Lepanto roku 1571

Karol Gazdík
9. októbra 2023   História

Pri názve „Lepanto“ spozornie ucho každého cirkevného historika, obzvlášť takého, ktorý sa špecializuje najmä na kresťansko-osmanskú problematiku. Osobne túto významnú námornú bitku medzi islamským a kresťanským svetom nazývam na hodinách dejepisu ako „karta, ktorá sa obrátila“ – obrátila v neprospech Osmanov. Ak by sme sa totiž obzreli od Lepanta hlbšie do minulosti, určite by sme si všimli tú skazu, ktorú na kresťanskom území Osmani zanechávali. Medzi najznámejšie katastrofické porážky kresťanských armád radíme bitku na Kosovom poli v roku 1389, bitku pri Nikopole v roku 1396, bitku pri Varne v roku 1444, obzvlášť tragické dobytie Konštantínopolu v roku 1453 a pre naše uhorské územie fatálnu bitku pri Moháči v roku 1526, kedy Osmani prenikli až do strednej Európy.

Preto sme ako Európa potrebovali udalosť, ktorej 452. výročie sme si v sobotu 7. októbra pripomínali.

Situácia a pozadie pred bitkou

Osmanom v 16. storočí veľmi nahrávalo do kariet to, že sa sama Európa po náboženskej stránke zvnútra trieštila, počnúc príchodom Martina Luthera na scénu v roku 1517, čo odštartovalo obdobie náboženských rozbrojov a vojen v západnej a strednej Európe. To pochopiteľne kresťanskú Európu fakticky oslabovalo. V duchu náboženských nepokojov sa aj katolícke Francúzsko správalo značne schizofrenicky a neváhalo v boji proti katolíckym Habsburgovcom podporovať Osmanskú ríšu, neskôr aj stavovské povstania protestantských veľmožov proti cisárovi. Prínosným pre Európu nebol ani ochromený námorný obchod, pri ktorom osmanskí korzári v službách sultána prepadávali obchodné lode kresťanských krajín, zmocňovali sa tovaru a zajatcov brali do otroctva. Do toho prišiel aj osmanský útok na Cyprus, jednu z posledných kresťanských krajín vo východnom Stredomorí.

Nad kresťanským svetom, obzvlášť nad Apeninským polostrovom (ešte nezjednotené Taliansko), tak visel Damoklov meč. Pápež sv. Pius V. sa preto rozhodol konať, a to aj napriek tamojšiemu dlhoročnému súpereniu o moc nad „Talianskom“ medzi Pápežským štátom, Benátkami, Janovom, Habsburgovcami a Francúzmi. Tento svätý pápež, ktorého súčasníci neznášali kvôli jeho asketickému životu (zavrhujúcemu predošlé renesančné hýrenie), zbožnosti a neurodzenému pôvodu, vydal aj nový misál vychádzajúci zo záverov Tridentského koncilu, reformoval breviár, prepracoval katechizmus a ako člen Rehole bratov kazateľov (dominikánov) s bielym chórovým odevom aj „zaviedol“ trend bielej pápežskej sutany.

Tento svätec na Petrovom stolci, o ktorom sa píše, že mu často chýbal politický realizmus, však okrem náboženských otázok prenikol aj do umenia diplomacie. Zaslúžil sa totiž o vznik Svätej ligy, ktorá spojila kresťanské štáty južnej Európy do veľkej protiosmanskej koalície. Úlohou Svätej ligy bolo zastaviť rozpínavosť Osmanskej ríše v Stredomorí. Patrili do nej tieto štáty: Španielsko, Benátky, Janov, menšie talianske štáty, Rád maltézskych rytierov a samozrejme Pápežský štát.

