Pius Parsch – priekopník ničenia tradičnej liturgie v strednej Európe a neposlušník z čias, keď bola neposlušnosť voči Rímu pre pokrokárov ešte správna a dobrá

Branislav Michalka
6. marca 2025   Cirkev História   Liturgia

Katolíci, ktorí sa rozhodli neopustiť cirkevnú tradíciu a dožadujú sa, buď jej zachovávania cirkevnou hierarchiou, alebo aspoň toho, aby ich hierarchia nechala na pokoji, sú obľúbeným terčom synodálnej ostrakizácie a obviňovania z „neposlušnosti“. To všetko však zakusujú od tých, ktorých progresivizmus má svoje korene práve v systematickej a dlhodobej neposlušnosti voči magistériu pápežov 19. a prvej polovice 20. storočia.

O tomto bizarnom a pokryteckom správaní sme už písali viackrát. Napríklad aj tu:

https://christianitas.sk/su-tradicni-katolici-skutocne-pysni/

Táto bývalá – dobrá a pokroková neposlušnosť, má svojich hrdinov, kvázi martýrov aj prorokov, ktorí sú dnes v synodálnej Cirkvi predmetom oslavných zvelebovaní a pokrokového kultu. Spomeňme mená ako Henri de Lubac, Yves Congar, Teilhard de Chardin, Karl Adam, Karl Rahner a dodajme – ďalší, aby sme príliš nezdržovali, pretože kandidátov na tento čestný titul šíriteľa pokrokovej avantgardy je toľko, žeby sa nám sem všetci nezmestili.

Predsa len však by sme sa mali pristaviť pri jednom mene, ktoré dnes nie je až také známe, a to napriek tomu, že svojho času bol považovaný za jedného z mimoriadne neposlušných a predovšetkým za jedného z najaktívnejších v porušovaní liturgických pravidiel, ktoré dnes naopak pri liturgii novej omše pokrokári tak dôsledne strážia a sú hákliví na každý čo i len náznak „tradicionalizmu“ v správaní slúžiacich kňazov. Ornátom počnúc a zvyškami latinčiny končiac.

Reč je o nemecko-moravskom augustiniánskom rehoľníkovi Piusovi Parschovi, ktorý sa preslávil prvými omšami „tvárou k ľudu“, ako aj ďalšími, v tej dobe zakázanými inováciami a „vylepšeniami“ liturgie.

Napriek tomu, že konal proti vtedajším nariadeniam z Ríma aj lokálnym príkazom, dnes je otvorene adorovaný ako priekopník novej liturgie a jeho neposlušnosť je paradoxne dávaná za vzor. – Ako tomu máme teda rozumieť? Máme byť poslušní, alebo neposlušní? Kto nám zaručí, že sa zase niečo nezvrtne a bývalí „neposlušní“ nebudú, podobne ako otec Parsch, odrazu hrdinami?

Ale späť od tristných úvah k nášmu hrdinovi. Parsch sa narodil v obci Nové Sady na Morave, dnes súčasti Olomouca, teda nie až tak ďaleko od slovenských (vtedy uhorských) hraníc, v roku 1884 ako Johann Parsch. Malý Johann, ako už meno napovedá, nebol potomkom národa Mojmírovho, ale bol ružovolícim Nemcom, alebo tiež tzv. Sudeťákom, ktorý svoju lásku k nemeckému národu neskôr dokázal aj v angažmáne pre vtedy pokrokový národný socializmus (neskôr zatracovaný), čo je kapitola jeho života, ktorú jeho adorátori príliš nezdôrazňujú.

V roku 1904 vstúpil do augustiniánskeho rádu v kláštore Klosterneuburg a dostal rehoľné meno Pius. Prečo si vybral práve túto rehoľu, ktorej právoplatným členom bol aj ďalší velikán nemeckého národa – Dr. Martin Luther, to sa môžeme len dohadovať. V každom prípade aj on poslúžil pokroku pod habitom tejto rehole podobne, ako jeho starší súkmeňovec.

