Petrova skala a pekelné brány

7. júla 2024   Cirkev

„Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“
(Mt 16,18)

Veľký strach opanoval malú skupinu jeruzalemských kresťanov: židovský kráľ Herodes uvrhol do žalára apoštola sv. Petra. Kým Peter v okovách na spodku žalára spí, zhromaždili sa zatiaľ kresťania, a plačúc hútali nad osudom sv. Petra, lebo vedeli, že krvilačný Herodes číha Petrovi na život, najprv chcel najhlavnejšieho predstaveného dať popraviť, aby zničil sv. Cirkev Kristovu.

Zhromaždenie veriacich sa celú noc modlilo za sv. apoštola. Ich modlitba neostala bez úspechu, Kristus Pán vykonal zázrak, aby oslobodil svojho námestníka na zemi. Svojho anjela poslal do žalára, v žalári sa rozžiarila veľká žiara, anjel pristúpil k spiacemu Petrovi a zobudil ho týmito slovami: „Vstaň! Obleč sa rýchlo a poď za mnou.“ Peter rozrušený sa prebudil, okovy mu spadli z rúk i nôh, železná brána sama od seba sa otvorila a pod anjelovou ochranou bez úrazu vyšiel zo žalára. Ponáhľal sa k veriacim, ktorí ho s veľkou radosťou privítali a naliehavo prosili, aby už teraz utekal preč pred hnevom kráľa Herodesa.

Peter ich poslúchol: keď jeruzalemských kresťanov zveril do správy apoštola Jakuba, vybral sa do šíreho sveta, aby pre Pána Ježiša získal veriacich spomedzi pohanov. Na svojich misijných cestách už deviaty rok putoval, keď roku 44 po narodení Krista Pána došiel do Ríma, hlavného to mesta latinskej Rímskej ríše. Znenazdania sa tam dostavil aj jeho druh, výrečný apoštol sv. Pavel. Apoštolská práca obidvoch hrdý rímsky ľud zmenila v ponížených nasledovníkov Krista Pána. Spolu pracovali, spolu dosiahli aj svoju odmenu. Cisár Nero povestný pre svoju ukrutnosť dal oboch apoštolov chytiť, najprv ich v žalári trápil, potom však dňa 29. júna roku 67 Petra dal ukrižovať a Pavla zoťať. Kde ich popravili, tam ich i pochovali.

Od toho času uplynulo už takmer devätnásť stoviek rokov a Peter podnes žije v svojom zástupcovi, v rímskom pápežovi. Jeho terajší nástupca Pius XI. je 263. pápežom Cirkvi: On je teraz naším Petrom, tou skalou, na ktorej vystavil Ježiš svoju Cirkev, preto ani pekelné brány nikdy ju nepremôžu.

1. V Evanjeliu sv. Matúša v hlave 16. čítame, že Ježiš opustil mesto Cézareu a vybral sa aj s apoštolmi na cestu. Ako obyčajne išli pešo, po úrodnej rovine rozprestierajúcej sa v okolí toho mesta. Kristus Pán nadviazal poučný rozhovor s apoštolmi. Na znak toho, že im chce niečo zvlášť súrne povedať, zostal stáť na ceste a pýtal sa apoštolov: Čo ste počuli o mne medzi ľudom? Za koho ma majú ľudia? Apoštolovia úprimne vyjavili, že niektorí Ho majú za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, druhí za Jeremiáša, alebo za jedného z prorokov. Po tejto odpovedi Ježiš predniesol im svoj život, svoje učenie, svoje zázraky, ktoré deň po deň počuli a videli, teda oni budú mať zaiste o Ňom inú mienku. Preto sa ich pýtal: Vy Ma však za koho Ma pokladáte? Vtedy predstúpil Peter a v mene svojich druhov odvetil: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ Za toto vyznanie akoby na odmenu riekol Ježiš Petrovi: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavili telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím, že ty si Peter, a na tejto skale postavím svoju Cirkev, a brány pekelné ju nepremôžu.“ (porov. Mt 16,17– 18)

