Kondotiéri – katolícki žoldnierski velitelia renesančného Talianska

Branislav Krasnovský
11. marca 2025   História

Kto boli talianski kondotiéri a aký mali vplyv na talianske dejiny

Kondotiéri (z tal. condottieri, čo znamená „velitelia“ alebo „zmluvní vojaci“) boli profesionálni vojenskí velitelia, ktorí viedli žoldnierske armády v službách talianskych mestských štátov v období stredoveku a renesancie (13. – 16. stor.).

Kondotiérske vojská vznikli v 14. storočí, keď sa talianske mestské štáty (Benátky, Florencia, Miláno, Pápežský štát, Neapol) namiesto udržiavania stálych vojenských síl začali spoliehať na žoldnierske armády.

Títo velitelia podpisovali zmluvy (condotte) so štátmi alebo šľachticmi, odkiaľ pochádza ich pomenovanie. V 15. storočí sa kondotiéri stali dominantnou vojenskou silou na Apeninskom polostrove a niektorí sa dokonca vypracovali na panovníkov (napr. Francesco Sforza sa stal vojvodom Milána).

Kondotiéri teda boli profesionálni žoldnierski velitelia – bojovali za najvyššiu ponuku, pričom často menili strany. Boli vynikajúcimi stratégmi, ich vedenie v boji bolo menej krvavé, pretože sa snažili vyhnúť veľkým stratám medzi svojimi vojakmi. Boli však zároveň pomerne nepredvídateľní, pretože ak nedostali včas žold, boli schopní obrátiť sa voči tým, čo si ich najali a nezriedka rabovali aj na ich území. Väčšina významných talianskych kondotiérov pochádzala zo šľachtických rodín, viacerí však mali pôvod obyčajných radových vojakov.

Desať najznámejších talianskych kondotiérov

Zoznam nižšie ponúka desať najznámejších talianskych kondotiérov, ktorí formovali taliansku vojenskú históriu v renesancii a boli odvážnymi súpermi nemeckých landsknechtov, španielskych tercios či švajčiarskej pechoty.

Francesco Sforza (1401 – 1466), jeden z najúspešnejších kondotiérov, ktorý sa stal dokonca vojvodom Milána a zakladateľom rodu Sforzovcov.

Bartolomeo Colleoni (1400 – 1475), slávny veliteľ v službách Benátskej republiky, známy svojou vojenskou brilantnosťou a spravodlivosťou.

Federico da Montefeltro (1422 – 1482), vojvoda z Urbina, považovaný za jedného z najlepších kondotiérov svojej doby.

Giovanni dalle Bande Nere (1498 – 1526), posledný veľký kondotiér renesancie, člen rodu Medici, slávny pre svoju odvážnu, no brutálnu taktiku.

Sigismondo Malatesta (1417 – 1468), pán Rimini, známy ako vynikajúci vojenský stratég, aj ako patrón umenia.

Gian Giacomo Trivulzio (1441 – 1518), kondotiér v službách Francúzov, ktorý sa stal maršalom Francúzska.

Cesare Borgia (1475/76 – 1507), syn pápeža Alexandra VI., ktorý využíval kondotiérov na dobytie a zjednotenie území v strednom Taliansku.

Erasmo da Narni (Gattamelata) (1370 – 1443), slávny veliteľ v službách Benátok, po ktorom bola pomenovaná nemenej slávna socha v Padove od Donatella.

Braccio da Montone (1368 – 1424), jeden z najvplyvnejších kondotiérov svojej doby, bojoval v službách viacerých talianskych štátov.

Alberico da Barbiano (1349 – 1409), založil slávnu žoldniersku jednotku „Compagnia di San Giorgio“, ktorá odmietla zahraničných žoldnierov a bojovala iba s talianskymi vojakmi.

V 16. storočí začali európske mocnosti (Španielsko, Francúzsko, Rakúsko) vytvárať stále armády, ktoré talianskym vojakom výrazne konkurovali. Počas vojen na Apeninskom polostrove mnoho známych talianskych kondotiérov zahynulo, čo oslabilo kondotiérsky systém. Okrem toho sa mnohí bývali kondotiéri stali vojvodcami, šľachticmi alebo generálmi v službách talianskych mestských štátov.

Kondotiéri ako vojenskí vojvodcovia svojou vojenskou taktikou ovplyvnili moderné žoldnierske armády a stratégiu renesančných bitiek. Niektorí z nich (napr. Sforza, Malatesta, Montefeltro) sa stali významnými patrónmi umenia a kultúry. Nicollo Machiavelli vo svojom diele Vladár kritizoval kondotiérov ako nespoľahlivých, pretože bojovali len pre peniaze. Kondotiéri tak zostávajú jednou z najzaujímavejších a najkontroverznejších postáv vojenskej histórie renesančného Talianska.

