Napoleon – Cirkev v tieni cisárskej orlice

Karol Gazdík
22. decembra 2023   Cirkev História

21. júla 1771 bol tesne pred svojimi druhými narodeninami prijatý krstom do katolíckej Cirkvi malý Napoleone di Buonaparte. V Boha však počas svojho života neveril. No na druhej strane náboženstvo ako také považoval z pragmatického hľadiska za potrebné. Samotnú Cirkev ako inštitúciu uznával z dôvodu, že zo sociologického hľadiska vždy harmonizovala spoločnosť a udržiavala poriadok. Veriaci človek je totiž väčšinou aj dobrým a poslušným občanom a poddaným.

Tento Napoleonov pragmatický pohľad na náboženstvo je dokonca obsahom (fiktívneho, no vcelku pravdepodobného) rozhovoru medzi ním a pápežom, ktorý si môžeme vypočuť v druhej časti štvordielneho filmu o Napoleonovi z roku 2002 (77 % hodnotenie na ČSFD). Pápež tam konfrontuje Napoleona, že sa vysmieva z Boha a náboženstva. Napoleon na to reaguje, že on Boha a náboženstvo oddeľuje a ďalej rozvíja myšlienku, v ktorej považuje Boha za nepodloženú hypotézu, no náboženstvo je pre neho istota, ktorá formuje spoločnosť. Ľud bez náboženstva podľa neho „tápe“, pričom hneď ako dôkaz spomína revolúciu, ktorá pod zámienkou slobody plienila kostoly a popravovala kňazov. Myšlienku zakončuje tvrdením, že bez Boha sa zaobídeme, no bez náboženstva nie.

Čo vlastne vieme o Napoleonovi a jeho krokoch v zavádzaní náboženského života vo Francúzsku, ktorému najprv vládol ako prvý konzul a potom ako cisár? Práve tento problém som si zvolil ako tému pre druhý článok o Napoleonovi. Hlavným zdrojom mi bola česká kniha od univerzitného profesora a kňaza Mons. Františka Xavera Kryštůfka s názvom Rozluka církve a státu ve Francii, vydaná v roku 1911. Imprimatur jej udelil Lev Skrbenský, slobodný pán z Hříště a 29. pražský arcibiskup.

Situácia počas Direktória

Direktórium po období teroru dosiahlo zavedenými zmenami oveľa pokojnejšie spoločenské prostredie. Čiastočne však obnovilo prenasledovanie katolíckych duchovných, žiadajúc od každého z nich prísahu, že opovrhuje kráľovským zriadením. Kto túto prísahu odoprel, bol poslaný do Guyany alebo na ostrovy Ré a Oleron.

Direktórium pomerne významne nahrávalo novej sekte theofilanthropov alebo theanthropofilov, priateľov Boha a ľudí. Jej členmi boli ženatí konštituční kňazi, jakobíni a všelijakí neznabohovia. 16. decembra 1796 mali prvú schôdzu, a majúc na čele jedného z direktorov, Laréveillére-Lepeauxa, dostali v Paríži 10 kostolov a rozšírili sa aj do provincií. Priznávali sa k obyčajnému deizmu a mali svoje slávnosti, obrady a „služby Božie“. Ale toto „duchamorné“ náboženstvo, ktoré bolo iba produktom módy, čoraz viac upadalo a po páde Direktória, keď im Napoleon odobral chrámy ako majetok národa (rok 1802), sa úplne vytratilo zo spoločenského života.

V roku 1796 generál Napoleon Bonaparte požiadal pápeža Pia VI., aby odvolal odsúdenie Civilnej ústavy kléru (Constitution civile du clergé), čo pápež odmietol urobiť. Túto Civilnú ústavu kléru odsúdil už v roku 1791 ako schizmatickú. V prípade záujmu si pozrite môj starší článok o „Revolučných Filipoch“, kde v krátkosti túto problematickú konštitúciu spomínam.

