Slovensko sklonené pred bruselským faraónom alebo Ústava bez Boha pre národ bez suverenity

Radomír Tomeček
13. marca 2025   História Politika   Slovensko

Slovensko v nedávnej dobe zasiahla správa, ktorá potešila podporovateľov starobylej myšlienky, že ľudia sa vyskytujú len v dvoch pohlaviach. Slovenský premiér Robert Fico predstavil návrh konceptu zmeny Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ÚSR). Jednou z navrhovaných zmien má byť zakotvenie uznania len pohlavia muža a ženy.

Hneď po zverejnení tohto zámeru nastalo masívne šírenie politického divadelného predstavenia s povinnou účasťou verejnosti. Tento veľmi poučný divadelný kus obsahoval politické posolstvo každého z vystupujúcich slovenských politikov, ktoré možno vyjadriť nasledovne: „Európska únia, nikdy Ťa nespochybním a neopustím, napriek všetkému. Tak prisahám!“

Európska únia (ďalej len EÚ) je dáma, ktorá „presvedčila“ Slovensko na kráčanie po ceste nerozlučného manželstva už pred 21 rokmi. Slovensko je zjavne verným manželom a aj vyššie zmienené povinné „obnovenie manželských sľubov“ to potvrdzuje. Strasti manželského života, vyjadrené v slovách „napriek všetkému“, musíme spoločne prekonať. Veď sú to len také „drobnosti“, ako napríklad odmietnutie Boha v Európskej ústave, otvorenie hraníc pre moslimských imigrantov, propagácia perverznej sexuálnej výchovy, rodovej ideológie, homosexuality, alebo nedávno schválené múčne červy v potravinách.

Najvyšší cieľ človeka a povinnosť lásky k vlastnému národu

Pre každého človeka na zemi platí, že hlavný dôvod, prečo bol stvorený ako príslušník určitého národa, spočíva v tom, aby dosiahol svoj najvyšší cieľ. Týmto cieľom je večná spása jeho duše. Musíme sa snažiť poznať pravého Boha a plniť Jeho vôľu stanovenú v Jeho prikázaniach. Ak by sme tak nekonali, zablúdili by sme a nedošli nikdy do Božieho kráľovstva a nedosiahli večnú spásu.

Podľa tradičnej katolíckej mravouky láska k národu a k vlastisa zakladá na prirodzenom zákone, tzn. má svoj pôvod v Stvoriteľovej vôli. Boh vštepil do ľudského srdca väčšiu lásku voči rodičom a príbuzným, než voči iným ľuďom. Boh vštepil do ľudského srdca aj väčšiu lásku k národu, ku ktorému každý človek patrí, a k zemi, kde sa narodil, a kde prijal mnohé dobrodenia. Láska k vlasti bola považovaná za prirodzenú čnosť aj medzi pohanmi.

Každý človek má povinnosť milovať svoju vlasť. Lásku k vlasti preukazujeme tým, že si vysoko vážime svoj národ, dávame prednosť svojej materinskej reči, svedomito si plníme svoje povinnosti a sme pripravení brániť vlasť pred nepriateľskými útokmi. Svoj národ sme povinní brániť najmä vtedy, keď mu hrozí podmanenie, keď nám chcú potlačiť materinskú reč, a pod. Každý národ má prirodzené právo na svoju reč a právo pestovať ju.

Lásku k národu prejavujeme aj tým, že bránime svoj národ dovolenými prostriedkami a pomáhame mu. Národ nie je síce najvyšším dobrom človeka, ale národná ľahostajnosť je nebezpečná podobne, ako náboženská ľahostajnosť (indiferentizmus). Kto si neváži národ ako nižšie dobro, nebude si vážiť ani jediné pravé náboženstvo, teda katolícke náboženstvo, ktoré predstavuje vyššie dobro.