Apoštol sv. Peter sa vtedy a takto stal Kristovým námestníkom na zemi a hlavou ostatných apoštolov. Od toho času jeho počúvali všetci apoštolovia. On je základom, ostatní apoštolovia sú stĺpmi v budove sv. Cirkvi. Stĺpy, múry môžu popadať, ale základ je takou skalou, ktorá sa nikdy neotrasie. Peter môže byť bojazlivý, môže byť krehký, môže vo svojich činoch klesnúť, ale vieru nemôže nikdy stratiť. On je najhlavnejším neomylným učiteľom. Avšak nielen neomylným najhlavnejším učiteľom, ale i plnomocným riaditeľom Kristovej Cirkvi, prvým Veľkňazom, ktorého katolícky svet rímskym pápežom volá a ctí.

Práve preto každý biskup pri svojej vysviacke úctu a poslušnosť sľubuje rímskemu pápežovi. A my všetci sme povinní ho poslúchať, lebo kto rímskeho pápeža neposlúcha, ten už nie je katolíkom, ako sv. Cyprián hovorí: „Tomu je Cirkev nie matkou, komu je rímsky pápež nie otcom.“ Ako nám je hlava zrastená s ostatnými časťami tela; tak sme my katolíci spojení s pápežom. I sami ste mohli zakúsiť, že keď farár alebo biskup nemôže vybaviť nejakú vážnejšiu vašu náboženskú záležitosť, musí sa s prosbou obrátiť do Ríma. Napríklad, keď si niekto chce vziať za manželku sestru svojej nebohej ženy, to len Jeho Svätosť, rímsky pápež môže povoliť, lebo Kristus Pán jemu odovzdal svoju vlastnú moc.

Ako otec so synmi, tak úzko zjednotení sme my katolíci s rímskym pápežom. O tom sa zvlášť môžeme presvedčiť, keď pápež umrie, vtedy sa po celom svete v katolíckych kostoloch slúži zádušná sv. omša, každá katolícka dedina, mesto trúchli za spoločným hlavným duchovným otcom. Keď sa však konajú prípravy na voľbu nového pápeža: vtedy sa veriaci celého sveta modlia, aby Pán Boh dosadil hodného veľkňaza na stolicu sv. Petra. V deň, keď korunujú nového pápeža, však všade po šírom svete, kdekoľvek bije verné katolícke srdce, vznáša sa k nebesiam táto vrúcna modlitba: „Živ Bože Otca Svätého, zástupcu Kristovho.“

2. V knihe Skutkov apoštolov čítame, že Židia zahoreli proti apoštolom zúrivou pomstou preto, že hlásali ukrižovaného Ježiša: dali ich všetkých pochytať, postavili ich pred súd, mnohí žiadali ich na smrť. Vtedy vstal Gamaliel, učený, múdry muž a takto prehovoril k sudcom: „Dajte im pokoj. Ak je ich učenie ľudským klamom, ak ich Cirkev je ľudským vynálezom, rozpadne sa samo od seba; ale ak ho Boh založil, márne je všetko naše vzpieranie sa proti nemu, stáť bude do skončenia sveta.“ A ja tak hovorím: ak by pápežstvo bolo ľudským vynálezom, už dávno by nebolo ani stopy po ňom, ale že ho Boh založil, darmo napínajú sa Peklo a jeho poskokovia: pápežstvo bude stáť do skončenia sveta.

Podľa svedectva dejín už hneď pri prvopočiatku oborili sa Židia a pohania proti pápežstvu; nakoľko bez hlavy žiadna živá sústava nemôže pôsobiť, jednak židia, jednak pohania hlavu Cirkvi, apoštola sv. Petra chceli v každom prípade zahubiť. Židom sa to nepodarilo, Pán ho zázračne vyslobodil z ich rúk. Ale pohan Nero, cisár, po veľkej honbe predsa len chytil Petra, a z bezuzdnej diabolskej nenávisti proti Kristovi ho dal pribiť na kríž.

