To, čo robíš, nikdy nebude stačiť! Naozaj?

Jakub Tužinský
22. júla 2025   Cirkev Spoločnosť

Usilujeme sa o dobro a zmenu zo všetkých síl, no aj tak nemáme pokoj. Stále to nestačí, stále máme pocit, že sme pozadu. Zdá sa, že je to všetko márne. Božie požiadavky sú také vysoké, že si niekedy povieme, či má vôbec zmysel sa snažiť. Svätí predsa nikdy nebudeme. Dokonca sa zdá, že sa ani nedokážeme zmeniť. Priveľa sme premárnili. A keď sa predsa len snažíme, zmena neprichádza. – Aj vás prenasledujú takéto myšlienky?

No je to naozaj tak? Tento článok venujem všetkým, ktorí si myslia, že to, čo robia, nikdy nebude dosť.

Život pod Damoklovým mečom

Často nás ženie túžba po úspechu, sláve či prijatí. Neraz len jednoduché uznanie od rodiča. Inokedy je to perfekcionizmus, ktorý nám nedá dýchať. Alebo vplyv sociálnych sietí, kde máme pocit, že všetci sú na tom dobre, okrem nás, chudákov. A čo porovnávanie s druhými alebo komplexy menejcennosti? Nezabudnime ani na očakávania spoločnosti, kde sú „in“ len tí, čo to vyšliapu čo najvyššie. Toto všetko a mnohé ďalšie okolnosti nás ženú životom ako štvancov.

Nech urobíme čokoľvek, nie je to dosť, pretože sme mali byť už dávno na „inom leveli“. Potom prichádza frustrácia, pretože vidíme, že nemáme šancu všetky tieto očakávania naplniť. Za ňou nasleduje rezignácia, ktorá nás presviedča, že nemá žiadny zmysel sa snažiť. A nakoniec sa opúšťame.

V podstate žijeme neustále s Damoklovým mečom nad hlavou (neraz si ho tam vešiame sami). Pod neustálym tlakom a stresom. Čím dlhšie to trvá, tým viac sme paralyzovaní, neprirodzení, znechutení a „odrovnaní“. Potom sa „ventilujeme“ posudzovaním druhých alebo moralizovaním. Obvykle sa nevyhneme ani ohováraniu, závisti či „sladkej“ sebaľútosti.

S rastúcou neprirodzenosťou a tlakom ničíme aj svoje okolie. Takto to ide dookola až kým nekapitulujeme. Nakoniec prichádza depresia – a s ňou ešte ťažší balvan na pleciach. Človek sa trošku otrasie a začne sa snažiť znova a znova. Výsledky sú však podobné. Úroveň frustrácie či znechutenia môže dosahovať hraničné hodnoty.

Poznám to viac ako by som chcel. No musí to takto byť? Sme na toto naozaj odsúdení?

Poďakovanie Damoklovmu meču za jeho službu a rozlúčka s ním

Nechcem ťahať medové motúzy (sebaklamu) zmixované s povrchnou odpoveďou. To človeka na chvíľu poteší, ale bez hĺbky vyprchá skôr ako bublinky z malinovky. Chcem stále kráčať hlbšie, smerom k pravde. A tak som si na pomoc opäť prizval majstra duchovného života a Učiteľa Cirkvi – sv. Františka Saleského.

V jeho knihe Krok za krokom ku svätosti nachádzame podstatné odpovede. On totiž učí, že máme žiť pre dnešok. Dnes máme urobiť, čo je v našich silách, a ostatok vkladať do rúk svätej Božej prozreteľnosti. Keď budeme takto konať, Boh bude s nami spokojný. Nebudeme sa už musieť sužovať, že to, čo robíme, nikdy nebude stačiť. Takto budeme môcť v pokoji kráčať v rytme každodennosti ku svätosti, ale aj pokoju v srdci. To je cesta von z toho neustáleho tlaku. Ja som na túto cestu nastúpil a môžem potvrdiť, že to stojí za to.

