Holandský katechizmus ako synodálne kráčanie do celoštátnej apostázy

Radomír Tomeček
29. februára 2024   Cirkev História

Holandsko je nížinatá krajina, z ktorej viac ako jedna tretina leží pod hladinou mora. Pobrežné hrádze chránia jej územie, rozlohou podobné Slovensku, pred zaplavením. Symbolom Holandska sú aj veterné mlyny. Pochopenie pôsobenia vody a vetra ako prírodných síl, nevyhnutné pre ochranu života človeka, stálo ľudstvo veľa námahy, tragických omylov a obetí.

Podobne to platí aj pre duchovný život. Pán Ježiš Kristus a Jeho Cirkev predstavujú nemenný a jediný možný postup pre stavbu „pobrežnej hrádze“, chrániacej hriešneho človeka pred ničivým vlnobitím temných síl. Pobrežné hrádze akýchkoľvek ďalších „duchovných staviteľov“ neobstoja, a budú zmietnuté vlnami, spolu so všetkými, ktorí sa na nich spoliehajú.

Spasiteľ povedal: „Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“ (Lk 11,23)

Záhadné miznutie holandských katolíkov

Zo štatistických údajov vyplýva, že Holandsko zaznamenalo priam apokalyptický pokles počtu katolíkov. Pokiaľ v 60. rokoch 20. storočia holandskí katolíci predstavovali 40 % populácie, v roku 2021 ich bolo 18 %. Nehovoriac o tom, že mnohí z týchto katolíkov nenavštevujú pravidelne nedeľné bohoslužby.

Pôsobí neuveriteľne, že Holandsko malo v roku 1950 najvyšší počet katolíckych kňazov a rehoľníkov v pomere k počtu katolíckych veriacich zo všetkých európskych štátov. Súčasne malo vysokú mieru účasti katolíkov na nedeľných bohoslužbách a posielalo do sveta veľké množstvo kňazov na misie.

Dries van Agt, bývalý holandský premiér, kresťansko-demokratický politik (!), a jeho manželka, Eugenia van Agtová-Krekelbergová, zomreli spoločne pri eutanázii, obaja vo veku 93 rokov (!). Došlo k nej v holandskom meste Nijmegen, dňa 5. februára 2024. Aj toto je strašidelný obraz súčasného Holandska.

Likvidácia katolíckeho života v Holandsku počas posledných desaťročí, bez jediného výstrelu pozemského nepriateľského vojska, je tragédia, ktorá má svoj zmysel. Ten spočíva v draho zaplatenom poznaní reality revolúcie vo vnútri Cirkvi. Výsledkom tohto revolučného procesu je množstvo duší, zvedených z úzkej cesty k večnej spáse, na širokú cestu, vedúcu k večným pekelným mukám (Mt 7,13).

Čo spôsobilo narušenie a pretrhnutie pobrežnej hrádze holandského katolicizmu a zaplavenie Holandska morom všeobecnej apostázy? Aký odkaz a varovanie vyplýva z toho pre Slovensko, pre jeho Cirkev a veriacich?

Progresívny holandský kardinál a koncilové zemetrasenie

Bernard Jan Alfrink (1900 – 1987) bol holandským arcibiskupom v Utrechte. Pápež Ján XXIII. ho vymenoval za kardinála v roku 1960. Patril k rozhodujúcim postavám progresivizmu v Cirkvi. Možno poukázať aspoň na niektoré skutočnosti, najmä so zreteľom na II. vatikánsky koncil (1962 – 1965), ktorý významne zasiahol do života katolíkov.

Kardinál Alfrink sa stal členom Prípravnej komisie a Predsedníctva koncilu. Revolučnou zmenou a „demokratickým zvratom“, týkajúcim sa prípravy koncilu, bolo predkladanie vlastných požiadaviek zo strany predstaviteľov Cirkvi a určených inštitúcií, ktoré by mali byť diskutované na koncile. Vatikán zaslal list dotknutým adresátom v tejto veci už v roku 1959. Progresívny prístup B. J. Alfrinka, vtedy ešte arcibiskupa, prejavil sa už v jeho zaslaných požiadavkách, v ktorých boli protirímske tendencie.

