Je súboj: tzv. elita verzus post-sedliaci len slovenský problém? Tristo rokov vojny úžerníckych finančných elít proti tradičným formám spoločnosti

Branislav Michalka
13. apríla 2024   Politika   Komentár

Po debakli globalistických liberálov, umiernených konzervatívcov a neomarxistov v slovenských prezidentských voľbách, boli popri novinárskej a umeleckej explózii zavýjania a psychických problémov, povolané do boja na propagandistický, vysvetľovací a analyzačný front aj lepšie zálohy (tzv. triarii, ako sa v rímskej armáde hovorilo skúseným veteránom, ktorý zasahovali do boja až keď bolo najhoršie) v podobe rôznych sofistikovanejších analytikov.

Jedným z nich je aj Juraj Buzalka, autor termínu „post-sedliaci“ (a knihy s rovnakým názvom) s nedomysleným účinkom. Nedomysleným preto, lebo mal ambíciu stať sa pejoratívom (podobne ako výraz „dezoláti“), ale stal sa označením, ktoré si slovenskí post-sedliaci s pre neho zrejme nepochopiteľnou radosťou a hrdosťou prisvojili. Z kladiva, pred ktorým sa mali post-sedliaci (najmä tí žijúci v mestách a ašpirujúci na miesto pod liberálnym slnkom) v hanbe skrývať, sa stalo znamenie a zástava vzájomného rozlišovania, rozpoznania a koncentrácie medzi novodobými slovenskými οι πολλοί a jednotiaci bod doteraz len povrchne tušenej alebo potláčanej sebaidentifikácie.

Táto ambícia zahanbiť väčšinu obyvateľstva termínom, ktorý upomína na patriarchálne formy spoločnosti a predovšetkým na spoločnosť založenú na držbe pôdy, práce s pôdou a roľníckej autarkii, nás privádza ku skutočným príčinám a podstate averzie tzv. elít, ktorých je Buzalka na Slovensku hovorcom a najnovším ideológom:

https://dennikn.sk/3932305/buzalka-toto-je-populisticky-protest-proti-elite-a-ivan-korcok-bol-kandidatom-elity/

Predovšetkým sa tento údajný spor tzv. mešťanov a post-sedliakov netýka len Slovenska a nejakých špecifických politických lokálnych naťahovačiek, ktoré Buzalka opisuje aj vo svojej knihe, v snahe vytvoriť kontrast medzi malým pričupeným a zaostalým karpatským etnikom a zvyškom sveta, ktorý musíme dobehnúť. Línia rozdelenia sa neťahá medzi vidiekom a polis, či megapolis, ale medzi základnými uchopeniami spoločnosti, jej formami spravovania, produkovania jej bohatstva, jeho distribúcie, organizovania a celkového prežívania.

Na jednej strane tu máme globalistickú, nadlokálnu a nadnárodnú finančnícku „elitu“, pre ktorú, ako aj pre jej umiernene konzervatívnych, liberálnych aj neomarxistických priaznivcov (vedomých či nevedomých; pričom ich motívy sú rôzne a ich skúmanie presahuje úzky rámec krátkeho článku) a ich spôsob myslenia, sa hodí ako identifikačný opis najlepšie názov knihy sociálnych esejí Gliberta K. Chestertona – Utópia podľa úžerníkov.

Táto úžernícka utópia (aby sme sa vyjadrili v čo najjednoduchších termínoch) spočíva na transformácii tradičných patriarchálnych spoločností, založených na rôznych formách autarkie (hospodárskej samostatnosti a nezávislosti, či už na základe držby a obrábania pôdy, lokálnej výroby a spotreby remeselných tovarov, nástrojov, užitkových produktov, na malých lokálnych priemyselných jednotkách, uzavretom hospodárskom okruhu a lokálnom hospodárskom protekcionizme), do podoby globálneho, otvoreného, bezhraničného priestoru, v ktorom v horizontálnej rovine môžu nehatane prúdiť úzkou finančnou elitou kontrolované finančné toky a v rovine vertikálnej sa formou permanentného zadlžovania globálneho plebsu vytvára ľahko manipulovateľná závislosť bývalých sedliakov, majiteľov pôdy či bývalých lokálnych remeselných producentov na úžerníckej elite. A to je tá druhá strana tohto konfliktu – bývalí tvorcovia autarkie: vojensko-roľnícka šľachta držiteľov pôdy, bývalí roľníci, remeselníci, lokálni drobní skrachovaní priemyselníci a pridružené duchovné a intelektuálne zložky.

Nie je zaiste náhoda, že sa hneď po fiasku korčokuliarov a korčokolády počas minulého víkendu spustila mašinéria vydierania úžerníckej EÚ voči Slovensku. Práve teraz sa ukáže pravá povaha tej moci a tej utópie, ktorá nám nasadila v roku 2004 svoj chomút. Slovensko totiž dnes predstavuje ideálneho „sedliaka“ ocitnuvšieho sa v úžerníckom chomúte. Nemá už nič svoje, podobne ako skrachovaní zemania z Vajanského románov. Zdedené imanie prehajdákalo v kozmopolitných zábavkách, v čakaní na terno v rulete „voľného trhu“, ktoré sa nedostavilo a v následnom zadlžovaní sa. Dnes je plne závislé, podobne ako všetky štáty globálneho Západu, na nálade finančníckej elity.