Keď bol v Ríme zabitý francúzsky generál Louis Duphot, francúzske vojská pod velením Louisa Berthiera vo februári 1798 priamo obsadili územie Pápežského štátu, zosadili pápeža a vyhlásili tzv. Rímsku republiku. Pápež sa utiahol do kartuziánskeho kláštora vo Florencii, no v marci 1799 bol na pokyn Direktória zatknutý a uväznený v pevnosti Briançone. Neskôr bol prevezený do citadely v meste Valence. Pápež Pius VI. zomrel v tamojšom väzení a bol pochovaný na miestnom cintoríne. Koniec jeho pontifikátu patrí k najtragickejším v dejinách pápežstva. No jeho nástupca Pius VII. to tiež nemal oveľa ľahšie…

Situácia počas Konzulátu

Napoleon, získajúc veľkú vojenskú slávu v Taliansku a Egypte, zvrhol 9. novembra 1799 Direktórium a vstúpil ako prvý konzul do čela novej vlády. Francúzsko tak pochopiteľne dostalo opäť novú ústavu. Výkonná moc bola zverená trom konzulom zvolených na 10 rokov, z ktorých prvý mal neobmedzenú moc, zatiaľ čo druhí dvaja boli iba jeho radcami. Stočlenný dvor sa radil o nových zákonoch, 300-členný zákonodarný zbor o nich hlasoval a doživotne volený 80-členný senát dohliadal na ústavu a uplatňovanie zákonov. Prvým konzulom sa stal Napoleon Bonaparte. Za konzulátu boli tolerované všetky náboženské vyznania. Zákon z 28. decembra 1799 obnovil obsah zákona z roku 1795. Napoleon žiadal od kňazov iba prísahu vernosti k novej ústave; tí ktorí ju nezložili, zostali v žalári alebo boli poslaní za Alpy do vyhnanstva.

Politicky vnímavý Napoleon rýchlo spoznal hrozné zmätky cirkevných pomerov vo Francúzsku a uvedomil si skutočnosť, že národu bez náboženstva a mravného základu nemožno dlho vládnuť. Pomýšľajúc na cisárstvo si chcel obnovením náboženstva nakloniť ľudí vo svoj prospech. Protestanti sa všemožne snažili o to, aby Napoleon po príklade anglického kráľa Henricha VIII. prijal luteránstvo a vyhlásil sa za hlavu miestnej cirkvi. Napoleon však tieto ich snahy zmietol zo stola a povedal: „Protestantstvo je odpadom; nehodí sa Francúzom.“ Po dlhých a ťažkých vyjednávaniach v Ríme a Paríži bol medzi Napoleonom a pápežom Piom VII. uzavretý 15. júla 1801 konkordát, ktorým sa cirkevné pomery vo Francúzsku konečne urovnali.

Konkordát mal 17 článkov nasledujúceho obsahu. V úvode sa hovorí: „Vláda republiky uznáva, že katolícke, apoštolské, rímske náboženstvo je náboženstvom veľkej väčšiny francúzskych občanov. Podobne uznáva Jeho Svätosť, že to isté náboženstvo získalo a získa najväčšieho rozkvetu a lesku obnovením katolíckych služieb Božích vo Francúzsku a jeho vyznávania od konzulov republiky.“ Preto bolo vydané uznesenie:

1. „Katolícke, apoštolské, rímske náboženstvo nech sa slobodne vykonáva; služby Božie budú verejnými, pričom zachovajú sa policajné predpisy, ktoré vláda uzná za potrebné pre verejný poriadok“;

2. pápež s vládou znovu vytýči hranice diecéz (10 metropol a 50 biskupstiev);

3. pápež požiada biskupov „bývalého režimu“, ktorí francúzske biskupstvá držia, aby sa svojich biskupských stolcov vzdali; ak neuposlúchnu, postarajú sa o biskupstvo sami;