Ďalším varovaním pred revolučným výbuchom, zatiaľ len v holandskej cirkvi, bol Pastiersky list holandského episkopátu, vydaný na Vianoce v roku 1960, a venovaný „zmyslu koncilu“. Predmetný Pastiersky list konštatoval:

„Predčasné skončenie I. vatikánskeho koncilu vytvorilo dojem, že izolovaná definícia pápežskej neomylnosti je kompletná celá pravda. V skutočnosti však táto osobná neomylnosť je súčasťou oficiálnej neomylnosti svetového episkopátu, ktorá stojí zasa na neomylnosti celého spoločenstva.“

Nová teológia episkopalizmu sformovala sa pod vplyvom biblicko-liturgického hnutia a ekumenického hnutia v strednej Európe v rokoch 1948 až 1958. Pojem episkopalizmus označuje hnutie zamerané na zvýšenie moci biskupov a nezávislosť biskupov na úkor pápežskej moci, existujúce už v 17. storočí. Hnutie bolo inšpirované konciliarizmom, ktorý nadradzoval koncil nad pápeža.

Kardinál Alfrink vystúpil na koncile v mene holandských biskupov a zdôraznil, že ak kolegialita je božského práva, potom kolégium biskupov je nadradené Rímskej kúrii a Rímska kúria nemá právo stavať sa medzi pápeža a biskupov. Žiadal stanoviť centrálny orgán Cirkvi, pozostávajúci z biskupov zo všetkých častí sveta, ktorý by predstavoval „znak kolegiálnej vlády, ( … ), a zároveň nástroj, ktorým by sa takáto kolegiálna vláda Cirkvi mohla uviesť do praxe určitým spôsobom“.

Kardinál Alfrink sa zapísal do dejín koncilu aj správaním, ktoré potešilo celý progresivistický svet. Ako predsedajúci zasadania pri diskusii o svätej omši zazvonil zvončekom a dal pokyn na vypnutie mikrofónu Alfredovi Ottavianimu (1890 – 1979), talianskemu kardinálovi, ktorý kritizoval návrhy na zmenu obradu svätej omše. Kardinál Ottaviani, bol sekretárom Kongregácie Svätého ofícia, ktorá bola známa ako „La Suprema“, teda „Najvyššia“ – pre svoju prominentnú úlohu pri obrane integrity a čistoty viery.

Dôvodom vypnutia mikrofónu bolo prekročenie 10 minút stanovených pre trvanie prejavu. Pre prefekta najvýznamnejšej kongregácie to bolo nečakané poníženie pred celým koncilovým zhromaždením. Časť prítomných koncilových otcov vyjadrila potešenie z tejto situácie potleskom. Rozšírenie vnímania koncilu len ako parlamentu je ďalším dôsledkom pôsobenia revolučných síl. Napríklad Hélder Pessoa Câmara (1909 – 1999), brazílsky biskup, progresivistický priaznivec plánu protestantizácie Cirkvi, videl v tomto potlesku prejav „ducha koncilu“.

Kardinál Alfrink mal pokrokársky prístup aj k Panne Márii.Na koncile žiadal v príslušnom koncilovom dokumente odstrániť slovo „Mária Prostrednica“ ako „nejednoznačné a nebezpečné“. Bol v tejto veci hovorcom 124 biskupov Latinskej Ameriky, Afriky, Beneluxu, Nemecka, Talianska a ďalších štátov.

Výbušný potenciál kolegiality v katolíckej pobrežnej hrádzi

Pojem kolegialita, ktorý presadzoval kardinál Alfrink a ďalší konciloví progresivisti, má zásadný význam v príbehu holandskej katolíckej katastrofy.

