O zlých duchoch

23. marca 2025   Cirkev

„Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu.“
(2Pt 2,4)

Žiaľbohu, i medzi katolíkmi je zakorenený ten zlozvyk, že kľajú, zlého ducha spomínajú, jemu seba i druhých oddávajú. Dotiaľ ho budú spomínať, dokiaľ sa už raz do nich neupeleší ten nevítaný hosť. Tak kliala istá nešťastná matka preto, že v noci musela často vstávať, aby upokojila svoje plačúce dieťa. Až napokon nahnevaná schytila do rúk to dieťa a vyslovila nad ním kliatbu: no, aby si už toho diabla vsalo do seba! Sotva však vyriekla tieto slová, diabol naskutku vošiel do toho dieťaťa, v hrozných útrapách začalo sa sem a tam metať. Nemilosrdná matka oľutovala svoje hriešne slová, do zástery schovala utrápené dieťa a zúfalo bežala k hrobu sv. Zenobia, tohoto svätého prosila o príhovor a diabol naskutku vyšiel z dieťaťa.

Hovorí sa, že nie je dobre čerta na stenu maľovať. I bez toho tlačí sa on všade človeku za pätami, zamieša sa do rady veľkých pánov, búri po krčmách, číha na mládež pri zábave. To je trest pochádzajúci z dedičného hriechu; lebo sám dedičný hriech síce býva zmytý vo sviatosti krstu, lež ako pokuta zostávajú: choroba, smrť a pokúšania diabla.

Rimania raz viedli vojnu proti Germánom. Divokí Germáni chodili bez odevu, len kožu z hoväda natiahli na seba, tak že im rohy práve na čele stáli a rímski vojaci, keď im prišli oproti, sťa od strašidiel naľakaní zutekali pred nimi. Preto vodca Rimanov, aby si jeho vojaci privykli na takéto mátohy, zo slamy dal vyrobiť takéto strašidlá a dal ich zaodieť podľa Germánov a kým si jeho vojaci na tieto strašidlá nezvykli, nešiel s nimi do boja.

Niečo podobné, ako ten rímsky vodca, urobím teraz i ja. Diablov, ktorí našu dušu strašia, vám opíšem, aby ste porozumeli, že akýmkoľvek strašným nepriateľom je nám diabol, predsa sme v stave premôcť ho. So sv. Michalom Archanjelom hovorím: Kto je ako Boh? Keď je Boh s nami, kto je proti nám?

Svätej Justíne pri birmovke biskup dal túto otázku: „Kto stvoril anjelov?“ – „Boh,“ odvetilo dievča. „Nuž a diablov kto stvoril?“ Malá Justína tu už zastala; lež po krátkom rozmýšľaní i na túto otázku múdro odpovedala:

„Boh stvoril anjelov, lež mnohí z nich zhrešili, preto boli zhodení do Pekla, týchto zlých anjelov nazývame diablami.“

Ale ozaj, čo za hriech mohli spáchať títo slávni, veľkí duchovia, že za ich hriech boli tak veľmi ťažko potrestaní?

Archanjeli jedného dňa povolali svojich druhov na vážnu poradu, ktorej predmetom bolo, že Najsvätejšia Trojica im chce odhaliť veľké tajomstvo. V okamihu sa všetkých deväť anjelských zborov zhromaždilo, v napätí čakali to Božie vyjavenie. „Anjeli, dávame vám na vedomie, čo sme od večnosti ustálili, že totižto našu blaženosť okrem vás i s iným podelíme, že stvoríme i viditeľný svet, do ktorého usadíme ľudí; Boh Syn zostúpi medzi nich, vezme na seba im podobné ľudské telo, bude Bohočlovekom, volať sa bude Ježiš, zostane naveky Bohom v tej istej podstate, čo i ja; a potom sa mu budete musieť klaňať a slúžiť mu.“

„Nebudeme mu slúžiť! – zareval vzdorovito jeden archanjel menom Lucifer, – my nebudeme slúžiť Ježišovi“, vždy len toto opakoval a našli sa i iní anjeli, ktorí sa k odbojnému Luciferovi pripojili, jedna tretina anjelov sa odtrhla od Boha. Vtedy archanjel Michal, ktorý úctivo stál pri Božom tróne, predstúpil pred Pána, pýtajúc si dovolenie, aby mohol vyhnať odbojných anjelov. Akonáhle obdržal od Pána túto moc, na čele verných anjelov tiahol sv. Michal proti Luciferovi a jeho druhom. Veľká bitka povstala v Nebi, Michal a jeho druhovia anjeli bojovali proti drakovi, volávajúc: „Kto je ako Boh?“ Napokon porazili zlých anjelov a zhodili ich do Pekla (Zjv 12).

„Preto radujte sa, nebesia, aj vy, čo v nich bývate. Beda však zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má málo času.“ (Zjv 12,12)

Toto učenie o diabloch som vybral Knihy zjavení sv. Jána Apoštola; dve veci vám tu mohli zísť na um: že totižto diabli boli do Pekla zhodení a že i na zem zostúpili.