Za kňaza bol vysvätený v roku 1909 a neskôr v roku 1911 získal doktorát z teológie vo Viedni. Zúčastnil sa poľného ťaženia do Ruska počas I. svetovej vojny, kde ho mala podľa jeho životopisu zachvátiť vášeň pre byzantskú liturgiu. Páčilo sa mu najmä používanie ľudového jazyka (tak to interpretoval) a údajná účasť laikov, ktoré mu chýbali pri katolíckej liturgii. Ako sa ukázalo už mnohokrát: vojna je motorom revolúcie. Parsch píše vo svojej autobiografii, ako dospel počas vojny k názoru, že omša má byť v ľudovom jazyku:

„Často som slúžil omšu za vojakov, niekedy za celú divíziu, aj za malú skupinu, za chorých a ranených. Znepokojovalo ma, že vojaci z omše nič nerozumeli. Na druhej strane som sa dozvedel o aktívnej účasti (?)veriacich gréckeho obradu v Haliči a Bukovine. Potom mi napadla ďalšia myšlienka, ktorá, samozrejme, dozrela až po niekoľkých rokoch: aktívna účasť laikov na bohoslužbách. Vojna sa neslávne skončila, ale priniesol som si so sebou bohatú korisť, dva ciele môjho celoživotného diela, ktoré majú ďalekosiahly význam pre celú katolícku Cirkev: urobiť z Biblie knihu ľudu a viesť katolíkov k aktívnej účasti na liturgii.“

Podobne ako aj ďalší pokrokári nepochopil, alebo nechcel pochopiť, že svätá omša nie je kázeň, aby jej museli všetci rozumieť, ale sakrálna obeta venovaná Bohu a orientovaná na Boha. Navyše, k porozumeniu liturgii v latinčine, ako dobre vedia všetci jej účastníci, stačí malá knižočka a elementárna gramotnosť, ktorú už vtedy väčšina vojakov zaiste na školách obdržala, vzhľadom na to, že v habsburskej monarchii bolo povinné školstvo od čias Márie Terézie.

Po návrate z frontu bolo jeho nutkanie zavádzať liturgické inovácie, ktoré boli v rozpore s predpísanými liturgickými pravidlami také silné, že mu neodolal a začal vo svojom materskom kláštore organizovať pokrokové omše. Našťastie pre pokrok, nebol na to sám. Jeho duchovné dvojča sa nachádzalo v nemeckom opátstve Maria Lach v Porýní, kde už od roku 1921 opát Ildefons Herwegen slúžil pokrokovú, tzv. „komunitnú omšu“. V kontakte s týmto opátstvom bol aj slávny katolícky pokrokový filozof Romano Guardini, duchovný vzor slovenského mysliteľa Ladislava Hanusa.

Tieto, v danej dobe dobre utajované nitky nás dovedú až k prekvapivému zisteniu, že knihy pokrokových neposlušníkov vychádzali vtedy na Slovensku v cirkevných vydavateľstvách, zatiaľ čo tomistické alebo iné scholastické diela akosi na slovenskom trhu absentovali a absentujú dodnes. Samotnému Parschovi vyšla v slovenskom preklade kniha Výklad svätej omše v roku 1948 v Dominikánskom vydavateľstve Smer v Trenčíne. Nechýbali u nás ani diela Henriho de Lubaca či Karla Adama, Parschovho súkmeňovca tak národného, ako aj v sympatiách k národnému socializmu. Slovensko teda nebolo až také „konzervatívne“ a nedotknuté neposlušnosťou, ako sa nám to snažia sugerovať niektorí romantici a idealisti.

Parsch išiel vo svojich snaženiach ešte trochu ďalej ako opát Ildefons a začal slúžiť omšu v temných zákutiach kláštora tvárou k ľudu a v ľudovom jazyku. Neskôr zhrnul svoje názory na „ľudovú“ liturgiu vo svojom hlavnom diele Volksliturgie (1940), ktorého názov dnes jeho apologéti vykladajú ako odkaz na jezuitu Josepha Jungmanna z Insbrucku, avšak vzhľadom na dobové sympatie Parscha k národnému socializmu, v ktorom malo byť všetko „volkisch“, by sa dalo usudzovať, že si správne a logicky odvodil, dokonca možno ešte skôr ako kovaní národní socialisti, že pokiaľ má byť „volkisch“ všetko, tak prečo nie aj liturgia?

