Cirkev a homosexualita

Jozef Duháček
18. decembra 2023   Cirkev   Komentár

Francis Magister v časopise Crisis si položil nasledujúcu otázku: Čo priťahuje homosexuálov do Cirkvi? Asi pred mesiacom publikoval Kevin Wells v časopise Crisis text, v ktorom uvažuje, či jedným z dôvodov prepustenia biskupa Stricklanda nebol hnev ostatných biskupov za to, že verejne adresoval problém homosexuálov v kňazskom stave. Za predpokladu, že medzi kňazmi je významný počet homosexuálov alebo ľudí sympatizujúcich s homosexualitou, o čom sa už dnes nedá seriózne pochybovať, si treba položiť otázku ani nie prečo sa to stalo, ale skôr prečo to tak stále je. Inými slovami, prečo sa dnes mladý homosexuál dá na dráhu kňaza?

Magister si urobil poloanonymný prieskum medzi dobre informovanými zdrojmi. Je zaujímavé, že nikto nechcel uviesť v texte svoje meno, lebo sa obávali následkov. Podľa Magistra ide o absolútne bezúhonných a čestných kňazov, no zdá sa, že toto je otázka, na ktorej padajú hlavy. Okrem toho aj meno Francis Magister je pseudonym, za ktorým sa z rovnakých dôvodov skrýva učiteľ z jednej americkej katolíckej školy. Ani on si asi nechce hľadať nové zamestnanie.

Takže, ako sme sa dostali do tohto stavu? Podobnú situáciu sme v Cirkvi už mali, v časoch sv. Petra Damianiho. Jednoznačnou odpoveďou je diabol. Veď aký lepší spôsob existuje, ako ochromiť Cirkev? Proti bludom a herézam možno bojovať, pravda sa dá dokázať v spore, argumentáciou, z filozofie či vyvodiť z dogiem, Tradície a Cirkevných Otcov a nakoniec ju možno spoznať. Ale tu ide o zničenie viery, či len obyčajnej dôvery v samotných ľudí. Kardinál XYZ môže byť teológ a filozof oveľa lepší než bol kedy Tomáš Akvinský, ale ak je to zvrhlík, nebude ho nikto počúvať. A sexuálna lojalita, najmä tá utajovaná, je vždy silnejšia ako lojalita ideologická. O tom profesor Oko podáva vo svojej knihe dostatok dôkazov.

Príčiny homosexuality ako takej sú pravdepodobne rôzne a viaceré. A je dosť pravdepodobné, že kňazstvo nebolo úplne uchránené tejto poškvrny ani v minulosti, boj sv. Petra Damianiho je toho jasným dôkazom. Prečo je však homosexualita dnes väčší problém ako v časoch minulých?

Mužská populácia Európy bola po I. svetovej vojne výrazne preriedená. V II. svetovej vojne sa to znova stalo a k tomu sa pridali veľké straty aj na americkom mužstve. Katolíci, ktorí prežili tieto vojny a chceli sa oženiť, mali na výber, žien bolo oveľa viac než mužov. Pre tých katolíckych mužov, ktorí „neboli práve manželské typy (tzn. homosexuáli)“, ale chceli slušnú kariéru, bolo kňazstvo dobrou alternatívou. Rozhodne to nebolo pravidlom, no na zavedenie niektorých veci stačí tu a tam udeliť výnimku. Okrem toho, ako vieme, Satan nedodržiava pravidlá. Existujú správy, ktoré by si však zaslúžili kriticky preskúmať, a síce, že už za Pia XI. sa do vatikánskych úradov pokúšal prepašovať zvýšený počet homosexuálov.

60. roky boli priliatím benzínu do ohňa. Sexuálna revolúcia ovládla svet a Cirkev jej prakticky otvorila dvere. Síce s Humanae Vitae podnikla neduživý pokus o protiútok, bol však odrazený a aj v jej radoch sa objavili zradcovia. Biskupi v niektorých dôležitých katolíckych krajinách Humanae Vitae verejne odmietli, v iných krajinách ho mlčky ignorovali, semináre v záchvate aggiornamenta sexuálnu čistotu ani neskúmali, ani nevyučovali.