Hriechom proti láske k vlasti hreší ten, kto je ľahostajný voči svojmu národu, kto zapiera svoju príslušnosť k nemu, a kto sa hanbí za svoju materinskú reč. Násilne niekomu odopierať právo na jeho materinskú reč a jej pestovanie je hriešne. Vlastizradcom je ten, kto sa spája s nepriateľmi vlastného rodu v záujme svojho prospechu.

Nacionalizmus založený na tradičnom katolíckom základe zohľadňuje Boží zákon a najvyšší cieľ človeka, teda jeho večnú spásu. Akýkoľvek nacionalizmus bez tohto východiska spravidla upadá do šovinizmu. Avšak globalizácia a internacionalizmus likvidujú Bohom dané väzby človeka k vlastnému národu, prispievajú k materiálnemu zotročovaniu pôvodne kresťanských národov, a najmä zaťahujú tieto národy pod vplyv pohanského modlárstva.

Faraón ako nepriateľ Boha držiaci národ v otroctve modlárstva

Sväté písmo pripomína význam vyslobodenia izraelského národa z jeho otroctva pod pohanskou vládou faraóna v Egypte ako základňu, na ktorej tento národ následne budoval svoju existenciu. Faraón odporoval pravému Bohu a práve preto držal tento národ v otroctve:

„Potom Mojžiš a Áron išli a vraveli faraónovi: „Toto ti odkazuje Pán, Boh Izraela: Prepusť môj ľud, aby mi na púšti pripravil slávnosť!“ Faraón však odvetil: „Kto je Pán, aby som ho počúval a prepustil Izrael? Pána nepoznám a Izrael neprepustím!“ (Ex 5,1–2)

Mojžiš po zázračnom vyslobodení izraelského ľudu z Egypta napomínal tento ľud, prechádzajúci púšťou, aby bol vďačný Bohu za tento veľký dar slobody. Ľud však reptal:

„A celá izraelská pospolitosť reptala proti Mojžišovi a Áronovi na púšti. Izraeliti im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v Egypte, keď sme sedávali nad hrncami mäsa a mohli sa najesť chleba dosýta! Veď vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste zahubili celú túto spoločnosť hladom!“ (Ex 16,2–3)

Boh živil izraelský ľud mannou, pokrmom padajúcim z neba, ktorý sa stal predobrazom pre pokrm Cirkvi Pána Ježiša Krista, ktorým je Eucharistia. Mojžiš dostal od Boha aj vysvetlenie, že prostredníctvom prístupu Izraelitov k manne chce tento ľud podrobiť skúške, či bude rešpektovať stanovený Boží zákon (Ex 16,4).

Sväté Písmo zdôrazňuje súvislosť medzi vyslobodením Izraelitov z Egypta a prvým Božím prikázaním:

„Potom Boh hovoril všetky tieto slová: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex 20,1–3)

Pán Ježiš Kristus dal všetkým ľuďom ako jednotlivcom, a tým aj všetkým národom, jedno veľmi dôležité varovanie:

„Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“ (Mt 6,24)

Boh neodníma mocenskú autoritu pozemským kráľom, politikom, poslancom, sudcom, a pod. Tieto osoby majú vykonávať zverenú moc v občianskych záležitostiach. Zákony a nariadenia pozemskej moci musíme zachovávať len vtedy, ak sa neprotivia Božiemu zákonu. Zmienení nositelia moci majú veľkú zodpovednosť pred Bohom a budú podrobení prísnemu súdu (Múd 6,6).

Náš Spasiteľ si vyhradzuje právo vyniesť rozsudok aj nad svetskou správou všetkých pozemských vládcov a aj nad postojom týchto vládcov k nadprirodzenému poriadku. Tieto osoby sa budú zodpovedať za všetky svoje mocenské rozhodnutia, ktoré odporovali Božiemu zákonu, a teda aj náuke Spasiteľa a Jeho Cirkvi. Všetky takéto rozhodnutia totiž privádzajú občanov, národy a štáty do otroctva Satana a jeho modiel. Nemožno slúžiť dvom pánom.