Aktivity týchto nemeckojazyčných pokrokárov boli pred vojnou predmetom neustálej kritiky pápežského nuncia v Nemecku, Eugenia Pacelliho, neskoršieho pápeža Pia XII. Písal o nich do Ríma a kritizoval ich aj na miestnej úrovni. Avšak nákaza rozvratu už bola vtedy príliš rozšírená na to, aby pomohli len dohovárania. Navyše, ako sa neskôr ukázalo počas jeho pontifikátu, ani jemu nechýbala v spore s liturgickými inovátormi istá flexibilná prispôsobivosť.

Parsch začal svoje „komunitné“ a „volkisch“ omše slúžiť v kláštore Klosterneuburg v roku 1922. Od roku 1926 vydával časopis Lebe mit der Kirche (Život s Cirkvou), v ktorom šíril pomocou rôznych dvojtvárnych textov svoje pokrokové idey. Zaujímavé je, že napriek negatívnym ohlasom z Vatikánu aj zo strany nariadených, nikto sa neodvážil, okrem bezzubých zákazov, radikálne proti neposlušníkovi zakročiť. Parsch v životopise píše:

„Rozhodol som sa uskutočniť so svojou laickou skupinou prvú svätú omšu za aktívnej účasti celého zhromaždenia. Bolo to blízko sviatku Nanebovstúpenia Pána v roku 1922. Deň predtým som zhromaždil skupinu v kostole sv. Gertrúdy, kostolíku, ktorý sa mal stať kolískou laického liturgického hnutia (Zaujímavé „laické“ hnutie, ktoré vedie, riadi a manipuluje kňaz; pozn. aut.), a vysvetlil som činnosť a význam zborovej omše (vtedy sme ju nazývali liturgická omša). Pri tej príležitosti nastal rozdiel v názoroch. Mnoho katolíkov v skupine, naverbovaných za iných okolností, od tej chvíle vypadlo z nášho združenia. (Žeby im bolo niečo podozrivé?; pozn. aut.). Zborová omša bola, úprimne povedané, stále veľmi primitívna. Kyrie, Sanctus a Agnus Dei boli spievané v nemčine. Profesor Goller si pre nás pripravil jednoduché melódie podobné hymne. Vlastné časti, Gloria a Krédo recitovali veriaci v zbore. Vedúci prečítal lekcie a modlitby. Mali sme obetný sprievod (?) a dokonca aj bozk pokoja sa niesol v znamení lásky. Išlo o prvé laické liturgické slávenie omše na nemecky hovoriacom území. Odvtedy sa takéto „liturgické“ omše často slúžili a postupne sa zdokonaľovali. To všetko pre mňa prinieslo, roky liturgickej misionárskej práce.“

http://www.catholicauthors.com/parsch.html

Od roku 1923 viedol vo viacerých viedenských farnostiach aj tzv. „liturgické týždne“ a vydával masovo brožúry s prekladmi omšových textov do národného jazyka. To by samozrejme nebolo nič škodlivé, avšak taktne neuvádzal, že on omšu v tomto jazyku aj slúži. To by však zrejme aj tak medzi národne cítiacim ľudom nevzbudilo až také pohoršenie, na to už bol dostatočne moderne vyškolený politikou, avšak niektorí starí preláti by sa mohli na tom spiatočnícky pohoršovať. Tak načo ich zbytočne dráždiť, keď to ide aj potajme? Brožúry vydával v kolosálnych nákladoch, ktoré v rokoch 1927 až 1930 dosiahli množstvo 15 miliónov výtlačkov

Jeho sebavedomie skutočne nebolo z najskromnejších. Vo vlastnom životopise sa pasuje, nedoceňujúc zjavne iných neposlušných, za pôvodcu celého inovačného hnutia:

„Tak sa začalo takzvané laické liturgické hnutie, za ktorého pôvodcu môžem byť považovaný ja. Musím teda stručne vysvetliť, aké sú jeho ciele. Liturgia, verejná bohoslužba Cirkvi, ktorá v raných dobách udávala rytmus kresťanskej zbožnosti, bola v stredoveku čoraz viac utláčaná v prospech súkromnej a laickej zbožnosti. (Ako však vôbec dokázala prežiť? A na masovom základe? To je záhada…; pozn. aut.). Preto sa subjektivizmus a individualizmus v náboženskom živote katolíkov dostali do popredia. Ľudskému konaniu (?) v protiklade s pôsobením Božej milosti bol daný až príliš veľký priestor. Liturgická bohoslužba tak čoraz viac chradla a napokon sa stala funkciou kňaza, pri ktorej sa ľud počas liturgie a namiesto nej oddával súkromným pobožnostiam.“

Vidíme tu krásne, ako sa pod plášťom boja proti údajnému „subjektivizmu“ laikov, ktorý bol tichý a vnútorný, nerušiaci objektívnu formu liturgie slúženej kňazom, podarilo v praxi dnes zaviesť skutočný subjektivizmus, pre omšu podstatný – subjektivizmus celebranta, kňaza, ktorý si robí v liturgii čo mu napadne a vnucuje svoje subjektivistické „originality“, na rozdiel od individuálnych subjektivistov-laikov v minulosti, celému kostolu a farnosti. Tak, ako ich nakoniec musel zrejme vnucovať aj Parsch svojim zaostalým laikom, pretože v životopise píše:

„Laici si musia uvedomiť, že veľa toho v omši strnulo a skamenelo. Hnutie si uvedomuje skutočnosť, že inštruktážna časť (?) omše takmer úplne stratila svoj účel priblížiť Božie slovo poslucháčovi. Uvedomuje si, že laici boli takmer úplne vynechaní a boli zastúpení zborom a miništrantmi.“

Žeby sa tým laikom do toho až tak nechcelo?

Dobrý páter však vedel ako na nich a čo potrebujú, aby mu nerobili liturgicko-inovačné prieky. Trochu im uľaví v tom pocite ich hriešnosti, tak ako sa to v synodálnej Cirkvi deje dodnes:

„Vskutku sa vyvinul nový typ zbožnosti (Nový? Ako nový, keď sa údajne vracia k starému?; pozn. aut.), ktorý sa opäť vracia k ranej Cirkvi. Stredovek a novovek preferovali nástojčivú oddanosť a strach z hriechu; raná Cirkev žila v oddanosti vychádzajúcej z milosti, v spoločnom uctievaní, na ktorom stojí naše hnutie. Tak veríme a naša práca sa bude rozširovať v stále sa rozširujúcich kruhoch v Cirkvi a tiež postaví most dohody s našimi oddelenými bratmi.“

Tak, tak, už sa nám črtal na horizonte ekumenizmus a môžeme aj vypátrať prečo. Otec Parsch totiž nezabúdal ani na svoj národ, a tak sa stal po nástupe národných socialistov k moci členom Pracovnej skupiny pre náboženský zmier, ktorá sa snažila o spoluprácu s národným socializmom po obsadení Rakúska.

https://www.uni-saarland.de/fachrichtung/kath-theologie/personen/scherzberg/nationalsozialistische-priester.html

Ako dobre vieme, vodca nemal záujem, aby sa príslušníci veľkonemeckého kmeňa spolu hádali o také maličkosti ako je pravé a nepravé náboženstvo, pretože to brzdilo národno-socialistickú revolúciu. A tak nám vznikali prvé ekumenické projekty…

Dodajme len, že rakúski biskupi zakázali už v roku 1938 kňazom vstupovať do tejto „pracovnej skupiny“. Členom skupiny, a to až do roku 1945, napriek zákazu, bol aj ďalší slávny pokrokový nemecký teológ, Karl Adam, autor slávnej práce Ježiš Kristus a my Nemci (1943), ktorý sa na rozdiel od Parscha aj šťastlivo dožil koncilu. Jeho celoživotné dielo si dnes veľmi cení v USA bývalý katolícky kňaz James Carroll, ktorý odišiel z katolíckej Cirkvi, píše proti nej a zaoberá sa paradoxne jej údajným antisemitizmom. Paradoxne preto, lebo predstaviteľom reálneho: rasovo-biologického antisemitizmu, v národno-socialistickej podobe, bol práve Karl Adam.

