
O poľnohospodárskej rodine alebo Obrana autonómnej roľníckej rodiny proti diktatúre industrializmu, 3. časť

Louis de Bonald
30. januára 2025
Spoločnosť
Zvýraznenie tučným písmom a/alebo kurzívou v texte a začlenenie podnadpisu je dielom redakcie Christianitas.sk.
***
predchádzajúce časti:
O poľnohospodárskej rodine alebo Obrana autonómnej roľníckej rodiny proti diktatúre industrializmu, 1. časť
O poľnohospodárskej rodine alebo Obrana autonómnej roľníckej rodiny proti diktatúre industrializmu, 2. časť
***

Zamyslime sa nad Hebrejmi, Rimanmi, Severanmi, teda ľudom vyvoleným, ľudom umenia a ľudom prírodným, zamyslime sa nad Angličanmi, tak často stavanými pred náš obdiv, Germánmi a Španielmi, ktorí do civilizácie vložili aj nástroje technického umenia. Nehovorím o nás. Už dávno sme sa vzdali svojich vlastných príkladov a zavrhli našu starodávnu múdrosť.
Pozrite sa, ako sa všetci zhodujú na veľkom princípe trvanlivosti rodín a zachovania ich majetku inštitúciami, právom prvorodenstva, závetmi alebo inými odkazmi. Skúmajme v súčasnosti túto vážnu otázku s ohľadom na otcov, deti, majetok a štát. Človeku musí chýbať všetka predstava o veciach tohto sveta, o vrúcnej pripútanosti, ktorú súkromné vlastníctvo vzbudzuje v mužovi, ktorý ho pestuje a zveľaďuje a o zvykoch, ktoré sa z neho rodia, aby uveril, že otec rodiny považuje za vyšší záujem to, aby svojim mladším deťom dal niečo viac, než aby zachoval svoj dom a odovzdal svojim potomkom majetok, ktorý dostal od svojich otcov a ktorý celý život pestoval, zveľaďoval a skrášľoval.
Nie bez hlbokého smútku a trpkosti otec očakáva, že rovnosť dedenia rozptýli jeho prácu, že len čo zomrie, bude vydaný jeho majetok do rúk cudzinca, žiarlivého suseda alebo dokonca nepriateľa. Bohatý poľnohospodár, ktorému autor tohto diela zablahoželal k dobrému stavu jeho krásnych nehnuteľností, odpovedal žalostným, ťažko reprodukovateľným tónom: „Je to pravda, môj majetok je krásny a dobre obrobený. Moji otcovia niekoľko storočí pracovali a ja päťdesiat rokov, na jeho rozširovaní, zlepšovaní a skrášľovaní. Ale pozrite na moju veľkú rodinu: s novými zákonmi o dedičstve budú moje deti jedného dňa sluhami tu, kde boli pánmi.“ To všetko napriek tomu, že sa otcovia chcú pridŕžať zvykov, a to platí najmä o malých vlastníkoch pôdy vo Francúzsku, ktorí sú dôležitou zložkou v štáte, hoci nie sú ani voličmi, ani oprávnení byť volení.
Ak na malej poľnohospodárskej usadlosti musí otec rozdeliť svoje bohatstvo rovným dielom medzi svoje deti, potom nikto z nich nemá dôvod zostať pri svojich rodičoch a pracovať bez nároku na odmenu, aby sa zaslúžil o dedičstvo, z ktorého budú neskôr, keď jeho otec zomrie profitovať jeho bratia tak, ako aj on sám. A preto, len čo sú deti plnoleté a zdatné na prácu, odchádzajú z rodinného domu hľadať vysoké platy na iné farmy alebo do tovární. Rodičia však starnú a staroba alebo choroba im čoskoro zabránia obrábať pôdu. Potom ju rozpredávajú po kúskoch, ako im to diktujú ich potreby, alebo ju prehajdákajú, a len čo zomrú, deti prídu rozdeliť to, čo zostalo, a niekedy nadávajú otcovi za to, že nechal rozchytať ich dedičstvo, alebo ešte častejšie sa navzájom žalujú o dedičstvo. Ich srdcia zostávajú ešte viac rozdelené ako majetok.
