťažkom diele ospravedlnenia ľudského pokolenia.“

Sv. Pius X., Ad diem illum (Acta, I, 150): „Je celkom potrebné uznať, že jeho Matka bola účastníčkou božských tajomstiev a nejakým spôsobom ich strážkyňou a tak na nej, ako na základe, ktorý je po Kristovi najušľachtilejší, je postavená budova viery všetkých vekov.“

(11) Keď hovoríme o Márii pod krížom, pápeži hovoria, že Mária vykonávala skutky viery, nádeje a lásky, tak zjednotená v láske s Kristovými bolesťami, že medzi Máriiným súcitným utrpením a vykúpením existuje spojenie; zrieka sa svojich materských práv a prináša materskú obeť a stáva sa našou duchovnou matkou. V skratke: Máriino utrpenie má spojenie s vykúpením takým spôsobom, že si preto zaslúži byť nazývaná spoluvykupiteľkou, a to čo dosiahla svojou spoluúčasťou, je v úplnej jednote s účinkami Kristovho vykúpenia. Niektoré texty týchto pápežov:

Lev XIII., Iucunda semper (Acta, XIV, 307–308): „Bola jeho spoločníčkou v ťažkom diele očistenia ľudského rodu, a preto niet pochýb o tom, že vo svojej duši veľmi zdieľala aj tie najtrpkejšie úzkosti a agónie svojho Syna, navyše v jej prítomnosti a pred jej očami sa uskutočnila božská obeť, ktorej obetného baránka sama tak štedro živila… Stabat iuxta crucem Iesu Maria, Mater eius… a ona, pohnutá nesmiernou láskou, aby nás prijala ako svoje deti, obetovala svojho Syna Božej spravodlivosti, umierajúc s ním v srdci, prebodnutá mečom bolesti.“

Svätý Pius X., Ad diem illum (Acta, I, 153): „Presvätá Božia Matka nemá byť chválená len za to, že poskytla materiál svojho tela Jednorodenému Bohu, ktorý sa mal narodiť s ľudskými údmi a že tým pripravila obeť na spásu ľudí; jej úlohou bolo tiež túto obeť chrániť a živiť a vo vhodnom čase ju priviesť k oltáru.“

Benedikt XV., Apoštolský list Inter sodalicia (AAS 10 (1918) 182): „Keď trpela a takmer zomrela spolu so svojím trpiacim a umierajúcim Synom, vzdala sa svojich materských práv na svojho Syna pre spásu ľudského pokolenia a pre uspokojenie Božej spravodlivosti, ako len mohla, obetovala svojho Syna, aby sa dalo právom povedať, že spolu s Kristom vykúpila ľudské pokolenie.“

Pius XI., Encyklika Miserentissimus redemptor (AAS 20 (1928) 178): „Nech láskavo hľadí najmilostivejšia Panna Matka Božia, ktorá, pretože nám dala Ježiša Vykupiteľa, ho živila a na kríži ho obetovala, vďaka svojmu tajomnému spojeniu s ním a úplne jedinečnej milosti sa stala a je zbožne nazývaná Reparatrix.“

Pius XII., MC (AAS 35 (1943) 247): „Bola to ona, ktorá oslobodená od každého hriechu, dedičného alebo osobného, vždy najintímnejšie zjednotená so svojím Synom, ho obetovala na Golgote spolu s celopalom svojich materských práv a materinskej lásky ako nová Eva za deti Adama, poškvrnené jeho biednym pádom.“

Dali by sa spomenúť aj mnohé ďalšie výroky teológov, ako svedectvá sv. Roberta Bellarmina a Petra Canisia.

(12) Je známe, že mnohí Kristovi námestníci neustále a zámerne tvrdili, že Ježiš Kristus ustanovil, aby jeho Matka bola aj našou Matkou, a týmto slávnostným testamentom, ktorým ju odovzdal Jánovi (pozri Jn 19, 26–27), nám ju zanechal cez osobu milovaného učeníka; pozri D. Unger, „Význam Jána 19,26–27 vo svetle pápežských dokumentov“, Marianum 21 (1959) 186–221, ktorý uvádza svedectvá Benedikta XIV., Pia VIII., Gregora XVI., Pia IX., Leva XIII., Benedikta XV., Pia XI., Pia XII.

(13) Pozri Sk 1,14; 2,1–4; Lev XIII., Encyklika Superiore anno (Acta IV, 124): „Mali by sme brať do úvahy aj príklad apoštolov, ktorí očakávali najvyšší dar zasľúbeného Ducha Utešiteľa tak, že jednomyseľne vytrvali v modlitbe s Máriou, Matkou Ježišovou.“

Lev XIII., Adiutricem populi (Acta, XV, 302): „Cirkev vždy chápala, že Kristus v Jánovi personifikoval celé ľudské pokolenie. Tejto jedinečnej a náročnej úlohy, ktorej začiatky boli posvätené vo Večeradle, sa ujala a veľkodušne plnila. Živila kresťanský ľud svätosťou svojho príkladu, autoritou svojich rád, jemnosťou svojho povzbudzovania, účinnosťou svojich modlitieb a bola skutočne Matkou Cirkvi, Učiteľkou a Kráľovnou apoštolov, ktorej aj odovzdala to, čo sa dozvedela z božských zjavení, ktoré „zachovávala vo svojom srdci“.“

Lev XIII., Iucunda semper (Acta, XIV, 308): „Pretože sa tajomstvo ľudského vykúpenia neuskutočnilo skôr, ako Kristus prisľúbil príchod Ducha Svätého, kontemplujeme ju v pamätnom Večeradle, kde sa nevýslovne modlíme s apoštolmi a za nich vzdychajúc pripravila pre Cirkev plnosť toho istého Ducha, Kristov najvyšší dar, poklad, ktorý nikdy nezlyhá.“

Pius XII., Mystici Corporis (AAS 35 (1943) 248): „Bola to ona, ktorá svojimi najmocnejšími modlitbami dosiahla, aby Duch nášho Božského Vykupiteľa, ktorý už bol daný na kríži, bol udelený spolu so zázračnými darmi novej Cirkvi zrodenej v deň Turíc.“

(14) Pius XII., Ad caeli Reginam (AAS 46 (1954) 625–40). V tejto encyklike, ktorá ustanovila všeobecný sviatok Márie Kráľovnej, je vysvetlená skutočnosť, tituly a povaha tohto kraľovania. Kraľovanie Márie je odvodené zo Svätého písma (Lk 1,30–35), z Tradície, z teologického rozumu: teda z božského materstva a z jej partnerstva s Kristom Kráľom. Pozri str. 634 a nasl.: „Pri dosiahnutí duchovnej spásy bola Mária z Božej vôle spojená s Kristom, princípom spásy, a skutočne podobným spôsobom ako bola Eva s Adamom, princípom smrti.

