Sv. Sisoes Veľký, pustovník

6. júla 2025   Svätec týždňa

Po smrti sv. Antona pustovníka vyznačoval sa medzi všetkými egyptskými pustovníkmi Sisoes svojím prísnym a bohumilým životom.

Životopisné údaje

Tento zriedkavý Boží sluha sa narodil v Egypte a síce začiatkom 4. storočia a bol svojimi rodičmi bohabojne vychovávaný. Ako mládenec opustil rodičovský dom, išiel do púšte, aby sa tam, nikým nemýlený, o svoje duševné spasenie mohol starať. Keď ho v jeho pustovni susední mnísi navštevovali, zatúžil po tichom miestočku, kde by žiadneho človeka nestretol. Prešiel teda cez rieku Níl, vstúpil na skalnatú púšť, a vybral si jaskyňu v bralách, v ktorej nedávno zomrel svätý pustovník Anton. Táto pustovňa pripomínala mládencovi cnosti tohoto Božieho muža, i jeho prísny život a ponúkala zbožného mladíka, aby jeho zbožný život nasledoval a zmyselnosti a svetu celkom odumrel.

A Sisoes žil prísne; s nikým neprehovoril slovka, jeho modlitby boli ohnivé, často sa postil. Plietol koše, ktoré predával chudobným v okolí, z utŕžených peňazí si kupoval chlieb, ktorý slúžil mu za pokrm, a podporoval chudobných. Dlhé roky žil takto vzdialený od sveta v prísnom pokání. Chýr o jeho zbožnom živote sa rozniesol v púšti a okolití pustovníci ho začali navštevovať, aby ho prosili o radu. I bol často nútený svoju mlčanlivosť narušiť, keď to láska k blížnym vyžadovala. Po týchto stretnutiach s pustovníkmi bol nútený viac dní sám so sebou sa zaoberať, aby svojho rozptýleného ducha opäť upokojil – postil sa za ten čas prísne, lebo jeho duch bol naučený jedine s Bohom sa rozprávať, a jeho modlitba bývala taká vrúcna, že dlhší čas býval v duchu vytrhnutý do nadpozemských výšin.

Za najväčšiu cnosť považoval pokoru. Túto sa predovšetkým usiloval si osvojiť. Raz mu dával niekto veľmi málo za jeho koše. Pustovník pocítil nad tým malý nepokoj. Nechal svoje koše ležať a ušiel do svojej pustovne a tam sa dlho cvičil v premáhaní seba a v dosiahnutí pokory. V pokročilom veku zhromaždil okolo seba učeníkov. Kedykoľvek týchto vyučoval, poukazoval vždy na pokoru, ako na prameň a základ všetkých cností. Jeden učeník mu riekol, že tak chce žiť, ako by pred Bohom stál. Pustovník mu odpovedal: «Syn môj, to ešte nie je dosť; k tvojmu spaseniu je treba, žeby si seba považoval za najmenšie stvorenie. Toto je dokázaný prostriedok, aby si dosiahol pokory.» Jeden pustovník žaloval sa s plačom, že sa usiluje dosť, aby dosiahol dokonalosť sv. Antona, ale že všetko jeho namáhanie je márne. Zbožný a pokorný Sisoes mu odpovedal: «Ach, keby som mal v srdci jedno jediné zmýšľanie tohoto veľkého Božieho služobníka, bol by som spokojný.»

A tento pokorný sluha Boží pri svojom nevinnom a svätom živote za najväčšieho hriešnika sa považoval, a chcel, aby ho i blížni za takého považovali. A preto sa vyhýbal všetkému, z čoho by iní mohli súdiť jeho zbožný život. Kedykoľvek s rozpätými a pozdvihnutými rukami sa modlil, spustil ich dolu, alebo keď tvárou na zemi ležal, hneď povstal, keď sa mu zdalo, že ho niekto pozoruje. Hoci veľmi nenávidel neprávosť, neprejavoval vo svojom horlení proti nej žiadnu trpkosť, nevytýkal nešetrne nikomu jeho neprávosti, ale s pokornou otcovskou láskavosťou privádzal poblúdených späť k Bohu a ku cnosti.

Jedného dňa sa zamiešali niektorí bezočiví ariáni medzi jeho učeníkov a usilovali sa ich nahovoriť k bludu. Sisoes vkročil s pokorou medzi nich, naložil láskavo jednému učeníkovi, aby nahlas prečítal rozpravu sv. Atanáza proti Áriovmu bludnému učeniu, ktorým zlosť tohoto bola od základu objasnená a vyvrátená. Zahanbení tu stáli ariáni, triasli sa na celom tele. A svätý pokorný muž ich láskavo prepustil.