Koncom 60. rokov, v reakcii na „novú jar Cirkvi a nové zostúpenie Ducha Svätého“, zasiahla Cirkev vlna dezercií. Desaťtisíce kňazov opustilo duchovný stav a povolania začali dramaticky klesať. Mnohí kňazi opustili Cirkev aj preto, aby sa oženili, podiel tých, čo „neboli práve manželské typy“ v celkovom počte kléru týmto vzrástol. V 70. rokoch sa diecézy zúfalo túžiace po povolaniach nepýtali na sexuálne sklony uchádzačov a brali kadekoho; okrem toho tí, ktorí sa mali pýtať, sa častokrát hlásili k špecifickému „Duchu II. vatikánskeho koncilu“, ktorý mal tiež zdrvujúci účinok. Faktom je, že v tomto období boli na Západe uchádzači, ktorí zastávali tradičné názory nielen v teológii, ale aj v sexuálnej morálke, často úmyselne odmietaní. Sexuálna lojalita je silná.

Takže v polovici 80. rokov sa upevnil a zabetónoval medzi klérom pomerne početný blok homosexuálnych duchovných. Ján Pavol II. túto otázku neriešil, prípadne, ak ju riešil, bolo to zúfalo neúčinné a bezzubé. Je treba uznať, že inšpiroval jednu generáciu mladých mužov a zapálil v nich nadšenie pre vieru. V strednej a východnej Európe sme to zažili o desať rokov neskôr po páde komunistických režimov, semináre sa zrazu zaplnili jánpavlistickými nadšencami, následne svätenými počas 90. rokov a tí tvoria dnes väčšinu kňazského stavu v regióne. To čiastočne obnovilo početnú rovnováhu medzi klérom na sklonku druhého tisícročia, ale rozhoduje vplyv a moc, nie počty a čísla.

Avšak aké je pozadie posledných 25 rokov? Prečo by si dnes mladý homosexuál vybral kňazskú dráhu a kariéru? Aká atraktivita spojená s kňazstvom dokáže osloviť homosexuálneho muža? Homosexualita je dnes vo svete široko akceptovaná. Sotva sa dnes nájdu v postkresťanskom západnom svete prípady, že mladému mužovi jeho homosexualita bráni vybudovať si kariéru, v niektorých sférach a povolaniach naopak homosexualita výrazne pomáha a otvára dvere k žiarivému úspechu. Kňazstvo, aspoň teoreticky, zostáva jednou z mála oblastí, kde priznanie sa k tomuto „životnému štýlu“ stále vyvoláva určitý strach z hanby a obviňovania. Prečo si ho teda vyberajú?

Francis Magister vidí tri možné odpovede. Podľa neho niektorí možno veria, že Boh ich volá napriek ich homosexualite. Veria, že Boh im dá milosť, aby zostali v čistote, kým budú pásť jeho stádo. Môžu dokonca veriť, že vykonávaním tohto povolania sa „vyliečia“ zo svojej homosexuality. Iní môžno veria, že sú povolaní ku kňazstvu práve kvôli ich homosexualite; že budú „priekopníkmi“, ktorí svetu ukážu, že otvorene homosexuálny muž môže byť dobrým kňazom a že môže Cirkev doviesť k uznaniu oprávnenosti homosexuálnych vzťahov. Ak ide o niektorú z týchto dvoch možností, je na tých, ktorí pomáhajú mladému mužovi rozlišovať, aby mu povedali „nie“.

Podľa Magistra je tu však aj ďalšia možnosť. Je to síce jeho dohad, a treba ho poriadne preskúmať, ale zdá sa, že má istý základ v realite. Súvisí to s tým, ako sme sa začali pozerať na kňazstvo a kňazov od II. vatikánskeho koncilu, a prečo sa dnes kňazstvo na Západe označuje za „gay profession“. Je možné, že pred II. vatikánskym koncilom sme na kňazov pozerali s veľkou úctou a považovali ich takmer za polobohov. Kňaz bol tajomná postava v sutane a birete, žil oddelene od iných, obetoval svoj život, pohodlie, ba aj rodinu a deti službe Bohu. Pri sv. omši bol prvoradý jeho úrad, nie osoba. Pri bohoslužbách podľa tradičného obradu pramálo záleží, či celebruje otec A, alebo páter B. Obrad ich pohltí, celebrujú smerom k Bohu, nehovoria vlastné slová, ba ani neužívajú svoju rodnú reč, ale užívajú slová starovekého jazyka, s ktorým nemajú dovolené manipulovať. Nedodržiavanie rubrík bolo smrteľným hriechom. Mimo homílie bolo zhromaždeniu úplne jedno, kto celebruje, a celebrantovi bolo počas sv. omše tiež úplne jedno, že je v zhromaždení. Či tam boli dvaja alebo dvesto veriacich, či to bola školská trieda alebo parlament či generálny štáb. Psychologicky z nich celebrant takmer nič nemal, pretože takmer celý čas bol otočený ad orientem, k Bohu; on nehľadel k ľudu, ľud mu nevidel do tváre a časť z modlitieb hovoril tichým hlasom.

