Vylučuje sa konzervativizmus s poéziou?

Redakcia
21. mája 2019   Cirkev   Konzervativizmus

Kvalita poézie sa zaiste neodvíja od náboženského, filozofického či politického postoja. Poznáme dostatočné množstvo veršov hlúpych, naivných a trápnych, ktoré stvorili ľudia zaiste hlboko a pravoverne veriaci, filozoficky podkutí a politicky dostatočne zorientovaní. A naopak: množstvo básnikov obdarených talentom pestovalo život a myslenie krajne odpudivé a nízke. O to radostnejšie je potom vidieť básnika, ktorý v sebe spája všetky tri horeuvedené predpoklady a dopĺňa ich kvalitnými veršami. Táto kombinácia vôbec nie je taká zriedkavá, ako by sa mohlo zdať.

Aj keď sa medzi literárnym ľudom tradujú všetky predsudky revolúcie a romantizmu, ktoré nám sugerujú, že básnik má byť vzbúrenec, prométheovský a titánsky; emotívny anarchista a ešte navyše rokmi overený a osvedčený smilník, tak skutočnosťou je, že v dejinách poézie sú tie kvalitnejšie posty vyhradené ľuďom s náboženským a konzervatívnym názorom. Vergílius a Iuvenalis v starom Ríme sú toho dobrým príkladom, stredovek nám dal Danteho, Cheucera, Chrétiena de Troyes, Wolframa z Eschenbachu. Súčasná literárna veda napr. už potvrdila to, čo sa predtým len tušilo a čo si pokrokári nechceli radšej ani domýšľať, že Shakespeare bol katolíkom; Lope de Vega a Calderon de la Barca, Piere Corneille a Jean Racine, Nicolas Boileau a Alexander Pope, či John Dryden, celá táto plejáda géniov až do konca 18. storočia, to všetko boli hlboko veriaci ľudia, oddaní svojmu kráľovi a vlasti. Móda romantického kverulanta a rozvracača prišla až so začiatkom 19. storočia.

Ale aj v posledných dvoch storočiach, sa väčšina básnikov prejavovala skôr v tých konzervatívnejších polohách, ako v revolučných. Osud André de Chéniera, najväčšieho francúzskeho  básnika 18. storočia, ktorého Francúzska revolúcia poslala na gilotínu, zrejme dostatočne zapôsobil na revolučné nadšenie nejedného poetu. Nedostatok textov o nepokrokových názoroch básnikov skôr svedčí o všadeprítomnej kontrole liberálnych a ľavicových ideológov, ktorí podobné správy, ohrozujúce ich obraz o pokrokovom umení, odpratávajú do kútov, ktoré nikto nezametá. Realita je však iná.

Počnúc Goethem, Grillparzerom, Lamartinom či Baudelairom, cez lorda Tennysona, Hermana Melvilla, Théodore de Banvilla, Williama Wordswortha, Coventry Patmora, Francisa Thompsona, Tjutčeva, Karamzina, Alexeja Tolstého až po Alfreda de Vignyho, Thomasa Coleridga, Villiersa de Lisle-Adama a množstva ďalších, menej známych autorov, všetci vykazujú veľmi podobné znaky konzervativizmu a znechutenia pokrokom a revolúciou.

V slovenskej poézii môžeme pozorovať podobný jav. Hugolín Gavlovič, Jozef Ignác Bajza, Ján Hollý, Jonáš Záborský, Svetozár Hurban – Vajanský, Pavol Országh Hviezdoslav, to všetko boli autori konzervatívni aj v svojich časoch, nieto ešte v dnešných. Dnes by boli extrémistami. O záplave medzivojnových katolíckych básnikov ani nehovoriac.

Najväčší svetoví básnici 20. storočia na tom nie sú inak. Môžeme ich síce deliť na reakcionárov kresťanských a novopohanských, ale ich konzervativizmus je evidentný. K tým kresťanským môžeme zarátať: Paula Claudela, T. S. Eliota, Charlesa Péguyho, Francis Jammesa, Roy Campbella, Huga von Hoffmannstahla a množstvo ďalších, k tým novopohanským zase: Paula Valéryho, Ezru Pounda, Drieu La Rochella, Maurice Barrésa, Gottfrieda Benna, Stephana Georgeho, Nikolaja Gumiljova a ďalších.

Konzervatívci teda nie sú tupí a nevzdelaní zadubenci, neschopní tvorivosti. Skôr naopak. Ich služba Rádu a Tradícii im umožňuje participovať na celom kultúrnom dedičstve skutočnej európskej kultúry. Na rozdiel od vyznávačov pokroku, liberalizmu a sekularizmu, ktorí dokážu len deštruovať a ktorých súčasné umenie, vrátane poézie, je zvrátenou, odpornou a ohavnou modlou, o akej píše aj Paul Claudel v nasledujúcej básni.

Magnificat

(úryvky z básne)

Paul Claudel

(Claudela môžeme považovať za typického predstaviteľa francúzskeho literárneho konzervatívneho katolicizmu. Je to autentický konzervativizmus, založený na kresťanskej metafyzike, na pravovernosti a katolíckej Viere. Claudel študoval právo a politické vedy, sám pracoval vo francúzskych diplomatických službách, takže o politike bol dobre informovaný. Jeho postoje svedčia o konzervatívnom zmýšľaní. Habsburské impérium oslavoval ako „majstrovsky vykonané dielo“, víťazstvo Ferdinanda II. a katolíkov v bitke na Bielej Hore oslávil v hre Saténová črievička. Odmietal liberalizmus a pokrokársky modernizmus. Počas svojej diplomatickej služby v Prahe si vytvoril pozitívny vzťah k Strednej Európe a k jej barokovej a katolíckej tradícii.

