Prečo sú niektorí tyrani historikmi akceptovaní a iní nie? Je možná objektívna história?

Branislav Michalka
27. novembra 2021   História

Snáď každý, kto sa aspoň povrchne zaoberal svetovými dejinami a najvplyvnejšími osobnosťami, ktoré ich formovali, časom postrehne určitú nevyváženosť v prístupe historikov k ich hodnoteniu. Najľahšie je tento postreh dosiahnuteľný pri osobnostiach, ktoré mali problémy s Božími aj prirodzenými zákonmi, spoza rukáva im trošku odkvapkávala krv nevinných a všeobecne sa dá o nich uviesť, že svojich podriadených, mierne povedané, dusili. Niektorým preukázateľným tyranom sú totiž historici, spisovatelia a všeobecne „ľudia ducha“ schopní nielen odpustiť ich „drobné prehrešky“, ale ich navyše aj postaviť na piedestál.

Asi jedným z najkrikľavejších príkladov, ktorý symbolizuje túto nevyváženosť, je cisár Napoleon, ktorého postoj k ľudským životom, brutalita pri dobýjaní nových území, osobné rozkazy na likvidáciu tisícov ľudí (dokonca vojakov, ktorí sa mu vzdali na čestné slovo!), nabádanie vojakov k rabovaniu civilného obyvateľstva (viď napr. v Taliansku), policajný teror voči vlastnému aj cudzím národom, by ho mali zaradiť medzi slávne postavy tyranov, ako boli Nero, Stalin, Pol Pot, Henrich VIII., Robespierre, Hitler, Caligula, Attila alebo Džingischán.

Vidíme však niečo iné: leží pekne uložený v sarkofágu, uprostred parížskej Invalidovne, chodia sa mu klaňať francúzski prezidenti (vrátane de Gaulla), donedávna zdobil francúzske bankovky a všeobecne sa nad ním rozplývali historici a spisovatelia tých najrôznejších názorov a vierovyznaní, vrátane zbožných katolíkov. Ich motívy boli práve tak rôzne, ako ich ideové východiská. Jeden v ňom ctil nietzscheovského titána, iný syna revolúcie a bojovníka proti Cirkvi, a ďalší zase „prst Boží“, ktorý revolúciu potlačil. No a Léon Bloy, v záchvate nacionalizmu, dokonca uprednostňovaného „miláčika Božieho“.

Nejde však len o Napoleona, aby sme mu zase nekrivdili. Spomeňme si aké populárne je v maďarskom národe meno hunského tyrana Atilu, ktorého Cirkev nazývala „bičom Božím“. A kto všetko by bol možno populárny u Slovákov, keby v dejinách dostali väčšiu šancu a uchopili v „drievnych dobách“ príležitosť lepšie za pačesy? Spomeňme si koľko atramentu vyplytvali anglickí historici, aby ospravedlnili excesy korunovaného psychopata Henricha VIII., zakladateľa ich Anglikánskej cirkvi. A nebol to práve anglický spisovateľ Thomas Carlyle, autor inak v mnohom podnetných kníh, ktorý sa rozhodol zaradiť Mohameda do panteónu svojich hrdinov a ospieval ho takým spôsobom, že dodnes jeho portrét zdobí nejednu moslimskú internetovú stránku, napriek tomu, že on sám bol škótsky kalvín a na islam rozhodne prestúpiť nehodlal? Ľudovo povedané: niečo sa mu na tom Mohamedovi, ktorý je pôvodcom jednej z najväčších kresťanských katastrof v dejinách, zapáčilo.

A práve toto ťažko uchopiteľné „zapáčenie“ je zrejme najčastejšou príčinou toho, že sa niektorým tyranom ich nepekné skutky takpovediac prepečú a iným nie. Motívom „zapáčenia“ nemusí byť vždy len obligátny nacionalizmus, averzia k Cirkvi, tyranova pokrokovosť a revolučnosť, jeho príslušnosť k strane, lóži či ideológii, aj keď to tak väčšinou býva. Často sa začína tento pomer medzi historikom a osobnosťou len ako dejepisná iracionálna „zamilovanosť“, záujem o nejakú osobnosť, ku ktorej si vytvorí historik alebo spisovateľ citový vzťah. Môže to byť postrehnutie rovnakých povahových vlastností medzi sebou a historickou osobnosťou, či dokonca fyzická podoba s dejinným titánom, ktorá napĺňa historika určitou pýchou. Na tieto pocity sa potom začne nabaľovať snehová guľa obdivu, ospravedlňovania a tutlania. A „argumentov“, ako to už pri zamilovanosti, predovšetkým u žien, býva. Jedinou brzdou pre zverejnenie tohto historikovho obdivu môže byť nejaké štátom sankcionované tabu, ktoré vyvoláva u historika posvätnú hrôzu a núti ho svoje sympatie skrývať.

Tieto, pri niektorých tyranoch momentálne pretrvávajúce tabu, ktoré sa môžu, ako sme to už videli v dejinách často, šmahom ruky otočiť, však nie sú podstatné pri otázke, ktorá z tejto „zaľúbenosti“ vyvstáva: Aká je vlastne pri takomto nadstavení ľudskej povahy možnosť uskutočnenia objektívneho pohľadu na históriu a jej osobnosti?

Veľmi malá. Ľudia podliehajú emóciám často viac, než si dokážu priznať a práve tam, kde by sa nazdali, že zachovávajú náležitý odstup, sa na povrch derie ich skrytá sympatia či antipatia. Tá je ovplyvňovaná často smiešnymi drobnosťami a základnými povahovými vlastnosťami pozorovateľa javov.