Disponibilný najväčší dedičský podiel jedného túto biedu nenapraví, pretože jeden z bratov, väčšinou najstarší, ktorý si z márnivosti alebo z iného motívu chce ponechať hospodárske budovy, získava podiel na neproduktívnej hodnote, na úkor úžitkového majetku. Jeho vlastníctvo je vyčerpávané údržbou a je dokonca čiastočne stratové, pretože budovy, zvyčajne spojené a nedeliteľné, boli postavené pre väčšiu farmu, než aká zostala po rozdelení. Čoskoro sa budovy zrútia, pôda sa pokryje troskami, bratia predajú svoje podiely susedom a rodina sa rozpŕchne, aby sa už nikdy nevrátila.

zdroj: Rawpixel
Čo sa stane s matkou, ak prežije svojho manžela – výhradnú autoritu pre jej deti? Vdova po manželovi, ktorej deti opustiac pôvodné miesto stretávania, idú každé inam, sleduje, ako predávajú manželskú posteľ, kolísku, v ktorej kolísala svoje deti, a nakoniec dom, kvôli ktorému odišla zo svojho rodného domu. Dom, o ktorom si myslela, že v ňom ukončí svoje dni. Zostáva sama, bez cti a dôstojnosti, opustená jednak rodinou, ktorej dala svetlo sveta, ako aj rodinou, ktorá ju na starobu prijala.
A mladšie deti? Majú si toľko čo gratulovať k rovnosti dedičstva, ako sa verí? Niet pochýb o tom, že v niektorých bohatých, ale malých rodinách sú počiatočné podiely veľké. Každé dieťa však chce mať rodinu a pôda, najprv rozdelená na malé kúsky, sa znova rozdelí ešte viac a skôr alebo neskôr sa delenie deje geometrickým radom. U malých vlastníkov pôdy je toto zlo cítiť už v prvej generácii. Každý však zostáva pripútaný k svojmu malému kúsku majetku, trápi a vyčerpáva sa, aby si vydobyl úbohú existenciu, ktorú by si v inej profesii zaopatril s menšou bolesťou a väčším ziskom. Zomrie mladý, alebo, keďže nie je schopný uživiť seba a svoje deti z vlastného majetku, spustoší majetok svojho suseda. Človek musí žiť v krajine, kde sú všetci ľudia vlastníkmi majetku, aby získal správnu predstavu o nepríjemnostiach a biede týchto nekonečných delení suchozemského života.
Rovnosť dedenia mala ešte jeden efekt, politický efekt s veľkými dôsledkami. Spôsobila pokles dobrovoľníckej vojenskej služby a prinútilo vládu zaviesť a zovšeobecniť brannú povinnosť, čo je poľutovaniahodná nevyhnutnosť, ktorá dolieha na každého a najmä na chudobných, ktorí okrem svojich detí nemajú ani bohatstvo, ani náklonnosť.
Liberáli považujú túto nútenú službu za povinný doplnok a podporu slobody. Tam, kde bolo domáce puto najsilnejšie, roľnícke rodiny, dokonca aj tie menej majetné, priniesli obrovské obete, aby ochránili svoje deti pred vojenskými odvodmi, a kvôli nehe, niektoré aj z márnomyseľnosti, alebo aby nevyzerali chudobnejšie ako ich susedia, dali ako náhradu za mladšieho syna toho, kto mal právo prvorodenstva, a táto príčina skazy ešte viac zvýšila rozptýlenie majetku v poľnohospodárskych provinciách.
Mladík, ktorý by bol lepšie oblečený, lepšie živený a ubytovaný v našej armáde ako doma, sa teraz bojí vojenskej služby, ktorú by v minulosti prijal so zápalom a horlivosťou, a stále viac a viac tých, ktorí v minulosti boli príkladom pre ľudí tým, že akceptovali riziká, si teraz vypestujú nechuť k tejto ušľachtilej profesii. Odvtedy sa civilné zamestnania a dôstojnosti, vďaka svojej povesti a dôležitosti svojich funkcií, dostali vo Francúzsku na popredné miesto namiesto vojenskej profesie.
Nemyslím si, že v kontinentálnom štáte možno ľahostajne vnímať zmenu ducha a mravov, ktorá vychádza z republikánskych názorov. Vojenský duch je semeniskom všetkých cností, ktoré bránia a zachovávajú spoločnosti: ochota riskovať svoj život, ktorá pochádza z odvahy, povznesenosti, štedrosti a rezignácie na ťažkosti živorenia. Práve v krajinách poľnohospodárskych a bojovných ľudí, ako sú Vendée, malé kantóny Švajčiarska a Španielska, našla revolúcia najväčší odpor. Priemyselníci a obchodníci nikdy nehájili svoju zem. Roľníci však prekovali radlice na zbrane. Robotníci vyrobia vlnu a látku aj pre nepriateľa.
Rovnosť dedenia zabíja majetok. Prečo by mal vlastník pôdy získavať a zveľaďovať nehnuteľnosť, ktorá mu počas života robí toľko starostí a ktorá po jeho smrti musí nakoniec zmiznúť v neviditeľných zlomkoch a zveľadiť dedičstvo inej rodiny? Prečo by sa mal pokúšať o riskantné vylepšenia, ktoré nemusí dokončiť a nikto v nich po ňom nebude pokračovať? Kto mu požičia potrebné finančné prostriedky s rizikom, že sa dlžoba raz ocitne medzi niekoľkými dedičmi? Deti už nepovedia, čo povedal ich otec: „Toto sú stromy, ktoré zasadil môj otec, polia, ktoré vyklčoval, studňa, ktorú vykopal.“ Nezostane žiadna pamiatka na prácu a inteligenciu ich otca. Tieto dojímavé spomienky, ktoré zrodili a podnietili túžbu zanechať niečo podobné pre jeho deti, budú vymazané a deti už nebudú vedieť, kde sa hojdala ich kolíska, ani kde leží popol ich otca.
Právo prvorodenosti v rodinách má rovnaké účinky ako dedičstvo súkromného majetku v politickej spoločnosti. A ak monarchia v rodinách (pater familiae) zabránila Rímskej republike, aby spadla do priepasti, do ktorej ju priviedla demokracia, a spolu s náboženstvom bola kotvou, ktorá držala loď v búrke, tak ako by potom nemal mať silu stability a odolnosti monarchický štát, keď sa domáca moc a moc verejná, sila mravov a moc zákonov, konštituovaných ako následok mravov, vzájomne podporujú?
Nehovoril som ešte o jednej z najciteľnejších politických nevýhod rovnosti rozdelenia: o postupnom znižovaní počtu voličov a oprávnených členov. Nezdá sa, že by sa to liberálnej strany dotklo, nepochybne preto, že chce nahradiť vlastníkov pôdy voličmi, ktorí vlastnia štátne potvrdenia. Všetko, čo dnes chcú, je pohyb: pohyb osôb, bohatstva a mysle. Je to vzrušenie z horúčky, ktoré zvyšuje emócie a vyčerpáva naše sily. Ale všetko by predsa malo smerovať k pokoju, pretože sila, ktorá nás chráni, je pokoj.

zdroj: Pictorem
Niet pochýb, ako povedal jeden časopis, že „pôda nie je o nič viac monarchistická ako demokratická“. Kto o tom pochybuje? Kto však môže zároveň pochybovať o tom, že muži si osvojujú zvyky, pocity a myslenie z ich rôznych spôsobov života alebo z usporiadania spoločenského systému? V rodine, ktorá je monarchická, autorita otca prechádza po jeho smrti na najstaršie z jeho detí bez toho, aby bol narušený pokoj medzi bratmi, pretože dediča považujú za oporu svojho mena, zástupcu svojho otca a poslednú záštitu ich staroby. To sa prirodzene spája s monarchickou vládou štátu a stabilita, pravidelnosť, pokoj, nádej na stálosť a zachovanie vlády dobre zapadá do ťažkých, jednoliatych a namáhavých zvykov života na poli.
A naopak, priemyselné a obchodnícke rodiny so svojou šikovnosťou a chuťou na riskantné podniky, túžiace po inováciách a prosperujúce v revolúciách, sa oveľa lepšie prispôsobujú turbulenciám a mobilite republikánskych vlád. Stačí, ak sa pozriete na Európu, aby ste videli, kde sa nachádzajú monarchické nálady a kde sa nachádzajú názory republikánov.
Identita rovnakej konštitúcie medzi domácou spoločnosťou a verejnou spoločnosťou a súlad ich princípov sú teda najsilnejším prostriedkom sily a skutočnej prosperity pre oboch, a preto, že jedna strana v Európe je o tejto pravde presvedčená, rozhodla sa pre rozpustenie rodiny, aby sa rýchlejšie dospelo k dezorganizácii štátu.
Navyše, navrhovaný zákon môže byť len fakultatívny. Otcovi ponecháva úplnú slobodu, aby medzi svojimi deťmi urobil rovnaké rozdelenie, alebo, čo vedie k tomu istému, nerobil vôbec nič. Na juhu Francúzska, v krajine rímskeho práva, kde boli rodiny viac pozemkové a monarchickejšie, bude všetko, čo prináša späť staré zvyky a obyčaje, prijaté s uspokojením. Na začiatku revolúcie sa mi ľudia na vidieku nikdy nezdali byť viac znepokojení, ako keď Ústavodarné zhromaždenie vyhlásilo zákon o absolútnej rovnosti dedenia. Ak by navrhovaný zákon prijali menej horlivo na severe Francúzska, nečudoval by som sa. Na severe vládli iné zvyky. Ľudia tam boli menej suchozemskí a zaneprázdnení priemyselnými prácami.
Mobilné bohatstvo obchodu a priemyslu sa delí rovnakým dielom medzi deti. Tieto rodiny nie sú, prísne vzaté, politickými rodinami, pretože im chýba pozemkový majetok. Rodiny vlastníkov pôdy sú zasadené do pôdy. Ostatní len odpočívajú na pôde a sú pripravení ju opustiť, ak inde nájdu plodnejší priemysel. Poľnohospodárska rodina je teda fixná. Priemyselná rodina je mobilná, ale má tendenciu sa fixovať a prechádzať z čisto občianskeho štátu do politického. Z tohto dôvodu je v záujme štátu, ako aj rodín, aby sa pozemkové majetky sústredili a mobilné majetky sa rozdelili a aby sa väčšiemu počtu ponechali prostriedky na podriadenie sa ich prirodzenému sklonu a zakotvili ho v pôde. Dnes platí opak. Obrovské bohatstvo sa získava kapitálom a veľké bohatstvo pôdy sa rozplýva. Hýbeme sa s parnými strojmi, ktoré majú silu päťdesiatich koní, a čoskoro už nebudeme pole obrábať rýľom a motykou.
Hovoril som o princípe práva prvorodeného a nezaoberal som sa dôsledkami, ktoré z toho vyvodila vláda vo svojom návrhu zákona v snemovni. Nesmieme zabúdať, že ide o navrhovaný zákon a komora by ho mohla upraviť a rozšíriť. Sú zákony, pri ktorých sa sluší ponechať komore akúsi iniciatívu, predkladať im len princíp, ponechať na ich múdrosť, aby sa z toho vyvinuli a uplatnili ich dôsledky, a vidím, že tento o dedení v rodinách je jedným z týchto zákonov.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!