O poľnohospodárskej rodine alebo Obrana autonómnej roľníckej rodiny proti diktatúre industrializmu, 2. časť

Louis de Bonald
16. januára 2025   Spoločnosť

Zvýraznenie tučným písmom a/alebo kurzívou v texte a začlenenie podnadpisu je dielom redakcie Christianitas.sk.

***

predchádzajúca časť:
O poľnohospodárskej rodine alebo Obrana autonómnej roľníckej rodiny proti diktatúre industrializmu, 1. časť

***

Poľnohospodárstvo očakáva všetko od Boha a nebúri sa proti autorovi prírody, ak krupobitie alebo mráz spustoší úrodu. Ale priemysel, ktorý všetko očakáva od človeka, obviňuje zo svojej biedy všetkých: inžinierov, boháčov aj vládu. Vláda je nútená použiť prísne opatrenia na udržanie verejného pokoja proti týmto zúfalým mužom, ktorých núdza privádza do všetkých možných extrémov a ktorých nespokojnosť je až príliš často rozpálená a zapálená zlomyseľnosťou.

Je to poľutovaniahodná situácia, keď je autorita nútená odpovedať výstrelmi z pušky na sťažnosti tých biednych mužov, ktorí ju žiadajú len o udržanie tej kariéry, ktorú im vláda vnútila. V skutočnosti ani celé storočie priemyselnej prosperity nevynahradí hodinu tohto hrozného, ale nevyhnutného použitia sily.

Toto je často vidno v Anglicku a v tejto chvíli Liverpool a ďalšie priemyselné mestá požadujú od vlády dotácie, aby nakŕmili sto päťdesiattisíc nezamestnaných a hladných robotníkov. Tu je nové nebezpečenstvo pre vládu: privyknúť nečinnú populáciu žiť na verejné náklady.

No aj v tomto ohľade je situácia Francúzska nebezpečnejšia ako situácia Anglicka. Angličania zostávajú kočovným národom a vláda môže poslať svoje prebytočné obyvateľstvo do kolónií, zahraničných úradov, baní a podnikov, ktoré urobili z celých kontinentov skutočné rieky zdrojov, tečúcich do Anglicka. Anglicko teda v dômyselnej politike uprednostňuje emigráciu bohatých, ktorí šíria vkus a zvyky svojej krajiny bez toho, aby si osvojili vkus a zvyky iných národov. Francúzsko nemá túto možnosť, pretože už nemá žiadne kolónie. A Francúz je viac spätý so svojou krajinou. Vláda sa nedokáže zbaviť nečinného a nepokojného obyvateľstva a vriaci kotol sa nakoniec roztrhne, ak nebudeme môcť vypustiť paru.

Nepochybujme o tom, že v nádeji na to, ako jedného dňa túto prebytočnú populáciu zamestná, jedna názorová strana v Európe bude podporovať prehnaný rast priemyslu a nikdy ho nebude mať dosť, v presvedčení, že môže dať prácu týmto nečinným hrozbám bez ohľadu na to, koľko ich je v obrovskej dielni revolučného priemyslu.

Pri tomto porovnaní poľnohospodárstva a priemyslu som si nechal ich konečnú a najcharakteristickejšiu odlišnosť až na koniec.

Roľník, nútený byť umiernený vo svojom vkuse, šetrí na svojich nákupoch, a keďže všetko, v čom podniká, sa nachádza pod slnkom, nemôže tiež ani ohroziť budúcnosť svojich veriteľov, ktorí nahliadnutím do tabuľky pravdepodobností a pri odhadovaní komodít majú všetko pred očami a vedia s istotou posúdiť, do akej miery je rozumné investovať svoje prostriedky do poľnohospodárskych podnikov.

Ale priemyselník a obchodník, pre ktorých sú aktíva aj pasíva rovnako neznáme a ktorí pritom dnes súperia s najvyššou šľachtou v nákupoch a prepychu, predkladajú svojim veriteľom ako zástavu svojho úveru len smelé a prehnané špekulácie, ktorých nezdar zruinuje veriteľa, ale nie vždy zruinuje dlžníka. Ten aj pri tej najnešťastnejšej konštelácii nakoniec môže utiecť svojim veriteľom bilančnou samovraždou. A kto môže spočítať, koľko rodín bolo zničených tými mnohými krachmi, ktoré sa v poslednom čase rozmohli vo všetkých obchodných centrách Európy?

Tieto úvahy o poľnohospodárstve a priemysle mi vnukol článok v populárnom časopise, ktorý spochybňuje praktickosť a užitočnosť opatrenia – oznámeného v prejave Jeho Veličenstva na otvorení zasadnutia parlamentu a odvtedy navrhnutého ako zákon – obnoviť spoločenstvo vlastníkov pôdy a zabrániť, ak je ešte čas, rozdrobovaniu pozemkového majetku. Odvtedy ten istý časopis, v čísle z 25. februára, priaznivo zhodnotil rozpravu O práve prvorodenosti od slávneho obhajcu pána Dupina, ktorý je proti navrhovanému zákonu.

Uvediem niekoľko postrehov k tomu, čo som čítal v časopise.

Dovolím si tvrdiť, že pri takejto závažnej otázke nesmieme konzultovať politiku ani s právnikmi, ani s bankármi. Tieto dve profesie sa zo zvyku, záujmu a povinnosti zaoberajú výlučne súkromnými záujmami. Ale v tejto veci musia byť súkromné záujmy a osobné náklonnosti obetované všeobecnému záujmu spoločnosti a mienke verejnosti.

Hĺbku motívov navrhovaného zákona nemôžu oceniť v Paríži, kde ľudia považujú za vlasť svoju ulicu, byt prenajímaný na tri, šesť alebo deväť rokov za dom otcov a nájomné započítané do účtovnej knihy za dedičstvo.

List pána Dupina bratom, o ktorom sa píše v časopise, je majstrovským dielom bratskej nehy a citlivosti a sme radi, že v ňom nachádzame taký dojímavý cit v týchto úbohých časoch, keď počujeme len o domácich zločinoch, ženách, ktoré otrávia svojich manželov, manželoch, ktorí zavraždili svoje manželky, synoch, ktorí zničia svojich otcov alebo bratov, a – vec kedysi neznáma a rezervovaná pre našu dobu! – o matkách, legitímnych matkách, ktoré hubia deti, ktoré priviedli na svetlo sveta.

Niet pochýb o tom, že je to úctyhodné, táto citlivosť otcov a matiek, bratov a sestier, ktorí sa sťažujú na osud svojich mladších detí a súrodencov, s ktorými zákon o prvorodenstve zaobchádza skúpejšie, ako s ich staršími súrodencami. Avšak v každom prípade, kto sa zdá byť takto privilegovaný, lebo je najstarším, je tiež pripútaný k pôde väčším podielom otcovského dedičstva a má často väčšiu zodpovednosť za rodinné záležitosti.

A preto oproti tomuto citu existuje aj cit mužnejší a tým je postoj štátnika k rozmnožovaniu rodín, ktoré sú bez stálosti a bez budúcnosti, kde bratia len čakajú na smrť otca, aby opustili svoje domovy a začali s rozdeľovaním, po ktorom im nezostane nič spoločné, s ničivým súdnym konaním, v ktorom ich náklonnosť a príliš často nakoniec aj ich celé dedičstvo, zmiznú.

Je absurdné pýtať sa, či právo prvorodeného má božský alebo prirodzený pôvod. Zákon totiž nebol vytvorený kvôli najstarším. V očiach Boha alebo prírody nie je najstarší o nič väčší, než jeho mladší súrodenci, dokonca ani v kráľovských rodinách. Tento zákon existuje na zachovanie a trvanlivosť poľnohospodárskej rodiny. Rodiny, ktoré obrábajú zem, ktorú im dal Otec ľudstva na prebývanie, majú božské aj prirodzené právo zároveň. Je to preto, lebo zákon mužskej dedičnosti primogenitúrou existuje na posilnenie trvalosti tohto stavu. Je to tak, že samotná príroda ju tými istými prostriedkami a za rovnakým účelom ustanovila v domácej spoločnosti, tak ako to urobila v celej národnej pospolitosti, ktorej je rodina prvkom a prototypom.

Upresnime teda, že právo prvorodenstva je len axiómou, ktorá má vyjadriť prvoradý a jediný prostriedok na zachovanie stálosti rodín, pričom realitou je, že právo prvorodenstva nie je nutne právom najstaršieho, pretože otec môže previesť právo prvorodeného aj na najmladšie zo svojich detí.

V našom veku jednotlivci nevidia zase nič iné ako jednotlivcov, akými sú aj oni sami, najmä keď všetko v spoločnosti bolo individualizované. Štát však nevidí a nemá vidieť človeka mimo rodiny, pretože aj v štáte vidí len rodinu. V očiach štátu, neexistuje jedinec mimo rodiny.

Pán Dupin blahoželá našim novým zákonom za to, že zrušili slobodu písať závety a právo prvorodenstva, dve veľké opory našej bývalej legislatívy, pretože boli nevyčerpateľným zdrojom dlhých a nákladných súdnych sporov. Ale ubezpečujem ho, že tieto dva zdroje žalôb nahradil, aspoň v poľnohospodárskom prostredí, ešte úrodnejší a nevyčerpateľný zdroj žalôb: rovnosť dedenia. Hovorím o súdnych sporoch ohľadom dodatkov k legitímnemu dedičstvu. Je v tom rozdiel. Žaloby proti testamentom sa vo všeobecnosti odohrávali len v bohatých rodinách, zatiaľ čo žaloby o dodatky k legitímnemu dedičstvu, ktoré sú skutočnou zlatou baňou pre právnikov a maklérov, pustošia a ničia tie najmenšie rodiny vlastníkov pôdy. Mladší bratia, ktorí tvrdohlavo veria, že otec dal ich najstaršiemu bratovi nejaké tajné výhody a ktorí už nerešpektujú vôľu svojho otca ani vôľu najstaršieho brata, desaťkrát prevrátia dom a dokonca vyhrabú škváru v kozube, aby objavili tých pár drobných, vyňatých zo spoločného dedičstva.

Čo máme povedať o príklade Hebrejov a Rimanov, ktorý uviedol náš slávny právnik? Hebrejská monarchia nebola našou monarchiou, ani Rímska republika našou republikou. „Starovekí ľudia,“ povedal Montesquieu, „nepoznali umiernenú monarchiu.“ Môžeme teda povedať, že ich monarchie neboli také dobré ako naše, zatiaľ čo ich demokracie boli možno lepšie, prinajmenšom boli lepšie ako náš Konvent, pretože príroda zdá sa spôsobuje, aby sa dobré inštitúcie časom zlepšovali, zatiaľ čo zlé sa zhoršujú. Napriek tomu mali Hebreji právo prvorodenstva: Mojžišov zákon pridelil dva podiely z celého bohatstva otca najstaršiemu.

Keď Jákob umieral, nazval svojho najstaršieho syna Rubena svojou silou, prvým zo svojich darov, najväčším v autorite (pozri Gn 49,3). Ak mal muž dve manželky, jednu milovanú a druhú nenávidenú, Mojžiš nedovolil, aby bol syn milovanej manželky uprednostnený pred synom protivnej manželky, ak bola tá najstaršia, a dal mu dva podiely zo všetkého majetku, čiže podiel prvorodených. Aj keď Hebreji nemali právo prvorodenstva, ako ho chápeme my, mali niečo účinnejšie na zachovanie mena a majetku, čo je tiež jediným účelom práva prvorodenstva. Aby sa zachovalo rodové meno, zákon nariaďoval, aby sa brat oženil s vdovou po bratovi, ktorý zomrel bez potomkov (pozri Dt 25,5), a aby sa zachoval majetok, prikazoval, aby sa v jubilejnom roku – tzn. každých päťdesiat rokov – odňatý majetok vracal pôvodným rodinám (pozri Lev 25,10).

Tieto zákony boli účinné spôsobmi odlišnými od našich vlastných, áno, boli schopné viac zachovať rodinné meno a majetok. Pán Dupin ich považuje za drsné. Vskutku, boli prísne. Tieto zákony oddeľovali Hebrejov od cudzincov, aby ich ochránili pred stykom s modlármi a aby im zachovali vieru v jedného Boha. Napriek tomu bolo obdivuhodné, že z ľudu urobili bratov, nezničiteľný národ. Boli, ako povedal Rousseau, „hradbou proti času, bohatstvu a dobyvateľom“.

Bez ohľadu na to, či Rimania mali alebo nemali právo prvorodenstva a výsadu prvorodených pred Augustom, cenili si stálosť rodu a zachovanie jeho majetku. Ich zákony bránili otcovi menovať svoju manželku alebo jedinú dcéru ako dedičku zo strachu, že by zobrala majetok k inej rodine. Vo svojich naučeniach a povestiach hovorili iba o svojich predkoch. Ich zákony, zvyky a spôsoby boli založené na spôsoboch otcov, ktorých obrazy s veľkou starostlivosťou uchovávali a ktorých hroby vznešene zdobili. Budeme argumentovať tým, že toto pripútanie k rodine bolo vidieť len u patricijov? Napriek tomu to boli jediné rodiny, ktoré mali mená a vlastnosti, ktoré sa mali zachovať. Ľudia boli klientmi týchto veľkých rodín a žili z prerozdeľovania majetku ich vládou a plodov ich výbojov. Ich tribúni hovoria stále o delení pozemkov len preto, lebo žiadne nevlastnili.

„Keď sa zhodujem s Rimanmi,“ povedal Montesquieu, „som si istý, že uvažujem správne.“ Títo Rimania, takí veľkí ako ich republika, taká silná aristokracia, naši majstri v zákonodarstve, dali teda obrovskú moc otcovi rodiny. Na zachovanie rodového majetku nepotrebovali ani Dvanásť tabúľ, ani iný zákon, pretože otcovská moc už bola ustanovená. Istým spôsobom to bolo veľmi stabilné, pretože mal absolútnu autoritu nad svojimi deťmi počas svojho života, aj po svojej smrti. Táto domáca monarchia bola korektívom politickej demokracie v najlepších storočiach republiky, a keď bola zničená zavedením demokracie do rodiny aj štátu, Augustus sa ju pokúsil obnoviť a zároveň zaviedol právo prvorodenstva v rodinách a nastolil monarchiu v štáte.

Keď mal otec právo na život a na smrť nad svojimi deťmi, dá sa veriť, že mu chýbala moc regulovať svoje dedičstvo a tým zabezpečiť stálosť svojej rodiny? Musíme citovať celú pasáž z Montesquieua, aby sme postavili jeho autoritu proti všetkým tým takzvaným prírodným zákonom o rovnosti dedičstva. „Prirodzený zákon,“ hovorí, „nariaďuje, aby otcovia živili svoje deti, ale nezaväzuje ho, aby ich urobil svojimi dedičmi. Delenie bohatstva, zákony o tomto rozdelení a postup pri dedení môže regulovať iba spoločnosť, a teda politické alebo občianske zákony.“

Zdá sa mi, že po tomto príklade Hebrejov a Rimanov, našich starších v náboženstve a našich majstrov v zákonodarstve a po konštitúciách zákonodarcov neskorého Rímskeho impéria, sa pán Dupin už nemusí uchýliť k nájazdom barbarov, aby vysvetlil ustanovenie práva prvorodenstva v Európe. Niektorí by ho totiž chceli považovať až za výsledok feudálnych zákonov, čo je pôvod, ktorý je podľa nich neslávny. Napriek tomu Montesquieu hovoril práve o týchto barbaroch, keď povedal, že „zaviedli najlepšiu formu vlády, akú si ľudia dokážu predstaviť“. Takže, ak je pravda, že zastupiteľská vláda bola dávnou vládou Francúzska, vďačíme za to týmto barbarom. „Túto krásnu vládu,“ povedal Montesquieu, „našli v lese.“ A možno ju opäť nájdeme aj v našich salónoch.

V Tacitovom vznešenom traktáte o zvykoch Germánov môžeme vidieť, kto boli skutoční barbari v očiach rozumu a čisto ľudskej filozofie: či rafinovaní a veľmi vychvaľovaní Gréci a Rimania, alebo títo ľudia, ktorí nehovorili ani po grécky, ani po latinsky a nemali ani umenie, ani civilizovaný luxus, ale ktorí si vo svojej prirodzenej jednoduchosti zachovali primitívne podmienky prirodzeného zákona, ktoré boli inde znetvorené falošnou politikou. Aj keď je pravda, že Tacitus chcel satirizovať zvyky svojej doby tým, že postavil proti nim prikrášlený obraz Germánov, vyplýva z toho len to, že tento slávny historik, lepšie ako ktorýkoľvek filozof svojej doby, poznal alebo predvídal pravidlá zákonov a zvykov a skutočné princípy spoločnosti. A kresťanstvo, ktoré práve vtedy prišlo na svet, nebolo nepriateľské tomuto novému smerovaniu morálnych a politických myšlienok.

Nemusím dodávať, že pán Dupin nesúhlasí s Montesquieuom ohľadom feudálneho práva: „Feudálne právo bolo založené,“ pokračuje, „počas takmer piatich storočí, v čase najtemnejšej nevedomosti a najnižšieho barbarstva, v čase súkromných vojen, lúpeží na cestách a násilia všetkého druhu, uprostred týchto tieňov a násilia.“ Mal sa však uspokojiť s konštatovaním zneužívania feudálnych práv, pretože v skutočnosti by bolo potrebné vrátiť sa k vyšším princípom, aby sme našli skutočný pôvod a dôvod feudálneho záväzku, ktorý sa rodí s usporiadanou monarchiou, aby jej verne slúžil.

Napriek tomu, že pán Dupin odsudzuje právo prvorodenstva tým, že ho spája s feudálnym právom a jeho údajným poľutovaniahodným pôvodom, neobáva sa, že by mu niekto mohol oponovať jeho vlastným argumentom barbarstva použitým proti nemu a povedať: „Ale veď to bolo to práve v čase revolučného Ústavodarného zhromaždenia a konštitúcie, keď bolo právo prvorodenstva zrušené spolu s toľkými ďalšími inštitúciami, teda v čase najtemnejšej neznalosti princípov monarchickej spoločnosti, v čase toho najohavnejšieho barbarstva, najodpornejšej bezbožnosti, nielen vojen súkromných, ale vojen totálnych, krvavejších, než aké kedy videli v ktorejkoľvek kresťanskej dobe, lúpeží nie na cestách, ale v domácnostiach, v čase vytvorenia štyridsiatich alebo päťdesiatich tisícov dočasných zákonov, z ktorých každý jeden bol nezmyselnejší ako ten predchádzajúci. Bolo to nakoniec v časoch bohyne Rozumu, zákona o podozrivých, v časoch zoznamov emigrantov, verejného topenia, popravčích čiat, vyhnancov, deportácií, zákazu všetkých talentov, cností a bohatstva, a keď jedinou ozdobou nášho verejného námestia boli gilotíny.“

Nevedomosť barbarov bola detská, ale naša nevedomosť pochádzala z pyšného vedátorstva, na ktoré sme tak hrdí a ktoré nerobí človeka ani lepším, ani šťastnejším. Ich násilie bolo vášňou a mladistvým nedostatkom reflexie; ich zločiny boli neuvážené. Aké odpykávania, aké obete však svedčia o ľútosti a pokání týchto vinníkov! Odišli do Svätej zeme, zriekli sa majetku a odišli ďaleko od sveta, do temnoty a ticha kláštorov, aby si vyliali slzy za svoje chyby a pozdvihli spoločnosť, ktorú pohoršili. Naša nevedomosť je nevedomosťou spoločnosti zostarnutej v korupcii a zvedenej falošnými doktrínami a naše násilné činy boli uvážené a legalizované hanebnou paródiou na všetko, čo je najsvätejšie a najposvätnejšie. A naše pokánie?! Len Boh ho snáď videl. