Zdesenie z vyvolávania duchov v Nadácii Slovakia Christiana alebo Bolí Ježiša, keď po ňom stúpate?

Stanislav Rédl
22. decembra 2023   Cirkev   Komentár

Po posledných škandáloch kontroverznej konzervatívnej až ultrakonzervatívnej, v niektorých prípadoch až (až) tradičnej Nadácie Slovakia Christiana s konzervatívnymi, a kedysi ešte konzervatívnejšími biskupmi, sa vynoril z vlažných vôd slovenského katolicizmu nový problém. V nadácii sa páše neprávosť, ktorá asi nebude uhasená alebo upálená iba vďaka slobodnému ovzdušiu, ktoré paradoxne práve táto nadácia kritizuje – vyvolávajú sa tam duchovia. Konkrétne – duchovia starí.

Už dlhšie sa dalo vypozorovať na výstavnom kuse nadácie, portáli Christianitas.sk, že pri seansách privolávania starých duchov používajú najmä staré antikvárne kúsky, siahajúce svojím pôvodom až do staroveku. Tento prefíkaný ťah má zrejme za cieľ zbaviť sa nechcenej nálepky stredovekých tmárov, pretože starovek > stredovek, a prvých kresťanov neohovára dnes takmer nikto.

Táto pre niektorých nepríjemná „ducharina“ zahŕňa vyvolávanie najstarších dokladov o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii a o obrovskej úcte k tomuto kúsku chleba, ktoré siaha až do katakomb a pokračuje od najstarších spisov Didaché až k polemikám v dobe temna, lebiek a gotiky – dobe stredoveku, kedy začali prvé diskusie o podstate Kristovho Tela v Eucharistii a s tým súvisiacou úctou k Eucharistii. Otázka znela (vtedy aj dnes): Ak ide iba o duchovnú prítomnosť, prečo by sme mali mať špeciálnu úctu a starostlivosť o symbolické a hmotné vyjadrenie?

Vrcholom „vyvolávania“ v očiach „zaháňačov“ však mala byť návšteva známeho „duchára“, biskupa Schneidera, ktorého mali v nadácii vyvolať telefonicky, moderne, opäť v snahe obalamutiť človeka novovekého a zatrieť nelichotivú nálepku stredoveku, pretože novovek > stredovek.

Prišla Jeho Excelencia vyvolávať ducha, alebo telo?

Biskup A. Schneider chcel pred časom navštíviť Slovensko kvôli znovuobnoveniu úcty ku Kristovmu Telu v Eucharistii, ktorá dostáva na frak a o pár rokov môže vyvrcholiť úplným popretím Kristovej prítomnosti zo strany veriacich. Tak ako napríklad v USA alebo Nemecku. Slovák nie je odolnejší ako Američan, materializmus konzumuje minimálne s takým istým apetítom ako Yankee. Dokonca by sa dalo povedať, že naša činorodosť zaostáva za bežným občanom Nemecka a zápecníctvo sa tu pestuje niekedy až za hranicou únosného. Prečo by mal ustáť zníženie úcty bez ujmy práve Slovák, s jeho apatickosťou a plným bruchom?

Vyvstáva mnoho otázok, ale jedna z nich rezonuje v mysliach stúpencov možnosti podávania prijímania na ruku laikom, ale aj ich oponentov koncentrujúcich sa v okolí čitateľov portálu Christianitas.sk rovnako. Je to v podstate kľúčová otázka tejto problematiky: Ako to vníma Kristus? Ako cíti podávanie na ruku – a s tým spojené dôsledky – telesne, duchovne?

Duch alebo telo?

Predstavme si, že apoštol Peter by nasledoval Judáša v jeho pýche, akurát by ju modifikoval, a po zmŕtvychvstaní by chcel dať zmŕtvychvstalému Kristovi facku za to, že ho nepočúvol a vystavil sa nadľudskému utrpeniu, a spôsobil tým rozdelenie veriacich. A predstavme si Judáša, ktorý by sa neobesil, a stretnúc Ježiša by ho chcel „doraziť“, keďže ani ukrižovanie ho neskolilo. Alebo neveriaceho Tomáša, ktorého neviera by ešte vzrástla po vložení prstov v Pánov bok, a začal by ohmatávať tvár, ťahať ho za vlasy, skúmať reflexy údermi do kolena, aby zistil či to je naozaj Ten, ktorého pred ukrižovaním nasledoval.

