Na obranu tradičných monarchií

Matej Gavlák
29. novembra 2023   História Spoločnosť

Nato, že komunizmus padol pred takmer tridsiatimi piatimi rokmi, je u nás stále relatívne nízke poznanie, čo to vlastne boli monarchie. Naďalej prevláda ľavicový pohľad, zobrazujúci tradičné monarchie ako absolútne zlo, tyraniu silných nad slabšími – „dobu temna“. Naozaj však boli katolícki monarchovia takí tyrani, ako sa nás snažili sto rokov presvedčiť ľavicoví demokrati, socialisti, anarchisti a červení „priatelia ľudu“?

Je to zrejme poslednýkrát, čo k vám hovorím. Vyhlasujem, že moje svedomie je absolútne čisté. Ale zo všetkého najviac ma zarmucuje obvinenie, že som prelial krv ľudu. Vždy som miloval francúzsky ľud a veril som, že mu podávam dosť dôkazov o svojej láske. Nikdy by som nečakal, že budem vystavený takým obvineniam, aké som počul tu. To je všetko, čo som chcel povedať.

To boli posledné slová francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. (1754 – 1793) pred súdom, ktorý ho vo vykonštruovanom procese počas Veľkej francúzskej revolúcie odsúdil na trest smrti.

Formovanie ranostredovekých kráľovstiev bolo pomalé, budované na kresťanských princípoch a moc v nich sa etablovala len veľmi ťažko. Dobrým príkladom ťažkostí s budovaním nových štátnych útvarov môže byť postupný vznik šľachty.

Kto bola šľachta, ako vznikala a čo bolo jej úlohou?

Už od prvopočiatkov ľudstva bolo základnou a najdôležitejšou úlohou štátu chrániť svojich obyvateľov – platcov daní – pred ich nepriateľmi, tak vonkajšími, ako aj vnútornými (dnešná socialistická politika Európy a Ameriky je presne opačná – kadejaké sociálne balíčky na úkor ochrany obyvateľstva). Lenže v prvých storočiach po páde Rímskej ríše nebolo možné, aby sa králi postarali o bezpečnosť obyvateľstva a to z viacerých príčin – nemožnosť kontroly vzdialenejších území, faktická absencia pozemných komunikácii a pod.

Obyvateľstvo však ochranu potrebovalo, lúpežníci boli častým javom a nepriateľské kmene sa taktiež z času na čas objavovali, aby ničili. A tak začalo za svoju bezpečnosť platiť (zväčša bohatším) ľuďom, ktorí sa tak dostali do akejsi pozície ochrancov ľudu. Takto vznikla prvotná šľachta. Šľachtic bol teda dostatočne bohatý človek, ktorý bol schopný zaistiť bezpečnosť väčšiemu množstvu ľudí, ktorí mu za túto jeho službu platili.

Postupom času sa majetnejšia šľachta začala spájať s oficiálnymi vládnymi kruhmi – kráľ ju potreboval, aby mohol viesť vojny, ale aj na zaistenie svojej moci nad celým kráľovstvom. Inak to v tej dobe jednoducho fungovať ani nemohlo. Tu sa dostávame ku vzniku prvotných rytierskych rádov a poddanstva. Slovo poddanstvo znie hlúpo, však? Ale čo sa za ním ukrýva? Rytier – bohatý človek, schopný ochrániť väčšie množstvo ľudu (celé mestá, oblasti), ktorý získal od panovníka šľachtický titul – bol poddaným kráľa. Prisahal mu vernosť a v prípade vojny bol povinný pricválať so svojím tátošom a niekoľkotisícovou armádou na pomoc svojmu lénnemu pánovi. Poddaných šľachticom bola väčšina obyvateľstva – zväčša roľníci. Boli to mierumilovní ľudia, ktorí – vzhľadom na dobu, v ktorej žili – nemohli ani nič iné vykonávať (o úžasných a skvelo platených prácach pri páse ani nechyrovali).