Dá sa teda povedať, že dielo našej spásy bolo zavŕšené určitou „rekapituláciou“, v ktorej, tak ako bola ľudská rasa spútaná na smrť pannou, bola aj zachránená pannou; ak sa navyše dá povedať, že táto preslávna Pani bola natoľko milovanou Matkou Kristovou, že „sa stala partnerkou pri vykúpení ľudského pokolenia“, … je nepochybne možné dospieť k záveru, že tak ako Kristus, Nový Adam, musí byť nazývaný Kráľom, nielen preto, že je Božím Synom, ale aj preto, že je naším Vykupiteľom, takže, analogicky, Najsvätejšia Panna je Kráľovnou nielen preto, že je Matkou Božou, ale aj preto, že je spojená, ako nová Eva, s novým Adamom.“ S. 635: „Niet pochýb o tom, že Najsvätejšia Mária prevyšuje v dôstojnosti všetky stvorené veci a že má nad tým všetkým prvenstvo.“

(15) K „minimalistickej“ tendencii aj medzi niektorými katolíkmi, ktorí preferujú tzv. „ekleziologický“ spôsob, pozri napr. J. Pinsk, Grundsätzliche und praktische Erwägungen zurchristlichen Verkündigung im Marianischen Jahr (Berlín 1954); J. R. Geiselmann, „Marien-Mythosund Marien-Glaube“, v Maria in Glaube und Frömmigkeit…, 1954, 39–91.

Pius XII., Rádiové posolstvo účastníkom Medzinárodného mariologického a mariánskeho kongresu (AAS 46 (1954) 679): „Aj keď je pravda, že Najsvätejšia Panna je tiež, ako aj my, členkou Cirkvi, tak ju to nijako neumenšuje. Je pravda, že je celkom jedinečným údom mystického tela Kristovho.“

(16) V kresťanskom staroveku sa Mária často nazývala Eva, tento titul, zdá sa, vychádzal z princípu recirkulácie alebo paralelnosti medzi Máriou a Evou. Svedectvo je už prítomné u sv. Justína (Dialóg s Tryfom, 100; PG 6, 710): „A keďže sme čítali, že bol Božím Synom… a že sa stal človekom z Panny, takže neposlušnosť, ktorá začala od hada, mohla byť zničená tými istými prostriedkami.“Na základe toho istého princípu svätý Irenej výslovne nazýva Máriu príčinou spásy celého ľudského pokolenia (Adv. Haer., III, c. 24,4; PG 7, 959).

Po Efezskom koncile bol Márii pripísaný titul Prostrednica – Mediatrix, v gréčtine Mesites alebo Mesetria. V istom starovekom autorovi (niektorí hovoria o piatom, ale určite pred siedmym storočím) sa hovorí: „Je Prostrednicou medzi Nebom a zemou, ktorá uskutočnila toto spojenie vo svojej prirodzenosti“ (Homilia V de laudibus S. Mariae Deiparae; PG 43, 491). Tento titul sa stal čoraz bežnejším, ako možno vidieť u sv. Ondreja z Kréty (PG 97, 866), svätého Germana Konštantínopolského (In Dormitione B. V. Mariae; PG 98, 362, 369), sv. Jána Damascénskeho (In Annuntiatione B. V. Mariae; PG 96, 659) atď. Nechýbali ani otcovia, ktorí oslavovali Máriu ako „Pomocníčku Vykupiteľa“ (pozri Encomium in Dormitione S. Dominae Nostrae; PG 86, 3294) alebo matku živých, citujúc Gn 3,15 (S. Epiphanius, Adversushaereses, 78);

Toto všetko rozvinuli teológovia a najvyšší veľkňazi a vytvoril sa slovník, v ktorom sa Mária raz nazýva duchovnou Matkou ľudí, raz Kráľovnou Neba a zeme, inde je Novou Evou, Prostrednicou, Rozdeľovateľkou všetkých milostí a dokonca aj Spoluvykupiteľkou – Co-redepmtrix. Pre titul „Kráľovná“ pozri poznámku 14; k titulu „Duchovná matka“, „Matka ľudí“ pozri poznámku 12. Čo sa týka titulu „Spoluvykupiteľka“, „Partnerka Krista Vykupiteľa“, tu možno pridať niekoľko poznámok.

Titul „Vykupiteľka“ sa objavuje už v 10. storočí: „Svätá Vykupiteľka sveta, oroduj za nás.“ Keď sa tento titul stal v 14. a 15. storočí bežným a už bola pochopená bezprostredná spolupráca Presvätej Bohorodičky na diele nášho vykúpenia, pridáva sa predpona „spolu-“, a tak sa Matka Božia nazýva „Spoluvykupiteľka, Co-redemptrix“ zatiaľ čo Kristus sa naďalej nazýva „Vykupiteľ, Redemptor“. Od 17. storočia sa titul „Spoluvykupiteľka“ stáva veľmi bežným nielen v nábožných dielach, ale aj v nespočetných teologických traktátoch (pozri J. Carol, De corredemptione Beatae Virginis Mariae (Rím 1950) 482).

Pokiaľ ide o rímskych pápežov, vyskytuje sa v niektorých textoch sv. Pia X. a Pia XI. v menej dôležitých súvislostiach; pozri ASS 41 (1908) 409; AAS 6 (1914) 108ff; L’Osservatore Romano, 29. – 30. apríla 1935.

Pius XII. sa zámerne chcel vyhnúť tomuto výrazu a často používal formulky: „Spoločníčka Vykupiteľa“, „Štedrá spoločníčka Vykupiteľa“, „Laskavá spoločníčka Vykupiteľa“, „Partnerka v diele božského Vykúpenia“.

Najvyšší veľkňazi veľmi často vyzdvihujú účasť Márie s Ježišom na ekonómii našej spásy: „Slávnej Matke Božej, účastníčke na náprave ľudského pokolenia“ (Leo XIII., Ubi primum; Acta, XVIII, 161); Pius XI. (OssRom, 1. december 1933): „Vykupiteľ z nevyhnutnosti nemohol nezapojiť svoju Matku do svojho diela, a preto ju vzývame pod titulom „Spoluvykupiteľka““ Pius XII., Ad caeli Reginam (AAS 46 (1953) 634): „… bola Mária, pri získaní duchovnej spásy z Božej vôle spojená s Ježišom Kristom, princípom tej spásy…“

Okrem uvedených titulov existuje nespočetné množstvo ďalších, ktorými veriaci pozdravujú Máriu.

Lev XIII., Encyklika Supremi Apostolatus (Acta, III, 282): „Staroveké a moderné dejiny a posvätnejšie anály Cirkvi vydávajú svedectvo o verejných a súkromných prosbách adresovaných Matke Božej, o pomoc, ktorú ona na oplátku poskytla a o pokoj a mier, ktorý získala od Boha, a odtiaľ pochádzajú jej slávne tituly pomocníčky, utešiteľky, mocnej vo vojne, víťazky a darkyne mieru.

Pozri Pius VI., Auctorem fidei (Documentos Marianos, #230): „Náuka, ktorá zakazuje, aby sa obrazy, najmä presvätej Bohorodičky, ozdobovali akýmikoľvek titulmi okrem označení, ktoré sú analogické s tajomstvami, o ktorých sa v Písme výslovne hovorí; akoby sa tým obrazom nesmeli pripisovať ostatné zbožné označenia, ktoré Cirkev schvaľuje a odporúča aj vo svojich verejných modlitbách je unáhlená, urážlivá pre zbožné uši, škodlivá pre úctu, ktorá patrí najmä Panne.

