Pred 30 rokmi vydal pápež Ján Pavol II. priekopnícky dokument proti vraždám, samovraždám, potratom a eutanázii

Matej Gavlák
2. apríla 2025   Cirkev Spoločnosť

Budúcnosť ukázala, že Evangelium vitae (Evanjelium života) z roku 1995 bol skutočne priekopnícky, až prorocký spis. Jeho jazyk je pritom nečakane ostrý.

11. encyklika

Dnes, keď podľa prieskumov na Slovensku podporuje potraty v nejakej forme viac ako 80 % obyvateľov je nutné pripomenúť si dokument Evangelium vitae, ktorý jasne vysvetľuje, že ide o veľké zlo – ako aj to, prečo je to také veľké zlo. To isté možno povedať aj o eutanázii.

Evangelium vitae, vydané presne 25. marca 1995, bola 11. zo 14 encyklík pápeža sv. Jána Pavla II. a už v tej dobe išlo podľa National Catholic Register „o senzáciu“. „Newsweek mu venoval hlavnú tému čísla a jeho dopisovateľ pre náboženské záležitosti, Kenneth Woodward, ocenil Evangelium vitae ako „najjasnejšiu, najvášnivejšiu a najpodmanivejšiu encykliku pontifikátu“, akúsi pečať Jána Pavla“, uvádza portál.

Encyklika bola priekopnícka tiež v tom zmysle, že bola vydaná v súčinnosti so všetkými biskupmi sveta, ktorí do Vatikánu posielali svoje vlastné pripomienky aj návrhy. Výsledný produkt bol naozaj silným dokumentom, prekvapivo jasným nielen voči vražde, ale aj eutanázii a predovšetkým „posvätnej krave demokracie“ – potratu.

Dokument si možno prečítať celý aj v slovenskom jazyku, napríklad na stránke Konferencie biskupov Slovenska.

Vojna silných proti bezmocným

Ako už názov encykliky napovedá, Ján Pavol II. (spolu s biskupmi sveta) v nej nie je proti niečomu, ale za niečo – konkrétne za život. V úvode pripomína, že v srdci každého z nás je vpísaná „posvätnosť ľudského života“, a to „od počatia až do jeho konca“. Každá ľudská bytosť má teda právo na svoj život. „Uznanie tohto práva je základom ľudského spolunažívania, ako aj existencie politického spoločenstva. Toto právo majú brániť a obhajovať najmä veriaci v Krista, vedomí si úchvatnej pravdy, ktorú pripomenul II. vatikánsky koncil,“ píše sa ďalej v Evangelium vitae.

Z tohto dôvodu pápež v menej celej Cirkvi odsúdil priestupky voči životu menujúc „vraždu každého druhu, genocídu, potrat, eutanáziu, ako aj samovraždu“, spomenul ale aj „neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenia, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými a tiež potupné pracovné podmienky“.

Ján Pavol II. lamentuje, že na konci 20. storočia sa tieto úkazy nielenže nezužujú, ale „skôr sa rozširujú“. „S novými perspektívami vedeckého a technického pokroku rodia sa nové formy útokov na dôstojnosť ľudskej bytosti,“ uvádza sa ďalej. Dokonca sama verejná mienka ospravedlňuje tieto prečiny právom na slobodu jednotlivca a od štátu požaduje nielen beztrestnosť, ale aj schvaľovanie takéhoto konania.

„Skutočnosť, že zákonodarstvo mnohých krajín, vzďaľujúc sa dokonca od základných zásad svojich ústav, nielenže netrestá takéto praktiky proti životu, ale dokonca ich uznáva za celkom legálne, je znepokojujúci jav a zároveň jedna z hlavných príčin morálnej krízy,“ povedal pápež. „Skutky, ktoré sa kedysi jednomyseľne považovali za zločinné a zdravý mravný cit ich nepripúšťal, stávajú sa postupne spoločensky prijateľnými.“

Svätý Otec hovorí dokonca o akejsi nevyhlásenej „vojne silných proti bezmocným“. „Človek, ktorý svojou chorobou, narušenou schopnosťou, či jednoduchšie povedané, samou svojou prítomnosťou ohrozuje blahobyt alebo navyknutý spôsob života tých, čo sú zvýhodnení, vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť alebo ktorého treba odstrániť. Takto vzniká istý druh „sprisahania proti životu“, deklaruje Evangelium vitae.