Španielsky katolícky filozof Jaime Balmes vo svojej diele Kriterion opísal fiktívneho spisovateľa, poslanca a politika, ktorý ide okolo kláštora. Počuje zvuk zvonov, je dojatý, spomína na detstvo a napriek tomu, že je teraz ateistom, sentimentálne rozjíma nad dobou, keď miništroval. Rozhodne sa odbočiť z cesty a zastaviť sa v kláštore. Zazvoní pri bráne. A tu Balmes začína pracovať s dvoma možnosťami:

1. Otvorí mu chladný a strohý vrátnik, povie mu, že nie je vhodný čas na návštevu. Pýta sa ho, či je veriacim katolíkom. Sentimentálny poryv mysle u politika ignoruje.

2. Otvorí mu vľúdny a milý starček, presne taký, akého si vysníval. Tolerantný a nepýtajúci sa na nič ohľadom viery a morálky. Povodí politika, pohostí, do vrecka vstrčí neškodný svätý obrázok.

V prvom prípade budeme v parlamente počuť britký prejav proti Cirkvi a kláštorom, pelechom netolerancie a skostnatenosti. V druhom prípade bude poslanec poukazovať v parlamente na sociálnu a kultúrnu úlohu Cirkvi, spomenie pedagogickú činnosť aj starosť o chorých. Nepodporí rušenie kláštorov.

Takéto drobné urážky, dotknutia a antipatie (či sympatie), obaľujúce sa počas rokov príhodnými „argumentami“, sa stávajú baštami „svetonázorov“. Narušená podstata ľudskej povahy neumožňuje inú cestu, len jej namáhavú a prácnu korekciu. Dokonalé vyhnutie sa citovým prejavom v hodnotení historických osobností, aj tých tyranských, nie je možné.

Na pomoc nám preto pri hodnotení dejín prichádza Božie Zjavenie, Cirkev a jej učenie, a nepochybne aj rozum, nástroj určený na hľadanie pravdy. Pod zorným uhlom týchto nástrojov síce nevykoreníme citovú zložku z hodnotenia, ale tak ako to Cirkev vždy učila: upriamime ju správnym smerom. K tomu nám pri hodnotení historických postáv pomôže jednak rozlíšenie medzi Božou vôľou a Božím dopustením a po druhé rozlíšenie medzi kolektívnym prospechom a individuálnou vinou.

Pokiaľ tieto nástroje aplikujeme na horeuvedeného Napoleona, tak dokážeme rozlíšiť medzi tým, čo bolo v jeho konaní súčasťou Božej vôle (konkordát s Cirkvou) a Božieho dopustenia (vojny a tyrania). Dokážeme ho zhodnotiť ako tyrana, ktorý síce v niektorých veciach zmiernil oproti revolučnej tyranii údel kresťanov, avšak nebudeme v tom vidieť ospravedlnenie pre obdiv k jeho osobnosti. Na druhej strane však nebudeme toto pozitívum zamlčiavať a robiť z neho len beštiu, ako sa to bežne stáva pri momentálne tabuizovaných tyranoch. Zhodnotíme niektoré pozitíva jeho právneho kódexu, ale nezabudneme na jeho krutosť a vierolomnosť. A predovšetkým sa vyhneme javu, ktorý bol opísaný úplne na začiatku: nebudeme sa mu klaňať a ospravedlňovať jeho hriechy, aby sme vzápätí a zároveň moralizovali, odsudzovali a preklínali iného tyrana.

Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že nadväzovanie citového vzťahu medzi historikom a historickou osobnosťou je cesta, ktorá väčšinou vedie k trápnej zamilovanosti, nehodnej muža a kresťana. Tá potom núti pozorovateľa zatvárať oči pred morálnymi a náboženskými prehreškami citového objektu a skĺzava často až do komickej polohy.

Niet takého tvora na Zemi, okrem Panny Márie, ktorý by nebol sužovaný rovnakým problémom ako my všetci – následkami dedičného hriechu. A to sa týka aj tých najzaslúžilejších postáv kresťanských dejín. Striktné rozlíšenie zásluh a prehreškov, smerovanie citu k zásluhám a odsúdenia k hriechom, napríklad u takého franského kráľa Chlodovika I., je nevyhnutným spôsobom, ako sa nezblázniť z historických osobností, ktorým za mnohé vďačíme, ale ktoré by sme, úprimne povedané, nechceli stretnúť v stave nahnevanosti.

Tento odstup pri hodnotení historických postáv, založený na zistení, že naše city môžu síce byť utlmené, ale určite nie vykorenené, a preto sa nemusíme obávať v tomto smere „citovej vyprahnutosti“, tak ako sa len málokto z ľudí musí obávať nedostatku sexuálnych podnetov a pocitu hladu, sa nutne týka aj postáv z cirkevných dejín. Roztriediť na váhach zásluhy a pochybenia, omyly a veľkosť, prehrešky a svätosť, u kráľov, pápežov aj svätcov a svätíc, to je u kresťana nutnosť, ktorá na jednej strane nemôže ubrať svätým z našej úcty, ale zároveň nám pripomína dôležité skutočnosti, ktoré odlišujú človeka od Boha a pohanské uctievanie modiel, aj tých živých, od katolíckeho kresťanstva.

PDF (formát pre tlač)