4. a 5. prvý konzul bude do novovytvorených diecéz menovať biskupov do troch mesiacov po vyhlásení pápežskej buly; pápež udeľuje kánonickú inštitúciu podľa obvyklých zásad, aké boli vo Francúzsku pred zmenou vlády; to isté bude sa diať pri biskupstvách neskôr uprázdnených;

6. – 8. ustanovuje sa prísaha vernosti do rúk občianskych úradníkov a modlitby za republiku a konzulov;

9. – 11. biskupi prevezmú novovytvorené farnosti, do ktorých budú vymenovávať farárov, ktorí však musia byť osobami vláde milými; biskupi môžu mať pri svojich stoličných (katedrálnych) chrámoch kapituly a semináre, ale vláda nie je zaviazaná k nijakej ich dotácii;

12. všetky katedrálne, farské a iné kostoly, ktoré nie sú rozpredané, vrátia sa biskupom;

13. Cirkev vzdáva sa rozpredaných cirkevných statkov a nebude ich vlastníkov znepokojovať;

14. vláda dá biskupom a farárom slušný plat;

16. a 17. prvému konzulovi patria všetky práva, ktoré mali francúzski králi pri Apoštolskej stolici; keby jeho nástupcovia neboli katolíci, vypracuje sa nový dohovor.

Pápež schválil tento konkordát 13. augusta 1801 a vyhlásil ho v konzistóriu. Podľa dohovoru vyzval 24. augusta biskupov starého Francúzska, aby sa vzdali svojich biskupských stolcov. Z 81 žijúcich biskupov poslúchlo pápeža 45, 36 sa ohradzovalo alebo žiadali čas na rozmyslenie; 14 biskupov, ktorých diecézy boli novými výbojmi s Francúzskom spojené, sa vzdalo svojich stolcov hneď. Biskupi, ktorí nesúhlasili, boli z plnosti pápežskej moci zosadení. Pápež Pius VII. tým vo Francúzsku uplatnil svoju právomoc v takom rozsahu, ako predtým žiadny pápež – zosadil odmietajúcich biskupov bez kánonickej príčiny, avšak s ťažkým srdcom. Odstránil tým totiž všetku starú francúzsku hierarchiu a zriadil novú; to všetko preto, aby bola Cirkev vo Francúzsku obnovená. Všetok galikanizmus bol pritom odstránený. Týmto konkordátom bola rozluka francúzskej cirkvi a štátu odstránená a Cirkev so štátom opäť priateľsky spojená.

Napoleon sa však nezaprel a po určitom čase porušil konkordát svojimi „Organickými článkami“ (Articles organiques du culte catholique), ktorými slobodu Cirkvi zaručenú v konkordáte obmedzil na úkor „všemohúcnosti“ štátu. Nových článkov bolo 77. Z nich napríklad vyplývalo, že žiadna pápežská bula alebo iný výnos Apoštolskej stolice sa nesmie bez súhlasu vlády vyhlásiť alebo uplatniť, hoci by sa týkal len individuálnych prípadov; biskupi sa musia zdržiavať vo svojich rezidenciách a svoje diecézy smú opustiť iba s dovolením prvého konzula; žiadna osoba, ktorá vykonáva úrad nuncia či legáta nesmie bez súhlasu vlády na francúzskom území uplatňovať svoje právomoci; bez výslovného dovolenia vlády sa nesmie vo Francúzsku zvolať všeobecný ani čiastočný cirkevný snem. Uznesenia všeobecných koncilov nesmú byť vo Francúzsku vyhlásené, pokiaľ vláda nepreskúma ich obsah, súčinnosť s francúzskymi zákonmi, právami a slobodami, ako aj otázky, či by ich vyhlásením nebol porušený verejný pokoj a poriadok.