Dokument poukazuje na už vtedy existujúce farmaceutické prostriedky, ktorými „možno zabiť plod v lone matky“. To, čo sa deje, nazýva „antihodnotami“ vlastnými „antikoncepčnej mentalite“. Slovanský pápež pokračuje:

„V skutočnosti proabortívna kultúra je najviac rozšírená v prostrediach, ktoré odmietajú učenie Cirkvi o antikoncepcii. Je isté, že antikoncepcia a umelý potrat sú z morálneho hľadiska dva zásadne rozdielne druhy zla: jedno sa protiví plnej pravde o pohlavnom akte ako vlastnom vyjadrení manželskej lásky, druhé ničí život ľudskej bytosti; prvé sa protiví čnosti manželskej čistoty, druhé zasa čnosti spravodlivosti a priamo prestupuje Božie prikázanie „Nezabiješ!“

Upozorňuje sa, že je to „hedonistický a nezodpovedný postoj k pohlavnému životu a egoistická koncepcia slobody“, ktorá „vidí v plodení prekážku plného rozvoja osobnosti človeka“. A preto „život, ktorý sa môže zo spolužitia muža a ženy počať, stáva sa nepriateľom, pred ktorým sa treba rozhodne vyvarovať, a potrat zostáva jedinou možnosťou v prípade neúspešnosti antikoncepcie“.

Rovnako tak sa za negatívne považuje umelé oplodňovanie, ktoré „redukuje ľudský život len na biologický materiál“.

Ničivý materializmus

Avšak v nebezpečenstve nie sú iba nenarodení, ale aj tí nevyliečiteľne chorí a umierajúci. V spoločnosti, kde je ťažké prijať a znášať utrpenie „rastie pokušenie riešiť problém utrpenia tak, že ho zlikvidujeme v samom koreni predčasným navodením smrti“. Kto ťažko chorému radí, aby už viac netrpel, ale podstúpil eutanáziu, prejavuje „zle chápaný súcit,“ varuje pápež. Najmä dnešná ateistická spoločnosť sa dopúšťa tohto zla; chýba jej náboženská motivácia, „ktorá by človeku pomohla pozitívnym spôsobom dešifrovať tajomstvo utrpenia“.

Za snahou rozhodovať o vlastnom živote a smrti vidí autor aj isté „prometeovstvo“ moderného človeka, ktorý odmieta uznať, že nad ním môže byť ešte aj niekto ako Boh.

Najmä dnes, kedy aj naša krajina čelí katastrofickému prepadu pôrodnosti si treba pripomínať slová Jána Pavla II., že je to práve nesvätá trojica „antikoncepcie, sterilizácie a potratu“, ktoré „spôsobujú vážny pokles počtu narodení“.

Za odmietaním života vidí pápež istý „špecifický vedecko-technický racionalizmus“, ktorý prevládol v dnešnej spoločnosti aj kultúre. Táto ideológia pritom „odmieta samotnú ideu pravdy o stvorení“, ako aj „Boží zámer vzhľadom na život, ktorý treba rešpektovať“. Človek potom žije „akoby Boha nebolo“, čo „nevyhnutne vedie k praktickému materializmu, čo napomáha šíreniu sa individualizmu, utilitarizmu a hedonizmu“. Svätý Otec mimoriadne kritizuje materialistickú ideológiu:

„Materialistické videnie vecí, ako sme ho tu opísali, vedie k vážnemu ochudobneniu medziosobných vzťahov. Kto tým najviac trpí, je predovšetkým žena, deti, chorí alebo trpiaci, starí. Správne kritérium, ktoré má rozhodovať o uznaní dôstojnosti osoby – to jest kritérium úcty, nezištnosti a služby – je nahrádzané kritériom efektívnosti, funkčnosti a užitočnosti: druhý človek je cenený nie podľa toho, kým „je“, ale podľa toho, čo „vlastní, čo robí a aký zisk prináša“. Znamená to ovládnutie slabšieho silnejším.“

„Hovorili, že sú múdri a stali sa hlúpymi“ (Rim1,22), cituje poľský rodák sv. Pavla Apoštola.