Moderná Cirkev pomáha šíriť práva človeka

Cirkev po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965) začala meniť svoj vzťah k pozemskému svetu a k jeho politickým mocnostiam. Moderná Cirkev a moderné chápanie náboženskej slobody spôsobilo zanechanie tradičnej katolíckej náuky o spoločenskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa. Povinnosti človeka a spoločnosti voči Bohu boli zastreté presadzovaním a nachádzaním stále nových práv človeka.

Tradičná Cirkev bojujúca sa zmenila na Cirkev putujúcu. Moderná Cirkev začala vyučovať moderných katolíkov, aby neboli podozrievaví voči pozemskému svetu a pohanským nositeľom jeho moci, ako boli tradiční katolíci v minulých storočiach. Stále menej bolo počuť o slovách Svätého Písma: „Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého.“ (1Jn 5,19)

Napríklad pápež Ján XXIII. vydal encykliku Pacem in terris (z 11. apríla 1963), v ktorej nadšene vítal globalizačné zámery:

„Zjavne ďalekosiahlym činom Organizácie Spojených národov je Všeobecná deklarácia ľudských práv, schválená na valnom zhromaždení dňa 10. decembra 1948. (…). Vieme, že proti niektorým bodom tejto deklarácie podaktorí prejavili opodstatnené výhrady. No napriek tomu sa domnievame, že túto deklaráciu treba pokladať za krok vpred na ceste k organizovaniu celosvetového právno-politického zriadenia.“ (Bod 50)

Pápež Pavol VI. navštívil 4. októbra 1965 Organizáciu Spojených národov (ďalej len OSN) v New Yorku, ktorú pochválil vo svojom prejave:

„Naše posolstvo chce byť predovšetkým morálnym a slávnostným potvrdením tejto vznešenej inštitúcie. Toto posolstvo prichádza z Našich historických skúseností; My, ako „odborník v ľudskosti“, prinášame tejto Organizácii súhlas Našich posledných nedávnych Predchodcov, súhlas celého katolíckeho episkopátu a Náš vlastný, v presvedčení, že táto Organizácia predstavuje nevyhnutnú cestu k modernej civilizácii a k svetovému mieru.“

Peter Seewald (* 1954), nemecký spisovateľ a novinár, je autorom diela Svetlo sveta. Pápež, Cirkev a znamenia čias (2010). Pápež Benedikt XVI. v tejto knihe, v súvislosti s moderným chápaním pápežstva, priznáva:

„Môj predchodca vždy získaval veľké porozumenie a podporu ako obranca práv človeka, zástanca mieru a slobody. Tieto témy zostávajú aktuálne. Pápež je aj dnes nútený všade vystupovať na obranu práv človeka. (…). Pápež je povinný bojovať za mier, proti zneužívaniu moci a vojnovým hrozbám.“

Pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate, z 29. júna 2009, sa venuje dokonca aj potrebe reformy OSN, a navrhuje:

„Riadenie svetovej ekonomiky; (…), zaručenie ochrany životného prostredia a usmernenie migračných pohybov, to všetko naliehavo si vyžaduje existenciu svetovej politickej autority, ktorú navrhol už môj predchodca blahoslavený Ján XXIII. (…). Takáto autorita sa bude musieť riadiť právom, (…), zasadzovať sa o realizáciu autentického integrálneho rozvoja, inšpirovaného hodnotami lásky v pravde. Táto autorita bude musieť byť všetkými uznávaná a mať účinnú moc, aby mohla každému zaistiť bezpečnosť, dodržiavanie spravodlivosti a rešpektovanie práv. Pravdaže, bude musieť mať právomoci, aby jednotlivé strany rešpektovali jej rozhodnutia, ako aj koordinované opatrenia, prijaté na rôznych medzinárodných fórach, (…), ako je to načrtnuté už v Charte Spojených národov.“ (Bod 67)

