28. október by nemal byť dňom osláv, ale dňom národného smútku

Matej Gavlák
30. októbra 2026   História Politika   Komentár

Samozrejme, projekt Rakúsko-Uhorska nebol najvydarenejší, no bola to len posledná fáza 400-ročnej katolíckej Habsburskej monarchie. Rakúsko-Uhorsko tiež bolo naším posledným štátom, formálne sa hlásiacim ku katolicizmu, na čele ktorého stál panovník, ktorý raz možno bude vyhlásený za svätého. Na záchranu národov strednej Európy, nazdávam sa, bude nutné podobný útvar oživiť.

Posledný spojenec pápeža

Hoci sa považujem za veľkého zástancu Habsburskej monarchie, jej pretransformovanie do „Rakúsko-Uhorska“ v druhej polovici 19. storočia mi nikdy nebolo po vôli. Samozrejme, fenomén maďarizácie je nám dobre známy. Ale i to bol len dôsledok hlbších procesov, ktoré sa pokúšali destabilizovať poslednú veľkú katolícku monarchiu na svete.

Presne tak: transformácia monarchie na „Rakúsko-Uhorsko“ a i maďarizácia sama boli dôsledkom tých istých procesov, ktoré napokon viedli k toľko oslavovanému vzniku slobodomurárskeho Československa. Biblia o zlých ľuďoch uvádza, že sa menia ako fázy Mesiaca (kým tí dobrí sú stáli ako Slnko). Zlo sa neustále krúti ako had raz na tú stranu a raz na onú, nikdy nie je priame ako dobro.

A v tomto zmysle treba chápať aj to, čo sa v strednej Európe dialo medzi rokmi 1866 (drvivá porážka cisárskeho Rakúska bismarckovským Pruskom) a rokom 1918.

Polotajné okultno-politické spoločnosti ako sú slobodomurári, ale aj rôzne na nich napojené združenia, sa vždy snažili Habsburskú monarchiu zničiť. Nášho cisára posmešne nazývali „posledným spojencom pápeža v Európe“. Za týmito posmeškami sa skrývala dobre odôvodnená nenávisť jednak ku katolíckej Cirkvi („tmárskej organizácii“) a jej poslednému úprimnému obrancovi, Habsburskej ríši.

Bol to cisár František Jozef, ktorý po konkláve v roku 1903 ihneď využil právo veta, ktorým táto katolícka monarchia z historických dôvodov disponovala (!) a zablokoval tak nástup zvoleného kardinála – no údajného slobodomurára – Mariana Rampollu del Tindare na pápežský stolec (!!!). Konkláve sa tak muselo zopakovať a kardináli po druhýkrát zvolili benátskeho patriarchu Giuseppeho Sarta, dnes známeho ako svätý Pius X.

Vie si niekto predstaviť možnosť, že ak by Habsburská monarchia existovala dodnes, možno by podobným spôsobom dokázala blokovať zjavne nevhodných kandidátov? (Zvlášť na myseľ prichádza istý Argentínčan…). Poviem to ešte inak: ak chcel niekto zničiť katolícku Cirkev, najprv musel zničiť katolícku Habsburskú monarchiu (a ešte predtým katolícke Francúzske kráľovstvo, Prvú dcéru Cirkvi).

Koľko divízií má Vatikán?

Keď sa bližšie pozrieme na mapu sveta, zistíme zaujímavú skutočnosť. Svoju silnú ríšu má protestantizmus – Spojené štáty americké. Svoju silnú ríšu, ba svetovú základňu, má pravoslávie – je ňou Rusko. Svoju svetovú ríšu má ateizmus – komunistická Čína. Svoju ríšu má hinduizmus (India), šintoizmus (Japonsko), samozrejme islam (celý Blízky východ od Turecka po Irán a „všetko“ medzi tým, v juhovýchodnej Ázii súostrovie Indonézia), ba i judaizmus (Izrael je síce malý štát, ale s veľkými ambíciami).