Keď post-sedliacke Slovensko nahnevá globálneho úžerníka a ten pobalí svoje zapožičané, umelo vygenerované a imaginárne financie, cudzie priemyselné podniky (všimnime si, ako rýchlo reagoval Renault na takú lapáliu, ako bol jeden status zápasníka) a dotácie, zostane na Slovensku okrem post-sedliakov bez pôdy a skúseností ako prežiť, už len tá skupina, ktorú Buzalka nazýva eufemisticky „mešťania“, čiže globalistickí darmožráči zvyknutí na pohodlné dotácie a parazitovanie na skutočných daniach post-sedliakov.

Tá však rýchlo zmizne, tentokrát už nielen v imaginárnom svete svojich verbálnych vyhrážok, ale naozaj, pretože dotácie neprídu a hospodársky stav nebude poskytovať toľké daňové výnosy, aby mohli ďalej mimovládkovať. No a vtedy zistia slovenskí post-sedliaci, že už nemajú nič vlastné a že sú rukojemníkmi úžerníka, ktorému budú platiť až do konca života na osobnej aj štátnej úrovni. Ak má vôbec ešte zmysel hovoriť o nejakom štáte.

Toto je základný model súboja: úžerníctvo verzus autarkia, ktorá je v novej slovenskej interpretácii premenovaná a skarikovaná do podoby: meštianska elita verzus populistickí post-sedliaci.

Tento model sa samozrejme netýka len Slovenska a vôbec nie je nový. Nová je len dnešná nervozita úžerníckej utópie, z nervozity post-sedliakov. Ich utópia začína mať drobné trhliny, čo však je na projekte, ktorý zaľahol Európu už pred 300 rokmi pochopiteľné. Nič netrvá večne.

Súčasný stav na Slovensku, ako aj celý súboj je len lokálnym prejavom sporu, ktorý sa začal v 18. storočí finančnou a priemyselnou revolúciou. Niekoľko podstatných dejinných krokov rozbilo tradičnú štruktúru spoločností a hospodárstva. Na nich spočíva úžernícka utópia:

– presun moci od vojakov (šľachty), držiteľov pôdy a výrobcov, na držiteľov papierových bankoviek, prevádzkovateľov finančných operácií a úžerníkov;

– zrušenie lokálnej autarkie, tržných obmedzení, colných obmedzení, hospodárskeho protekcionizmu, uzavretého hospodárskeho okruhu;

– transformácia trvalého súkromného vlastníctva (bankrotmi, vykupovaním, zadlžovaním majiteľov pôdy) na nájomné vlastníctvo spojené so zadĺžením;

– deštrukcia kresťanskej morálky obmedzujúcej zákonom úroky z dlžoby, nabádajúcej k sporivosti a odmietajúcej zadlžovanie bez krytia úsporami;

– podnecovanie požívačnosti a sexuálnej neviazanosti v masách, za účelom motivovania ich zadlžovania.

V tomto bludnom kruhu neustáleho zadlžovania a poslušnosti sa motajú nielen slovenskí post-sedliaci, ale dnes už doslova celý svet. Pyramídová hra sa však blíži zrejme k svojmu trpkému finále, v rámci ktorého úžerníci, neschopní uspokojiť ziskami ani svoju vlastnú kastu, siahnu k silovým opatreniam zameraným na pacifikáciu globalizovaných, vykorenených, uniformných a zadlžených más.

No a keďže pohanské problémy si vyžadujú pohanské riešenia, budú sa musieť obrátiť po radu k matke všetkého európskeho – k antike, resp. na jej vrchného odborníka na inštitucionalizovanú úžeru – na Rímsku ríšu, kde boli podobné diskrepancie presne legislatívne ošetrené. Dlžník, ktorý nebol schopný naplniť pohľadávky svojich veriteľov prepadal aj s celou rodinou do stavu otrockého a stal sa majetkom veriteľa.

Ťažko povedať, čo všetko pohlo slovenského post-sedliaka k jeho intuitívnej a určite neuvedomelej vzbure proti bábkam globálnej úžerníckej utópie, či, aby sme boli presnejší, k vzbure voči tým bábkam, ktoré sú dnes v milosti tejto elity a v prospech bábok, ktoré sa ocitli v nemilosti. V každom prípade nebudeme asi príliš ďaleko od pravdy, keď sa budeme domnievať, že to nemalo nič až tak veľa spoločného s nejakou striktne racionálnou úvahou.

Nie, to len všetky žilky, všetky nervy a nervové zakončenia, všetky útroby slovenského post-sedliaka, ktoré v sebe ukladajú sedimenty dejinných roľníckych skúseností a nedôvery začali k svojmu pánovi kvičať, vrtieť sa a buntošiť v črevách s pokrikom:

„Pozor, sedliačik, tu sa chystá na teba nejaký poriadny podraz.“

A post-sedliak sa rozhodol trochu poškriabať, a urobil usurokratom malé bobo. Teraz bude platiť. A je len na ňom, či dokáže zo seba dostať svrab, alebo sa poslušne skloní. Jeho pozície sú slabé. Ten svrab sa totiž lieči odriekaním, schudobnením, morálkou a bojom. Nie „mačkaním“ dotykových mobilov a pretekaním sa po sociálnych sieťach.

PDF (formát pre tlač)