Vo vysokej svojej starobe oslabol Sisoes veľmi na tele, ktoré pôstami trýzniť neprestával. Starostliví učeníci ho nahovorili, aby opustil púšť a žil s nimi v meste na brehu Červeného mora. Jedného dňa navštívil opát Amon svätého muža, ktorý sa zarmucoval veľmi preto, že svoju pustovňu opustil. Amon ho tešil, že v jeho krehkej starobe je potrebné, aby bol ošetrovaný, čo v púšti nie je možné. Pustovník odpovedal: «Ach, či by mi nemali dostačovať rozhovory s Bohom a sloboda ducha na púšti?» A o krátky čas sa opäť vrátil do svojej jaskyne.

I prišli k nemu traja pustovníci, ktorí sa ho pýtali na radu, čo by mali robiť, aby sa raz mohli ubrániť od večného ohňa. Jeden z nich dodal: «Kedykoľvek si predstavujeme škrípanie zubov a tmu zatratencov, chytá nás strašná hrôza.» Svätý muž sa hlboko zamyslel a riekol: «Vyznám vám úprimne, že som na tieto pokuty ešte nemyslel, a pretože som presvedčený, že je Boh nekonečne dobrotivý a milosrdný, dúfam, že sa zmiluje nado mnou. Napokon, bratia moji, závidím vám vašu cnosť, Vy ste šťastní, že ste takí preniknutí strachom pred mukami pekelnými, a vzdialení žijete od každého hriechu. Ach, aký osud očakáva mňa, ktorý mám také zatvrdnuté srdce a nemyslím ani na to, že po smrti hriešnikovi je zatratenie prichystané. Toto je i príčinou, že mám toľko chýb.»

Aby sme ducha tohoto veľkého svätého lepšie poznali, pripomeňme si ešte niektoré jeho rady a skutky. Jeden učeník prišiel k sv. pustovníkovi a hovoril: «Urazil ma veľmi jeden brat; i pôjdem k nemu, aby som sa pomstil.» – «Nerob to,» riekol pokorne Sisoes, «ponechaj pomstu Bohu.» – «To nemožno, musím sa pomstiť,» odpovedal brat. «Poď, brat, budeme sa spolu modliť,» vyzýval rozhnevaného svätý. Po modlitbe riekol starec: «Ó, Bože, nepotrebujeme my Tvoju opateru; my budeme sami súdiť a za urazenie sami sa mstiť!» Učeník padol mu k nohám a volal: «Nebudem sa viacej vadiť s bratom; odpusť i ty, otče, moje bláznovstvo!» Raz riekol mu mladý učeník: «Otče, ty si veľmi starobou oslabol; poďme do kraja, ktorý je obývanejší.» – «Ta pôjdeme,» riekol starec, «kde niet žien.» Učeník odpovedal: «Nepoznám iné miesto ako púšť.» – «Teda, zaveď ma na púšť,» riekol Sisoes. «Prečo ma neopúšťajú moje žiadosti?» pýtal sa učeník svojho učiteľa. «To preto,» poučoval ho Sisoes, «že sa ich nádoby v tebe nachádzajú; odhoď tieto a žiadosti ťa opustia.»

Od svojich učeníkov požadoval poslušnosť. Raz prišiel muž z púšte Thebais k nemu a prosil ho, žeby bol prijatý medzi jeho učeníkov. «Či máš ešte niekoho vo svete, ktorý sa týka teba?» pýtal sa zbožný starec. «Áno, mám syna,» odpovedal pustovník. «Iď, hoď ho do rieky a potom príď a buď mníchom,» odpovedal prísny učiteľ poslušnosti. A keď muž išiel, aby rozkaz hneď vyplnil, poslal Sisoes za ním učeníka, žeby tento vykonanie rozkazu prekazil. Keď videl, že onen sa chystá svojho syna hodiť do rieky, zavolal naňho: «Nerob to, čo si počínaš!» Budúci poslušný učeník odpovedal: «Opát rozkázal, aby som syna do rieky hodil.» «Teraz ti skrze mňa zakazuje, aby si to nerobil.» Cudzinec poslúchol. spolu sa vrátili k učiteľovi, ktorý poslušného cudzinca prijal za učeníka. I stal sa z neho opravdivo poslušný mních.

Voči sebe bol Sisoes veľmi prísny. Raz riekol ku svojim učeníkom: «Hľa, už je to tridsať rokov, že sa k Bohu o nič inšie neutiekam a len sa modlím: Ó, Pane Ježišu, zachráň ma pred mojím jazykom! A predsa podlieham a hreším jazykom».