Skutočnosť, že slová sv. omše nebolo počuť a očividne neboli prednášané zhromaždeniu, ale Niekomu na „druhej strane“ pred ním spôsobila, že jeho vlastná osobnosť počas sv. omše nijako nevstupovala do diania. Sám seba akoby maximálne umiestnil do úzadia, aby urobil miesto Kristovi, ktorý skrze ruky a ústa celebranta prináša svoju obetu. Ak sme sa vtedy na kňaza pozerali takto, tak dnes už to neplatí.

Či sa to niekomu zdá správne a lepšie alebo nesprávne a horšie, teraz, vďaka pokoncilovej zmene liturgie a pohľadu na kňaza vidíme „predsedu“ zhromaždenia, riaditeľa farnosti, a konferenciéra. To je dôsledok Novus ordo missae a je ešte viac umocňovaný všetkými deviáciami, ktoré sa do „oficiálnej“ verzie Novus ordo missae vkladajú. Či to bol zámer alebo náhoda, vedome alebo nevedome, osobnosť kňaza sa stáva dôležitým prvkom. Na úrade už toľko nezáleží. Každý deň na pol hodinu a v nedeľu na hodinu a dvakrát alebo trikrát týždenne počas svadieb a pohrebov sa kňaz stáva – ako to oficiálne označujú mnohé farnosti a ako sa to hovorí v katolíckych médiach – predsedom a sprostredkovateľom. Je ceremoniárom.

Kým kedysi sa za pekne odslúženú omšu považovala taká, kde sa kňaz presne držal každého detailu liturgických rubrík a vykonal a vyslovil všetko s čo najvyššou presnosťou a starostlivosťou a dôstojnosťou, teraz je pekná omša taká, v ktorej je čo najviac rozptýlenia a zábavy. Pekný a vtipný príhovor a uvítanie na začiatku, strhujúca a pôsobivá kázeň, inovatívne prosby veriacich, čo najefektnejšie artikulované modlitby, dramatické prežívanie premenenia viditeľné v tvári celebranta, žoviálne dávanie znaku pokoja, povzbudivý príhovor na konci, všetko prekladané pestrou ponukou hudby – tu kňaz spieva s organom a ľudom, tam sa pridá tlieskaním k detičkám v rozkošnej pesničke o anjelikoch, tam podporí v refréne uhrovitých puberťákov s gitarkami, a možno aj bubnom. To celé zastrešuje kňaz sťa moderátor a pravý predseda nejakej schôdze. Tiež sa to už nekoná na oltári, ale za stolom, čo podčiarkuje rozmer podávania dajakej veselej hostiny a nie účasť na kalvárskej obeti. Ľud vo vhodných chvíľach odmeňuje potleskom svojho „showmana“ a „performera“.

Je to vina kňazov alebo sa kňazi stali obeťou? Ťažko povedať, ale ak je človek postavený tvárou tvár inému človeku či ľuďom, musí začať uvažovať ako sa tvári, ako artikuluje, ako k nim pristupuje, ako zaobchádza so svojím publikom. Pre kňaza počas svätej omše to predstavuje enormnú dávku pokory a sústredenia, aby nebral do úvahy reakcie tých, ktorým čelí. Skúsenosť učí, že tí, ktorí boli (a sú) pokúšaní homosexualitou, majú často hlbokú potrebu potvrdenia a pozornosti; túžia byť akceptovaní a uznaní. Preto koniec koncov pochodujú s dúhovými zástavami a napriek všeobecnému prijatiu v sekulárnej spoločnosti sa stále dožadujú uznania. Je to možno kvôli rane, ktorú nemôžu ovplyvniť. Preto ich láka divadlo a film, preto radi nosia nápadné alebo aspoň starostlivo zvolené šaty. Môžu byť plachí, no o to viac túžia po utešení.

Magister argumentuje, že mnohých homosexuálnych mužov priťahuje ku kňazstvu skutočnosť, že omša Novus ordo ponúka bezpečné, časté a okamžité uspokojenie tejto potreby pozornosti a potvrdenia, obdivu a uznania. Niečo ako krásne vystúpenie v divadle.