Ktoré svetové náboženstvo však nemá svoju silnú ríšu? Presne tak: je ním katolicizmus. Máme iba päť štátov, ktoré sa označujú za katolícke a sú nimi Monako, Lichtenštajnsko, Malta, Kostarika a Vatikán samotný.

Ťažko povedať, či by sme za „katolícku ríšu“ mohli označovať Brazíliu a Argentínu, no keď si vezmeme, že toto sú liahne marxistickej „teológie oslobodenia“, tak aj odtiaľ ide viac zla ako dobra. A nemýľme sa – Taliansko nebolo nikdy katolíckym štátom, naopak, bol to vlastne štátny útvar nepriateľský voči Pápežskému štátu.

Slovami Stalina: „Koľko divízií má dnes Vatikán (katolicizmus)?“ Opýtal by sa to isté aj na protestantizmus, či islam? Zaiste taký hlúpy nebol.

My, ľudia žijúci v 21. storočí, si len veľmi ťažko uvedomujeme, aký pokrivený je náš náhľad na svet, v ktorom žijeme. Žijeme v ilúzii, ktorou nás kŕmia naši nepriatelia. Náboženstvo na svoj rozkvet a vlastné prežitie potrebuje silné štátne zázemie. Kresťanstvo v Rímskej ríši zanikalo, pokiaľ sa sama Rímska ríša nestala kresťanským impériom.

Žiadne náboženstvo sa vo svete nerozširuje spontánne; rozširujú ho jeho impériá. Islam sa rozšíril vďaka kalifátu; katolicizmus sa rozšíril vďaka katolíckym monarchiám Španielska a Francúzska, protestantizmus zas vďaka Británii.

Keď sme boli srdcom katolíckeho impéria

V Habsburskej monarchii boli Slováci súčasťou, niektorí hovoria, že dokonca srdcom katolíckeho impéria, ktoré hájilo záujmy katolicizmu ak nie vo svete, tak minimálne v Európe. Naše katolícke impérium zastavilo islam a vyhnalo ho z Európy. So zbraňou v ruke bojovalo proti protestantizmu – „woke ideológii svojej doby“ – i neskoršiemu revolučnému Francúzsku.

To, čím sú vyššie zmienené štáty pre svoje náboženstvá a ideológie dnes, tým bola Habsburská monarchia pre pápeža po celých 400 rokov svojej existencie. Ak Slovák bojoval a padol v bielych farbách cisárskeho Rakúska, prelieval svoju krv za katolícku vec, za blaho pápežstva.

Za čo vlastne prelievame svoju krv po roku 1918? Za slobodu? Za slobodou pre koho?

Habsburská monarchia bol zrejme posledný štátny útvar v Európe, ktorý nebol plne v područí bankárskych domov a na nich napojených polotajných okultno-politických organizácií. Tie sa svojho času pokúšali našu katolícku monarchiu zničiť rovnako urputne, ako sa dnes pokúšajú zničiť katolícku Cirkev samotnú.

Takže ak dnes za niekoho prelievame svoju krv, prelievame ju za svojich nových pánov; istý údajný člen slobodomurárskej Trilaterálnej komisie sa mal v 90. rokoch vysloviť nasledovne: „Amerika len v tomto storočí viedla za našu vec päť vojen!“

Taká je teda pravda: Slovensko sa každým rokom sekularizuje viac a viac. Ako to však už v histórii býva, nejde o žiaden spontánny proces, ale o dlhodobý projekt štátneho aparátu, ktorého sme súčasťou. Slovenská republika je zrejme príliš malý štát na takéto civilizačné projekty; ale boli sme súčasťou slobodomurárskeho Československa, komunistického východného bloku, satelitom nacistického Nemecka a dnes sme súčasťou woke Západu.

Tak za toto sme vymenili naše katolícke impérium.

Čo by bolo keby…

Vráťme sa na chvíľu k modelu Rakúsko-Uhorska. Keďže to bol model neživotaschopný, nevydržal by. Skrátka, neodrážal skutočnosť vtedajšej strednej Európy. Práve preto sa už za Františka Ferdinanda d’Este začal tvoriť projekt nového usporiadania monarchie známeho ako Spojené štáty Veľkého Rakúska.