Napoleonove články ďalej riešili existenciu iba jedného katechizmu, schváleného vládou; vyučovanie deklarácie z roku 1682 (štyri články tzv. „galikánskych slobôd“) v teologických školách, ku ktorej budú profesori zaviazaní a ktorých vyjadrenie o tejto záväznosti bude zaslané štátnej rade pre kult; proti výnosom biskupov mohla štátna rada zakročiť pod titulom zlého riadenia; kňazi pôsobiaci pri seminároch museli byť schválení vládou; chovanci seminárov mohli byť vysvätení, ak dovŕšili 25 rokov, ak majú z pozemkového majetku ročný príjem 300 frankov a ak sú vládou schválení; pri uprázdnení biskupskej stolice stará sa metropolita alebo najstarší biskup cirkevnej provincie o jej správu a generálni vikári úradujú ďalej; farári delia sa na pevne ustanovených vo väčších miestach (curés) a na odvolateľných či výpomocných (desservants) s menším platom (500 frankov); arcibiskupi dostanú 15 000 frankov, biskupi 10 000, farári prvej triedy 1 500 a druhej triedy 1000 frankov. Všetci duchovní musia byť Francúzi; nižšie duchovenstvo vymenováva biskup a vláda ich potvrdzuje; každé darovanie duchovenstvu musí sa uviesť v štátnych papieroch.

Konkordát a organické články boli od zákonodarných zborov prijaté bez osobitného odporu – tribunál ich prijal 78 hlasmi proti 7, a zákonodarný zbor 228 proti 21. Konkordát s organickými článkami bol 8. apríla 1802 vyhlásený za štátny zákon. Civilné manželstvo a svetské vedenie stavu osôb – matriky – fungovalo ďalej. Cirkev tieto organické články nikdy neuznala a pri každej príležitosti sa proti nim ohradzovala. Pápež Pius VII. tak urobil napríklad hneď 25. mája 1802 cez kardinála Consalviho u francúzskeho vyslanca Cacaulta v Ríme a potom v Paríži 18. augusta 1803 prostredníctvom kardinála Capraru u Talleyranda, ministra zahraničných vecí.

Konkordát dopĺňal zákon z 30. decembra 1809 o cirkevnom majetkovom práve. Správa všetkého, cirkevnému účelu slúžiaceho imania, podliehala rozsiahlemu dozoru a poručníctvu štátu. Na bezplatné nadobudnutie alebo na predaj pozemkov alebo rent bolo potrebné povolenie štátnej moci. Uloženie hnuteľného kapitálu sa mohlo urobiť iba cez stanovené papiere a podliehalo v určitých prípadoch aj štátnemu schváleniu. To isté platilo o prenajímaní pozemkov.

Rozpočty a plány na opravy a vydržiavanie cirkevných budov museli byť schválené od správneho úradu, ktorý musel, pokiaľ išlo o hlavnú zmenu alebo prestavbu farských kostolov a farských domov, v každom prípade informovať obecnú radu. Vedenie procesov v cirkevných ústavoch, ako aj pôžičky, potrebovali kurátorské povolenie správnych úradov. Rozpočet cirkevných ústavov sa zostavoval so súhlasom štátnej moci, ktorá tiež kontrolovala dokladovanie účtov. Ako vidieť, Cirkev bola v správe svojho majetku veľmi obmedzená a závisela úplne od štátu.

Situácia počas cisárstva

Napoleon sa dal 18. mája 1804 senátom vyhlásiť za dedičného cisára Francúzov, ktorého mocnosti, až na Švédsko a Osmanskú ríšu, uznali. Nakoľko chcel nové cisárstvo v očiach kresťanského sveta legitimovať, pozval pápeža, aby prišiel do Paríža, kde by ho pomazal a korunoval. Pápež ho síce 2. decembra 1804 pomazal, ale korunu na jeho hlavu nepoložil, nakoľko cisár vzal korunu, pápežom posvätenú, a sám si ju položil na hlavu. Potom osobne korunoval aj cisárovnú. Išlo už o dohodnutý ceremoniál, ako som už uviedol v mojom prvom článku. Vytrhnutie koruny z rúk pápeža je obľúbená, no nepodložená legenda. Pápež zostal v Paríži až do 4. apríla 1805, ale nedosiahol pre Cirkev nič významnejšie.