Popri aktívnych homosexuáloch sú aj takí, ktorých p. Paul Mankowski nazval „krotitelia“. V eseji pre The Latin Mass z roku 1996 opisuje „krotiteľov“ ako svetských, vydesených izoláciou, príliš priateľských, ale neschopných skutočného priateľstva. Majú výrazný nedostatok záujmu o „prvé princípy“ – napríklad metafyziku a dogmu –, pretože takéto veci spôsobujú rozdelenie. Ich náboženské presvedčenie sa ohybne prispôsobuje najvplyvnejším silám prostredia, v ktorom žijú. Sú to „muži zo spoločnosti“, mimoriadne náchylní na citové vydieranie. Sú ambiciózni a kariéristickí a požadujú osobnú lojalitu v takej miere, v akej sami nedokážu dodržiavať zásady.

Takže, aj keď možno sami nie sú aktívne homosexuálmi, stavajú sa na stranu homosexuálneho elementu v kňazstve, aby nevyzerali v rozpore s dobou alebo riskovali, že sa odhalia ich vlastné hriechy z minulosti. P. Mankowski uvádza prípady kňazov, ktorí nemilujú nič viac, ako byť čo najčastejšie stredobodom pozornosti.

Magister upresňuje, že nijako netvrdí, že všetci kňazi, ktorí uprednostňujú Novus ordo missae, sú homosexuáli. Ani netvrdí, že Novus ordo missae bol zostavený s ohľadom na homosexuálov. Počiatky Novus ordo missae sú značne problematické aj bez tejto prídavnej záťaže a aj medzi duchovnými, ktorí slávia latinskú omšu, sa vyskytli problémy s homosexualitou. Štatisticky síce oveľa zriedkavejšie, ale to môže byť jednoducho aj tým, že kňazi celebrujúci latinskú omšu pochádzajú z tradične orientovaných rodín a seminárov, kde sa idea cudnosti a čistoty berie vážnejšie ako v moderných seminároch a rodinách. Ani tvrdenie, že kňazi, ktorí sú spoločenskí alebo vľúdni, sú automaticky homosexuáli Magister nikde nepostuluje. Operuje skôr s úvahou, že mladého muža s abnormálnou túžbou po pozornosti a potvrdení by to pritiahlo ku kariére, ktorá môže –, ale nie nevyhnutne – ponúknuť uspokojenie z potvrdenia a pozornosti na dennej báze a oveľa viac, tak ako v iných profesiách. Magister sa domnieva, že Novus ordo missae umožňuje uspokojenie týchto túžob oveľa oveľa viac ako latinská omša jednoducho preto, že zaviedlo frontálnu interakciu s ľudom a jeho jazykom.

Všetci zažili hororové situácie, keď kňazi ignorujú rubriky; ktorí si svojvoľne skracujú modlitby; ktorí počas homílie blúdia medzi zhromaždením ako moderátori talk-show; kladú otázky a do mikrofónu prijímajú odpovede, ktorí sa zdajú byť neschopní odslúžiť omšu bez toho, aby do nej vniesli trochu humoru alebo na seba nejakým spôsobom upozornili. Variácie Novus ordo missae – detské liturgie, tínedžerské liturgie, liturgie mladých dospelých, ľudové omše, rockové omše, hip-hopové, omše s klaunmi, omše v maskách, halloweenske omše so strašiakmi – dávajú exhibicionizmu množstvo priestoru. Možno nebolo zámerom architektov Novus ordo missae urobiť to tak, to nech súdi Boh, ale rozhodne je to v Novus ordo missae možné, prítomné a netrestané, zatiaľ čo v tradičnej omši to bolo zakázané.

Plynie z toho nutný záver, že ak sa zruší Novus ordo missae a všade sa vráti tradičná omša, vyrieši sa problém s levanduľovou mafiou? Samozrejme, že nie. Tento problém je oveľa širší a ako rakovina prerastá mnoho kútov Cirkvi. Tradičná latinská omša však ponúka – a dalo by sa povedať, že vyžaduje – ideu sebapopierajúceho a sebazničujúceho kňazstva. Každému ašpirantovi hovorí: „Si nástroj v Božích rukách a nič viac. Tvoja osoba nehrá žiadnu rolu. Ak túžiš po pozornosti, uznaní a chvále, hľadaj si iné zamestnanie.“

Magistrova teória by si zaslúžila podrobnejšie preskúmanie, ale čo sa zdá byť už teraz zrejmé je fakt, že ak sa nevrátime k vízii kňazstva, ktoré je pri výkone svojej služby zamerané na maximálne uprednostnenie Boha aj za cenu úplného potlačenia vlastného ja, budeme mať problémy s tými, ktorí sa z akéhokoľvek dôvodu chcú vyvyšovať, prezentovať alebo potvrdzovať vlastné egoistické či dokonca nezriadené sklony a tendencie.

www.crisismagazine.com

PDF (formát pre tlač)