V úryvku z jeho básne Magnificat môžeme pozorovať autentickú netoleranciu svedka Pravdy, skutočný v metafyzike ukotvený konzervativizmus, ktorý si je vedomý objektívnosti Pravdy. Nie je to konzervativizmus operujúci len udržaním základných prirodzených daností ako sú rodina, štát, náboženstvo. Je to konzervativizmus, ktorý vie „aká“ rodina, „aký“ štát a „ aké“ náboženstvo sú správne a Cirkvou odporúčané. V básni sú demaskované sekulárne humanistické božstvá – Sloboda, Pokrok, Ľudstvo ako ohavné pohanské modly. Ako ďaleko sú dnes kresťanskí liberáli, so svojou adoráciou slobody a ľudských práv, od tohto autenticky kresťanského postoja, ktorý neuznáva iného Boha ako Boha Pravého Trojjediného, Otca i Syna i Ducha Svätého. Rovnako ideologické modly „nového veku“ Voltaire, Rennan, Michelet, Hugo a ich „osvietení“ nasledovníci, sú nazvaní „hnilobou a jedom“; ich duše zaradené k „mrcinám psov“.

„Tvrdá je to reč, ktože to môže počúvať?“ Tak okomentovali mnohí učeníci reč Pána Ježiša Krista a odišli od neho.  )

Dobrorečím Ti, Bože môj, že si ma zbavil modiel

a že mi seba dávaš ctiť,

nie Osirisa s Isidou,

nie Spravodlivosť, Pokrok, Pravdu,

nie Ľudstvo, Božstvo, Umenie,

nie Krásotu a Prírodu s jej zákonmi.

Marivá sú to, číre nič a nedal si im jestvovať,

nežije Prázdno pozostalé po tebe.

Vydlabáva si divoch čln a z dosky nazvyš zbúcha Apolóna

a všetci naši motaji z nadbytku svojich adjektív robia si duté obludy,

neskutočné ako Moloch, deťožravé a škaredé, ukrutnejšie než Moloch.

Dunia a hlasu nepočuť; meno majú, a je to nič a nikto.

Nečistý duch je doma v nich: on naplňuje pustiny a všetky prázdne veci.

Z kníh si ma, Pane, vymanil; vytrhol si ma Ideám a Idolom a žrecom ich,

nenechávajúc Izraela otročiť v jarme Zopsutých.

Viem, nie si bohom umrlých, si Bohom živých ľudí!

Nebudem teda uctievať preludy, bábky, Dianu, Slobodu, svätú Povinnosť,

Ani nie vola Ápisa, „géniov“ vašich, „hrdinov“, velikánov a nadľudí –

– hnusia sa mi, sú znetvorení načisto. …

+++

Na nebi viery sa tak kresťanovi jagajú svätci, jeho živí bratia.

Nechcel si Pane, olovo a neslúži ti kameň ani práchno,

nikto sa nikdy nepreslávi sledujúc toho, ktorý zvolal:

„Non serviam!“

Nie smrť je víťazom nad životom, život je víťaz nad ňou 

a márne sa smrť bráni!

Zrútil si, Pane, modly,

Mocných si zhodil z prestolu a za sluhov si chcel

jedine blkot horiaceho ohňa! …

+++

Do srdca si mi vštepil odpor k smrti a so smrťou sa moja duša nezmieri.

Učenci, žráči, novicmajstri pekla, zacvičujúci dorast do Ničoty,

brahmani, bonzovia, myslitelia a tvoje štáby, Egypt,

tvoje štáby

a metódy a dôkazy a vedeckosť,

nič ste mi, ničím nie ste mi, hnusná je vaša noc,

a ja som živý, ja ruky dvíham zúfalo, dvíham ich blúzniac v záchvate

divokej hluchej nádeje.

Ktokoľvek v Boha neverí, ten ani v Bytie, a kto už Bytie nenávidí,

ten i svoj život. …

+++

Dobrorečím ti, Bože môj, že si ma zbavil mňa

a neznávidel si mi to, čo som,

ani tú celu so zatratenými, ktorú si zjavil Tereze,

a že mi radosť svätá vôľa Tvoja,

nijaké zemské imanie, len prikázania Tvoje.

Nie ten je šťastný, kto si robí čo chce, ale ten,

koho Ty máš v tulci ako šíp! …

Dobrorečím Ti, Bože môj, nezveril si ma na

samého seba,

nie, vzal si si ma za nástroj a tomu slúžim, čo je zámer Tvoj. …

+++

Zmráka sa, Pane; ostaň, neopusť ma.

Nezatracuj ma s voltairiánikmi, neodvrhuj ma s rennaníkmi, s micheletíkmi a hugolíkmi, nehub ma, nepridávaj ma k bridu!

Ich dušička je s mrcinami psov, ich knihy v preši hnojiska.

Poskapínali a ich meno,

aj po smrti je hniloba a jed.

Tak si Ty pyšných rozprášil a nemôžu byť vovedne a nevedia nič pochopiť,

len rozbíjať a ničiť a jedno lepiť na druhé.Preklad: Karol Strmeň, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1968, krátené

PDF (formát pre tlač)