Prijmime teda múdrosť sv. Františka pre konkrétne situácie a nechajme sa ňou viesť:

„Aby sme napredovali správne, je pre nás nevyhnutné venovať sa zavŕšeniu tej časti cesty, ktorá je bezprostredne pred nami, aby sme prešli úsek prvého dňa a nezdržiavali sa túžbou dokončiť úsek posledného dňa, keď je našou úlohou najprv zavŕšiť ten prvý.“

„Postupovať musíte krok za krokom. Odporúčam vám svätú jednoduchosť. Pozerajte sa blízko pred seba a nepozerajte sa na tie nebezpečenstvá, ktoré vidíte ďaleko pred sebou. Domnievate sa, že sú to armády. Sú to len stromy v diaľke, a kým na ne uprene hľadíte, môžete urobiť nesprávne kroky.“

„Myslime len na to, aby sme dobre zakončili tento deň. A keď príde zajtrajšok, bude sa volať dneškom a potom budeme o ňom uvažovať. Okrem toho je nevyhnutné, aby sme mali veľkú dôveru v Božiu prozreteľnosť a aby sme sa jej odovzdali. Musíme si spraviť zásobu manny na jeden deň, viac nie. A nepochybujme, že Boh nechá padať z neba mannu aj pozajtra, aj počas všetkých dní našej púte.“

„Boh od nás žiada skôr vernosť v týchto malých veciach, ktoré zveruje do našej moci, ako zápal pre veľké veci, ktoré od nás nezávisia.“

Želanie dosiahnuť dokonalosť za jeden deň tohto smrteľného života považuje sv. František len za zdroj trápenia a to nanajvýš zbytočného. Teda meč, ktorý nad nami visí, môžeme pokojne odložiť. Aké oslobodzujúce poznanie to je! Poďme si však ukázať, čo to znamená v praxi.

Záchvevy pravej slobody

Sloboda je niečo, po čom sám dlhodobo túžim. No dlhé roky som žil s Damoklovým mečom nad hlavou. Väčšinou som si ho tam vešal sám. Hoci sa našli aj „dobrodinci“, ktorí to schvaľovali – alebo ho tam zavesili sami.

Dokázal som byť pod tlakom, aj keď objektívne na mňa nikto netlačil. A tak som nebol schopný ani skutočne oddychovať. A tešiť sa z prítomných vecí? To už vôbec. Zobralo mi to skoro všetku radosť zo života. Čím viac som sa snažil nerobiť chyby, tým viac som ich robil. A dial sa celý vyššie opísaný kolobeh.

Zmena prišla, keď som spoznal, že ja takto žiť nemusím (ani nevládzem) a Boh to odo mňa ani nežiada. Keď som si uvedomil, že je postačujúce Božiu vôľu plniť dnes. Stačí ju plniť presne v tých životných okolnostiach, v ktorých som. Ak som niečo zničil, tak netreba nič viac ako tehlu po tehle stavať znova. Dokonca môžem robiť chyby a nemusím sa ich báť. A tak začala do môjho života prichádzať sloboda. Akoby mi padali putá, ktoré ma tak dlho držali. Je to dlhá cesta, ale som Pánu Bohu veľmi vďačný, že mi ju ukázal a môžem po nej kráčať.

Medzi základné kamene tejto zmeny patrí: sebapoznanie, poznanie katolíckej náuky a rozjímanie. Kamene čerpám najmä z náuky sv. Františka Saleského, ale aj iných svätých.

1. Sebapoznanie

Potrebujeme ho, aby sme nežili v klamných predstavách o sebe samých. Pomáha nám spoznať svoje prednosti, možnosti, limity a našu pravú identitu – teda to, kým skutočne sme.

Často si totiž budujeme identitu na ilúziách – o sebe, o tom, čo od nás chce svet, spoločnosť či dokonca my sami. Žijeme mimo reality, nesieme bremená, ktoré netreba – a zároveň si nevšímame tie, ktoré niesť máme.