Napriek tomu, že Parsch rozhodne nemal s prispôsobením sa národno-socialistickej realite až taký problém, po vojne, vo svojom životopise mal tú drzosť napísať nasledovnú tirádu:

„Tento krásny vývoj rozbil v roku 1938 národný socializmus. V roku 1941 kláštor Klosterneuburg obsadili despoti Tretej ríše a vyvlastnili ho. My zboroví mnísi sme museli odísť do vyhnanstva. Vydavateľská práca sa musela skončiť a moderné tlačiarne boli zničené. Odišiel som do robotníckej farnosti (Áno, tu páter dokazuje novým pánom – životopis bol písaný roku 1946 a mal mať zrejme apologetický charakter –, že je správne ľavicovo orientovaný a to napriek tomu, že aj národný socializmus bol predsa ľavicový, tak prečo sa potom k nemu nepriznať?; pozn. aut.) vo Viedni (Florisdorf), kde som zostal päť rokov a pracoval pre farnosť. Keď bomby dopadli na Viedeň, priemyselná štvrť Florisdorf bola vážne zasiahnutá. Môj vlastný dom bol zbúraný. Rok a pol som býval vo veži kostola.“

No a mnohí Viedenčania po vojne bývali ešte omnoho horšie, tak načo tie ostentatívne poukazovania na veci, ktoré vo Viedni v roku 1945 zažili všetci?

V reakcii na encykliku Pia XII. Mediator Dei, ktorá kritizovala liturgické inovačné ašpirácie a ktorou sa nenechal príliš vyrušiť, Parsch napísal:

„Rubriky, ktoré sú dnes povinné, pochádzajú z čias, keď aktívna účasť bola neznámym pojmom. No dnes sa zrodilo hnutie, ktoré chce prebudiť liturgiu zo spánku Šípkovej Ruženky, ktoré chce vrátiť liturgii jej niekdajší lesk, ktoré chce liturgiu duchovne uchopiť a živým spôsobom realizovať a ktoré nevenuje pozornosť len rubrikám. Hnutie je teraz konfrontované s vecami a okolnosťami, ktoré si vyžadujú okamžitú obnovu a reformu.“

Inak povedané: pápež si môže vypisovať čo chce, my musíme reformovať…

Do obnoveného kláštora sa vrátil v roku 1946, avšak jeho zdravie ho zradilo a umiera náhle v roku 1952 na mŕtvicu. Aplikácie svojich inovačných postupov do celocirkevnej praxe, sa na rozdiel od iných velikánov progresu nedožil.

Zato však bol in memoriam odmenený už v roku 1963, rok po začatí koncilu, keď rakúski biskupi, zrejme zabudnúc, že píšu o notorickom kverulantovi a neposlušníkovi vydali pastiersky list, už asi v očakávaní liturgických zmien, v ktorom písali, že pôsobením Piusa Parscha sa „otvorilo liturgické pole“.

O tempora, o mores…

Aby nebolo rehabilitácie jeho neposlušnosti konca, v roku 1965 bolo po ňom dokonca pomenované vo Viedni aj námestie. No a v sídle jeho materského kláštora, v Klosterneuburgu mu venovali vďační inovovaní veriaci, ktorých počet ale v Rakúsku akosi rapídne klesá a miestni rodáci – Promenádu Piusa Parscha.

Prajeme peknú prechádzku a cestu vpred, spiatky ni krok…

PDF (formát pre tlač)