Najzbožnejší talianski katolícki kondotiéri

Viacerí talianski kondotiéri boli známi svojou zbožnosťou a áno, niekoľko z nich aj podporou katolíckej Cirkvi. Aj keď väčšina kondotiérov bola pragmatická a bojovala pre peniaze, niektorí z nich preukazovali náboženskú oddanosť a podporovali cirkevné inštitúcie. K tým najznámejším patrili:

Bartolomeo Colleoni (1400 – 1475), známy svojou vojenskou genialitou, vernosťou Benátskej republike a zbožnosťou. Napriek tomu, že bol žoldnierom, bol považovaný za cnostného a spravodlivého vojvodcu. Narodil sa v Solze neďaleko Bergama, pochádzal zo šľachtického rodu.

Od mladosti bol vojakom a žoldnierom, bojoval pre rôzne mestské štáty (Miláno, Florencia, Benátky). Postupne si vybudoval reputáciu odvážneho a disciplinovaného veliteľa. Začínal v armáde milánskeho vojvodu Filippa Mariu Viscontiho, ale neskôr prešiel na stranu Benátskej republiky, ktorá mu ponúkla lepšie podmienky.

V službách Benátok sa stal jedným z najlepších kondotiérov – velil benátskym vojskám proti Milánu a iným rivalom. Na rozdiel od mnohých iných kondotiérov nebol zradca a zostal lojálny Benátkam až do svojej smrti. Bol známy svojou taktickou brilantnosťou a starostlivosťou o svojich vojakov.

Bol veľmi zbožným katolíkom, na sklonku svojho života venoval veľkú časť svojho bohatstva Cirkvi a charite. Dal postaviť kaplnku v Bergame (nazvanú po ňom), ktorá je jedným z najkrajších renesančných chrámov v Taliansku. Hoci bol tvrdým vojvodcom, bol tiež známy štedrosťou a ochranou slabších. Jeho jazdecká socha sa nachádza v Benátkach. Objednávku na jej vytvorenie zadal benátsky senát po jeho smrti v roku 1475, sochu vytvoril Andrea del Verrocchio (učiteľ Leonarda da Vinciho), dodnes stojí na námestí pri Scuola di San Marco v Benátkach a patrí k najikonickejším renesančným bronzovým sochám.

Erasmo da Narni (1370 – 1443), známy pod prezývkou Gattamelata (tal. „medová mačka“), bol jedným z najvýznamnejších kondotiérov renesančného Talianska. Preslávil sa v službách Benátskej republiky a stal sa symbolom vojenskej odvahy a disciplíny.

Narodil sa v Narni (Umbria) v skromnej rodine. Ako mladík sa stal žoldnierom a bojoval v mnohých jednotkách pod tak slávnymi kondotiérmi, ako boli Braccio da Montone či Niccolo Piccinino, od ktorých sa veľa naučil a v ich službách získal aj dôstojnícku hodnosť.

Ako skúsený dôstojník bojoval v jednotkách Milána a potom Pápežského štátu, odkiaľ však prešiel do služieb Benátok. Tí si vážili jeho vojenský um a v službách Benátskej republiky získal aj najvyššie vojenské ocenenia. Benátčania ho dokonca vymenovali za hlavného veliteľa svojej armády, niekoľkokrát nielenže úspešne porazil Milánčanov a Florenťanov, ale v roku 1434 získal pre Benátky aj Padovu (Benátčania toto mesto neskôr stratili) a vďaka Gattamelatovi sa výrazne posilnil vplyv Benátok v severnom Taliansku.

Ako naznačuje jeho prezývka Gattamelata („medová mačka“), bol veľmi inteligentný a nikdy nebol hrubý a ani grobian. Hovorí sa, že jeho dôstojníci sa báli v jeho prítomnosti aj nadávať. Benátčania mu podobne ako Bartolomeovi Colleonimu nechali postaviť jazdeckú sochu, ktorá dnes krášli Padovu, ikonické mesto talianskej renesancie. Autorom sochy je renesančný sochár Donatello.

Všetci jeho súčasníci ho hodnotili ako silne veriaceho katolíka, vojensky nesmierne zdatného, k tomu čestného a verného muža, vždy držiaceho slovo, pričom aj na nepriateľskom území dozeral na to, aby jeho vojaci netrápili civilné obyvateľstvo. Počas celého svojho života dbal na spásu svojej duše a bol štedrým podporovateľom katolíckej Cirkvi.

