Za čo všetko vďačí katolícky modernizmus liberálnemu protestantizmu?
P. Jan Rosiak SJ
12. septembra 2020
Cirkev
Modernizmus
pokračovanie I. časti
Modernizmus – brat liberálneho protestantizmu
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, modernisti považujú za vhodné ponechať všetky základné pojmy kresťanstva: vieru, zjavenie, dogmy, atď. Tí, ktorí sa mali stať vodcami nového hnutia, dokonca neboli spočiatku odporcami dogiem. Chceli zostať katolíkmi. Ale logika predpokladov a vplyvov, akým podliehali, sa ukázala byť silnejšia než ich dobré úmysly. Prijímajúc katolícky slovník a kresťanské pojmy, pripravili ich na základe tých predpokladov o ich pravý zmysel. Používajúc nielen dvojznačnosť, haliac skutočné bludy alebo dokonca ateizmus do slovnej pravovernosti, stal sa modernizmus nielen „zbierkou všetkých heréz“, ale aj nepriateľom Cirkvi, zhubnejším než všetci ostatní. Chcel reformovať tým, že začne rozbitím všetkého, čo je v kresťanstve najpodstatnejšie.
V tejto ničivej činnosti sa veľmi podobá liberálnemu protestantizmu, z ktorého koniec-koncov v priamej línii pochádza, a ktorého filozofické zásady prijal za svoje: agnosticizmus, imanentizmus, symbolizmus, evolucionizmus, nakoniec subjektivizmus a radikálny naturalizmus. Neprijal pochopiteľne všetky liberálne názory a nie všade sa spriahol s liberálmi protestantského tábora, avšak metóda bola spoločná. Naviac majú spoločné poňatie viery ako citu, zážitku, skúsenosti, intuície Nepoznateľného; spoločné relativistické „vysvetlenie“ a v dôsledku toho aj odmietnutie dogmy; spoločné pochopenie zjavenia; totožný prístup k Svätému Písmu, ku knihám – ako by chceli, ľudským, nie Božím – súboru, ktorého obsahom nie je predmet viery, ale náboženské skúsenosti veľkých veriacich a ktorého cieľom je vyvolať podobné zážitky u iných; a nakoniec spoločné popretie celého nadprirodzeného rádu a rovnaké „náboženstvo ducha“. Neprekvapuje teda, že liberálni protestanti poznali navzdory nepopierateľným vieroučným rozdielom v modernizme svoj vlastný myšlienkový svet a pocítili rovnaký prúd, aký unášal aj ich.
Modernizmus navyše duchovnou spriaznenosťou s liberálnym protestantizmom vstúpil do ešte ďaleko širšieho a vzdialenejšieho príbuzenského zväzku s protestantizmom ako takým a aj s niektorými smermi novovekej filozofie stojacimi na pomedzí. „Prečítajte si, prosím,“ písal svojho času istý protestantský teológ, „čo bolo v encyklike Pia X. Pascendi Dominici Gregis povedané o modernizme. Výčitky, ktoré sú tam proti reformnému katolíckemu hnutiu, je možné použiť bod po bode na protestantskú teológiu devätnásteho storočia.“ Výsledkom teologických snáh od Schleiermachera po Harnacka „bol bohužiaľ historicizmus a psychologizmus v teológii. Oba tieto smery pretvárajú transcendenciu zjavenia na sfalšovanú transcendenciu, a tým ju odstraňujú. Historicizmus vidí v biblickom zjavení kulminačný bod (prirodzených) dejín náboženstva. Ale predmet mu preteká skrz prsty. Už nemá čo do činenia s Božím zjavením, ale len s akýmsi úryvkom dejín ľudského náboženského zmáhania… V prípade psychologizmu je to podobné. Zjavenie tu vystupuje ako vnútorný jav duše. Z Božieho slova zostáva náboženský zážitok človeka.“ Samotné náboženstvo je potom považované za výsledok vnútorného hnutia, za výtvor podvedomia alebo dokonca za biologickú obrannú reakciu ľudskej psychiky.
Psychologické hľadanie Boha
Psychologizmus sa neobjavil v devätnástom storočí neočakávane a rovnako nebol dielom náhody. Objavil sa už skôr ako zrelý plod náboženského experimentalizmu, jednostranného a prehnaného príklonu k zdôrazňovaniu subjektívnej „náboženskej skúsenosti“ ako prameňa, základu a meradla náboženstva a viery. A toto poňatie nie je v protestantizme ani nové, ani ojedinelé, pričom sa netýka len liberálnej teológie a neprevláda len v devätnástom storočí, ale siaha ďalej a rozvíja sa širšie. V známom filozofickom slovníku čítame: „Protestantizmus pristupuje k náboženskej viere ako k činnosti citu, ako k subjektívnemu zážitku alebo ako postulátu praktického rozumu.“ „Viera je pre protestantského teológa,“ písal zas zo svojho pohľadu profesor protestantskej teológie, „predovšetkým záležitosťou vôle. Stretnutie ľudského ducha s duchom Boha sa odohráva v mravnom vedomí človeka.“ „Východzím bodom … kontaktu medzi Bohom a protestantom … je samozrejme náboženská skúsenosť.“ Preto „protestantská teológia ochotne spolu s Filliquatom prichádza k záveru, že otázka existencie Boha nepatrí do kozmológie, ale do psychológie“.