(17) Príloha k zväzku II Acta et Documenta Concilio Vaticano II Apparando, 131–40, odhaľuje, že viac ako 500 biskupov a prelátov zo všetkých piatich častí sveta požiadalo o slávnostné vymedzenie určitej sociálnej úlohy Presvätej Bohorodičky, a najmä o jej univerzálnom sprostredkovaní milosti. Vskutku, ako napísal P. De Aldama, Sacrae Theologiae Summa, III (Madrid 1956) 419: „To, že Blahoslavená Panna Mária je prostredníčkou v istom pravom zmysle, a to na celkom odlišnom základe od základu svätých, je de fide od bežného magistéria, že titul Prostrednice sa používa správne, je isté z viacnásobného používania rímskych veľkňazov a liturgie, ani o tom nemožno pochybovať.“ A opäť p. 427: „To, že prostredníctvo Márie pri udeľovaní milostí je úplne zvláštne a ďaleko prevyšuje prostredníctvo svätých, sa zdá byť de fide z riadneho Magistéria. To, že sa to vzťahuje na všetky milosti všeobecne, je prinajmenšom katolícka náuka.“ Podobne hovoria aj iní schválení autori.

Tu sú niektoré svedectvá z pápežských dokumentov: Pius IX., Ineffabilis Deus (Acta, I/I, 617): „Najmocnejšia Prostrednica a Zmieriteľka s Jednorodeným Synom na svete.“

Lev XIII., Supremi Apostolatus (Acta, III, 280–81): „… veľká Panna Matka Božia, sprostredkovateľka nášho pokoja a správkyňa nebeských milostí, ktorá bola postavená na samý vrchol moci a slávy v Nebi, aby mohla poskytnúť ľuďom pomoc svojej ochrany, keď budú putovať s námahou a nebezpečenstvom smerom k tomu večnému mestu.“

Lev XIII., Iucunda semper (Acta, XIV, 309): „… zákon milosrdenstva a modlitby, o ktorom sme hovorili a ktorý sv. Bernardín zo Sieny sformuloval takto: „Každá milosť, ktorá sa dáva tomuto svetu, prichádza v troch krokoch: od Boha ku Kristovi, od Krista k Panne, od Panny k nám sa udeľuje najusporiadanejším spôsobom.“

Lev XIII., Adiutricem populi (Acta, XV, 303): „… ona je Panna Mária, Reparatrix celého sveta, rozdeľovateľka Božích darov.“ Tamže: „… tá, ktorá spolupracovala na uskutočňovaní tajomstva ľudského vykúpenia, teraz spolupracuje aj na rozdávaní milosti, ktorá z neho plynie na všetky časy.“

Lev XIII., Fidentem piumque (Acta, XVI., 283): „Je to ona, z ktorej sa narodil Ježiš, jeho pravá Matka, a preto hodná a veľmi vítaná Prostrednica u Prostredníka.“

Lev XIII., Parta humano generi (Acta, XXI, 159–60): „Tak nech je teraz najmocnejšia Panna Matka, ktorá kedysi „spolupracovala svojou láskou na tom, aby sa veriaci rodili v Cirkvi“, teraz aj sprostredkovateľkou našej spásy.“

Svätý Pius X., Ad diem illum (Acta, I, 153–54): „Ale týmto spoločenstvom bolestí a vôle medzi Máriou a Kristom si zaslúžila stať sa najhodnejšie Reparatrix strateného sveta, a preto rozdeľovateľkou všetkých darov, ktoré Ježiš pre nás získal svojou smrťou a krvou… Pretože, ako sme povedali, o tejto účasti Matky na bolestiach a úzkostiach svojho Syna, tejto vznešenej Panne bolo udelené, aby bola najmocnejšou Prostrednicou a Zmieriteľkou s jej jednorodeným synom.“

Benedikt XV., Inter sodalicia (AAS 10 (1918) 182): „Milosti každého druhu, ktoré dostávame z pokladu vykúpenia, sú spravované rukami tejto bolestnej Panny.“

Pius XI., Encyklika Miserentissimus (AAS 20 (1928) 178): „Dôverujúc v jej príhovor k Ježišovi, „jedinému Sprostredkovateľovi medzi Bohom a ľuďmi“, ktorý si želal spojiť svoju Matku so sebou ako zástankyňu hriešnikov, ako Rozdeľovateľku a Prostrednicu milosti…“

Niekedy sa hovorí, že Panna je Prostrednicou s Prostredníkom, inokedy s Bohom. Konštitúcia používa oba výrazy. Hovorí, že sa prihovára skrze Krista, v nadväznosti na výrok Tridentu o príhovore svätých: „Je dobré a užitočné pokorne vzývať svätých a uchýliť sa k ich modlitbám a k ich účinnej pomoci a tak získať priazeň od Boha prostredníctvom jeho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, ktorý jediný je náš Vykupiteľ a Spasiteľ“ (Dekrét o Očistci; D 984). Otcovia teda hovoria o „získaní priazne skrze Krista“. Tak sa Blahoslavená Panna a ostatní svätí prihovárajú sprostredkovane, teda skrze Krista, a preto Cirkev končí všetky svoje modlitby slovami: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista…“

(18)Pozri Rim 1,10; Ef 1,15; Fil 1,3–4; Kol 1,3,9; 1Tim 1,2–3; 2Tim 1,1.

(19)Pozri Rim 15,30; 2Kor 1,11; Ef 6,18–19; 1Tim 5,25; 2Tim 3,1; Hebr 13,18.

(20) Lev XIII., Encyklika Fidentem piumque (Acta XVI, 282): „Samozrejme, meno a úloha dokonalého zmierovateľa nepatrí nikomu inému, ako Kristovi, ktorý sám ako človek a Boh obnovil ľudskú rasu v milosti Najvyššiemu Otcovi… Ale ak, ako učí Anjelský doktor, „nič nebráni tomu, aby sa iní v niektorých ohľadoch nazývali sprostredkovateľmi medzi Bohom a ľuďmi do tej miery, že dispozitívne alebo služobne spolupracujú na zjednotení človeka s Bohom“, ako to robia anjeli a svätí, proroci a kňazi oboch zákonov, potom zjavne ten istý titul a česť prináleží plnšie nebeskej Panne, pretože je nemožné si myslieť, že niekto mohol v minulosti alebo môže v budúcnosti urobiť toľko, ako ona pri zmierovaní človeka s Bohom…“

Pius XII., Fulgens corona (AAS 45 (1953) 581–82): „Preto je nespravodlivé, aby niekoľkí nekatolíci a novátori kritizovali našu oddanosť Panenskej Matke Božej na základe toho, že nám to niečo uberá z uctievania, ktorým sme povinní jedinému Bohu a Ježišovi Kristovi. Naopak, láska a úcta, ktoré preukazujeme našej nebeskej Matke, nepochybne znásobujú slávu jej božského Syna, nielen preto, že od neho ako z ich primárneho zdroja, pochádzajú všetky milosti a všetky dary, dokonca aj tie najvyššie, ale aj preto, že „deti sú slávou svojich rodičov.“