Na druhej strane to neboli žiadni bojovníci, takže sa o ich vlastnú bezpečnosť niekto musel postarať (Policajný zbor Slovenskej Republiky vtedy ešte neexistoval). Neraz sa stalo, že keď hrozilo veľké vonkajšie nebezpečenstvo (napríklad nájazd Tatárov/Mongolov), celé dediny sa ukryli na pánovom hrade. Systém to bol na skoršie doby teda vcelku primeraný.

Problém nastal, keď šľachta trochu zmalomyseľnela a presadila zostrenú formu poddanstva – nevoľníctvo. To už bolo skutočne zlé a nemožno to obhajovať, i keď vždy išlo o nie veľmi vydarenú reakciu na násilné vzbury poddaných. Nevoľníctvo znamenalo, že daný človek – nevoľník plne patril svojmu pánovi a nemohol sa bez jeho súhlasu ženiť, vysťahovať, poslať deti na štúdiá atď. V Európe boli dve hlavné vlny nevoľníctva. Prvá bola medzi 9. a 12. storočím a druhá medzi 16. a 18. storočím. Nikde však nevoľníctvo netrvalo celú túto dobu. Kým v jedných krajinách vznikalo, do iných sa ešte nedostalo a zas naopak, kým v jedných zaniklo, v iných ešte pretrvávalo. V Anglicku sa napr. nevoľníctvo po roku 1400 vôbec neobnovilo a vo Francúzsku bola 2. vlna len náznaková a aj to veľmi mierna.

Monarchie a katolícke učenie

Vysvetliť presný vzťah medzi monarchiou a katolíckym učením bude ďaleko ťažšie. Platilo akési nepísané pravidlo (no… dobre vysvetlené to bolo najmä v diele sv. Tomáša Akvinského, či sv. Augustína; v 20. storočí sa tejto téme venoval napríklad profesor histórie Plinio Correa de Oliveira), nazvané prirodzený poriadok vecí. Zjednodušene povedané: štátny systém – monarchia – bol presnou kópiou Božieho kráľovstva; to isté možno povedať aj o základnej bunke spoločnosti, rodine, ktorá bola rovnako kópiou nebeského kráľovstva a aj pozemského kráľovského zriadenia.

Prirodzený poriadok vecí:

Alebo inak povedané: podľa sv. Tomáša Akvinského má Nebo formu štátu, kde je Ježiš Kristus kráľom („moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“), anjeli a archanjeli tvoria „šľachtu“ – božích bojovníkov – a duše spravodlivých sú „poddaní“.

Rovnako tak rodina. Otec – hlava rodiny – má mať podobnú funkciu, akú má kráľ vo svojom štáte. Matka má funkciu šľachty a deti funkciu poddaných. Práve na tomto príklade pekne vidno, čo to kráľovstvo bolo. Poddaní neboli žiadni poslední žobráci, ako sa to mylne prezentuje posledných stopäťdesiat rokov. Boli to tí, o ktorých sa mal kráľ – otec – najviac starať. Pekne možno vidieť aj funkciu šľachty na jej prirovnaní k matke: keď má otec príliš vysoké nároky na deti, matka stojí skôr na strane detí. A keď deti príliš vystrájajú, pridáva sa na stranu otca.

Existoval ešte štvrtý element prirodzeného poriadku vecí, ktorým bol vzťah štátu (teda otca), katolíckej Cirkvi (teda matky) a obyčajných ľudí/veriacich (detí). Tak, ako je otec ochrancom rodiny, tak bol aj štát ochrancom jeho obyvateľov. A tak, ako sa matka stará o mravný vývin svojich ratolestí, tak sa mala aj Cirkev starať o vzdelávanie a mravné záležitosti obyvateľov.

Katolícke učenie vždy hovorilo, že tak, ako je otec určený Bohom, aby bol otcom svojich detí, tak je aj kráľ určený Bohom, aby bol kráľom svojich poddaných. Otec môže byť dobrý aj zlý, správny muž aj pijan. Ale vždy je to otec. Presne to isté platilo aj v monarchiách. Zlý kráľ bol božím dopustením na hriešny ľud, no stále to bol kráľ. Pokiaľ teda nešiel vyslovene proti viere či príliš okato proti svojim poddaným (kedy bol aj tak exkomunikovaný), mal byť počúvaný a mala sa mu prejavovať patričná úcta. Všetko toto platí aj vo vzťahu matka – šľachta.