Novodobý protestantizmus takmer jednomyseľne považuje náboženskú skúsenosť za prameň poznania Boha. V podstate zdieľa názor jedného zo svojich predstaviteľov, že „nič z toho, čo existuje, nie je možné dokázať; poznanie je možné len skrze skúsenosť. Rovnaké je to keď ide o Boha“. Boha a svoj vzťah k Bohu si človek uvedomuje vďaka výnimočnej náboženskej schopnosti, podľa jedných vďaka intuícii, podľa druhých vďaka zvláštnemu „citu“, ktorý Boh zjavením podnieti a zaktivizuje, pričom zjavenie býva rozlišované dvojakým spôsobom na: všeobecné, ktoré je prítomné v každom autentickom náboženstve, aj v pohanskom; a mimoriadne, čiže kresťanské. Prvé je skúsenosťou Božieho pôsobenia, Božej reči k duši skrz stvorený svet, spoločnosť a najmä vlastné vedomie človeka. Druhé je skúsenosťou, ktorú Boh vyvoláva pri príležitosti počutia alebo čítania Evanjelia a ktorá v nás budí presvedčenie, že sme vykúpení a spasení. Zjavenie teda nie je, v protiklade k tomu, čo nás učí katolícka viera, historickou skúsenosťou, ku ktorej došlo mimo nás, ale stálym, večne sa uskutočňujúcim javom, prísne osobným a vnútorným.
Automaticky sa ponúka otázka, prečo sa v protestantizme kladie tak veľký dôraz na skúsenosť a z čoho vyplýva tak veľmi rozšírené spájanie viery a často jej stotožňovanie s náboženskou skúsenosťou? Najjednoduchšiu a zároveň najviac smerodajnú odpoveď nám podávajú dejiny reformácie, presnejšie: vnútorný rozvoj ich základných predpokladov.
Genéza protestantskej liberalizácie
Nie všetko, čo sa vo vývoji protestantskej ideológie objavilo v priebehu dejín, môžeme prisúdiť bezprostrednému Lutherovmu vplyvu. Filozofické smery a iné dejinné faktory, ktoré tu pôsobili, sú príliš zložité a súvisia v jednotlivých obdobiach príliš úzko s myšlienkovými a spoločenskými podmienkami, aby myslenie jedného človeka vysvetľovalo dopodrobna a bezo zvyšku všetko. Aj tak nie je možné poprieť, že všeobecná línia rozvoja sa uberá smerom logiky počiatočných predpokladov reformácie. Ak reformátori nevyvodili zo svojich predpokladov všetky závery, tak to bolo možno preto, že sa nedokázali úplne oslobodiť od vplyvu Cirkvi, proti ktorej vystupovali. Pokiaľ napr. Luther okrem viery – dôvery srdca, viery spočívajúcej v silnom osobnom presvedčení, že sa veriacemu, bez žiadnej súčinnosti z jeho strany, dostáva pre zásluhy Krista Pána ospravedlnenia a spásy, pokiaľ okrem tejto skúsenosti viery prijímal navyše autoritatívnu, „historickú“ dogmatickú vieru (s ohľadom na autoritu zjavujúceho Boha uznával za pravdivý obsah Písma svätého), tak to robil ešte pod vplyvom veľkej oddanosti dogmám. Aj keď odmietol značnú časť tých, ktoré tvorili celok kresťanského učenia, tak predsa zachoval samotnú zásadu dogmy. Podľa všetkého sa príliš nestaral o to, odkiaľ berie istotu, že jeho skúsenostná viera založená na subjektívnom zážitku „svedectva Ducha Svätého“ nie je jedným veľkým mámením.
Ešte „v kláštore sa domnieval, že zápasí so sebou samým a s hriechom; v skutočnosti bojoval s náboženstvom svojej Cirkvi“. Nevedel, nemohol alebo nechcel vedieť, že zásady „nového kresťanstva“ v sebe skrývajú ničivú moc k jeho zrúteniu, ak budú premyslené do všetkých dôsledkov. Prídu totiž iní, ktorí s vďakou prijmú zásady a ľahko z nich urobia ďalšie závery. Liberálny protestantský teológ A. Sabatier napísal: „Nejde o to, ospravedlňovať ich (reformátorov) nedôslednosť ani prisahať na ich slovo. Ide o to, aby sme postrehli nové pravidlo, ktoré uviedli do sveta a ktoré po zrútení katolíckej autority zabráni akejkoľvek vonkajšej neomylnosti, a tým aj akejkoľvek tyranii v budúcnosti. Dôvodom ich slávy je to, že zaistili víťazstvo nového poňatia náboženstva, keď presunuli sídlo náboženskej autority z vonkajška do vnútra, z Cirkvi do kresťanského vedomia.“
Lutherov reformný čin mal spočívať v tom, že presunul dokonca aj otázku Boha z objektívnej, racionálnej či akokoľvek tradičnej roviny, do subjektívnej. Tento „reformátorský čin je pokladaný priamo za kopernikovský obrat v oblasti náboženstva“.