Je pozoruhodné, že pápeži po II. vatikánskom koncile akoby vôbec nestrácali dôveru voči globalistickým pohanským organizáciám, akými sú OSN a EÚ. Gabriele Kubyová (* 1944), nemecká publicistka a autorka diela Globálna sexuálna revolúcia. Strata slobody v mene slobody (2012), varuje pred zmieneným globalizačným optimizmom:

„Čo bolo ustanovené na všetky časy, čoskoro sa začalo krok za krokom odstraňovať. Za niekoľko málo desaťročí sa z OSN stala inštitúcia, ktorá používa svoju moc a svoje zdroje na to, aby menila svoju predstavu o človeku vyjadrenú vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. (…). Boh bol zosadený z trónu a „autonómny človek“ bol dosadený na Boží trón. (…). OSN dnes so svojimi podorganizáciami s prevahou bojuje za zrušenie pohlavnej polarity muža a ženy, za zrušenie manželstva a rodiny, za rozkol medzi generáciami prostredníctvom autonómnych „práv detí“, za zničenie sexuálnej morálky, za potrat ako „ľudské právo“.“

Slovenská ústava z roku 1939 alebo ústava pre bruselskú provinciu

Súčasným slovenským bojovníkom za ústavné zakotvenie len dvoch pohlaví, resp. podľa nich „zdravého rozumu“, možno pripomenúť, že bez zohľadnenia existencie Boha, Jeho zákona a Jeho pomoci, budú všetky zmienené zámery vystavené „hromadným pripomienkam“ Božieho nepriateľa, teda Satana, a jeho mnohých spolupracovníkov.

Slováci v roku 1939 túžili po Božej ochrane a po vlastnom štáte, a s Božou pomocou získali tento Boží dar. Naša prvá Slovenská republika (1939 – 1945) vznikla dňa 14. marca 1939. Tento štát mal Ústavu (Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z.) z roku 1939, ktorá v preambule uvádza:

„Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.“

Táto Ústava z roku 1939 poukazuje na Boha aj v texte prísahy pre jednotlivých predstaviteľov najvyšších štátnych orgánov (prezident, vláda, snem, štátna rada):

„Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho“, „Tak mi Pán Boh pomáhaj!“ (§ 14, § 34, § 42, § 53)

Slovenská republika, ktorá vznikla dňa 1. januára 1993, má Ústavu (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb.), ktorá uvádza:

„V zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva, (…). Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. (…). Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ (Preambula, Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 1, Čl. 7 ods. 2)

Povstanie z roku 1944, premenované komunistami na Slovenské národné povstanie, a na ňom založené politické orgány, následne preniesli „dušu Slovákov“ späť do „československého štátu“, v ktorom pôvodne slobodomurárske ústavné základy vystriedala, resp. modifikovala komunistická diktatúra.

Slovenský národ bol v čase pádu komunistickej diktatúry v roku 1989 hlboko zasiahnutý desaťročiami boľševickej propagandy. Generácie Slovákov vyrastali v prostredí znevažovania slovenských túžob po suverénnom a samostatnom štáte. Trpkým dôkazom toho je aj v celom svete nepredstaviteľné označovanie svojho vlastného štátu hanlivým prívlastkom „vojnový štát“.

Moderná Cirkev zmietajúca sa v hlbokej kríze prispela k tomu, že slovenský národ strácal pud sebazáchovy voči boľševickému jedu a šíreniu pohanstva. Možno uviesť, že II. vatikánsky koncil neodsúdil komunizmus, a to napriek žiadosti až 435 koncilových otcov. Ďalšou ranou pre krajiny, ktoré chceli zachovať svoj katolícky charakter, bolo odporúčanie Apoštolskej stolice, aby neuvádzali vo svojich ústavách, že katolícke náboženstvo je jediným náboženstvom. Tradičné katolícke hradby proti marxizmu a liberalizmu boli zborené, a to aj na Slovensku.