Druhým dychom však pripomína, že stále možno nachádzať obetavých manželov, dobrovoľníkov, strediská starostlivosti neváhajúcich prijímať nový život, či ľudí opustených, starých, zápasiacich s rôznymi problémami.

Potrat je „zabitím nevinného človeka“

Sv. Ján Pavol II. upozorňuje, že v Matúšovom evanjeliu Ježiš ako prvé z prikázaní menuje „Nezabiješ!“ (Mt 19,16–17). Ďalej pripomína, že kresťanstvo sa už v pohanskej grécko-rímskej spoločnosti „svojím učením i konaním rozhodne postavilo proti mravom vtedajšej spoločnosti“. Spomína napríklad kresťanského historika Tertulliana, ktorý napísal: „Nedovoliť narodiť sa je anticipovaná vražda; nezáleží, či sa zabíja osoba už narodená, alebo či sa spôsobí smrť v okamihu narodenia. Už je človekom ten, čo ním má byť.“

Pápež tiež pripomenul slová svojich predchodcov, Pia XI., Pia XII., či Jána XXIII., ktorí v rôznych svojich spisoch a encyklikách dôrazne odsudzovali akýkoľvek umelo vyvolaný potrat. „Ján XXIII. potvrdil pravdu, že ľudský život je posvätný, lebo „od samého počiatku si vyžaduje pôsobenie Boha Stvoriteľa,“ uvádza Evangelium vitae spomínajúc tiež II. vatikánsky koncil, ktorý označil zabíjanie detí narodených aj nenarodených za „odporné zločiny“.

Pápež pripomína, že tých, ktorí potrat podstúpili, vykonali ho, či nabádali naň „zasahuje exkomunikácia“. Vysvetľuje:

„Pomocou takéhoto prísneho trestu Cirkev poukazuje na tento prečin ako na jeden z najťažších a najnebezpečnejších, povzbudzujúc vinníka horlivo vykročiť na cestu obrátenia. V Cirkvi sa totiž trest exkomunikácie ukladá preto, aby si vinník plne uvedomil vážnosť spáchaného hriechu a aby ho to viedlo k nutnému obráteniu a k pokániu.“

Svätý Otec nenecháva nikoho na pochybách, čo to potrat naozaj je:

„… vyhlasujem, že priamy potrat, to jest chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti. Toto učenie, ktoré sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a učí ho riadne a všeobecné Magistérium.

Žiadna okolnosť, žiaden cieľ nikdy nebudú môcť urobiť dovoleným čin, ktorý je vnútorne nedovolený, lebo sa protiví Božiemu zákonu, vpísanému do srdca každého človeka, ako ho uznáva samotný rozum a ako ho ohlasuje Cirkev.“

Eutanázia – „znepokojujúca zvrátenosť“

Za „hanebný“ a „v najvyššej miere odsúdeniahodný“ označuje Evangelium vitae takzvaný „selektívny potrat“, ktorý má zabrániť narodiť sa dieťaťu s postihnutím. Takéto zmýšľanie si „osobuje právo merať hodnotu ľudského života výlučne podľa kritérií „normálnosti“ a fyzického zdravia, čím otvára cestu k uznaniu oprávnenosti zabíjať deti a uplatňovať eutanáziu“.

Za rovnaký zločin, akým je vražda, označuje pápežský dokument aj samovraždu. Označuje ju za „hlboko nemorálny čin, lebo znamená odmietnutie lásky k sebe samému a únik od povinnosti spravodlivosti a lásky k blížnemu… Vo svojej najhlbšej podstate je odmietnutím absolútnej Božej moci nad životom a smrťou…“.

Následne sa Ján Pavol II. opäť vracia k eutanázii, ktorú pre zmenu označuje za „znepokojujúcu zvrátenosť“.