V zmysle katolíckej náuky o Petrovom primáte, rímsky pápež v Cirkvi môže konať bez toho, aby ho niekto obmedzoval. Toto vylučuje možnosť „kolegiality“ alebo „demokracie“, podľa ktorej kolégium biskupov s pápežom, alebo bez pápeža, mohlo by mať nejakú autoritu, ktorá by bola nezávislá od pápežskej autority.

Moc jurisdikcie v Cirkvi prislúcha božským právom (iure divino) pápežovi a biskupom. Plná moc jurisdikcie však prislúcha len pápežovi, na ktorom je celá cirkevná stavba postavená. Rímsky pápež je najvyššou autoritou nad celou Cirkvou, a je jej najvyšším zákonodarcom, mocou svojho primátu univerzálnej vlády.

Progresivisti na koncile tvrdili, že Ježiš Kristus nezveril vládu Cirkvi len Petrovi, ale aj všetkým „Dvanástim“, tzn. apoštolskému zboru, ktorého súčasťou bol Peter ako hlava. Hoci I. vatikánsky koncil (1869 – 1870) potvrdil primát rímskeho pápeža, II. vatikánsky koncil mal podľa nich uznať existenciu biskupského kolégia, ako dediča apoštolského zboru.

Hlasovanie o kolegialite biskupov, zo dňa 29. a 30. októbra 1963, na záver 48. Generálnej kongregácie, bolo vrcholom druhého zasadacieho obdobia koncilu. Hlasovalo sa o texte, ktorý nebol definitívny, a pápež Pavol VI. neratifikoval predmetné hlasovanie, a súčasne toto hlasovanie nemohlo rozhodnúť definitívne o veci.

Avšak progresivisti dosiahli dvojtretinovú väčšinu pri hlasovaní o otázke, že zvrchovaná a plná moc nad univerzálnou Cirkvou patrí biskupskému kolégiu skrze božské právo. Noviny oznamovali v celom svete, že vo vedení Cirkvi sa otvára nová kapitola. Vzniklo presvedčenie, že Cirkev chce svoju monarchistickú právnu štruktúru nahradiť demokratickou právnou štruktúrou, vedenou nie pápežom, ale spoločenstvom biskupov.

Význam Rímskej kúrie bol následne obmedzený aj stanovením novej Synody biskupov a rozvinutím pôsobenia konferencií biskupov. Pápež Pavol VI. považoval konferencie biskupov za výraz kolegiality v riadení Cirkvi. Konferencie biskupov prevzali rozsiahle kompetencie aj v liturgickej oblasti, čo prispelo k vzniku „premenlivého rítu“ po zavedení pokoncilovej liturgickej reformy.

Holandský katechizmus ako pokoncilový náboženský bestseller

Nový katechizmus (De Nieuwe Katechismus, geloofsverkondiging voor volwassenen, v preklade Nový katechizmus, hlásanie viery pre dospelých) bol vytvorený v mene Holandskej konferencie biskupov a zverejnený v októbri roku 1966.

Časopis Time, založený v Spojených štátoch amerických, v New Yorku v roku 1923, predstavuje jeden z najznámejších časopisov na svete. Vo svojom vydaní z 1. decembra 1967, Súbor: 90, Číslo: 22, v článku Rímski katolíci: Katechizmus v holandčine, poukazuje na kontroverznosť Holandského katechizmu, a uvádza:

„Niektorí rímskokatolícki preláti spravili všetko čo mohli, aby zamedzili šíreniu Holandského katechizmu v USA, teda živého, nedogmatického súhrnu doktrín, ktorý odráža najnovšie radikálne názory teológov a znalcov Písma. ( … ). James Francis Mclntyre, kardinál z Los Angeles, ho zakázal v cirkevnom kníhkupectve vo svojej arcidiecéze. Odmietli ho vystaviť aj obchody prevádzkované Dcérami svätého Pavla v meste Boston.“

Časopis Time pokračuje a zdôrazňuje výbušnú popularitu tohto katechizmu:

„Holandský katechizmus sa napriek tomu stal jedným z náboženských bestsellerov roka. Herder & Herder, vydavateľ amerického vydania, uvádza, že jeho prvá tlač, v náklade 75 000 kópií, bola vypredaná za 3 týždne. Hoci Národná konferencia katolíckych biskupov rozhodla tento mesiac, že predmetný katechizmus by sa nemal používať na cirkevných školách, niektoré katolícke vysoké školy nariadili jeho používanie pre svoje náboženské kurzy. To, čo bolo napísané pre Holanďanov, je zrejme určené na to, aby poučilo svet. V Holandsku, kde sa predalo doteraz viac ako 400 000 výtlačkov tohto katechizmu, jeho vydavatelia uvádzajú, že desať nových prekladov pôjde do tlače v roku 1968.“

Holandský katechizmus bol vydaný napríklad aj v českom preklade, pod názvom Zvěstování víry. Holandský katechismus. Kniha vyšla v ekumenickom nakladateľstve a vydavateľstve Síť, v Prahe v roku 1998. Bol to prvý pokoncilový katechizmus.

Holandský katechizmus ako šíriteľ bludov

Holandský katechizmus obsahoval veľmi pochybné vyjadrenia o úlohe Cirkvi a pápeža, o Panne Márii, Eucharistii, vykúpení, hriechu, teda takmer o všetkých podstatných skutočnostiach katolíckej viery.

Približne 25 holandských katolíkov, kňazov a laikov adresovalo pápežovi Pavlovi VI. list, v ktorom uviedli najmenej 7 podstatných doktrinálnych chýb v Holandskom katechizme a žiadali ho, aby zasiahol. Niektorí americkí biskupi protestovali proti tomuto katechizmu vo Vatikáne.

Následne bola vymenovaná Komisia 3 rímskych teológov (Edouard Dhanis, Jan Visser a Benedikt Lemeer), ktorí sa stretli s 3 teológmi, zodpovednými za obsah Holandského katechizmu (Edward Schillebeeckx, Piet Schoonenberg, W. Bless). Stretnutie sa konalo v Taliansku v meste Gazzada, v dňoch 8. až 10. apríla 1967. Rokovanie neprinieslo výsledok.

Pápež Pavol VI. zriadil Komisiu kardinálov (Charles Journet, Joseph Frings, Joseph-Charles Lefebvre, Ermenegildo Florit, Michael Browne a Lorenz Jäger, pod koordináciou Pietra Palazziniho), ktorá zistila ďalšie vážne nedostatky Holandského katechizmu. Títo kardináli navrhli niekoľko veľkých dodatkov a opráv Holandského katechizmu.

Komisia kardinálov konštatovala vo svojej Správe zo dňa 15. októbra 1968, že Holandský katechizmus obsahuje 10 hlavných nedostatkov, ktoré možno stručne zhrnúť nasledovne:

1. Neprítomnosť náuky o Božom stvorení anjelov a ľudských duší.

2. Podsúvanie myšlienky, že dedičný hriech neprešiel na ľudský rod z prarodičov, ale že ľudia ho spáchali v dôsledku života v ľudskej spoločnosti.

3. Neprítomnosť náuky o panenstve Panny Márie.

4. Vykúpenie ľudstva nie je chápané ako výlučný plod obety Pána Ježiša Krista.

5. Svätá omša je chápaná ako spoločná hostina, nie je vyjadrený význam obety Pána Ježiša Krista, prinášanej prostredníctvom celebrujúceho.

6. Neprítomnosť vyjadrenia o skutočnej prítomnosti Pána Ježiša Krista, Jeho Tela a Jeho Krvi na oltári, a absencia vyjadrenia skutočnosti premenenia.