Pius XII., Príhovor k účastníkom medzinárodného stretnutia Združenia detí Nepoškvrnenej Márie (AAS 46 (1954) 492): „Aby sa stala Božou Matkou, dostala od svojho božského Syna všetky dary prirodzenosti, a to je dôvod, prečo oddanosť Panne, aspoň ak je správne pochopená, je ďaleko od toho, aby ubrala z Božej slávy, práve jemu, Pôvodcovi všetkého dobra, ktorý si želal, aby bola taká slávna a taká čistá.“

(21)Hoci nie je problém priznať, že Mária je sprostredkovateľkou všetkých milostí, nakoľko bola spojená s Kristom pri ich získavaní (odhliadnuc od otázky, či to urobila okamžite alebo sprostredkovane, priamo alebo nepriamo, aktívnym prijímaním alebo nejakým iným spôsobom…), vyvstávajú rôzne otázky, ak prejdeme k Mediatrix, pokiaľ ide o rozdeľovanie milostí, najmä s ohľadom na ich univerzálnosť. Je jasné, že Mária nám môže získať všetky milosti. Ale to, že žiadna milosť nie je udelená, pokiaľ nezasiahne Mária, je iná vec: tu vstupuje do otázky priameho a nepriameho zasahovania, Starého zákona a milostí, ktoré sa udeľujú vo sviatostiach. Vo všetkých týchto a iných otázkach by mala byť katolíckym školám poskytnutá sloboda diskusie, pričom sa úplne všeobecne uvádza, že vo všetkých udeľovaných milostiach je prítomná materská láska Márie, prinajmenšom v zmysle svätého Augustína, uvedeného na začiatku: Spolupracovala v láske, že veriaci sa narodili v Cirkvi“ a vždy sa budú rodiť.

V Octobri mense (ASS, XXIV, 195) Lev XIII. použil formulu: „… z veľkej pokladnice každej milosti, ktorú priniesol Pán, nám nie je udelené z Božej vôle vôbec nič, iba cez Máriu…“ V subkomisii boli niektorí, ktorí chceli použiť túto formuláciu v konštitúcii. Táto exkluzívna formula má určite základ v pápežských dokumentoch a v učení teológov. Zdalo sa však lepšie použiť všeobecnú formulu vyjadrenú tým istým Levom XIII. v Parta humano, spomenutú vyššie (pozri ASS, XXXIV, 195): „Panenská Matka, ktorá kedysi spolupracovala v láske, aby sa veriaci rodili v Cirkvi, je teraz tiež prostriedkom a zástupcom našej spásy.“

(22) Toto si mylne myslia viacerí protestanti; pozri P. Maury, Le protestantisme etla Vierge Marie (Paríž 1950), 65; C. Balić, „La mariologia es punto de convergencia o de divergenciapara la union? v Ante el II Concilio Ecuménico Vaticano (Burgos 1960) 232–50; tamtiež „Maria e ilmovimento ecumenico“, v C. Boyaecicoggimen problém (Brescia 1961) 547–62.

(23) Pius IX., Ineffabilis Deus; D 1691.

(24) Trident, dekrét o ospravedlnení; D 833. Svätý Augustín, O prirodzenosti a milosti, c. 36, č. 42; PL44, 167:

Lev XIII., Iucunda semper (Acta, XIV, 310): „Zdravíme ju ako tú, ktorá našla milosť pred Bohom, ktorá bola jedine skrze neho „plná milosti“, ktorej hojnosť sa rozlievala všetkým.“

Pius XII., Ad caeli Reginam (AAS 46 (1954) 636): „Už v tom prvom okamihu, keď bola počatá, bola naplnená takou hojnosťou milostí, že prevyšovala milosť všetkých svätých.“

(25) Pozri Dz 6, 13, 20, 111A, 144, 148, 214, 218, 256, 190, 429.

(26) Sacramentarium Gregorianum, ktoré Hadrián I. poslal Karolovi Veľkému v rokoch 784 až 790, má na deň Nanebovzatia Panny Márie nasledujúcu modlitbu: „Ctihodný je nám tento sviatok, Pane, v ktorý svätá Matka Božia podstúpila dočasnú smrť, ale nemohla byť zadržaná putami smrti, tá, ktorá porodila tvojho Syna, vteleného nášho Pána; pozri C. Balić, Testimonia deassumptione beatae Virginis Mariae ex omnibus saeculis, I (Rím 1948) 155.

To, že Najsvätejšia Panna podstúpila dočasnú smrť a vstala ako jej Syn, je veľmi starodávna a veľmi bežná náuka Cirkvi. Viac ako tretina prosieb, ktoré boli zaslané Svätej stolici so žiadosťou o vyhlásenie Nanebovzatia, žiadala aj definíciu smrti Matky Božej; polovica z týchto petícií potvrdila úzky vzťah medzi jej smrťou a Nanebovzatím. Ale v posledných rokoch sa začal šíriť názor, že Presvätá Bohorodička odišla (abiit), ale nezomrela (obiit). Tento názor sa opieral najmä o súkromnú správu, z ktorej sa dalo vyvodiť, že samotný Kristov námestník (Pius XII.) nezastával tradičný názor Cirkvi na vec. Tu je to, čo si o tejto veci mysleli nedávni rímski pápeži: Pius XI. a Ján XXIII.

Pius XI., Alloc. na kanonizáciu blahoslaveného Thoureta (OssRom, 16. august 1933, 1): „Ustavičnou modlitbou by sme mali urobiť Máriu našou každodennou Prostrednicou, našou pravou Obhajkyňou, aby sme mali nádej, že ona, v sláve prijatá do Neba, v hodine našej smrti, bude našou Zástankyňou pred Božou dobrotou a milosrdenstvom, lebo ona sama tiež podstúpila tento prechod, nemajúc milosť stvorenia, ale milosť vykúpenia, ktorá neudeľuje pravú a náležitú nesmrteľnosť.“

Ján XXIII. (OssRom, 1. október 1961): „Sladký obraz Márie vyžaruje a horí najvyššie povznesením. Aká krásna je scéna Usnutia Márie, ako ju kontemplujú kresťania Východu. Leží v pokojnom spánku smrti s Ježišom po boku, ktorý si, ako bábätko „drží na hrudi dušu Panny, aby naznačil zázrak jej bezprostredného zmŕtvychvstania a oslávenia… Tajomstvo Nanebovzatia nás oboznamuje s myšlienkou našej vlastnej smrti.“

kard. A. Ottaviani, v Acta Pontificiae Academiae Marianae Internationalis, I (Rím 1961) 63: „Netreba si mýliť autoritatívne Magistérium s nekontrolovanými fámami a fantáziami, ktoré pripisujú tomu či onomu najvyššiemu veľkňazovi myšlienku alebo výraz, ktorý nemožno overiť. Napríklad rozšírilo sa, že zosnulý veľkňaz Pius XII. vyjadril svoju náklonnosť k názoru tých, ktorí tvrdia, že Nanebovzatie Panny Márie nebolo očakávaným zmŕtvychvstaním, ale prenesením do Neba bez smrti na tejto zemi: „abiit et non obiit“.