Predohra bitky a vyčíslenie síl

Predohrou bitky pri Lepante bola v roku 1565 bitka na Malte. O nej píše Karol Oravečka na stránkach Armádneho magazínu, že: „Turci zozbierali v roku 1565 veľkú armádu s cieľom zničiť Maltských rytierov na Malte. Sultán Sülejman považoval Maltu a maltských rytierov za „hniezdo kresťanských hadov“, ktorí úspešne prepadávali turecké a arabské lode nielen v západnom Stredomorí, ale ohrozovali aj osmanské námorné obchodné cesty vo východnom Stredomorí. Heroická obrana Malty, najmä maltského hlavného mesta Valetta (mesto bolo pomenované podľa francúzskeho veľmajstra Jeana Parisota de la Valettu, ktorý viedol hrdinskú obranu mesta) si zasluhuje samostatnú pozornosť… … Zatiaľ stačí prijať ako fakt, že porážka osmanských Turkov a ich moslimských spojencov na Malte vydráždila Osmanov natoľko, že v zrýchlenom režime pripravili novú výpravu s cieľom zničiť kresťanské loďstvo a následne poraziť kresťanov aj na zemi a obsadiť Apeninský polostrov.“

Predtým, než sa pozrieme na samotnú bitku, mali by sme si vyčísliť pomer síl. Musím priznať, že som v rôznych zdrojoch narazil aj na rôzne čísla. Vyberám tie najrelevantnejšie. Osmanská flotila disponovala vojakmi o počte 31 000, kľúčovou jednotkou pritom boli známi janičiari. Potom disponovali námorníkmi o počte 50 000, 250 bojovými loďami a 750 kanónmi. Flotila Svätej ligy mala 29 000 vojakov, 40 000 námorníkov, 1800 kanónov, 212 bojových lodí, z ktorých išlo hlavne o klasické galéry, čo sú plachtové i veslové vojenské lode často poháňané trestancami (galejníkmi), a len 6 najmodernejších galeáz. Veľkú časť benátskych veslárov tvorili slobodní občania, ktorí mohli nosiť zbraň a v boji o loď predstavovali zásadný prínos, na rozdiel od prevažne kresťanských otrokov na osmanských galérach, ktorí sa po oslobodení pridávali k bojovým silám Svätej ligy. Tieto skutočnosti patrili medzi významné „esá“ na strane kresťanov.

Medzi osmanskými zbraňami boli aj strelné zbrane, no stále prevyšovali luky a šípy. Vrchným osmanským veliteľom bol Müezzinzade Ali Paša, ktorý v bitke padol a prišiel aj o „veľký kalifov prápor“, cenenú islamskú vlajku. Významným veliteľom Svätej ligy bol zas mladý 24-ročný Don Juan de Austria, ľavoboček cisára Karola V., ktorý mal však značné skúsenosti z bojov na súši. Kľúčovou zbraňou Svätej ligy, okrem prevahy v počte kanónov („svetlá budúcnosť“ vojenských dejín), boli tzv. arkebúzy – spredu nabíjané strelné zbrane. Kresťanská strana tak mala predovšetkým obrovský náskok v strelných zbraniach, keď už v personálnom obsadení bola v nevýhode.

Pred každým bojom zvykne byť príhovor veliteľa svojim vojakom a podriadeným. Moslimský veliteľ Ali Paša sa zajatým kresťanom, ktorí veslovali prikovaní na jeho galérach vysmieval a tvrdil im, že ich Boh opustil a takisto opustí aj kresťanov pri Lepante. Don Juan de Austria pred bitkou oznámil všetkým svojim veliteľom (tí jeho výrok posunuli mužom na ďalších lodiach), že: „Pre zbabelcov budú dvere do raja definitívne zatvorené.“ Politicky poučení, štatisticky vyčíslení a slovami veliteľov „povzbudení“ môžeme konečne pristúpiť k opisu tejto legendárnej bitky.

„Deň D“ roku 1571

Píše sa 7. október 1571 a v Korintskom zálive pri prístave Nafpaktos (Lepanto) sa zhromaždili lode. Na kresťanských lodiach boli vztýčené kríže a Don Juan si ako prvý kľakol pred krížom a úpenlivo prosil o Božiu pomoc. Všetci ostatní vojaci nasledovali jeho príklad. Potom vypukol boj. Galéry vypálili prvé výstrely, ktoré ničili paluby a zabíjali vojakov na osmanských lodiach. Osmani ich však oboplávali a mali v úmysle zovrieť katolícke lode a premeniť námornú bitku na boj muža proti mužovi – „krvavú seč moslimských šablí, lukov a muškiet proti katolíckym kordom, pikám a arkebúzam“, ako svojho času referoval článok na stránke eurarabia.cz, cenný zdroj opisu boja pri Lepante, ktorý využila i stránka magnificat.sk.