Aký bol prísny voči sebe, taký bol zhovievavý voči druhým. «Keď poklesne brat, či to nie je spravodlivé, aby dva roky pokánie činil?» pýtal sa Sisoesa učeník. «To je tvrdé slovo,» riekol starec. «Snáď šesť mesiacov?» vyzvedal ďalej. «I to je mnoho!» «Ako dlho teda? Alebo či môže pokleslý hneď po spáchanom hriechu Telo Božie prijímať?» «Na žiaden pád», odpovedal svätý starec. «On musí niekoľko dní činiť pokánie, lebo ja dôverujem milosrdenstvu Božiemu, že keď človek z celej duše pokánie činí, Boh mu popraje i behom troch dní svoju milosť a odpustenie.» I riekol mu iný učeník: «Čo mám robiť, otče môj, keď poklesnem?» «Zase máš povstať,» odpovedal sv. Sisoes. «Povstal som, a zase poklesol,» odpovedal učeník. «Nuž zase povstaň.» «A ako dlho to mám robiť?» «Tak dlho,» poučoval učeníka, «kým ťa Boh k sebe nevezme, či už v dobrom, alebo v zlom položení; lebo v tom položení, v akom sa bude človek nachádzať, v tom samom poputuje i na večnosť.»

Príslovie sv. Sisoesa bolo: «Zabudni na seba a prehoď svoju samovôľu cez chrbát. Osloboď sa od starostí a budeš mať pokoj.»

Keď sv. Sisoes ležal na smrteľnej posteli, zhromaždili sa mnísi a učeníci okolo neho. Neraz ho počuli s dakým sa rozprávať. «Otče, čo vidíš?» pýtali sa ho. «Chcem», riekol zomierajúci Boží muž, «žeby niektorí ku mne prišli! Týchto prosím, aby mi ešte trochu času popriali ku pokániu.» Jeden starý mních sa pýtal: «Keď ti poprajú pokoja, či vtedy užitočné pokánie budeš môcť konať?» Zomierajúci veľký svätý odpovedal: «Hoci nie som v stave dostatočné pokánie činiť, chcem predsa trochu vzdychať nad svojou dušou a jej biedou, a dúfam, že toto pre mňa svedectvo vydá.» Prítomní mnísi modlili sa nad ním i povzbudzovali sa jeho tichým a svätým skonávaním, keď zrazu jeho tvár bleskom sa ožiarila a on zvolal: «Hľa, náš Spasiteľ, Anton a anjeli idú mi naproti!» Po týchto slovách odletela jeho duša do blaženej večnosti.

Toto stalo sa okolo roku 429 po Kristu Pánu. Vyše sedemdesiatich dvoch rokov prežil sv. Sisoes na vrchu sv. Antona v skalnej jaskyni. Mnohými zázrakmi oslávil Boh svätosť svojho služobníka.

Svätý Sisoes Veľký sa vyobrazuje v pustovníckom rúchu, ako sedí pred jaskyňou a číta z veľkej knihy.

Poučenie

Sv. Sisoes poznal, aké veľké zlo je hriech: preto sa usiloval, aby i ten najmenší hriech dokonalým pokáním zmazal.

Kresťan, maj zármutok nad svojimi hriechmi; oplakávaj ich dňom i nocou. Tento zármutok zapríčiní v hĺbke tvojho srdca veľkú radosť a rozkoš. Neteš sa nadmieru márnosťami tohoto sveta, lebo táto veselosť je nepriateľom pokánia tvojho chorého srdca. Veď či sa možno i tešiť a radovať v tomto živote, keď nepoznáme hodinu našej smrti, keď nevieme, či sme si zaslúžili u Boha lásku alebo nenávisť? Smútiť máme, ako veľký pustovník sv. Sisoes nad svojím stavom. A tento smútok, ktorý pochádza z bolesti nad našimi hriechmi, má i u nás, ako to v živote sv. Sisoesa vidíme, ustavičné pokánie zapríčiňovať.

Kresťan, nie je dosť len niekoľko okamihov slzy kajúcnosti nad svojimi hriechmi vylievať; každý deň sa dopustíš hriechu, každý deň máš oplakávať svoje hriechy.

Modlitba

Zhliadni večný Bože na naše slabosti a popraj nám milosti, žeby sme ako sv. Sisoes, Tvoj služobník, ktorý sa často postil, svoj hriech každý deň oplakávali a pokánie činiť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)