Petrovou smrťou bola ukojená cisárova pomsta, tento ukrutník sa nazdával, že i cirkev zanikne padnutím jej hlavy. Ako však zúril, keď uvidel, že po poprave sv. Petra, kňaz Linus zaujal Petrov pápežský stolec. Keď i tohto zabili, pápežský úrad prešiel na kňaza Klementa: jedného za druhým 29 pápežov zavraždili. Všetko márne! Cisárske, kráľovské tróny spadli, krajiny, ríše zanikli, ale pápežský trón stojí podnes a stáť bude až do skončenia sveta, ako to Kristus Pán povedal: ani brány pekelné ho nepremôžu.

3. Od toho času ustavične namáhajú sa Kristovi nepriatelia, aby zničili pápežstvo, lebo vedia, že dovtedy nezničia kresťanské náboženstvo, kým žije rímsky pápež. S týmto cieľom sa spojili: politika, moc, bezbožná veda: zemskí mocnári vyhnali pápeža z Ríma, musel utiecť do Avignonu; cisár Napoleon uväznil pápeža, on ho i trápil, Viktor Emanuel roku 1870 obral pápeža o všetok majetok, od toho času almužnou veriacich, takzvaným svätopeterským halierom sa udržiava. Aby však toto trápne položenie skončilo, Pius XI. svojou otcovskou starostlivosťou pozdvihol nad talianskym štátom svoju odpúšťajúcu pravicu, dňa 11. februára 1929 bola podpísaná Lateránska dohoda, podľa ktorej talianska vláda uznáva zvrchovanú vládu (suverenitu), úplnú nezávislosť Sv. Otca a zabezpečuje k tomu potrebné záruky. Sv. Otec opúšťa väzenie, osobne prichádza k svojim veriacim, preto Cirkev nadšene spieva: „Teba Bože chválime.“

Ale bezbožníci po svete neprestanú útočiť na skalu sv. Petra, svetskí politici tým štvú národy, že rímsky pápež je jeden taliansky biskup: čo sa on mieša do záležitostí anglických, francúzskych, nemeckých alebo slovenských katolíkov? Či slovenský biskup rozkazuje talianskym katolíkom? Nuž teda čo si to namýšľa rímsky pápež, že rozkazuje katolíkom všetkých národov?

Takto kvília, klamú Kristovi nepriatelia, daromné sú však ich štvanice, lebo každý presvedčený katolík veľmi dobre vie, že rímsky pápež len vo veciach viery a mravov spravuje veriacich, do svetských záležitostí národov sa však nemieša. Vie to každý katolík, odkiaľ duje vietor, skade pochádzajú tieto besné útoky proti rímskemu pápežovi. Lebo len vtedy by si dali rady s katolíckou Cirkvou, keď odtrhnú katolícke národy od pápeža. Naši nepriatelia vedia, že na tom záleží sila nášho náboženstva, že jednu a tú istú vieru vyznávame a že nás jedna spoločná hlava spravuje. Keby zaniklo pápežstvo, zanikla by i Cirkev. Ale pápežstvo nezanikne, ako to jeho božský Zakladateľ povedal, že ani pekelné brány ho nepremôžu.

Naši slávni vierozvestcovia, svätí Cyril a Metod vo svojich apoštolských prácach u Svätého Otca v Ríme hľadali a našli posilnenie. Keď dorazili do Večného mesta, pápež Hadrián II. im so slávnym sprievodom šiel v ústrety, láskavo ich prijal, ich misijnú činnosť u našich predkov schválil a ich za biskupov vysvätil.

Drahí kresťania! Svätí Cyril a Metod nám ukázali cestu, po ktorej máme kráčať. Pripojili nás ku skale sv. Petra, k spoločnej hlave všetkých kresťanov na svete. To potvrdili ich nástupcovia, naši slovenskí arcipastieri, keď v jubilejnom roku prvej štvrte XX. storočia s veľkou národnou púťou dostavili sa k Sv. Otcovi v Ríme, odovzdali Kristovmu námestníkovi hold oddanosti a vernosti všetkých slovenských katolíkov. Drahí bratia a sestry v Kristu! Buďme vždy verní Sv. Otcovi, viditeľnej hlave celej Kristovej Cirkvi na zemi, nech nás nezvedie žiadne pokušenie, žiadne lákanie, pamätajme, že kde je Peter, tam je Cirkev a kde je Cirkev, tam je Kristus, tam je naša večná spása. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)