Cítilo by oslávené Kristovo telo bolesť? Necítilo, pretože ide o telo vzkrieseného Krista, ktoré nepozná telesnú bolesť, vie chodiť cez steny, vie zmiznúť a zjaviť sa. Je to telo, ktoré budeme mať aj my, v prípade, že si spasíme dušu. Telo dokonalé, nepodliehajúce skaze, ktoré bude v Nebi, mieste hmatateľnom. Miesto nie čisto duchovné, ale duchovné princípom, telo nie čisto duchovné, ale po Poslednom súde aj hmatateľné.

Ako to teda vníma, cíti Kristus?

Čiastočka hostie padá na zem. Podľa katolíckeho výkladu je v nej celý Kristus. Keby tam bol iba jeho prst, možno by mnohí mávli rukou a pomysleli si: „Je to Boh, to znesie.“ Alebo, ak by bola hostia iba symbolom, podstata chleba by bola vskutku duchovná, podobné nešváry by mohli vyústiť do flegmatickej reakcie Najvyššieho: „Ale prosím vás, ako keby som nič nevidel, úmysel je dôležitý.“ Lenže on je prítomný aj celým telom. Aj keď mu vždy išlo o dušu, o srdcia, o zmýšľanie – bez toho, že by na platónsko-dualistický spôsob myslenia zapieral a bagatelizoval telo – sprítomňuje sa s telom, v hmote.

Tak aj v prípade ustanovenia Eucharistie mu išlo v prvom rade o dušu. Máme ho v prvom rade prijať s čistým srdcom. Ale prečo práve od kňaza a do úst? Pretože kňazské ruky sú posvätené, obetuje absolútne (aspoň by mal) svoj život službe Cirkvi. Pretože len on vie na celom svete premeniť chlieb na Telo. Laik to nevie urobiť, ani keby dodržal všetky formality. Kňaz sa stotožňuje s Kristom pri obete Bohu. Kristus za nás stále berie naše viny pri svätej omši.

Nie je to Kristus odpočívajúci, toto je Kristus, ktorý sa za nás obetuje ako na Kalvárii, ale nekrvavým spôsobom. Prečo si myslíme, že ho môžeme brať do rúk ako jednohubku a strčiť si ju do úst? Prečo si myslíme, že sa vyhneme šedi všednosti a otupeniu vnímavosti, keď si navykneme brať Eucharistiu ako si berieme chipsy? Obetujúci sa Kristus trpí za to, čo sme za posledné dni, mesiace dokázali napáchať. Trpí. Neodpočíva a štatisticky nevypočítava naše viny, ale cíti reálne utrpenie.

Trápi ťa, keď ťa niekto podvedie? Túto bolesť na seba berie Kristus. Podviedol niekto manželku? Ženina bolesť je to, čo Kristus pretrpí s ňou a obetuje sa za toto previnenie Otcovi. Zbil opilec slabšieho opilca? Rany nenávisti trpí ten, ktorý kázal odpúšťať, nehnevať sa. A piť do „poloopita“. „Muž bolesti“, ako bol nazvaný v proroctve Izaiáša, ním teda ostáva až do skončenia sveta. Tohto Krista je teda dnes dovolené brať do rúk, dnes, kedy nie je žiaden dôvod neprijímať ho s najväčšou možnou úctou – pokľačiačky, od kňaza a do úst, s paténou pre prípad pádu.

Odrobinky – skúška našej viery

Niektorí hovoria, že jazyk teda vôbec nie je dôstojnejší ako ruka, a ja im to uznám. Lenže aj z našich rúk sa nakoniec dostane hostia na jazyk, či nie? A nakoniec hostia prechádza nevábnymi útrobami, takže podobná argumentácia by logicky mala vyústiť do zmeny spôsobu prijímania vôbec – namiesto zjedenia iba pohľad na Eucharistiu, alebo zmeniť matériu na voňajúci koláč, ktorý by sa dal iba privoňať a podobne. Avšak nie tak chcel Spasiteľ pri Poslednej večeri. Máme ho prijať vo forme chleba, a spôsob prijatia je druhým najdôležitejším krokom, samozrejme po očistení srdca pri spovedi.

