Výnimočný rok a prevratná doba?

Branislav Michalka
31. decembra 2022   Spoločnosť   Komentár

Koncoročné bilancie bývajú rovnako smiešne, ako novoročné predsavzatia. Väčšinou sa už v marci zistí, že boli prehnané a odzrkadľovali skôr psychózu davového človeka, ktorý ako cvičená opica cíti potrebu bilancovať a zlepšovať sa práve vtedy, keď mu to nariadi kalendár, a keď to robia všetci.

A rovnako sa koncom roka naraz a spoločne ohlasujú v médiách patentovaní analytici, ktorí nám zvestujú, aký významný rok alebo dobu žijeme, koľko prevratných udalostí sa stalo a ako veľmi to zmení náš život.

Bez paniky a bez pátosu

Tu je vždy namieste pripomenúť si poznámku slávneho viedenského pamfletistu Karla Krausa, ktorý pri pohľade na propagandistickú hystériu začiatkom I. svetovej vojny, ohľadom nastávajúcej „veľkej doby“ skepticky poznamenal: „Tak túto veľkú dobu som veľmi dobre poznal, keď bola ešte takáto maličká.“ Tým chcel autor, ktorý označoval žurnalistov ako „čierny mor“ naznačiť, že doba sa stala prevratnou skôr usilovnou snahou zaktivizovaných filistrov, než skutočnou prevratnosťou.

S podobnými „prevratnými“ hlúposťami máme v Európe dlhodobé skúsenosti. V 19. storočí, vždy keď chcel nejaký pokrokový tajtrlík bez argumentov „dokázať“ svoje predstavy o skostnatenosti a prežitkoch v ľudskom živote, ukončoval svoje články, alebo súdne či politické prejavy okrídleným zvolaním: „Patrí toto do 19. storočia?“

My, čo sme sa narodili v 20. storočí, sa veľmi dobre pamätáme na rovnaké frazeologické nádievky o našej výnimočnej dobe, ktorými prešpikovávali usilovní „hujeri“ pokroku každú žurnalistickú kačicu, propagandistickú prasacinu a ideologickú hovädzinu, aby sme sa stali nakoniec svedkami toho, že pokroková a liberálna mašinéria sa momentálne tlačí, s úpornosťou felaha cestujúceho v kalkatskom exprese, do každého kúta spoločenského života s rozhorčenou vetou: „Toto do 21. storočia nepatrí!“

Skrátka, ten ich fetišizmus „pokroku“ za tých dvesto rokov trošku zovšednel a frázy, ktorými ho rámcujú, by sa možno od hanby a trápnosti samé zdráhali figurovať v ich prejavoch, ak by náhle vzali na seba ľudskú prirodzenosť.

Čím bol teda tento rok výnimočný pre katolíka? Ničím.

Hriešnosť človeka a nič nového pod slnkom

Nemenná ľudská prirodzenosť vygenerovala svoju každoročnú dávku hriechov, ale aj svätosti. Vojny, vraždy, násilie, hlad a utrpenie všetkého druhu, ktoré nám pri svojom vystúpení na Nebesia sľúbil Boží Syn, tu boli tak ako vždy. Neúprosný majestát smrti sa vznášal nad nami všetkými a napomínal nás, aby sme nezabudli. Tak ako vždy.

Táto „nová doba“ a prevratný rok nezmenili na ľudskej povahe ani milimeter. Snáď len bezodná studnica ľudskej hlúposti vydala zo svojich útrob nové poklady.

Všetka snaha prezentovať aktuálny rok alebo dobu ako niečo výnimočné a prevratné z pohľadu kresťana, naráža na smiešnu banálnosť sociálneho pachtenia a inžinierstva. Práve koncom roka som čítal v knihe opisujúcej dejiny byzantsko-perzských vojen o nesmierne vplyvnom masovom „komunistickom“ hnutí v Perzii, ktoré sa zasadzovalo o zavedenie spoločného majetku a samozrejme (ako správni ľavicoví šibali) aj spoločných žien. Nepochybne si tiež mysleli, že ich doba a každý rok, ktorým vláčili svoje umastené duše, sú nesmierne výnimočné. A keď ich niekto posielal s ich pokrokovými gebuzinami na toaletu, tak nepochybne pateticky volali: „Je toto vôbec možné v 6. storočí!?“

Nič z toho, čo priniesol odchádzajúci rok, nebolo výnimočné. Skôr naopak. Navzdory záplave pokrokového bľabotania sa opäť potvrdili štandardy ľudského bytia na tomto svete, o ktorých, priznajme si to, ale všade vedeli. To len hlúpi Euro-Američania opäť žili v predstave, že tieto nemenné danosti ľudského bytia utiekli v strachu pred ich slávnym „pokrokom“.