7. Neprítomnosť náuky o neomylnosti Cirkvi, ktorá je zdanlivo nahradená schopnosťou konceptuálneho ľudského myslenia.

8. Absolútne zmiešanie všeobecného kňazstva a služobného kňazstva. Poslanie biskupov je chápané len ako poverenie, ktoré bolo biskupom zverené „Božím ľudom“. Učiteľský úrad biskupov je chápaný ako predkladanie toho, v čo verí „spoločenstvo veriacich“. Autorita Svätého Otca, ktorou riadi Cirkev, nie je prezentovaná ako plná moc vládnutia, alebo ako najvyššia a univerzálna moc.

9. Nedostatočné formulácie v oblasti dogmatickej teológie, najmä Svätej Trojice, účinnosti sviatostí, definície zázraku a osudu ľudských duší bezprostredne po smrti.

10. Problematické vyjadrenia v oblasti morálnej teológie, nejasnosť vo výklade mravných zákonov, dvojznačnosť vyjadrení v oblasti manželskej morálky.

Kardinál Alfrink dal svoje Imprimatur Holandskému katechizmu, teda súhlas pre jeho tlač a šírenie. Získal súhlas od pápeža Pavla VI., aby zmienené dodatky a opravy boli publikované samostatne, a teda aby neboli uvedené v texte samotnej knihy.

Pápež Pavol VI. v tejto veci v ďalšom období už nezasahoval. Jeho rozhodnutie sa stalo osudným pre Holandsko, z ktorého postupne zmizli všetky predchádzajúce katechizmy. Pravá katolícka náuka sa prestala poskytovať.

Holandský teologický progresivizmus ako heretické vlnobitie

Edward Schillebeeckx (1914 – 2009), belgický dominikán, profesor teológie na Katolíckej univerzite v Nijmegene v Holandsku (v súčasnosti Radboudova univerzita), bol teologickým poradcom kardinála Alfrinka. Patril k významným progresívnym teológom a mal veľký vplyv na holandský episkopát. Patril k zakladateľom časopisu Concilium, ktorý vznikol v roku 1965.

Teologickým učiteľom E. Schillebeeckxa bol Marie-Dominique Chenu (1895 – 1990), francúzsky dominikán, profesor pôsobiaci v belgickom dominikánskom kláštore Le Saulchoir. Je autorom eseje Une école de théologie, Le Saulchoir, z roku 1937, ktorá kritizovala antimodernistickú teológiu. Sväté ofícium svojím dekrétom, zo dňa 4. februára 1942, dalo predmetné dielo na Index zakázaných kníh.

Piet Schoonenberg (1911 – 1999), holandský profesor teológie, jezuita a kňaz spojený s hnutím Nouvelle théologie (Nová teológia), významne prispel k vzniku Holandského katechizmu. Pôsobil na Katolíckej univerzite v Nijmegene.

Walter Goddijn (1921 – 2007), holandský františkánsky kňaz a sociológ, vo svojich knihách šíril revolučné, modernistické a liberálne myšlienky. Doktorát získal dizertačnou prácou o sociologických vzťahoch medzi katolíkmi a protestantmi v Holandsku, v Nijmegene v roku 1957.

Vyšší katechetický inštitút v Nijmegene, jezuitská inštitúcia spojená s Teologickou fakultou v Maastrichte, na juhu Holandska, bola miestom, kde vznikal Holandský katechizmus.

V súvislosti s II. vatikánskym koncilom možno uviesť, že Johannes Willebrands (1909 – 2006), holandský biskup, neskôr kardinál, bol sekretárom a neskôr predsedom Sekretariátu pre jednotu kresťanov.

Biskup Willebrands obhajoval na jednej tlačovej konferencii prítomnosť pozorovateľov „Ruskej pravoslávnej cirkvi“ na koncile, ktorí podľa neho „prejavovali úprimne nábožného a ekumenického ducha“, a vyslovil poľutovanie nad vyhlásením ukrajinských biskupov.

Títo ukrajinskí biskupi vo svojom vyhlásení, zo dňa 23. novembra 1962, poukazovali kriticky na prenasledovanie katolíckych biskupov východného obradu zo strany sovietskej moci, ktorá mala pod svojím vplyvom aj Moskovský patriarchát.