Pokiaľ viem, zosnulý veľkňaz nebol tohto názoru, v skutočnosti bol pravdou opak. Tento názor by navyše niečo ubral na spolupráci, pre ktorú sa Panna Mária volá Alma Socia Redemptoris. Akože by nepodstúpila smrť, aj keby to nebolo nutné, keď to jej vlastný božský Syn smrť podstúpiť chcel? Je krásne vidieť vo všetkých fázach vykupiteľského cyklu paralelu udalostí, ktoré spájali Matku a božského Syna! Pius XII. na to narážal v Munificentissimus Deus, keď povedal: „Rovnakým spôsobom pre nich (tzn. veriacich) nebolo ťažké priznať, že veľká Matka Božia, ako jej jednorodený Syn, odišla z tohto života.““

Veľmi starodávna a stála tradícia, na ktorej spočíva náuka Východu a Západu o smrti Preblahoslavenej Panny Márie, nie je „iba historická“, ale predovšetkým „teologická“, práve tá tradícia, „sama o sebe“ dala Piovi XII. najistejší argument pre dogmatické definovanie pravdy Nanebovzatia. A ak sa sila tejto tradície v prípade smrti Presvätej Bohorodičky zredukuje na nič, potom, ako celkom správne napísal J. Colosio: „Pre dôslednosť by sme chceli, aby títo teológovia uplatňovali rovnaké kritérium na toľké iné podobné prípady. … a potom by sme zistili, že budeme musieť reformovať buď určité časti bežnej doktríny, alebo ich nesprávne kritérium v otázke tradície; „Due pubblicazioni su DionigiAreopagita“, Rivista di ascetica e mistica 5 (1960) 202.

(27) V kresťanskej tradícii sa uvádzajú rôzne dôvody na ilustráciu skutočnosti smrti Preblahoslavenej Panny Márie; pozri C. Balić, Testimonia de assumptione Beatae Virginis Mariae ex omnibussaeculis, II (Rím 1950), „Index analyticus“, 496–99.

„… pre Božieho Syna sa neslušalo mať nesmrteľnú Matku, keďže on sám bol smrteľný; Svätý Bonaventúra, V III Sent., r. III, a. 2, q. 3, ad 3 (vyd. Quarrachi, III, 78b).

Iní však hovoria, že zomrela, aby sa azda nezdala väčšia ako Kristus (pozri Balić, cit. dielo): „Bolo vhodné, aby v tom bola ako jej Syn“ (Balić, ibid., 239); „Čokoľvek bolo v Kristovi jednoducho ako v človeku, treba tiež pripísať blahoslavenej Panne, ktorá tiež slobodne položila svoj život a prijala tresty, aby sa nezdala byť väčšia ako Kristus a tak mohla spolupracovať na našom vykúpení“ (II, 94–95). Marellinus Siuri (zomrel v roku 1734) uvádza, že istý španielsky autor, ktorý zastával nesmrteľnosť Matky Božej, bol odsúdený Svätým ofíciom: pretože celá Cirkev tvrdí, že Mária podstúpila dočasnú smrť: „aby sa mohla pripodobniť svojmu Synovi, bolo vhodné, že ako sa Ježiš podrobil smrti za vykúpenie ľudského pokolenia, tak aj jeho vyvolená Matka bola podobne podrobená smrti, aby spolupracovala na vykúpení.“ A dodáva: „Verím, že tento motív prispôsobovania sa jej Synovi bol pre Máriu taký dôležitý, že keby mala možnosť, radšej by sa rozhodla zomrieť, aby sa pripodobnila Kristovi, ako bez smrti prejsť do slávy. Myslím si, že pre jej Syna to bolo také dôležité, a že keby sa rozhodol vykúpiť ľudskú rasu iným spôsobom svojej vlastnej smrti, potom by urobil by aj svoju matku imúnnou voči smrti.“

Pravdaže, skutočnosť smrti Presvätej Bohorodičky treba uznať za istú, nielen z týchto alebo podobných dôvodov, ale predovšetkým pre stály a celkom všeobecný konsenzus učiacej a učiacej sa Cirkvi.

(28) Pius XII., Munificentissimus Deus (AAS 42 (1950) 770).

(29) Pius XII., Rozhlasové posolstvo účastníkom medzinárodného mariologicko-mariánskeho stretnutia, 24. október 1954 (AAS 46 (1954) 679): „Presvätá Bohorodička, ktorá sama tiež pochádzala z Adama, nemala žiadne privilégium a žiadnu milosť, za ktorú by nevďačila svojmu Synovi, Vykupiteľovi ľudského pokolenia, a preto, ak žasneme nad úžasnými darmi Matky a právom ich oslavujeme, tak tým obdivujeme a oslavujeme Synovo božstvo, dobrotu, lásku a moc a čokoľvek robíme na chválu Matky, tak Ním milovanej sa nikdy Synovi neznepáči.“

(30) Pius IX., Ineffabilis Deus (Acta, I/I, 598): „… tej ctihodnej Matky, ktorej Boh Otec chcel dať svojho jediného Syna, splodeného z svojho, rovného jemu samému a ktorého miluje ako seba samého, a to takým spôsobom, aby bol svojou prirodzenosťou jedným a tým istým spoločným Synom Boha Otca a Panny. Tej, ktorú si Syn vyvolil za svoju Matku a tej, od ktorej Duch Svätý chcel, aby ho počala a porodila Toho, ktorý z neho vychádza.“

(31) Vo vyznaní, ktoré ponúkol Nicephorus, konštantínopolský patriarcha, a ktoré prijal Lev III., je telesná integrita Presvätej Bohorodičky pri jej pôrode jasne potvrdená: „… Panna, ktorá porodila nadprirodzeným a nevýslovným spôsobom, zostala pannou aj po pôrode, pričom jej prirodzené panenstvo sa nijako nezmenilo ani neoslabilo.“ V liste svätého Leva, ktorý dostali otcovia IV. ekumenického koncilu, v ktorom sa hovorí, že Peter hovoril prostredníctvom Leva, čítame: „Narodený novým narodením, pretože NEPORUŠENÉ PANENSTVO nepoznalo žiadostivosť a poskytlo materiál z tela… To, že narodenie bolo úžasné, neznamená, že bol inej prirodzenosti ako my“. (D 144).

Na Lateránskom koncile, ktorý sa konal za Martina I. (ktorý síce nie je ekumenický v technickom zmysle, vyjadruje však zmýšľanie latinskej aj gréckej cirkvi), je každý, kto odmietne priznať panenstvo pri pôrode, výslovne odsúdený kliatbou: „Ak niekto nenasleduje svätých Otcov v správnom a pravdivom vyznávaní, že svätá Božia Matka, večne Panna a nepoškvrnená Mária, nepočala v týchto posledných časoch bez semena to isté Božie Slovo, ktoré sa narodilo z Otca pred všetkými vekmi a porodila ho NEPORUŠITEĽNE, so svojím panenstvom neporušeným a trvalým aj po pôrode, nech je odsúdený.“ (D. 256).