Tento koncept vypracovaný rumunským politikom a právnikom Aurelom Popovicim chcel vyriešiť etnické napätie v monarchii a územno-správne ju rozdeliť na 15 „federálnych“ štátov – jedným z nich mal byť aj Slowakenland.

Na projekt sa ku koncu I. svetovej vojny pokúšal nadviazať aj bl. Karol Habsburský, no už bolo skrátka príliš neskoro. Víťazmi vojny sa stali (okrem štátov Dohody) hlavne odvekí polotajní bankárski nepriatelia katolíckej monarchie.

Možno by sme tak v roku 2026 namiesto woke antikatolíckej Európskej únie žili v konzervatívnej a stále katolíckej Stredoeurópskej únii.

… alebo žeby nie?

Je to paradoxné, ale niekedy si začínam myslieť, že rozpad našej monarchie v roku 1918 vlastne možno bola tá najlepšia vec, čo sa jej v danom období mohla stať.

Vysvetlím.

Uvádza sa, že noví páni strednej Európy – slobodomurári – navrhli poslednému zosadenému cisárovi Habsburskej monarchie, že ho podporia, ak sa de facto stane ich bábkou. Bl. Karol túto ponuku odmietol dnes už legendárnymi slovami: „Od diabla si nevezmem to, čo mi bolo dané od Boha.“

Inými slovami: iný, svetu viac naklonený panovník, by možno takúto ponuku prijal. V takejto konštelácii by však Habsburská monarchia mohla v priebehu 20. a 21. storočia zdegenerovať po vzore Kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Dnes je ostrovná monarchia, kedysi oddaná protestantská mocnosť, už len karikatúrou seba samej a zdá sa, že v Británii potichu podporuje rozširovanie islamu a výmenu bieleho obyvateľstva za Indov, Pakistancov a Afričanov (!!!).

Kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska sa tak v dohľadnej dobe pre svoju prehnitosť rozpadne a takto by, paradoxne, mohla dopadnúť aj Habsburská monarchia.

Možno stojíme na prahu budúcnosti

Kým Británia ako celok upadá, stredná Európa dnes, paradoxne, môže chytiť druhý dych! Habsburská monarchia bola konglomerátom stredoeurópskych kráľovstiev a kniežatstiev, ktoré sa v 15. storočí spojili, aby spoločne čelili islamskej hrozbe.

Dnes sa vlastne nachádzame vo veľmi podobnej situácii – sme ohrozovaní zo Západu spojenou woke ideológiou a islamom, a z Východu nevypočítateľnou geopolitickou situáciou. Niektorých poľských a francúzskych predstaviteľov tiež desí možný opätovný príklon Nemecka k extrémnej pravici. Takže sa ešte môžeme dočkať aj rozpadu EÚ v podobe, akej ju poznáme dnes.

Navyše i pápežstvo, ak chce prežiť a opäť prekvitať, bude časom potrebovať silného geopolitického spojenca, ako sme si ukázali vyššie.

Štátom niekdajšej monarchie Habsburgovcov (spolu s Poľskom) sa teda otvára historická príležitosť zachrániť Európu od seba samej a dostať sa tak do čela udalostí. Stredná Európa by sa mala zjednotiť do osobitnej konzervatívnej únie, na ktorej čele, nazdávam sa, by mal opäť stáť habsburský panovník ako náš zjednotiteľ s dejinami a medzi nami navzájom, a ako najvyššia inštancia.

Osobne si myslím, že Spojené štáty americké pod jedným zo schopných katolíckych politikov – J. D. Vanceom, Rubiom, či DeSantisom, ďalej Poľsko a prípadná Stredoeurópska únia sú veľkou nádejou pre svet do druhej polovice 21. storočia.

Napriek tomu (alebo práve preto) by mal byť 28. október v našich končinách dňom smútku a hanby. V budúcnosti to tak zaiste bude.

PDF (formát pre tlač)