A vo svojej vševedúcnosti vedel aj o problémoch a sporoch, ktoré nastanú. Vedel aj o tom, že sa chlieb bude drobiť. A bude sa dať aj ukradnúť. Alebo prijať nehodne. A Boží ľud bude mať v týchto skúškach zopár možností: bude sa môcť snažiť, aby ani smietka nezostala ležať na zemi. A jeho to bude tešiť, lebo táto starostlivosť bude prejavom lásky. A ak sa nejaká smietka stratí, pretože ten „atómik“ z chleba zaiste odletí aj pri prenášaní rukami kňaza, Ježiša to nebolí, pretože sa to nestane z nedbalosti, ani z nenávisti. A ak táto smietka spadne na zem, a šliape sa po nej, nášho Pána to nebolí, pretože fyzickú bolesť necíti, ako bolo uvedené vyššie, vzkriesené telo nemôže cítiť bolesť. V rámci teologickej špekulácie sa môžno hádam domnievať, že Kristus takúto čiastočku opustí, ešte predtým než sa čiastočka sama znehodnotí a podľa náuky v nej už potom Kristus neprebýva. Kristus je Boh, určite to dokáže urobiť, pre toho, kto sa vie stať chlebom, by to mala byť hračka.

Ale jablko sváru nie je vo veciach, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Jablko sa rozkotúľalo pred pár desiatkami rokov po niektorých bývalých západných baštách kresťanstva, kde sa tragicky začala podávať Eucharistia na ruku, a kvôli zabráneniu ešte väčšieho pohoršenia Vatikán takticky ustúpil. Taktika však neslávila úspech a stalo sa to, čomu treba na Slovensku zabrániť – strate viery v reálnu prítomnosť a s tým súvisiaca apostáza, absolútne opustenie učenia Cirkvi v určitých oblastiach mravouky aj tými poslednými, ktorí ešte na tú omšu zájdu.

Človek má aj telo, a okrem toho obdobia medzi fyzickou smrťou a koncom sveta ho bude mať vždy. Nemá ho náhodou, chce to tak Boh, a nie zlý Demiurg gnosticko zafarbených siekt. A naše telá sú zrkadlami toho, v čo veríme, cítime a vyznávame. Ak budeme brať Krista spôsobom, akým nám predavačka vydáva drobné v obchodoch, staneme sa onedlho profánnymi aj v tej slávnej chvíli, kedy prijímame obetujúceho sa Ježiša. Nie hneď, niektorí po pár prijímaniach, niektorí po rokoch. Nastane to, čo zákonite nastalo v starej dobrej ríši zvanej Christianitas – ľudia prestanú veriť, že prijímajú skutočného Krista a vo svojej pohodlnosti prestanú veriť v nutnosť dodržiavania jeho nemenných prikázaní. Stanú sa profánnymi, svetskými, a to s požehnaním hierarchie, ktorej dobrí muži spia, a zlí to podporujú s dialekticko-modernistickým zdôvodňovaním.

Pokora je kľúč

Idete na prijímanie na ruku. Snažíte sa urobiť všetko správne, ale ste jeden z mála. Okolo je plno padnutých čiastočiek hostie, Kristus je pohadzovaný po podlahe a všetci po ňom šliapu. Fyzickú bolesť Kristovo telo síce necíti, ale ani po mŕtvole, ktorá tiež už bolesť necíti, nešliapeme, brali by sme to ako zneuctenie. Šliape sa z nedbalosti, z ignorácie tradície Cirkvi, kde, ak sa prijímalo na ruku v raných dobách, tak úplne iným spôsobom, kde sa nestrácali čiastočky a ani viera Božieho ľudu.

A toto už Boží Syn cíti, okrem bolesti za naše hriechy sa pridáva bolesť z neúcty, ignorantstva, apatie. Je pravda, že Boh nepotrebuje nič ku svojej blaženosti, ani našu úctu. Ale my túto úctu k Bohu potrebujeme, aby sme obstáli v ťažkých skúškach sveta, ktorý svoje nástrahy modifikuje v každom storočí inak. Darmo, diabol je majstrom klamu a preoblečení.