Pár slov o Uhorsku

U nás na Slovensku prevláda akási pachuť po starom Uhorsku. Dôvod je jasný – maďarizácia. Uhorsko však bolo založené ako mnohonárodnostný štát (každý sa hral na svojej strane spoločného pieskoviska a do druhého sa veľmi nestaral) a tak aj fungoval až do polovice 19. storočia. Vtedy si ho Maďari privlastnili a začali tvrdiť, že len oni sú pravými pánmi štátu – ostatní tvorili len nepodstatné národnosti – a na jeho súdržnosť treba „jeden národ“. Voilá.

Je iróniou osudu, že Uhorsko vlastne zachovalo Slovákov. Keby Slováci ostali súčasťou Poľska (ako tomu bolo po krátky čas v 11. storočí), nedokázali by si udržať svoju etnickú diverzitu. Naopak, práve vďaka tomu, že sme žili v spoločnom štáte s tak odlišným etnikom, akým boli Maďari, sa nám 1000 rokov darilo udržať si svoje vlastné národné prvky.

Upaľovanie čarodejníc!

Nikdy by som sem túto kapitolu nebol dával, no vždy sa nájde dostatok krčmových „historikov“ a kaviarenských „intelektuálov“, pre ktorých je upaľovanie čarodejníc (!) celodennou mantrou. Čo povedať? Áno, zrejme to bola to chyba, ale len do určitej miery. Z katolíckeho hľadiska je totiž čarodejníctvo skutočným fenoménom so skutočnou mocou a skutočnými dôsledkami. Ľudia zaklínali a preklínali – v podstate sa kontaktovali so zlými duchmi –, aby docielili mor, hlad, chudobu, vojnu, neúrodu atď. Z viacerých zdrojov (napríklad od exorcistov) vieme, že tieto veci fungujú dodnes. Takže v stredoveku boli čarodejníci a čarodejnice vnímaní ako akýsi „teroristi“ a podľa toho s nimi aj zaobchádzali. Pravda, po procesoch, ktoré mohli byť občas niekde aj vyfabulované, ale inde a inokedy boli dôkazy zbierané veľmi svedomito.

A okrem toho, každá spoločnosť mala svoj neduh. V Ríme existovali gladiátorské súboje, či prenasledovanie prvých kresťanov. Mayovia prinášali ľudské obety svojim bohom – každý rok počas sviatkov prišlo o život vyše 250 000 ľudí (!) tak, že im vytrhávali zaživa srdcia, atď. A čo my v súčasnosti? My vraždíme ešte nenarodené deti. A to v takom množstve, že upaľovanie čarodejníc vyzerá oproti tomu ako nejaká nepodarená epizódka. História nás za to jedného dňa celkom iste právom odsúdi.

Na záver

Verím, že prichádza doba, kedy budú prehodnotené určité historické skutočnosti, ktoré boli jasne a cieľavedomo ideologicky buď neoprávnene chválené, alebo nespravodlivo očierňované. Bude to však úloha pre novú generáciu ľudí, ktorých sa predošlé ideológie nedotýkali a nie sú tak zjavne zaujatí. Nech je táto (hoc nedokonalá) práca jednou z prvých takých lastovičiek.

„Bývali doby, kedy filozofia Evanjelia vládla štátom. Vplyv kresťanského náboženstva a jeho mravného učenia v tých časoch prenikal zákonmi a úradmi, bol kompasom pre ľudí všetkých stavov spoločnosti. Vtedy náboženstvo vyučované Ježišom Kristom prekvitalo všade vďaka náklonnosti princov a ochrane vládnucich vrstiev. Cirkev a impériá boli v šťastnej zhode a vzájomne sa dopĺňali. Takto organizovaná civilná spoločnosť podávala ovocie väčšie, ako mohol ktokoľvek očakávať. Všetko toto je obsiahnuté v dokumentoch, ktoré žiaden nečestný trik našich nepriateľov nemôže zničiť alebo zatajiť.“

Pápež Lev XIII. (1830 – 1903); encyklika Immortale Dei

PDF (formát pre tlač)