Práve preto dátum vzniku prvej Slovenskej republiky, teda 14. marec 1939, a Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský prezident a rímskokatolícky kňaz, sú neustále vymazávané z vedomia moderných Slovákov. Revolučná vzbura proti vláde Krista Kráľa zasiahla modernú Cirkev a štát. Duchovne oslabené európske národy boli pripravované na svoje budúce podriadenie sa pohanskej moci bruselského faraóna. Akoby spoločne so židovskými veľkňazmi povedali Pilátovi: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ (Jn 19,15)

Slovenské objatie s bruselským faraónom v tieni pochybností

Ani Slováci v roku 2003 nedokázali odolať túžbam ľudskej prirodzenosti zasiahnutej dedičným hriechom. Všade bolo počuť heslá: „Sloboda, rovnosť a bratstvo medzi národmi, prosperita a vyššie platy! To všetko možno dosiahnuť len pod vládou bruselského faraóna!“ Aj takí „nezmieriteľní súperi“, akými boli Vladimír Mečiar a Mikuláš Dzurinda, našli zrazu spoločnú reč. Denník N, z 29. apríla 2024, ponúka spoveď Mikuláša Dzurindu:

„Bez Mečiara by sme to nedali, spomína na referendum o vstupe do Európskej únie bývalý premiér Mikuláš Dzurinda. Hoci boli úhlavnými politickými nepriateľmi, pred referendom sa stretli a spoločne ho podporili. „Videl som mu na očiach, že mu to imponovalo,“ spomína si Dzurinda 20 rokov od vstupu do EÚ. Poučením bol aj rok 1999, keď do NATO vstúpili susedné štáty, no bez Slovenska.“

Celoštátne Referendum o vstupe do EÚ, zo dňa 16. a 17. mája 2003, ako doteraz jediné na Slovensku, dosiahlo účasť 52,15 % (za vstup do EÚ hlasovalo 92,46 %), a splnilo podmienku minimálnej účasti stanovenú na 50 %. Dlhoročné pôsobenie vyslancov bruselského faraóna a masívna kampaň priniesli plody.

Denník N, z 31. mája 2023, varuje pred kuvičími hlasmi, poukazujúcimi na určité zvláštnosti spojené s týmto referendom. Napríklad politik Robert Kaliňák, v televízii Markíza v relácii „Na telo“, povedal:

„Máme jednu historickú skúsenosť, ktorú nikto nemal záujem podrobne prešetrovať a podrobne sa jej venovať, pretože to bola otázka reprezentácie Slovenska. Hovoríme o referende o vstupe do Európskej únie, keď približne dve hodiny pred uzavretím volebných miestností bola účasť okolo 48 percent a potom bola 51,8. Za dve hodiny museli prísť desiatky tisíc ľudí na to, aby to dobre dopadlo. Vtedy sa o tom chvíľku písalo.“

Denník N pokračuje a poukazuje na korene pochybovania o legitimite nášho národného rozhodnutia pre privítanie bruselského faraóna:

„Už Kaliňákova poznámka, že sa v roku 2003 o pochybnostiach v súvislosti s výsledkami referenda „chvíľku písalo“, je pravdivá vlastne len vďaka tomu, že s takouto špekuláciou prišiel Ivan Gašparovič.“

Zmienené pochybnosti slovenského prezidenta Ivana Gašparoviča sú dávno presunuté do bezpečného priečinka „konšpirácie a hoaxy“. Podobným spôsobom boli z vedomia Slovákov vymazané aj radostné spomienky na 14. marec 1939. Veď predsa tešiť sa zo vzniku vlastného štátu, ktorého Ústava sebavedome uvádzala, že „Slovenský národ pod ochranou Boha, (…), zriadil si svoj slobodný slovenský štát“, sa skutočne nehodí pre budovanie pohanského sveta bez suverénnych národov a hraníc, pod dohľadom bruselského faraóna.