Svätý Ambróz, De institutione Virginis et S. Mariae virginitate perpetua, c. 8; PL 16, 334: „Máriiné dvere, ktorými Kristus vstúpil na tento svet, keď bol zrodený z panny, nezlomili panenské rodiace údy. Obálka cudnosti zostala čistá a znaky bezúhonnosti zostali neporušené, keď vyšiel z panny…“

To isté učí aj sv. Augustín, epist. 137 ad Volusianum, c. 2, č. 8; PL 33 319; Svätý Hieronym, epist. 48, 21; PL 22 510; a mnohí ďalší Otcovia. Tieto svedectvá o kresťanskej tradícii Petavius vyjadril niekoľkými slovami: „Od Otcov treba mať istotu, že celá katolícka Cirkev vyznáva, že Najsvätejšia Panna si zachovala neporušená a nepoškodená pôrodom s ohľadom na to, čo odlišuje panny od vydatých žien.“ De Incarnatione, l. 14, c. 6; Opera Omnia, VII (Paríž 1876) 76.

A bežne sa učí, že túto doktrínu treba veriť s božskou a katolíckou vierou. Niektorí moderní autori si však myslia, že panenstvo Presvätej Bohorodičky po pôrode nespočíva v tejto neporušiteľnosti; hovoria, že jej panenstvo po pôrode je to isté ako jej panenstvo pred pôrodom; pozri A. Mitterer, Dogma und Biologie der heiligen Familie (Viedeň 1952), 122–24; J. Galot, „La virginité de Marie et la naissance de Jésus“, Nouvelle Revue Théologique 92 (1960) 449–70.

(32) Prefácia k Preblahoslavenej Panne Márii.

(33) Svätý Germanus Konštantínopolský, In Sanctae Dei Genitricis dormitionem, Sermo 1; PG 98, 346–47: „Ani sa nemôže stať, že Ty, ktorá si boli nádobou, ktorá držala Boha, by si sa mohla stať mŕtvym telom rozplývajúcim sa v prach“ (347). „Podľa Písma si krásna a to tvoje panenské telo je úplne sväté, čisté, úplný Boží príbytok, takže je oslobodené od prachu“ (346). „Pretože ten, ktorý z Teba vyšiel, bol od počiatku Bohom, žijúci dlhšie než všetky veky, preto sa patrilo, aby sa Matka života stala partnerkou života, aby usnula ako vo sne a podstúpila prechod prebudenie podľa spôsobu Rodiča života.“

Svätý Ján Damascénsky, Homília 2 v Dormitione B. V. M., n. 14; PG 96, 741; pozri C. Balić,Testimonia de assumptione B. V. Mariae ex omnibus saeculis, I (Rím 1948) 89: „Nemohlo sa stať, aby ten božský príbytok… uviazol v hlbinách zeme, ale stalo sa, že neporušené telo (vzaté) z nej a hypostaticky spojené so Slovom Božím vstalo z hrobu na tretí deň, a aj ona bola tiež vzatá z hrobu a Matka putovala k svojmu Synovi… Bolo potrebné, aby tá, ktorá dala za príbytok, svoje vlastné lono Slovu Božiemu bola vzaté do príbytku jej Syna… Bolo potrebné, aby si tá, ktorá si zachovala neporušené panenstvo pri pôrode, zachovala neporušené telo aj po svojej smrti. Bolo potrebné, aby tá, ktorá na svojich prsiach nosila Stvoriteľa ako dieťa, prebývala v božských príbytkoch. Bolo potrebné, aby snúbenica, ktorú si Otec vzal k sebe, žila v nebeských svadobných komnatách. Bolo nutné, aby tá, ktorá videla svojho Syna na Kríži a ktorej srdce vtedy prebodol meč, ktorý ju ušetril pri jeho narodení, hľadela na neho, keď sedí so svojím Otcom. Bolo nevyhnutné, aby Matka Božia vlastnila to, čo patrí jej Synovi, a aby si každé stvorenie ctilo Matku a Služobnicu Božiu.“

Porov. Pius XII., Munificentissimus Deus (AAS 42 (1950) 758ff, kde sú uvedené dôkazy od Otcov a teológov, medzi nimi aj dôkaz sv. Roberta Bellarmina, ktorý povedal: „A pýtam sa, kto by mohol veriť, že archa svätosti, Príbytok Slova Božieho, chrám Ducha Svätého, môže byť zničený? Moja myseľ je naplnená hrôzou pri pomyslení, že toto panenské telo, ktoré splodilo Boha, ho porodilo, živilo a nosilo ho, mohlo sa premeniť na prach a byť dané na potravu červom.“ (766). A svätý František Saleský dodal: „Ktorý syn by nepriviedol svoju matku späť k životu a nepriviedol by ju po smrti do raja, keby mohol?“ (Tamtiež) A svätý Alfonz uzatvára: „Ježiš si neželal, aby sa telo Márie po smrti rozložilo, pretože by bolo na jeho vlastnú hanbu, keby jej panenské telo, z ktorého sám prijal telo, bolo zmenené na prach.“ (Tamtiež).

(34) Pius IX., Ineffabilis Deus (Acta, I/I, 597–98): „Preto, ďaleko nad všetkých anjelských duchov a všetkých svätých, ju tak úžasne obdaril hojnosťou všetkých nebeských darov, čerpaných z pokladu božstva, aby bola vždy oslobodená od každej poškvrny hriechu a celá krásna a dokonalá a mala v sebe niesť plnosť nevinnosti a svätosti, akú okrem Boha nikto nedokáže pochopiť a ktorú okrem Boha nikto nemôže dosiahnuť, dokonca v myšlienkach“; Pius XII., Ad caeli Reginam (AAS 46 (1954) 635): „Niet pochýb o tom, že Najsvätejšia Mária prevyšuje v dôstojnosti všetko stvorené a že po svojom Synovi má prvenstvo nado všetko.“ pozri sv. Bonaventúra, V III Sent., d.9, a. 1, q. 3, v sol. (Ed. Quaracchi, III, 206a): „Pretože Mária má to najúžasnejšie meno, aby žiadne iné znamenitejšie nezodpovedalo obyčajnému stvoreniu, patrí jej česť nielen dulie, ale aj hyperdúlie… Pretože je Matkou Božou. Ona ide pred všetkými tvormi a je hodnejšia cti a úcty viac ako oni.“

(35) Pius VII, Quod divino (Documentos marianos, #235): „Bohom inšpirované proroctvo o Najsvätejšej a najslávnejšej Matke Božej, Panne Márii, ktorú všetky generácie nazývali blahoslavenou, sa splnilo, vieme, nielen v prvých storočiach Cirkvi, keď sa na jej počesť stavali chrámy a po celom svete sa stavali oltáre, ale ako oddanosť veriacich k našej najmilujúcejšej Matke a Rozdeľovateľke milostí každým dňom silnela, stále pribúdali by ďalšie zbožné pamiatky a podľa tajomného Božieho plánu sa zriaďovali miesta, kde sa na zvláštny príhovor Presvätej Bohorodičky diali určité zázraky…“

Pius XII., Fulgens corona (AAS 45 (1953) 582): „Od prvých dní Cirkvi sa tento bod doktríny (tzn. o úcte k Panne Márii) stával stále jasnejším medzi posvätnými pastiermi a stále silnejším v mysliach a dušiach kresťanov.“

Pozri dekréty z II. nicejského koncilu a Tridentu o posvätných obrazoch Krista, „nepoškvrnenej Svätej Matky Božej, Panny Márie“ a svätých vo všeobecnosti: „Pocta, ktorá sa im dostáva, je zameraná na prototypy, ktoré predstavujú“ (Dz 302, 986).