Výbuch kolegiality v holandskej katolíckej pobrežnej hrádzi

Holandská konferencia biskupov poverila W. Goddijna založením vedeckého úradu pre poradenstvo biskupom a provinciálom rádov a kongregácií počas II. vatikánskeho koncilu. Tento úrad bol založený v roku 1963 a existoval po roku 1965 pod názvom Pastoračný inštitút holandskej cirkevnej provincie, skrátene „PINK“. Súčasne pôsobil aj ako sekretariát Pastoračnej rady holandskej cirkevnej provincie.

W. Goddijn bol riaditeľom PINK až do roku 1972. PINK predložil radikálne návrhy zmien v katolíckom živote, napríklad zrušenie kňazského celibátu, zavedenie rozvodov a vysviacky žien.

Holandská pastoračná rada,orgán pôsobiaci v rokoch 1966 až 1970 v Holandsku, v meste Noordwijkerhout, na pobreží Severného mora, bola zložená z biskupov, kňazov a veriacich. W. Goddijn bol generálny tajomníkom zhromaždenia. Najdôležitejšou témou rokovaní zhromaždenia sa stalo zrušenie kňazského celibátu.

Jan van der Ploeg (1909 – 2004), holandský profesor z Katolíckej univerzity v Nijmegene, uvádza, že biskupi sa zúčastnili tohto zhromaždenia ako obyčajní členovia Božieho ľudu (!). W. Goddijn v záujme vytvorenia zdania nestrannosti pozval aj niekoľko konzervatívnych kňazov a laikov. Avšak na záverečné zhromaždenie konzervatívci neboli pozvaní. Angelo Felici (1919 – 2007), apoštolský pronuncius v Holandsku, sa ho odmietol zúčastniť kvôli hlasovaniu o zrušení kňazského celibátu a opustil rokovaciu miestnosť. Návrh na zrušenie kňazského celibátu získal viac ako 95 % hlasov.

Kardinál Alfrink patril k 9 biskupom, ktorí ako členovia Rady hlasovali za tzv. Deklaráciu nezávislosti, v ktorej holandskí veriaci boli vyzvaní, aby odmietli náuku pápeža Pavla VI., vyjadrenú v encyklike Humanae vitae, zo dňa 25. júla 1968.

Rada podporila Nový holandský katechizmus, pričom biskupi sa zdržali hlasovania. Súčasne odmietla zmeny navrhované Rímom, a žiadala, aby Cirkev bola otvorená novým radikálnym prístupom v morálnych témach (predmanželské vzťahy, homosexuálne zväzky, eutanázia, potraty).

Dokumenty Rady, plné heterodoxných myšlienok, boli zverejnené bez akejkoľvek cenzúry. Existencia Holandského katechizmu a heretické posolstvá z Rady neboli zo strany Svätej Stolice odsúdené v potrebnej miere.

Zaplavenie holandských katolíkov a poučenie o výbušnej zmesi

Joannes Baptist Matthijs Gijsen (1932 – 2013), holandský biskup, poukazoval na rozvrat Cirkvi v Holandsku, v období po poslednom koncile, slovami:

„Neprekvapuje, že toto všetko zmenilo samotný život Cirkvi takmer ako revolúcia: účasť na bohoslužbách rapídne poklesla, spoveď začala byť považovaná za zbytočnú a bola nahradená spoločnými „kajúcimi pobožnosťami“; nábožnosť stratila svoju hĺbku a vyhasínala postupne; hodnota katolíckeho dedičstva bola ignorovaná. Pozvoľna sa šírila myšlienka, že katolícka Cirkev by sa mala spojiť s ďalšími kresťanskými cirkvami, a vytvoriť s nimi nejakú všeobecnú cirkev; rôzne iniciatívy rozvíjali sa v tomto duchu a pod heslom napomáhania ekumenizmu.“

Aké poučenie vyplýva z holandskej pokoncilovej katolíckej tragédie? Ako vznikla výbušná zmes spôsobilá zlikvidovať katolícku vieru v celej krajine?