Uznanie teda nechýbalo a výsledky sa dostavili samé. Dualizmus majstrovej viery, viery dogmatickej vedľa zakúšanej viery-dôvery srdca, sa pre viac či menej verných žiakov ukáže byť nepríjemným a náročným. Jeho nástupcovia budú klásť stále väčší dôraz na to, čo Luther považoval za podstatnú, jedinú spasiteľnú vieru: na skutočnosť subjektívneho presvedčenia, osobného vedomia spásy. Zároveň sa budú stále viac uvoľňovať putá spájajúce protestantskú dušu s objektívnou skutočnosťou dogmy, prenechávajúc miesto subjektívnemu pôžitku. Lebo ak ku spáse stačí len jedna nová dogma o ospravedlnení skrz vieru, prečo ešte prikladať nejakú väčšiu váhu iným dogmám, navyše keď sa ani nevie ako zladiť dogmatickú vieru, súhlas rozumu, s vierou-zážitkom. Tu bude spolupôsobiť ešte jedna iná, tiež subjektivistická, zásada „slobodného bádania“, ktorá náboženské, dogmatické záležitosti odovzdáva neodvolateľnému súdu svedomia jednotlivca. „Reformátori z nej urobili hybnú páku proti katolíckej dogme; čoskoro ale mala vyvrátiť krehké hradby dogmatizmu protestantského.“
Vnútorný zážitok a skúsenosť ako prameň viery
Nehľadiac na subjektivizmus, ktorým sa vyznačuje základný náboženský zážitok viery-dôvery, má pre Luthera, ako aj pre klasický protestantizmus záruka „svedectva Ducha Svätého“ ako kritérium náboženskej pravdy a istoty, bezpochyby nadprirodzenú povahu. Avšak s tým, ako sa presúva ťažisko od objektívneho predmetu k prežívajúcemu subjektu, vzbudzuje skúsenostná stránka prežitku stále väčší záujem. A znova, spoločne s tým a v dôsledku toho bude spojenie veriacej duše s Bohom stále zreteľnejšie strácať svoj tajomný, nadprirodzený rys a stále viac klesať do „okruhu síce nevšedných, ale predsa len skúsenostných psychických javov“. „Vnútorné svedectvo Ducha Svätého“ prenechá miesto obyčajnej, ľudskej náboženskej skúsenosti, o ktorej sa však bude ešte tvrdiť, že má svoju príčinu v pôsobení len skúsenostne poznávaného Boha. V dôsledku sa zrodí nielen osvietenský naturalizmus a naturalizmus prevládajúcich filozofických smerov 19. a 20. storočia, ale aj výrazné odvrátenie sa od objektívneho a nadprirodzeného zjavenia v prípade pietizmu.
Aj keď počiatočný subjektívny popud mnoho objasňuje, nevysvetľuje predsa len všetko. Stále ešte zostáva nezodpovedaná zásadná otázka: z čoho vyviera samotný prameň subjektivizmu reformácie a aká je prvotná príčina protestantského obratu k náboženskej skúsenosti?
K plnému rozkvetu experimentalizmu v 19. storočí prispelo viacero dôvodov: Kantova idealistická teória poznania, pozitivizmus, empirizmus a všeobecné filozofické zmätenie, najmä po Hegelovej smrti. Všetky tieto názory je možné zastrešiť spoločným menovateľom: filozofickým agnosticizmom, ktorý pod vplyvom kantovskej kritiky ovládol novovekú filozofiu a širokým prúdom prenikol do protestantskej teológie. V okamihu, keď sa prijalo, že metafyzika nie je možná, že svet nadzmyslových skutočností je neprístupný rozumu, historické a nadprirodzené zjavenie neoveriteľné, Boh rozumovo nepoznateľný, dôkazy Božej existencie bezcenné, bolo mnohým zrejmé, že náboženstvo, ktorého záujmy sa z podstaty veci týkajú oblasti nadzmyslového súcna, nemá a nemôže mať žiadne racionálne základy. Rozum a poznanie, ktoré sú uzavreté v medziach javov, a náboženstvo, ktoré nepozná tieto hranice, si za tohto predpokladu nemajú čo povedať.
pokračovanie v III. časti