Federico da Montelfeltro 1422 – 1482), ďalší z významných talianskych kondotiérov, zbožný katolík a vynikajúci vojenský vojvodca. Bol jedným z najznámejších talianskych kondotiérov, ktorý sa stal aj renesančným vládcom. Aj Nicchollo Macchiavelli spomína Federica da Montelfeltra ako geniálneho vojaka, vynikajúceho politickou múdrosťou, ktorý získal solídne vzdelanie a takisto sa vyznal v umení.

Pochádzal z rodiny Urbinovcov, ktorí vládli Montelfeltru. Bol nelegitímnym synom Guidantonia da Montefeltro, neskôr kvôli jeho povahovým kvalitám a rozhľadenosti ho v rodine legitimizovali. Získal na svoju dobu výnimočné vzdelanie – bol zdatným filozofom, matematikom, vojenským stratégom, no vyznal sa aj v humanitných vedách. Uvažoval dokonca, že sa dá na cirkevnú dráhu, napokon mu však učarovalo vojenské umenie.

Bojové skúsenosti získal pod vedením slávneho talianskeho kondotiéra starej školy, Niccola Piccinina (1386 – 1444), ktorý bol jedným z hlavných veliteľov milánskych jednotiek a ktorý bol pravou rukou Filippa Mariu Viscontiho, vojvodu Milána. Piccinino pochádzal z Perrugie, bojoval pod známym kondotiérom Bracciom da Montone, od roku 1424 však prešiel z Perugie do Milána a tam bojoval až do konca života. Väčšinu svojho života strávil na bojiskách severného Talianska, vynikal odvahou, krutosťou a prefíkanosťou. Jeho hlavnými súpermi boli Benátčania a Florenťania. Piccinino zomrel v roku 1444 na následky chorôb a vojenských zranení v Miláne. Vybadal však talent Frederica da Montelfeltra a spravil z neho svojho pobočníka.

Na rozdiel od Piccinina však bol Frederico da Montelfeltro čestný muž. Dodržiaval slovo, dbal o disciplínu svojich vojakov a bol silne veriacim katolíkom. Frederico da Montelfeltro neprehral žiadnu významnejšiu bitku. Od mladosti bol mrzákom, pretože stratil na turnaji svoje pravé oko. Keďže sa bál, že jedno oko oslabí jeho bojovú efektivitu, nechal si odstrániť časť nosa, aby dokázal lepšie vidieť svojím ľavým okom.

Po náhlej smrti svojho nevlastného brata sa stal v roku 1444 vládcom Urbina, pod jeho vládou zažilo Urbino obrovský rozmach kultúry, vedy a architektúry. Nechal vybudovať slávny Palác vojvodov z Urbina, ktorý patrí k najznámejším talianskym renesančným architektonickým pamiatkam. Bol veľkým mecenášom umenia a vzdelávania, okrem Pierra della Francesca podporoval aj Leona Battistu Albertiho a Giovanni Santiho (otec Raffaela). V Urbine nechal vytvoriť jednu z najznámejších renesančných knižníc, ktorá svojím množstvom kníh patrí dodnes medzi najznámejšie knižnice sveta a v renesancii bola považovaná za rovnocennú Vatikánskej knižnici.

Frederico da Montelfeltro zomrel v roku 1482 vo Ferrare, pravdepodobne na maláriu. Zomrel zaopatrený všetkými sviatosťami a stal sa symbolom katolíckeho renesančného humanizmu v tom najlepšom slova zmysle.

Giovanni della Bande Nere (1498 – 1526), významný taliansky kondotiér, jeden z posledných „veľkých“. Preslávil sa svojou vojenskou efektivitou, lojalitou k rodu Mediciovcov a vynikajúcim vojenským citom. Mne osobne však veľmi sympatický nebol – bojoval totiž na strane Francúzov proti môjmu obľúbenému panovníkovi Karolovi V. a jeho landsknechtom. 🙁

A zopakujeme si moju obľúbenú landsknechtskú pieseň z talianskeho bojiska z doby známych kondotiérov:

Narodil sa vo Forli, pochádzal zo slávneho rodu florentských Mediciovcov. Jeho matka bola Caterina Sfoza z Milána, nesmierne zbožná katolíčka, otec Giovanni di Pierfrancesco de Medici bol významný člen rodiny Mediciovcov. Po ňom zdedil agresívnu povahu a lásku k vojenstvu, mnohí ho označovali za „maniaka vojenskej disciplíny“.