Medzi pápežom a cisárom časom nastali veľké nezhody, ako na poli politickom tak aj cirkevnom. Dodnes mám v živej pamäti kázeň nášho žarnovického farára (dnes už generálny vikár Banskobystrickej diecézy) Mons. Branislava Koppala, v ktorej napäté vzťahy cisára a pápeža priblížil na ich rozhovore. Napoleon mal Piovi VII. povedať, že Cirkev zničí za dva roky. Pápež mu mal na to zareagovať povestným výrokom: „Drahý cisár, ako sa to chce podariť Vám za dva roky, keď sa to nám – pápežom, biskupom a kňazom – nepodarilo našimi hriechmi za 1800 rokov?“

Kritickým zlomom v ich vzťahoch bol rok 1806, kedy Napoleon vydal nový „cisársky“ katechizmus. Bol to súbor otázok a odpovedí, ktoré mali vzdelávať ľudí o katolíckom náboženstve, ale Napoleonove verzie vzdelávali a inšpirovali ľudí v myšlienkach jeho ríše. Dokonca vo svojej nadutosti ustanovil svoj vlastný „Svätý deň“. Niektoré zdroje uvádzajú, že Pius VII. na nový cisársky katechizmus zareagoval exkomunikáciou Napoleona.

Aj na základe týchto udalostí, 17. mája 1809, pripojil cisár svojím dekrétom Pápežský štát k Francúzskej ríši. Rím bol vyhlásený za slobodné mesto. Pápež sa ohradzoval proti tomuto bezpráviu a bulou Quum memoranda illa die uvalil kliatbu (exkomunikáciu) na „všetkých lúpežníkov Petrovho dedičstva“. Bula sa týkala v prvom rade Napoleona, ktorý si z nej síce robil posmech, no na druhej strane sa snažil všetkými spôsobmi jej vplyv vo Francúzsku bagatelizovať. Takže mu to až tak jedno nebolo. Týmto krokom si však Pius VII. priložil k perám „kalich utrpenia“.

Za trest bol pápež v noci 6. júla 1809 generálom Radetom zatknutý a po mnohých presunoch internovaný do úplnej izolácie v Savone, kam dorazili 15. augusta. V biskupskom paláci dostal jednu izbu s malou predsieňou a audiencie mohol udeľovať len za prítomnosti stráže. Cisár mu okrem toho zakázal stýkať sa s francúzskou cirkvou a jej občanmi pod hrozbou zosadenia. Následne sa pokúšal pápeža „parížskym národným snemom“ (1811) urobiť pre správu cirkevného Francúzska zbytočným, ale jeho zámer zlyhal a nebezpečenstvo rozkolu tak pominulo. 9. júna 1812 bol pápež na Napoleonov rozkaz posadený do poštového vozu a deportovaný do Fontainebleau, kam pricestoval 20. júna. Po príchode zaľahol chorý pápež na niekoľko týždňov do postele.

Po svojej nešťastnej výprave do Ruska (1812), v ktorej bola Grande Armée (veľká armáda) o počte okolo 450 000 až 600 000 mužov preriedená hladom, smädom, zimou a mečom, potreboval Napoleon využiť pápeža pre vzpruženie francúzskych katolíkov, a tak s ním nadviazal 1. januára 1813 styky; 19. januára ho navštívil vo Fontainebleau, správal sa k nemu, akoby boli od dávna tými najlepšími priateľmi a pri tejto príležitosti pápeža niekoľkokrát pobozkal. Vskutku Judášov bozk. No Pius bol Napoleonovým gestom natoľko dojatý, že ostal otvorený rokovaniam. Napoleon teda opakoval svoje návštevy a počas piatich dní (20. – 25. januára) sa dohodol s pápežom na 11 článkoch ako preliminára budúcej zmluvy.