„Čin eutanázie je o to väčšou zvrátenosťou, keď ho vykonajú tí, ktorí sa majú o chorého starať trpezlivo a s láskou, ako napríklad pokrvní príbuzní, alebo tí, ktorí vzhľadom na povahu svojej profesie (napr. lekári) majú chorého liečiť aj v záverečných a najťažších fázach choroby,“ píše ďalej.

Za ešte odsúdeniahodnejšiu treba pokladať eutanáziu vtedy, keď sa v skutočnosti stane vraždou vykonanou na osobe, ktorá s ňou nikdy nesúhlasila, či keď si dokonca sami politici, či inštitúcie nárokujú rozhodovať o tom, kto žiť môže a kto nie.

Pápež upozorňuje, že hoci utrpenie je samo o sebe zlom a skúškou, predsa sa môže „stať prameňom dobra“. Opäť slová Karola Wojtyłu:

„Stáva sa ním, keď sa (utrpenie) prežíva pre lásku a s láskou a keď je pre nezaslúžený Boží dar a dobrovoľné rozhodnutie človeka účasťou na utrpení samého ukrižovaného Krista. Kto takto prežíva svoje utrpenie v Pánovi, viac sa mu pripodobňuje (porov. Flp 3,10; 1Pt 2,21) a je viac napojený na jeho dielo vykúpenia pre dobro Cirkvi i ľudstva.

Taká je skúsenosť apoštola, ktorú je povolaný žiť každý trpiaci človek: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24).“

Manželia a rodičia

Pápež sa nebojí kritizovať súčasnú demokratickú kultúru, ktorá prijala rámec, podľa ktorého je morálne to, čo za morálne uznáva väčšina obyvateľstva. Pripomína slová sv. Tomáša Akvinského, podľa ktorého škodlivý zákon „prestáva byť zákonom a stáva sa skôr aktom násilia“. Je potom povinnosťou každého kresťana postaviť sa proti zákonom umožňujúcim potrat či eutanáziu, keďže v skutočnosti sú to „zločiny“. „Je tu čas, aby sme všetci zaujali takýto postoj,“ píše sv. Ján Pavol II.

Za vzor dáva „hrdinské matky“, ktoré sa „bezo zvyšku obetujú pre svoju rodinu, ktoré trpia, aby priviedli deti na svet a potom sú pripravené podstúpiť akúkoľvek námahu, prinášať akékoľvek obety, aby týmto deťom odovzdali všetko, čo majú v sebe najlepšie“.

Za „domácu Cirkev“ označuje rodinu, upozorňuje, že je „povolaná ohlasovať Evanjelium života, sláviť ho a slúžiť mu“. Manželia majú nielen odovzdávať ľudský život, ale aj poukazovať na to, že je to dar od Boha.

„Výchovné úsilie kresťanských rodičov má slúžiť rastu viery detí a pomáhať im spĺňať povolanie, ktoré dostali od Boha. V rámci svojho výchovného poslania rodičia majú slovom i príkladom naučiť deti pravému zmyslu utrpenia a smrti: dokážu to, ak sami budú vo svojom okolí vnímať všetky formy utrpenia, ale najmä tým, že dokážu prejaviť srdečnosť, starostlivosť a spolucítenie chorým a starším osobám vo vlastnej rodine,“ upozorňuje pápež.

Rodina sa má tiež každý deň modliť; ďakovať Bohu za dar života a prosiť o svetlo a silu v ťažkostiach a utrpeniach, „nikdy nestrácajúc nádej“. Jej obsahom má byť „láska a obeta“. Rovnako tak manželia majú byť „poslušní Božej výzve“ a „konať ako verní interpreti jeho plánu“ – to znamená „veľkodušne otvoriť svoju rodinu novému životu,“ upresňuje Svätý Otec.

Na záver sa obracia k ženám, ktoré už potrat podstúpili. Vyzýva ich, aby nestrácali nádej a „s pokorou“ sa dali na pokánie. „Otec každého milosrdenstva čaká na vás, aby vám udelil svoje odpustenie… Spoznáte, že nič ešte nie je stratené. A budete môcť poprosiť o odpustenie aj svoje dieťa: ono teraz žije v Bohu.“

PDF (formát pre tlač)