Zomrel jeden z najväčších kritikov Jána Pavla II. a Benedikta XVI.

vdp. Ľubomír Urbančok
7. apríla 2021   Cirkev

Včera večer obletela svet správa o úmrtí švajčiarskeho teológa Hansa Künga. Ten sa preslávil v posledných desaťročiach najmä tým, že jeho náuka bola v rozpore s náukou katolíckej Cirkvi, začo mu Vatikán na príkaz Jána Pavla II. odobral súhlas k vyučovaniu katolíckej teológie. Küng bol veľkým odporcom svojho niekdajšieho kolegu z mladosti, Josepha Ratzingera a po celý život sa nevyhýbal jeho kritike.

Ako 32-ročný sa stal najmladším teológom v Nemecku, neskôr sa stal kolegom a následne veľkým kritikom Josepha Ratzingera, s ktorým pôsobil ako peritus (poradca) na II. vatikánskom koncile. Preslávil sa zvlášť vďaka svojmu kontroverznému dielu Infallibile, kde načrtáva kritiku dogmy o pápežskej neomylnosti.

Následne sa stal tvrdým kritikom Jána Pavla II., kritizuje prístup Cirkvi k antikoncepcii, potom sa prihlási aj k eutanázii. V roku 2013 obletela svet správa o jeho úmysle podstúpiť eutanáziu, po tom čo mu bola diagnostikovaná Parkinsonova choroba – vyjadril túžbu, podľa ktorej nechcel zomrieť nedôstojne, ako to pozoroval svet v prípade Jána Pavla II.

Okrem už jeho zmieneného postoja k náuke Cirkvi, medzi jeho najkritickejšie výhrady možno zaradiť kritiku celibátu, podporu kňazskej vysviacky žien, ako aj požiadavku prijímania Eucharistie pre protestantov.

Patril medzi tvrdých kritikov aj pápeža Benedikta XVI. – počas jeho cesty do Nemecka prirovnal Cirkev k časom Luthera, vyjadrujúc podľa neho prorockú úlohu tohto heretika. Pontifikát Benedikta XVI. nazval „premárnenou príležitosťou“. V roku 2010 v liste adresovanom katolíckym biskupom, ponímanom ako kritika nemeckého pápeža, píše okrem iného nasledovné:

„Tento pápež opakovane relativizuje koncilové texty a interpretuje ich spätne proti duchu koncilových otcov. Stavia sa dokonca výslovne proti všeobecnému koncilu, ktorý podľa katolíckeho cirkevného práva predstavuje najvyššiu autoritu v katolíckej Cirkvi. Ilegálne, mimo Cirkvi ordinovaných biskupov tradicionalistického Bratstva sv. Pia X., ktoré odmieta koncil v jeho centrálnych bodoch, prijal do Cirkvi bez splnenia predchádzajúcich podmienok. Podporuje všetkými prostriedkami stredovekú tridentskú omšu a príležitostne sám slávi Eucharistiu po latinsky chrbtom k ľudu. Prostredníctvom menovania protikoncilových predstaviteľov do úradov (Štátny sekretariát, Kongregácia pre liturgiu a. i.) a reakčných biskupov po celom svete posilnil protikoncilové sily v Cirkvi. Zdá sa, že pápež Benedikt XVI. sa čoraz viac odcudzuje prevažujúcej väčšine cirkevného ľudu, ktorý sa aj tak stále menej stará o Rím a prinajlepšom sa ešte ako-tak identifikuje s miestnou cirkvou a miestnymi biskupmi.“

Prečo toto celé píšem? Táto správa prešla aj Slovenskom a preto som prekvapený z niektorých komentárov, ktoré chcú katolíckej Cirkvi vyčítať prenasledovanie tohto teológa. Je paradoxné, že dnes je akékoľvek odsúdenie názoru nezlučiteľného s náukou Cirkvi bez akejkoľvek vyargumentovanej diskusie označené za niečo zlé.

Ako študent teológie som si so záujmom prečítal autobiografiu Hansa Künga, pretože som chcel pochopiť dôvod jeho konania. Išlo bez akejkoľvek pochybnosti o mimoriadne inteligentného človeka. Avšak každý kto si preštuduje dejiny Cirkvi, bez toho aby bol veriacim človekom, s menším nasadením o snahu ju pochopiť prijme fakt, že katolícka Cirkev sa definuje ako strážkyňa pokladu zjavenia, ktoré prijala od Krista.

Preto okrem legitímnej diskusie o rôznych teologických otázkach je zároveň je povinnosťou, v tých bodoch, ktoré sú v jasnom rozpore s definovanou náukou Cirkvi vyhlásiť, že ide o omyl. Je to niečo, ako keď policajt konštatuje vaše prejdenie cez červené svetlo semafora. Dodajme, že Hans Küng dostal šancu dobrovoľne sa rozhodnúť prestať vyučovať názory, ktoré už pred svojou vysviackou prijal ako súčasť svojej viery. Alebo, ako to aj urobil, stiahnuť sa z pastorácie, pričom je potrebné povedať, že nikdy nebol exkomunikovaný.

V dejinách Cirkvi každý heretik istým spôsobom prispel svojím podielom k prehĺbeniu pokladu viery. Keďže išlo väčšinou o mimoriadne inteligentných ľudí, ktorí mali z časti aj pravdu vo svojich názoroch a zvlášť kritike morálnych postojov svojej doby, prispeli k reakcii Cirkevného magistéria, ktoré znamenalo vždy obohatenie nášho poznania pokladu viery. Koniec koncov, Cirkev ako Matka, nikdy, ako sa nám to snažia predložiť, rýchlo neodsudzovala nikoho, ale snažila sa v rámci dialógu vysvetliť svoju náuku. Trest bol vždy tým posledným a svojím poslaním liečivým prostriedkom. Bolo to tak aj v prípade heretika Luthera, ktorý bol pozvaný viesť diskusiu s veľkým učencom a mimoriadne trpezlivým kardinálom Kajetánom.

Napokon je paradoxom doby v ktorej žijeme, že niektorí zástancovia liberálnych hodnôt by radi hodnotili veľmi nemilosrdne dnes tých, ktorý zastávajú vernosť cirkevnej tradícii a nezdieľajú ich názory k revolúcii v Cirkvi, o ktorú sa zasadzujú. Kým nimi opovrhovaná Cirkev sa v minulosti s veľkou trpezlivosťou snažila o dialóg, v súčasnosti by títo liberáli najradšej privolali oheň, aby zástancov tradície upálili. Na ich smolu, je to práve tradícia, ktorá je zárukou, že ten, koho nasledujeme je ukrižovaný a vzkriesený Pán, ktorého príchod ako milosrdného sudcu očakávame. Nech je milosrdný aj duši Hansa Künga, ktorí už v týchto chvíľach musí vydávať účet zo svojho konania.

Zdroj titulného obrázka

PDF (formát pre tlač)