Vždy stál na strane Florencie a Pápežského štátu, takže bojoval proti Karolovi V. Vytvoril obávanú žoldniersku jednotku Banda Nere, preslávenú svojou neľútostnosťou a bojovou efektivitou. Aj Španieli pod vedením „Gran Capitana“ (článok o ňom môžete nájsť na tomto odkaze – https://christianitas.sk/gonzalo-fernandez-de-cordoba-el-gran-capitan-spanielsky-velitel-a-katolik-druha-cast/) sa obávali jeho vojenského talentu. Považovali ho za jedného z najagresívnejších a najodvážnejších vojvodcov na Apeninskom polostrove, ktorý dokázal umne skombinovať aktivity ťažkej kyrysníckej jazdy a pechoty, vyzbrojenej bohato strelnými zbraňami.

Giovanni della Bande Nere bojoval v Lombardsku, Ríme i na území Pápežského štátu, pričom si vydobyl povesť vynikajúceho vojvodcu. Bol známy extrémnou disciplinovanosťou svojich vojakov, túto disciplinovanosť však dosahoval drakonickými opatreniami. Vojaci ho však mali radi ako prísneho otca – žold dostali vždy vyplatený včas a plnej miere. Jeho tábor bol plný katolíckych kňazov, ktorí vojakov zaopatrovali.

V roku 1526 v bitke pri Mantove ho nemeckí landsknechti zranili guľkou z arkebúzy. Dostal do rany sneť, lekári mu síce nohu amputovali, otrave krvi spôsobenej sneťou sa však nepodarilo zabrániť. 30. novembra 1526 zomiera zaopatrený sviatosťami. Po jeho smrti význam talianskych kondotiérov začal upadať.

Aj Španieli a Nemci si cenili jeho odvahu, zmysel pre česť a spravodlivosť. Bol prísne veriacim katolíkom, ktorý až do konca života stál na strane Florencie. Niektorí historici však poukazujú na skutočnosť, že nedosahoval vo svojej viere taký stupeň oddanosti, ako napríklad Federico da Montelfeltro.

Alberico da Barbiano (1349 – 1409), posledný z veľkých talianskych kondotiérov, ktorý bral svoju katolícku vieru vážne. Bol zakladateľom čisto talianskej žoldnierskej skupiny Compagnia di San Giorgio, a oslovil aj Giovanniho della Bande Nere, ktorý svoju skupinu žoldnierov vytváral podľa da Barbianovho vzoru.

Alberico da Barbiano sa narodil v Barbiano v blízkosti Ravenny v šľachtickej rodine. Bojoval proti Nemcom, Francúzom, Švajčiarom i Angličanom a Škótom, ktorí sa v druhej polovici 14. storočia nepríjemne rozťahovali na Apeninskom polostrove.

V roku 1378 založil spomenutú Compagnia di San Giorgio („Spoločnosť svätého Juraja“), elitnú žoldniersku jednotku, ktorá bola výnimočná tým, že pozostávala výlučne z talianskych vojakov. Predtým dominovali na talianskych bojiskách predovšetkým nemeckí, anglickí a katalánski žoldnieri.

Počas celého života slúžil čestne najprv Milánu a potom Pápežskému štátu. V bitke pri Marine neďaleko Ríma porazil florentského kondotiéra Johna Hawkwooda a jeho „Bielu kompániu“ (jednotku financovali Francúzi), umožnil pápežovi Urbanovi VI. upevniť moc nad Rímom. Urban VI. oceňoval hrdinstvo Talianov z Compagnie, ktorí zahnali Francúzov a Angličanov na útek.

Vďaka Albericovi da Barbiano sa posilnila moc Pápežského štátu v strednom Taliansku. Da Barbiano bol považovaný za jedného z najväčších talianskych kondotiérov svojej doby, jeho Compagnia di San Giorgio pomáhala formovať talianske vlastenectvo a stala sa vzorom pre mnohé skupiny nielen talianskych vojakov, ale aj pre mužov španielskych tercií či nemeckých landsknechtov v neskoršej dobe.

Alberico da Barbiano bol zbožným katolíkom, ktorý vytvoril disciplinovanú jednotku a po jeho smrti v roku 1409 sa aj jeho súperi vyjadrovali o ňom s úctou a cenili si jeho katolícku vieru, odvahu i čestnosť. Compagnia di San Giorgio sa stala dôležitým míľnikom vo vývoji talianskeho renesančného vojenstva – preukázala, že je možné nahradiť žoldnierov cudzích národností vlastnými vojakmi a veliteľmi.

PDF (formát pre tlač)