Delá vybuchovali, na kresťanov padal dážď šípov, ktorý opätovali olovenými guľkami z arkebúz. Keď sa lode priblížili, zachytili sa hákmi, ktorými sa spojili bok po boku. Kresťania vyhadzovali siete, aby sa bránili útoku nájazdníkov a strieľali po nich. Ale aj napriek tomu nastal na palubách boj muža proti mužovi. Katolíci obrátili otočné delá na lode nepriateľov a osmanskí lukostrelci vystreľovali série šípov, ktoré zapríčinili smrť Agostina Barbariga, veliteľa katolíckeho ľavého krídla. Šíp ho nešťastne trafil do oka práve vtedy, keď zodvihol priezor, aby vydal rozkazy.

Osmanské lode sa snažili rozvrátiť ľavé krídlo katolíckej flotily. Zdalo sa, že sa im to darí, no katolícke lode zareagovali. Uprostred ohlušujúceho revu kanónov vytlačili moslimské lode na plytčinu, kde sa ocitli v pasci. A tam sa rozpútal zúrivý boj. Doň sa zapájalo čoraz viac katolíckych lodí, až sa napokon na pravej strane osmanská bojová línia začala rozpadať, čomu dopomohli aj vzbury kresťanských otrokov. V skorých poobedňajších hodinách mohlo katolícke ľavé krídlo oslavovať víťazstvo.

V strede katolíckej flotily bol Don Juan na palube vlajkovej lode Real a mieril si to k osmanskej vlajkovej lodi Sultane. „Lode sa zrazili, Don Juan viedol boj, línia po celej dĺžke vybuchovala delovými výstrelmi, výstrelmi z muškiet, cvendžaním mečov, kordov a bojových sekier, zatiaľ čo nehlučne letiace smrtiace mraky šípov narážali do brnenia a do ľudí“, opätovne opisovala stránka eurarabia.cz. Obom veliteľským lodiam prišli na pomoc ďalšie lode. Chvíľu to vyzeralo, že to loď dona Juana nezvládne, no veliteľ pápežských galér Marco Antonio Colonna narazil svojou vlastnou loďou do lode Aliho Pašu.

Záplava katolíckeho vojska sa nahrnula na osmanskú loď a začal sa boj pešiakov, ktorý moslimov doslova zmietol. Dvakrát bol útok kresťanov na pašovu loď odrazený, pri treťom pokuse, ktorý podporila ešte galéra admirála de Bazan, už uspeli. Ali Paša padol v boji zasiahnutý guľkou doprostred čela. Jeho hlava bola odťatá, a keď ju Don Juan neprijal ako dar, bola hodená do mora. Pád veliteľa pochopiteľne zlomil a demoralizoval ostatné osmanské jednotky, z ktorých väčšina bola zmasakrovaná a menšia časť ušla do Istanbulu.

Tak sa skončila bitka pri Lepante: bitka, v ktorej bojoval aj španielsky šľachtic Miguel de Cervantes, autor známeho diela Don Quijote de la Mancha; bitka, ktorá bola poslednou veľkou námornou bitkou, pri ktorej hrali hlavnú rolu veslami poháňané lode; a v neposlednom rade bitka, ktorá rozbila mýtus o neporaziteľnosti osmanskej flotily. Potopených bolo 113 osmanských lodí, zajatých 117 lodí a oslobodených 12 000 kresťanských otrokov. Európa bola načas zachránená pred rozpínavým militantným islamom, ktorý nakoniec definitívne porazila až v roku 1683 v bitke pri Viedni.

Keď prišla o dva týždne k pápežovi správa o šťastnom výsledku bitky, nebol pápež vôbec prekvapený. On totiž v hodine víťazstva náhle prerušil rozhovor s generálnym pokladníkom, otvoril okno a dojatý z akéhosi vnuknutia radostne oznámil: „Naša kresťanská flotila v tejto hodine zvíťazila nad Turkami. Poďakujme sa Pánovi!“ Ako poďakovanie zaviedol svojou bulou z 5. marca 1572 Salvatoris Domini sviatok Panny Márie Víťaznej, neskôr premenovaný na sviatok Preblahoslavenej Panny Márie Ružencovej, ktorý sa má sláviť 7. októbra.

Titulný obrázok – Jedno z najznámejších vyobrazení bitky pri Lepante od neznámeho autora, zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)