(36) Benedikt XIV., Gloriosae Dominae (Documentos Marianos, č. 210): „To, že Božou zjavnou vôľou a vždy pravdivým duchom Cirkvi oddanosť Márii, Slávnej Pani, Matke Božej, sa veľmi odporúča a je taká spravodlivá, ako je hojne veriacimi dokazované považujeme za také samozrejmé, že naše apoštolské výzvy, aby sme zapálili srdcia kresťanov k nábožnej horlivosti smerom k nej, by sa mohli zdať takmer zbytočné, lebo ako všemohúci Boh si túto Pannu vyvolil spomedzi tisícov, pozdvihol ju anjelom k nevýslovnej dôstojnosti božského materstva, naplnil ju darmi svojej milosti hojnejšie než všetky ostatné stvorenia a ozdobil ju najkrajšími korunami slávy nad všetky ostatné diela svojej ruky, tak aj katolícka Cirkev, poučená učením Ducha Svätého, vždy najhorlivejšie vyznávala, že ju treba ctiť s najväčšou úctou ako Matku svojho Pána a Vykupiteľa v Nebi i ako Kráľovnú zeme a že k nej treba pristupovať so synovskou zbožnosťou ako k najláskavejšej Matke, ktorú zanechal Cirkvi v posledných slovách umierajúci Ženích.“

Lev XIII., Augustissimae Virginis Mariae (Acta, XVII, 285): „Každý, kto berie do úvahy vrchol dôstojnosti a slávy, na ktorý Boh postavil najctihodnejšiu Pannu Máriu, ľahko pochopí, aká výhodná je pre verejný a súkromný život úcta k nej a že je treba ju horlivo pestovať a horlivejšie šíriť.“

Pius XII., Apoštolský list ex hoc (AAS 42 (1950) 717): „Ako hovorí sv. Bonaventúra, tým, že sa Panna Mária stala Božou Matkou, stala sa Matkou všetkého stvorenia. Preto vzniklo nespočetné množstvo chrámov na celom svete zasvätených tak slávnej Matke a najhlavnejšie z nich, v ktorých sa zhromažďuje veľa veriacich, sú obyčajne ozdobené väčšou dôstojnosťou formálnym úkonom rímskych pápežov.“

(37) Pius XII., Rádiové posolstvo (AAS 46 (1954) 679): „Tak táto disciplína (tzn. mariológia) bude môcť pokračovať tou strednou cestou, ktorá sa vyhýba každému falošnému a nemiernemu zveličovaniu pravdy a odlišuje sa od tých, ktorí sú pohnutí márnou obavu, že Najsvätejšej Panne sa priznáva príliš veľa, alebo, ako sa niekedy hovorí, že ctenie a zbožné vzývanie Márie berie božskému Vykupiteľovi nejakú česť alebo dôveru.“

Pius XII., Ad caeli Reginam (AAS 46 (1954) 637: „V týchto a ďalších otázkach týkajúcich sa Presvätej Bohorodičky by sa teológovia a kazatelia mali postarať o to, aby sa vyhli určitým odchýlkam od správnej cesty, aby neboli vtiahnutí do dvoch typov omylov. Aby sa vyhýbali názorom, ktoré nemajú základ a presahujú pravdu v prehnaných slovách, a tiež prílišnej úzkoprsosti pri zvažovaní jedinej, úplne vznešenej, takmer božskej dôstojnosti Matky Božej, o ktorej Anjelský doktor učil, žeby mala byť uznaná „z nekonečného daru, ktorým je Boh“.“

(38) Svätý Pius X., Ad diem illum (Acta, 155–56): „Žiadna úcta nie je Márii príjemnejšia, nie je sladšia ako to, že skutočne poznáme a milujeme Ježiša Krista. Nech ju oslavujú veriaci v chrámoch, nech sú veľkolepé slávnosti, nech sú občianske obrady: všetky tieto veci sú účinnými spôsobmi, ktoré podporujú zbožnosť, ale ak tam nie je vôľa srdca, budeme mať iba formu, ktorá dáva iba zdanie náboženstva, keď to Panna uvidí, použije proti nám Kristovo pokarhanie: „Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko.“ Ozajstná oddanosť Matke Božej musí vychádzať zo srdca… Každý by sa teda mal o tom presvedčiť: ak mu oddanosť Najsvätejšej Panne nezabráni hrešiť alebo ho neinšpiruje k náprave hriešneho života, je to falošná a klamná zbožnosť, ktorá nemá svoje vlastné a prirodzené ovocie… Hoci deti Najsvätejšej Matky by nemali zabúdať na napodobňovanie ktorejkoľvek z jej cností, prajeme si, aby sa veriaci uplatňovali predovšetkým v jej hlavných cnostiach, ktoré sú nervami a kĺbmi kresťanskej múdrosti: viere, nádeji a láske k Bohu a k ľuďom…“

Pius XII., Príhovor pri kanonizácii blahoslaveného Ľudovíta de Montfort (AAS 39 (1947) 413: „Skutočná úcta k tradícii, úcta Cirkvi, zbožnosť, ktorá ukazuje dobré kresťanské a katolícke zmýšľanie, smeruje v podstate k zjednoteniu s Ježišom pod Máriiným vedením.“

Ján XXIII., List kard. Mimmi (AAS 52 (1960) 498): „Tí, ktorí veria v materinskú ochranu Panenskej Matky Božej a chcú sa podieľať na jej víťazstvách, by mali vedieť, že musia byť ozdobení jej cnosťami a materinskými vlastnosťami, aby vynikli ako hodné deti, lebo nabáda svoje deti, aby kráčali v jej vôni. (Pies 1,3).“

Pozri sv. Ambróz, De virginibus, II, c. 2, č. 15; PL 16, 210B: „Mária bola taká, že život toho jedného človeka by mal byť lekciou pre všetkých.“ Svätý Bonaventúra, Sermo I de Purificatione (Opera, IX, 638A): „Je pravda, že slávna Panna dokonale vlastnila všetky cnosti…“

(39) Svätý Augustín, De sancta virginitate, 3; PL 40, 398.

(40) Peter Moghila vo svojom Vyznaní píše: „Všetci pravoslávni sú povinní vzdávať náležitú úctu a poklonu Najsvätejšej Panne, ktorá bola hodná uskutočniť také veľké tajomstvo“ (porov. M. Gordillo, Mariologia Orientalis (Rím 1954) 259); Etiópčania vyznávajú, že „podľa Svätého písma treba ctiť Matku Božiu“ (ibid. 261). Je celkom isté, že na kresťanskom Východe kult Najsvätejšej Panny zďaleka prevyšuje kult ostatných svätých, aj keď sa výraz „hyperdúlia“ nepoužíva.