Nájdu sa aj úprimné duše, ktoré veria, že si budujú takýmto spôsobom prijímania lepší vzťah s Kristom, intímnejší. Chcú ho pohladiť, poláskať vo svojich rukách. Ako sa to píše v Evanjeliu? „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Choďte sa radšej zmieriť s nepriateľom a objímte ho! Objali ste práve Krista. Prejavte vďačnosť svojim dobrodincom, hlavne v rodine, za veci, ktoré už vo vodopáde času beriete ako samozrejmosť. Práve ste spočinuli v Kristovom náručí.

Objímať a radovať sa s Kristom, ktorý sa práve obetoval aj za Vaše hriechy, ako aj celého spoločenstva, znovu trpel, veď si len predstavte svoj život, alebo ak už ste čistý ako okvetie bielej ľalie, predstavte si životy vašich nerestných známych, za ktorých sa práve obetoval – stále si myslíte, že Kristus túži po tom, aby ste si vo svojej domýšľavosti rozširovali emocionálne pseudomystické zážitky? Sebe chcete urobiť dobre, nie Ježišovi. Ak sa chcete pripodobniť Ježišovi a spočinúť v ňom, najlepšie urobíte, ak sa obetujete ako sv. František z Assisi, ktorý chcel trpezlivo znášať tupenie a ponižovanie, alebo ako sv. Bernadeta, ktorá bez rečí odolávala veľkým fyzickým bolestiam a urážkam pri zatajovaní svojho utrpenia. Takíto ľudia sa spájali s Kristom, nie archetypy novoveku, ktoré chcú cítiť šťastie v každom možnom okamihu.

Zlý marketing „stroja na peniaze“

O čo teda ide Nadácii Slovakia Christiana a synovskému portálu (alebo dcérskemu?) Christianitas.sk – vyvolávajú v rámci zábavy starých nepotrebných duchov, alebo bojujú za zachovanie viery? A prečo sa tento „stroj na peniaze“ radšej nepodvolí tlaku a riskuje markantný úbytok prispievateľov – veď koľkí podporovatelia môžu reálne vstrebať celú problematiku a pochopiť nevyhnuteľnosť „rebélie“ voči cirkevnej hierarchii – na Slovensku stále ctenej? Prečo sa títo zlatokopi radšej stanú terčom urážok a osočovania? Veď nič neškodí biznisu viac…

Aj za cenu straty prispievateľov a menšieho toku financií sa podujali začať atanázovský boj, s cieľom odlepiť falošnú pásku poslušnosti z očí tých, ktorí sú ešte schopní otvoriť ich. Každý jednotlivec sa môže zapojiť, stačí robiť to „málo“, čo sa dá: neprijímať na ruku a šíriť argumenty proti prijímaniu na ruku. Môžete to robiť ako džentlmen, môžete to robiť horlivo s myšlienkou na bičujúceho Krista v chráme – zásadou je, aby ste použili správny spôsob na tom ktorom mieste. Inak sa správajú ľudia vo veľkomeste, inak na dedine. Bič veľmi nepoužívajte, tiež ste len hriešny človek s mnohými chybami, nie Kristus. Merajte správnou mierou, zvýšite si svoje zásluhy v Nebi, a nezabúdajte pri tom – ide o vec, ktorá tento národ môže ponoriť do takej bezviery, o akej sa starokomunistom ani nesnívalo.

V modlitbe prosme nášho Pána o pastiera formátu sv. Atanáza, ktorý vo svojej dobe tiež išiel proti drvivej väčšine vtedajšej hierarchie, s pevným vedomím, že za pravdu treba bojovať aj za cenu šikany a perzekúcie. Názory prezentované v tomto článku chová vo svojom srdci nejeden slovenský biskup, nájde však aspoň jeden odvahu zdvihnúť kríž posiaty tŕňmi hrozieb a trieskami ohovárania? Nájde sa aspoň jedna diecéza, kde veriaci budú ušetrení nevyhnutného šliapania po Spasiteľovi?

PDF (formát pre tlač)