Postrehy Slováka z krajiny veterných mlynov (Druhá časť): Vstáva vták Fénix z popola?

Jakub Tužinský
2. decembra 2025   Cirkev Spoločnosť   Cestopis

predchádzajúca časť:
Postrehy Slováka z krajiny veterných mlynov (Prvá časť): Je to s katolíckou Cirkvou v Holandsku naozaj také zlé, ako sa hovorí?

***

Napriek všetkému čo som opísal v prvej časti by som sa nebál vrátiť sa do Holandska. Dokonca aj tam je možné vieru prehlbovať. Nestratil som zdravý úsudok? Nie. Videl som totiž vtáka Fénixa vstávať z popola. Božia prozreteľnosť pôsobí aj tam, kde nádej „zomiera“.

Aj tu platí: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.“ (Rim 5,20)

Krásy krajiny tulipánov

Holandsko je jedným z najvýznamnejších exportérov tulipánov na svete. Pestrofarebné polia nekončiacich radov je naozaj zážitok vidieť.

Podobne je to aj s majestátnymi veternými mlynmi roztrúsenými po celej krajine, ktorá je ako obrovský plytký tanier, kde fúka prakticky všade. Mlyny zároveň patria medzi najvyššie položené body v celom Holandsku. Hory by ste tam totiž (až na pár kopcov v Limburgu) hľadali márne. Najkrajšie panorámy nájdete pri mori (viď obrázok).

Vody je tam viac než dosť, pretože veľká časť krajiny leží pod hladinou mora a Holanďania museli vybudovať sieť priehrad, aby sa z nich nestala ďalšia časť mora. Možnože aj tieto ťažkosti ich nakoniec posunuli vpred.

Krásy Tradície

Aj keď krajina „nízkej zeme“ je v súčasnosti značne sekularizovaná, jej katolícko-historické bohatstvo je tam stále viditeľné.

Napriek masívnemu zatváraniu a predaju kostolov tam stále možno nájsť pozoruhodné skvosty sakrálneho umenia. Napríklad Katedrála sv. Františka Xaverského v Amsterdame či replika baziliky sv. Petra v Oudenbosch.

Srdcom katolíckej histórie Holandska je eucharistický zázrak z roku 1345, kde chorým človekom vydávená a omylom do pece hodená hostia sa vzniesla nad pec a zažiarila. Zázrak pritiahol toľko pútnikov, že z bezvýznamnej dediny Amsterdam sa stalo dôležité prístavné mesto. Nedokázal som krajinu opustiť bez toho, aby som navštívil toto vzácne miesto.

Taktiež si tu možno uctiť pamiatku mnohých svätých. Či už je to hrob sv. Arnolda Janssena v mestečku Steyl – hlavnom sídle verbistov, alebo hrob sv. Serváca v Maastrichte, kde sa stal prvým biskupom. Vzácnym miestom je aj rodisko sv. Lidviny v Schiedame, kde stojí jej zasvätená katedrála. Všetky tieto miesta zanechali vo mne hlboké stopy.

Životy týchto troch svätcov by si zaslúžili minimálne jeden samostatný článok. Niektoré príbehy sa však nedajú obísť.

Nemožno sa nezastaviť pri sv. Lidvine

Aspoň čiastočne nahliadneme do života sv. Lidviny. Vždy, keď si na ňu spomeniem, napĺňa ma vzrastajúci údiv. Preto sa na chvíľu posunieme o sedemsto rokov späť do minulosti.

Bola to krásna dievčina v plnom rozkvete, ktorej život navždy zmenilo korčuľovanie na ľade. Pri jednom ju niekto zrazil tak nešťastne, že následky pádu ju na 35 rokov pripútali na lôžko. Nestala sa manželkou, matkou ani mníškou. Nemala žiadnu kariéru. Jej pozemský život úplne stroskotal už v 15 rokoch. Prežila utrpenie, ktoré si len ťažko možno predstaviť.

A predsa je zdrojom nádeje pre všetkých ľudí, ktorí spoznajú jej život. Prešla aj krátkym obdobím prirodzeného búrenia sa voči svojmu údelu. Nakoniec ho však prijala doslova dych vyrážajúcim spôsobom – ako Božiu vôľu. Povedala:

„Keby som sa mohla uzdraviť jediným Zdravasom, tak by som sa ho nepomodlila.“

Zamilovala si trpiaceho Krista, svätú Pannu, anjela strážneho i spoločenstvo svätých. Tí ju po celý život posilňovali aj prostredníctvom osobných zjavení. Len ťažko môžeme spočítať množstvo dobrých skutkov i zázrakov, ktoré vykonala za života i po smrti.

Úžasný príklad.

O mnohých kráľoch nevieme nič, ale jej pamiatka je navždy povýšená Cirkvou na oltár.

Púčiky rastúce z popola

Nie je to však len história, z ktorej možno stále čerpať povzbudenie. Prekvapujúco to platí aj pre súčasnosť.