1. Holandský katechizmus vznikol bezprostredne po skončení II. vatikánskeho koncilu. Tento koncil a jeho všeobecné posolstvo otvorenia sa Cirkvi súčasnému svetu (aggiornamento), musel byť rozhodujúcim impulzom.

2. Konciloví progresivisti presadzovali princíp kolegiality a biskupské kolégium považovali za zvrchovaného nositeľa moci nad Cirkvou. Toto koncilové posolstvo bolo šírené médiami do celého sveta. Vznikla všeobecná predstava, že demokracia nahradí monarchiu aj v Cirkvi. Postavenie pápeža a vôbec každého nositeľa autoritatívnej moci v Cirkvi bolo oslabené. Pápež akoby už nestál nad koncilom, ale kráčal vedľa neho.

3. Všeobecná akceptácia kolegiality v Cirkvi mala priamy vplyv na rozšírenie pôsobnosti konferencií biskupov. Škodlivým dôsledkom tejto tendencie bol vznik Holandského katechizmu, ale súčasne aj mnohých ďalších prejavov likvidujúcich katolícku vieru. Možno poukázať napríklad na nedovolené podávanie Eucharistie na ruku a pod., čo by nebolo možné bez podpory zo strany príslušnej konferencie biskupov. Aj to je tragickým dôsledkom aplikácie kolegiality.

4. Spojením aggiornamenta a kolegiality vznikla prirodzená požiadavka, aby duchovní pastieri otvorili svoje „dvere kolegiality“ aj pre laikov, a boli vnímaví na aktuálne dobové túžby „Božieho ľudu“. Koncilový dokument Lumen Gentium, zo dňa 21. novembra 1964, vyzýva:

„Duchovní pastieri nech zas uznávajú a napomáhajú dôstojnosti a zodpovednosti laikov v Cirkvi, nech ochotne používajú ich rozumné rady, nech im s dôverou zverujú úlohy v službách Cirkvi a nech im ponechajú slobodné pole činnosti, ba nech ich povzbudzujú, aby sa dali do práce z vlastnej iniciatívy. Nech pozorne a s otcovskou láskou v Kristovi posudzujú podujatia, plány a túžby, ktoré im laici predkladajú.“ (Bod 37)

Autoritatívna moc pápeža a biskupa, zverená jednotlivým osobám z Božej moci, bola odovzdaná v značnej miere kolektívnym orgánom, s právom rozhodovať na základe hlasovania. Aj postavenie farára a kňaza výrazne oslabili rôzne „demokratické orgány“, laické komisie a rady, ktoré modernému pastierovi diktujú, aká je aktuálna predstava „Božieho ľudu“, ktorá sa pre neho stala novým prikázaním.

Demokracia v zmysle vlády ľudu, ktorý považuje sa za pôvodcu moci, spolu s aggiornamentom a kolegialitou, vytvorili v Holandsku výbušnú zmes. Zámerné „splývanie“ holandských biskupov s „Božím ľudom“, na Holandskej pastoračnej rade hneď po skončení koncilu, je veľkým varovaním pre Cirkev.

Mnohí súčasní predstavitelia Cirkvi konajú v rovnakom duchu aj na súčasnej, tzv. „Synode o synodalite“. Toto spoločné kráčanie a spoločné načúvanie „za okrúhlym stolom“ viedlo k holandskej katastrofe. Nemenná pravda o ceste k večnej spáse nemôže vzniknúť alebo šíriť sa hlasovaním cirkevných pastierov a laikov v demokratickej synodálnej krčme. Tam môže byť len znetvorená.

Skutočný katolícky pastier, v každom stupni hierarchie a v každej dobe, musí viesť tento ľud a nie sa ho pýtať na cestu.

„Povedal im aj podobenstvo: „Môže viesť slepý slepého? Nepadnú obaja do jamy?“ (Lk 6,39)

PDF (formát pre tlač)