Áno: diabli boli do Pekla zhodení a tam i zostanú prikutí, v najhroznejších mukách až do súdneho dňa, v súdny deň vyjdú, aby boli ešte raz odsúdení; teraz ich iný oheň trýzni a iný oheň ich bude trýzniť po Poslednom súde.

Najviac ich je v Pekle, kde sú v mukách prikutí, niektorých však pustí Boh, že môžu chodiť po zemi a v povetrí.

Pustovník sv. Makarius vyzval takto jedného potulujúceho sa diabla, aby sa uponížil pred Bohom a pýtal od neho odpustenie. Diabol sa zvedavo opýtal, ako sa má prosiť to odpustenie? Takto hovor Pánu Bohu: „Pane, zhrešil som, zmiluj sa nado mnou!“ – „To je veľmi dobre, – odpovedal satan, – len ešte jedno neviem, kto má povedať tieto slová, či ja, a či Boh?“ – „Ty si sa prehrešil, ty to máš povedať!“ Na toto satan nazlostený zvolal: „On ma urazil, nie ja jeho. Čo by som i do Neba mohol prísť, predsa by som nechcel, žeby mal tú radosť, že ho milujem.“

Táto nadutá pýcha, táto pekelná nenávisť, táto bezuzdná závisť väčšmi trýzni diablov, než ten sírny plameň Pekla. Neuhasiteľná pomsta horí v ich duši, radi by zničili Boha, že ich tak pokoril; z výsosti, že ich tak hlboko zhodil. Nenávidia dobrých anjelov, že slúžia Bohu; oškliví sa im táto príroda, že plní Boží zákon; vo svojej nemotornej zúrivosti by nás ľudí radi za živa za sebou strhnúť do pekla chceli preto, že milujeme Boha. Preto chodí diabol človeku všade za pätami, číha na príležitosť, kde by ho mohol zdrapiť; toto vďaka tomu ľahšie učiniť môžu, pretože podobne ako anjeli poznajú minulosť a vidia prítomné veci, rozumejú každej reči, sú zbehlí vo všetkých vedách, poznajú zákony prírody.

Nechráni pred nimi čas ani vzdialenosť, zaletia sťa myšlienka všade po celom svete, môžu na seba vziať viditeľnú podobu.

Sv. Anton pustovník mnoho musel zápasiť s diablom, pokúšal ho proti svätej čistote a že sa mu nechcel poddať, diabol ho viackrát zbičoval až do krvi, tak ho palicou zbil, že sv. Anton polomŕtvy ostal ležať. Nad bolesti tela však viac ho trápila obava, že ho Boh snáď celkom opustil. V tejto jeho úzkosti zrazu sa mu nad hlavou rozdelilo prístrešie, podivná žiara vnikla týmto otvorom a v tej žiare zjavil sa Ježiš. „Kde si bol, Ježiš môj, kým som zápasil s diablom, – sťažoval sa sv. Anton, – prečo si mi neprišiel na pomoc?“ – „Bol som ja tu, Anton, i vtedy, ja som ti dal silu, aby si zvíťazil; ja som ti dal trpezlivosť, aby si trýznenie mohol vydržať. Radosť som mal nad tvojou vytrvalosťou.“

Tento príklad dosvedčuje, že človek nie je hodený diablovi ako korisť, lebo ani jedného človeka nemôže vábiť k hriechu, ani mu nesmie ublížiť, ak mu to Boh nedovolí a len natoľko, nakoľko mu Boh dovolí, ani nie na dlhšie, než to Boh chce.

Predsa len by lepšie bolo, keby Boh každého diabla zavrel do Pekla a keby sa ani jeden z nich nesmel zdržovať na zemi, tak by nebolo toľko duševnej škody, nebolo by toľko pokušení, pomyslí si nejeden z nás. Bez toho, žeby som sa opovážlivo chcel zamiešať do toho, čo Boh od večnosti ustálil, ja rozumiem, prečo Boh dovolí diablom zostúpiť na zem. Oni sú v povetrí a zdržujú sa na zemi, aby videli, ako môžeme my, slabí ľudia vládnuť nad nimi, aby sa hanbili za svoju nešikovnosť, že my sme povýšení do Neba na tie miesta, odkiaľ oni boli zhodení. Druhý Boží úmysel je ten, aby sme sa každodenne k Bohu utiekali a tým nábožnejšie sa modlili: neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého. Amen. Lebo kto sa s dôverou modlí, s detskou úprimnosťou k Bohu sa vinie a vytrvalo bojuje proti diablovi, tomu sa netreba ani celého Pekla báť, tým slávnejšiu korunu obdrží v Nebi.

Preto so sv. Františkom Saleským vás napomínam: Akonáhle jeden z vás zbadá v sebe pokušenie k akémukoľvek hriechu, nech tak urobí, ako to bojazlivé dieťa, keď vidí zúrivé zviera, hneď beží k otcovi a volá o pomoc.

V každom pokušení i my sa utiekajme k nášmu nebeskému Otcovi, prosme ho o pomoc, zbožne sa prežehnajme znakom sv. kríža, volajme na pomoc najsladšie meno „Ježiš“, volajme spolu s apoštolmi: „Pane, ratuj nás, lebo hynieme.“ Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)