Pápež súhlasil, nakoľko články skutočne považoval za preliminár, ale Napoleon bol tak nečestný, že ich dal hneď vyhlásiť ako Fontainebleauský konkordát z 25. januára 1813, v ktorom Pius VII. pristúpil na mnohé veci na úkor svojich pápežských práv. Do toho prijal dotáciu 2 milióny frankov, ktorou sa nepriamo vzdal Pápežského štátu. Krátko po podpísaní týchto článkov sa pápež spamätal, uvedomil si svoju chybu a upadol kvôli tomu do veľkého žiaľu. Pápežovo okolie sa obávalo, aby z bolesti nezošalel alebo nezomrel. Našťastie sa schopil a listom z 2. marca 1813 tieto „preliminárne články“ odvolal.

Po porážke pri Lipsku (1813; pred I. svetovou vojnou najväčšia bitka svetovej histórie) chcel Napoleon opäť s pápežom vyjednávať, ale pápež už na nič nepristúpil. 22. januára 1814 dostal pápež rozkaz, že musí Francúzsko opustiť. Odcestoval teda a 24. mája vstúpil za veľkej slávy do Ríma, ktorý sa tak opäť stal srdcom katolíckeho sveta, zatiaľ čo Napoleon bol 11. apríla 1814 z francúzskeho trónu zvrhnutý. Bol nútený vo Fontainebleau podpísať abdikáciu, po ktorej sa pokúsil otráviť jedom, ktorý mal pri sebe už počas ruského ťaženia.

Napoleonova žena a syn našli útočisko v Rakúsku a on sám dostal ostrov Elbu do správy ako samostatné kniežatstvo. Napoleon však Elbu po čase opustil, 20. marca 1815 slávnostne vstúpil do Paríža a vládol v období dnes známom ako Sto dní. Mimochodom, dobová tlač, rovnako ako tá súčasná, sa nezaprela. Keď Napoleon opustil Elbu, tlač informovala v zmysle: „Ten odporný tyran sa nikdy nedostane do Francúzska!“ Keď však Napoleon do Francúzska dorazil, titulky už používali inú rétoriku: „Náš milovaný cisár je doma!“

Za ten čas, 13. marca, mocnosti na Viedenskom kongrese vyhlásili Napoleona za banditu a o 4 dni neskôr Veľká Británia, Rusko, Rakúsko a Prusko spojili svoje sily a vyslali 150 000 mužov, ktorí mali už definitívne ukončiť jeho vládu. Napoleonove sily sa s armádou spojencov stretli 18. júna 1815 pri Waterloo, kde spojeneckú armádu viedli Wellington a von Blücher. Napoleon bol porazený, opäť sa vzdal trónu a bol vyhostený na ostrov Svätá Helena v Atlantickom oceáne. Tam, zmierený so svätou Matkou Cirkvou cez prijatie sviatosti zmierenia, 5. mája 1821 vo veku 51 rokov zomiera. Cirkev, vytrpiac si hrozné útrapy, vyšla z Francúzskej revolúcie a násilníckeho cisárstva ako víťaz.

Po páde cisára Napoleona I. sa vrátil na francúzsky trón kráľ zo zvrhnutej dynastie Bourbonovcov – Ľudovít XVIII. Za jeho vlády zostal konkordát z roku 1801 v platnosti. Kráľ sa však pokúšal 11. júna 1817 uzavrieť s pápežom nový konkordát, ale komory ho zavrhli, pretože sa im počet nových biskupstiev zdal byť veľký a mnohé jeho ustanovenia odporovali „galikánskym slobodám“. Predsa však bola nakoniec urobená nová zmluva a bulou Paternae charitatis zo 6. októbra 1822 bol počet arcibiskupstiev určený na 14 a biskupstiev na 66. Horlivosťou duchovných a rádov nastal rozkvet cirkevného života, ktorý však nebol liberálom po chuti. A nie je im dodnes, hoci je už Francúzsko sekulárny štát.

PDF (formát pre tlač)