Slovensko sa stalo členským štátom Európskej únie 1. mája 2004, v roku 60. výročia povstania z roku 1944. Satanov zmysel pre humor a iróniu pri ovplyvňovaní dejín národov sa znova prejavil. Slovensko z roku 1939, ktorého Ústava rešpektovala Boží primát, je nahradené Slovenskom, ktorého Ústava sa podriaďuje pohanskej vláde bruselského faraóna. Toto pohanské manželstvo je uzatvorené práve 1. mája, teda v deň nerozlučne spojený s povinným manifestovaním slovenskej vernosti komunistickej diktatúre.

Bruselský faraón pomáha povstaniu proti Božiemu zákonu

G. Kubyová poukazuje na tzv. „Jogjakartské princípy“, sformulované v Indonézii v roku 2007, v meste Jogjakarta. Tieto princípy predstavujú podrobný návod na presadenie genderovej ideológie, resp. rodovej ideológie, tzn. slobodnej voľby pohlavia, sexuálnej orientácie a identity. Skupina progresívnych „expertov na ľudské práva“ predložila tieto princípy verejnosti aj v budove OSN, v Ženeve v marci 2007. Medzi ciele týchto princípov patrí aj zrušenie bipolárnej pohlavnej identity, manželstvo homosexuálov s právom adopcie a privilégiá pre osoby LGBTI.

Likvidácia národnej suverenity v tzv. „hodnotových otázkach“ je samozrejmosťou pri realizácii týchto pokrokových princípov. Významné miesto v tejto činnosti má najmä Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva, Rada OSN pre ľudské práva, Treaty Monitoring Bodies (Zmluvné orgány monitorovania), regionálne súdne dvory pre ľudské práva, mimovládne organizácie, humanitárne organizácie, zamestnanecké zväzy, sektor vzdelávania a masovokomunikačné prostriedky. Napríklad orgány monitorovania pri OSN vystupujú s autoritou OSN pri kontrole vlád štátov so zreteľom na zavádzanie progresívneho chápania ľudských práv.

Vyslanci bruselského faraóna pri prijímaní Slovákov do jeho služieb mlčali o tom, že niečo ako „Jogjakartské princípy“ bude postupne zavádzané aj v slovenskej provincii. G. Kubyová vysvetľuje aj význam slova „postupne“, zodpovedajúci osvedčenej „metóde varenia žaby“:

„A predsa Európska únia, (…), sa za päťdesiat rokov vyvinula na politický mocenský aparát, ktorý vplyvným lobistom umožňuje na európskej úrovni zakotviť ako normu nového „rodového (gender) človeka“, a čím ďalej, tým viac sankcionovať odpor proti nemu. Ťažko prehľadné štruktúry komisií a Európskeho parlamentu s ich podorganizáciami a obrovským úradníckym aparátom poskytujú príslušným mimovládnym organizáciám privilegované možnosti vplyvu na presadenie ich agendy. Napríklad organizácia LGBTI, ILGA Europe, je financovaná na 70 percent z daní EÚ, a predsa je považovaná za nezávislú mimovládnu organizáciu.“

Súdny dvor bruselského faraóna a potrestanie vzbúrencov

Bruselský faraón v roku 2025 rozhodne nehovorí so Slovákmi takým žoviálnym tónom, ako jeho vyslanci v roku 2003. Portál euractiv.sk v článku z 29. januára 2025 s príznačným názvom: „Eurokomisár reaguje na Fica: O nadradenosti európskeho práva sa nediskutuje“ pripomína Slovákom, že neustále hranie sa na národnú suverenitu bruselskej provincie ešte aj po 20-ročnej prevýchove je nedôstojné. Portál euractiv.sk uvádza:

„Komisár pre právny štát Michael McGrath odkázal, že členské štáty si môžu meniť ústavy po svojom, ale prednosť práva EÚ aj pred ústavou bola pevne stanovená judikatúrou Súdneho dvora EÚ. (…). Fico chce dať do ústavy podmienku, že nadradenosť európskeho práva neplatí, ak je v rozpore so slovenskou ústavou. (…). Ak by však jeho znenie prešlo, Európska komisia by mohla zareagovať začatím konania o porušení povinnosti členského štátu a neskôr aj žalobou na Súdnom dvore EÚ. V roku 2021 spochybnilo nadradenosť európskeho práva Poľsko. Konflikt o právny štát sa vtedy vyriešil až zmenou poľskej vlády.“

V ríši bruselského faraóna vládne príkladné pochopenie pre národnú suverenitu. Provincie môžu meniť svoje ústavy po svojom, ale vlastne ani nemusia. Stačí sa riadiť právom EÚ, ktoré je nadradené. Na prípadné pripomenutie tohto faraónovho prikázania neposlušnej provincii môže byť využitý aj Súdny dvor bruselského faraóna a ním uložená vysoká pokuta. Avšak najviac prijateľným riešením sa javí výmena neposlušnej vlády provincie za poslušnú vládu.

Môžeme byť vôbec prekvapení? Veď portál euractiv.sk priniesol Slovákom poučenie o tom, ako má vyzerať moderná európska rodina už v roku 2018. V článku z 12. januára 2018 „Advokát: Štáty nesmú brániť homosexuálnym párom v uplatnení práva slobodne sa usadiť“ Melchior Wathelet, bývalý sudca a generálny advokát Súdneho dvora Európskej únie, konštatuje:

„Vzhľadom na spoločenský vývoj v členských štátoch únie za posledné desaťročie v oblasti povoľovania manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia už nemôže byť judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej pojem manželstvo podľa definície, ktorú všeobecne akceptujú členské štáty, označuje zväzok dvoch osôb odlišného pohlavia“, ďalej udržateľná.“

Pán M. Wathelet mal pravdu. Je to dômyselný proces, pripomínajúci chladnú logiku kniežaťa temnoty pri vytváraní „spoločenského vývoja“. Progresívne partizánske výsadky najprv šíria pod nátlakom „Jogjakartské princípy“ vo všetkých bruselských provinciách. Ak niektorá málo pokroková provincia začne poukazovať na svoju „suverenitu“ na Súdnom dvore bruselského faraóna, dočká sa rozhodnutia, podľa ktorého „spoločenský vývoj“ nemožno zastaviť, a je potrebné prispôsobiť sa.

„Spoločenský vývoj“ je skutočne veľmi zaujímavý. Adolf Hitler (1889 – 1945), nemecký ríšsky kancelár, prijal 28. júla 1940 Dr. J. Tisa a ďalších slovenských politikov v Salzburgu. A. Hitler, po presadení vlastnej predstavy o členoch slovenskej vlády, povedal prítomným slovenským politikom:

„Môžem dať prezidentovi Tisovi v prítomnosti ministerského predsedu Tuku a ministra vnútra Macha ubezpečenie, že Nemecko okrem vojenského záujmu na karpatskej hranici nemá žiadne záujmy na Slovensku. Jeho jediným cieľom je vidieť túto krajinu a jej národ zdravý a silný, a dať mu nezávislú, autonómnu, národne a štátne suverénnu podstatnosť.“

Pre súčasného slovenského katolíka sa ponúka porovnanie s trochu bizarným zistením. Slovensko z roku 1939, pod nátlakom „najväčšieho diktátora sveta“, má ako hlavu štátu katolíckeho kňaza. Súčasne má ústavný poriadok založený na rešpektovaní Božieho primátu. Slovensko z roku 2025 „sa neviaže na žiadne náboženstvo“, a práve preto je podriadené pohanskej moci bruselského faraóna.

Príklad izraelského národa poukazuje na skutočnosť, že národ sa môže vyslobodiť zo zajatia pohanskej nadvlády len s Božou pomocou a s prijatím reality odriekania. Ak Slováci odmietnu pomoc Krista Kráľa, môžu so svojimi súčasnými politikmi aj naďalej ponížene hlásiť bruselskému faraónovi:

„Európska únia, nikdy Ťa nespochybním a neopustím, napriek všetkému. Tak prisahám!“

PDF (formát pre tlač)