(41) Lev XIII., Fidentem piumque (Acta XVI, 287); Lev XIII. poslal báseň na Mariánsky kongres v Lurdoch (pozri Documentos marianos, #423):

Virgine favente, fiat unum ovile!
Auspicium felix! Orientis personat oras;
Vox lapsa e caelo, personat occiduas:
Una fides Christi, pastor regat unus ovile,
Dispersas gentes colligat unus amor.
Virgo fave: errantes, ach! lumine mater amico
Respice, et Unigenae iunge benigna tuo.

Ó šťastné znamenie! Hlas z Neba zaznieva na východe i západe. Jedna viera v Krista, jeden Pastier nech riadi stádo. Nech jediná láska zhromaždí rozptýlené národy. Ó, Panna: postaraj sa o tých, ktorí, žiaľ, blúdia. Pozri na nich s materinskou láskou a láskavo ich pripoj k svojmu jedinému Synovi.

Pius XI., Encyklika Ecclesiam Dei (AAS 15 (1923) 581): „Ďalší zväzok zmierenia jednoty s východnými Slovanmi sa nachádza v ich jedinečnej oddanosti a zbožnosti k slávnej panenskej Matke Božej, ktorá ich oddeľuje od mnohých heretikov a zbližuje nás s nimi.“

(42) Pius XI., Encyklika Rerum Ecclesiae (AAS 18 (1926) 83): „Nech sa Mária, presvätá Kráľovná apoštolov, láskavo usmeje a nakloní spoločnému úsiliu, ona, ktorá už na Kalvárii všetkých ľudí zverila svojmu materinskému srdcu nech živí a miluje tých, ktorí nevedia, že boli vykúpení Kristom Ježišom, nie menej ako tých, ktorí sa šťastne tešia z plodov jeho vykúpenia“; Pozri R. Laurentin, „Lettre sur le problème de la maternité de Marie à l’égard des infidèles“, v L’UnionMissionnaire du Clergé de France, 13/4 (október 1953), 148–55.

(43) Lev XIII., Adiutricem populi (Acta, XV, 302 ff); A. Bea, „Erant perseverantes… cum MariaMatre Iesu… in communicatione fractionis panis“ (Atti 1,14; 2,42)“, v Alma Socia Christi, VI/I: „De B. V. Maria et SS Eucharistia“ (Rím 1952), 36–37: „Tieto roky boli pre rodiacu sa Cirkev predovšetkým prvou vzácnou, takmer hmatateľnou skúsenosťou tej materskej starostlivosti a úzkosti Prostrednice a Matky, ktoré sa potom v priebehu storočí stávali stále jasnejšie a ktoré sa budú prejavovať až do konca časov.“ Pozri L’Ausiliatrice nel domma e nelculto, relazioni presentate al Congresso Mariologico Internazionale del 1950 (Turín 1950); L’Immacolata Ausiliatrice, relazioni commemorative dell’anno mariano 1954 (Turín 1955).

(44) Pius IX., Ineffabilis Deus (Acta., I/I, 617): „Spočívame v najistejšej nádeji a dôvere, že táto Najsvätejšia Panna… sa prejaví svojou najsilnejšou záštitou, že… všetkým, ktorí sa mýlia, sa ich duchovná slepota rozplynie, a budú sa môcť vrátiť na cestu pravdy a spravodlivosti a tak sa stať jedným stádom a jedným pastierom.“ Pius XII., Munificentissimus Deus (AAS 42 (1950) 769): „Treba dúfať, že všetci veriaci kresťania budú pohnutí k väčšej zbožnosti k nebeskej Matke a že duše všetkých tých, ktorí sa chvália kresťanským menom, budú pohnuté túžbou mať účasť na jednote tajomného tela Ježiša Krista.“

(45) Lev XIII., Fidentem piumque (Acta, XVI, 287): „Keďže rodiaca sa Cirkev bola spravodlivo zjednotená v modlitbe s Máriou ako najušľachtilejšou propagátorkou a ochrankyňou jednoty, je nanajvýš vhodné, aby katolíci konali rovnakým spôsobom aj dnes…; Praktizovanie tejto modlitby by teda malo byť pre hlavný cieľ jednoty stále vrúcnejšie a milšie pre Máriu. V najväčšom spojení s Kristom, zvlášť túži a prahne po tom, aby požehnaní tým istým krstom sa všetci spojili v jednej viere a dokonalej láske ku Kristovi a k sebe navzájom.“; Pius XII., Fulgenscorona (AAS 45 (1953) 590–91): „Aj tých, ktorí sú od nás oddelení starodávnou schizmou a ktorých milujeme otcovským srdcom, pozývame, aby sa spojili s týmito spoločnými modlitbami a prosbami, pretože vieme, že ctia preslávnu Matku Ježiša Krista a oslavujú jej Nepoškvrnené počatie. Nech Panna Mária hľadí na všetkých, ktorí sa chvália kresťanským menom, spojení aspoň putom lásky a ktorí pokorne obracajú svoje oči, srdcia a modlitby k nej modliac sa za svetlo, ktoré prináša svetlo do myslí zhora, a prosiac o jednotu, vďaka ktorej bude konečne jedno stádo a jeden pastier.“

(46) Mansi, Conciliorum amplissima collectio, IV, 1287–88. Pozri Pius XI., Lux veritatis (AAS 23 (1931) 515): „Nech sa vrátia k spoločnému Otcovi, ktorého rozsudok prijali všetci otcovia Efezského koncilu a ktorého jednomyseľne oslavovali ako „Strážcu viery“. Nech sa všetci vrátia k Nám, ktorí k nim chováme úplne otcovskú lásku a ktorí si radi privlastňujeme tie najmilšie slová, v ktorých Cyril dôrazne nabádal Nestória, aby „zachoval pokoj v cirkvách a aby puto lásky a harmónie medzi Božími kňazmi zostalo nezlomiteľné“.“ A odvoláva sa na Mansi, IV, 891, kde možno nájsť slová Cyrila.

Označenie Kristovho námestníka za „strážcu viery“ a komentár o Celestínovej aklamácii sa nachádzajú v Mansi, IV, 1287 (pozri 1288); pozri tiež Schwarz, A. C. O., I, I/III,57, l. 25: „Všetci najctihodnejší biskupi spoločne zvolali: „Toto je správny rozsudok. Celá synoda vzdáva vďaku Celestínovi, novému Pavlovi, Cyrilovi, novému Pavlovi, Celestínovi, strážcovi viery, Celestínovi, ktorý je v súlade so synodou. Jeden Celestín, jeden Cyril, jedna viera celého sveta.“

***

Pozn. redakcie: Uvedený text je prekladom anglickej verzie tejto konštitúcie a hoci bol urobený s dôrazom na čo najvernejšiu reprodukciu, neprešiel cirkevným schválením a môže obsahovať preto nezamýšľané nepresnosti. Redakcia vďačne prijme korekcie a pripomienky. Pre potreby detailnejšieho štúdia je potrebné prihliadnuť k latinskému originálu.

Pre portál Christianitas.sk preložil J. Duháček

PDF (formát pre tlač)