2. Poznanie katolíckej náuky

Vďaka nej dokážeme poznať Boha a jeho kritériá, ale aj seba. Správne odovzdaná a pochopená katolícka náuka nám dáva jasné svetlo na cestu (zákony Evanjelia, náuka o siedmich hlavných hriechoch, čnostiach či svedomí).

To nám umožňuje rozlíšiť, čo je Boží zámer a čo sú len požiadavky sveta (alebo vlastného ega – teda hriešnej prirodzenosti). Len tak vieme, ktoré bremeno je naše a ktoré môžeme pokojne položiť.

3. Rozjímanie

Tu sa všetko spája. Je to chvíľa, kedy sa môžeme zastaviť, nadýchnuť sa a ísť do hĺbky. Premýšľať o Bohu, o sebe, o celom živote. Rozjímanie je priestor, kde sa stretáva duša s Bohom – a kde sa zároveň stretávame sami so sebou. Práve tu dochádza k ozajstnému sebapoznaniu. Tu zjavené Božie pravdy ožívajú a stávajú sa silou, ktorá nás premieňa a dáva nám voľne dýchať.

Povzbudenie do života

A teraz pár slov povzbudenia pre tie najčastejšie zápasy, ktoré všetci poznáme.

Mamičky: Ste dosť. Aj keď si to nemyslíte

Mamičky, materstvo úplne stačí. Samozrejme môžete robiť aj viac a niektoré k tomu Pán Boh aj pozýva. Avšak aj samo povolanie k materstvu je úplne dostačujúce. Samé predsa najlepšie viete, že vyžaduje celého človeka. Nemusíte sa trápiť tým, že si nepamätáte všetky slová, lebo ich vytlačili „plienky“, „papať“, „no, no“ alebo „ham“.

Otcovia: Boh nečaká superhrdinov

My muži máme dorastať do mužnosti, ktorá znamená prevziať zodpovednosť za svoj život a starať sa aj o iných. Nemusíme však zachrániť celý svet, nemusíme byť dokonalí. Nemusíme všetko vedieť a všetko mať. Postačí, že sa každý deň usilujeme urobiť aspoň jeden krok vpred.

Slobodní: Aj vaše kroky majú zmysel

Slobodní tiež nemusia zúfať. Tí mladší sa pokojne môžu pripravovať na život (disciplína, škola, tréningy, cudnosť či poslúchanie). To je dosť. Nemusíte všetko skúsiť a všade byť ako to prezentujú médiá.

A ani starší slobodní nemusia „zavesiť život na klinec“. Prijať realitu, aká je, úplne dostačuje. Netrápiť sa minulosťou či premárnenými možnosťami. Ale učiť sa deň za dňom využívať čas, krok po kroku prijímať zodpovednosť. Pán Boh vie dať vzrast, ktorý môže ľahko prekonať naše očakávania.

Všetci: Malé kroky, veľký Boh

Všetci sme malí a často nepodarení. Máme však veľkého Boha, ktorý dokáže aj z piatich chlebov a dvoch rybiek nasýtiť mnohotisícový zástup. Hoci budeme kráčať aj milimeter po milimetri (no verne), dokáže nesmierne rozmnožiť aj naše úsilie. A to dokonca bez ohľadu na to, čo je v našej minulosti.

Záver

Dobrý Pán Boh od nás nežiada, aby sme zmenili celý svet či seba samých zo dňa na deň. Ani bezchybnosť.

Chce, aby sme sa každý deň oddane usilovali o to, čo je aktuálne pred nami. A ostatné, bez výčitiek, pokojne zložme do rúk jeho svätej prozreteľnosti.

Ako svätý František, ktorý opravoval kostolík San Damiano kameň po kameni – s pokorou, radosťou a vierou. Volá nás k svätosti – ale nie skrz hrdinstvá, ale skrz vernosť v maličkostiach.

Možno práve dnes je čas zložiť ten ťažký batoh všemožných očakávaní… a v slobode plniť maličkosti každého dňa.

PDF (formát pre tlač)