Zdá sa, že začína vzrastať počet ľudí (najmä mladých), ktorí sa presýtili konzumizmom či povrchnosťou života a začali žiadať od života viac. A tak sa začínajú pýtať na zmysel života a rastie v nich túžba po hľadaní pravdy.

Spoločenstvo mladých

Už prvý deň môjho pobytu v Holandsku som sa dozvedel o spoločenstve mladých, ktorí sa každý piatok stretávajú vo farských priestoroch. Ide o formáciu, ktorá končí eucharistickou adoráciou.

Jej názov mi pripomínal protestantský model, takže som od toho veľa nečakal. No rozhodol som sa dať tomu šancu, pretože som nemal inú možnosť, ak som nechcel ostať sám.

Avšak to, čoho som sa stal svedkom – na polroka aj súčasťou – ma dodnes dojíma. Už prvé stretnutie ma presvedčilo, že Boh dáva vyvierať vode i na pustatinách.

Prvá téma, ktorá ma zastihla, bola úcta k Panne Márii a svätým. Sám by som asi lepšiu tému nevybral. 😊

Štruktúra bola pomerne bežná – občerstvenie, zoznamovačka, dve študijné skupiny (Biblia a katechizmus) či hry. Na záver bola adorácia, ktorá vo mne zanechala najhlbšiu stopu. Keď som totiž uvidel asi dvadsaťpäť mladých ľudí, s akou úctou pristupujú k eucharistickému Kristovi, začal som tušiť, že tu nejde len o dobré emócie.

Nebol to len dievčenský spolok; prinajmenšom polovicu spoločenstva tvoria mladí muži.

Nadprirodzený vznik spoločenstva

Keď som sa pýtal Edwina, vedúceho spoločenstva, odkiaľ sú tí mladí ľudia, prišiel ďalší šok. Povedal vetu, ktorá dodnes svieti v mojej pamäti:

„Prišli z ničoho nič.“ (They came out of nothing). A pokračoval: „Nikto ich nevolal, nerobili sme žiadnu kampaň. Iba sme sem pred štyrmi rokmi prišli a začali slúžiť v rámci farnosti. Moja manželka slúži aj v rámci diecézy. Vtedy tu nebol nikto. Pred dvoma rokmi však začali postupne prichádzať mladí ľudia. Sami si našli na internete, kde je fara, a niektorí doslova zaklopali na dvere fary s otázkou: „Mohli by ste mi povedať niečo viac o Bohu?“ Sami sa tomu dodnes divíme. Je to zázrak.“

Skutočne, ako som postupne spoznával ich životy, bolo to svedectvo za svedectvom o ich premene.

Kira

Šestnásťročná Kira mi na otázku, prečo prišla na svätú omšu, odpovedala:

„Začala som sa zamýšľať nad tým, čo je pravda, a preto som ju začala hľadať. Nevedela som sa modliť, ale nejako som poprosila Boha, aby sa mi dal spoznať. O Kristovi som veľa nepočula, ale zistila som, že existuje Biblia. Vyhľadala som si ju, kúpila a začítala sa do nej. Bola som ohromená a chcela som poznať viac. Na internete som si našla, kedy je v kostole svätá omša a tak som prišla. Dotkla sa ma bohoslužba, prijatie, ktoré som tu zakúsila, ale aj krásny spev chóru v latinčine. Chcela by som Boha poznať oveľa viac a dať sa pokrstiť.“

Odvtedy sa stala stabilnou členkou spoločenstva, a to napriek tomu, že pochádza z ateistickej rodiny, kde nikto iný v Boha neverí.

Stanley

Osemnásťročný Stanley pochádza z rozbitej rodiny. Žije bez otca, len so sestrou a matkou, ktorá zrejme viac miluje peniaze a pôžitky ako svoje deti. Preto rád chodí do Španielska za starými rodičmi (hoci len raz za rok), ktorí ho vítajú s otvorenou náručou a nestratili ešte všetku vieru. Tiež začal hľadať, keď mal šestnásť.

Katolícka Cirkev a spoločenstvo mladých sa stali jeho novým domovom. Jeho srdce horí pre pravdu. Učí sa za IT programátora, ale popri tom študuje pravdy viery, poznáva liturgiu, pravidelne sa modlí. Vyhľadáva duchovné rozhovory a vo svojom živote chce slúžiť Bohu.

Na Veľkú noc bol prijatý do Cirkvi a Eucharistiu prijíma vždy na kolenách.

Záver

Toto ešte nie je koniec. Napriek tomu, že nájsť kríž pri dome je, na rozdiel od sošky Budhu takmer nereálne, je takýchto púčikov ešte oveľa viac.

Niekedy si dokonca kladiem otázku, či po rokoch duchovnej smrti neprichádza vzkriesenie.
O tom však až v ďalšej časti.

PDF (formát pre tlač)