Alebo je niečo prevratné na vojne, keď v dejinách neexistuje rok, počas ktorého by v nejakom kúte Zeme neprebiehala? Je niečo prevratné na tom, že politici a vládcovia sa ukázali ako skorumpovaní grázli a nekompetentní hlupáci? Je niečo prevratné na bláznení pohanských davov, presadzujúcich transrodové hlúposti, keď v Indii podobná sekta funguje už celé stáročia a má zástupy priaznivcov? Je niečo prevratné na sexuálnej zvrátenosti vo svete aj v Cirkvi, keď sv. Peter Damiani už v 10. storočí rozhorčene volal: „Čo vás vy sodomiti tak priťahuje na cirkevných funkciách, že sa usilujete o biskupské úrady?“

Fascinujú vás technické hračičky, ktorými je to všetko lemované? Ale tie fascinovali aj ľudí v Číne či v starom Ríme a nepochybne si mysleli, že žijú neopakovateľnú dobu. Až kým im to nevysvetlili germánski kultúrni obohacovači pri plienení ich neporaziteľného mesta, alebo mongolskí upratovači kultúrnych pamiatok.

Spása duše a jediný skutočný obrat v dejinách

Z hľadiska kresťanského, pre ktoré je podstatný len jeden kontext doby: voči spáse individuálnej duše, sa nič prevratné ani tento rok neudialo.

Naša duša bude (alebo nebude) spasená za presne tých istých podmienok ako počas celej doby existencie jedinej, apoštolskej, svätej a katolíckej Cirkvi. A nič na tom nezmenia ani blikajúce mašinky, ani skazenosť prelátov, ani bludy teológov a už vôbec nie neustále sa opakujúce svetské ťahanice.

Či vás umučia v aréne s levmi, alebo v dobre vybavenom laboratóriu, či vás podreže Mongol cválajúci na poníkovi, alebo sused od naproti, či vás zasiahne kameň z katapultu, alebo balistická raketa, či vás otrávi nejaká stará čarodejnica, alebo lekársky odborník, čo to môže zmeniť na tom, či žijete v stave milosti alebo ťažkého hriechu?

To nie je výzva k orientálnemu fatalizmu. Kresťan kráča svojou dobou ako vždy a plní si svoje stavovské povinnosti. Len nesmie zabúdať, že sú to povinnosti a nie zaručené radosti, na ktoré má nejaké „právo“. Keď ich všetky splní, Boh ho povolá, aby skladal účty. Kulisy a dekorácie doby pri tomto skladaní účtov nebudú podstatné, lebo naše účty sa týkajú len toho, čo sa nikdy nemení a toho, čo bolo skutočne prevratné. Lebo, nepochybne, nastal v dejinách ľudstva aj čas prevratný.

Pre kresťana by nemalo byť problémom uhádnuť, kedy skutočne nastala na svete prevratná doba. Je dobré, že si ju každoročne pripomína práve pred novoročným hlúpnutím s „prevratnou dobou“. Jediná prevratná doba v dejinách ľudstva nastala s príchodom Nášho Pána Ježiša Krista na svet, vyvrcholila Jeho Umučením a Vzkriesením a skončila Jeho Nanebovstúpením. Vtedy sa celý svet doslova „prevrátil“ naruby, taká to bola vtedy doba prevratná.

Ale nebol to prevrat, aký si vysnívali v duchu svojej predstavy o svetovom pokroku židovskí vodcovia. Kristus nepreinštaloval svet na lepší, pod osvietenou židovskou vládou, ale umožnil ľuďom spasiť svoje duše. To lepšie ich čakalo v Nebi. Nezrušil utrpenie a hriech, ale ukázal ako im vzdorovať. Otvoril nám svojou obetou bránu do Neba, ktorá je odvtedy stále otvorená a rovnaká, nech sa deje na Zemi čokoľvek. Nepriniesol pokrok a raj na Zemi, ale pokrok v jednotlivej ľudskej duši a Raj po smrti.

Čím bol teda odchádzajúci rok iný? Pre nás živých kresťanov ničím – putujeme, bojujeme a modlíme sa. Čím bude nový rok iný? Jedine tým, že možno umrieme a dostaneme sa možno do Neba.

A preto, ako povedal pred smrťou Ernst Jünger, úspešne dovŕšiac svoje putovanie po Svete konverziou na katolícku vieru: „Pripravte sa na posledné veľké dobrodružstvo.“

PDF (formát pre tlač)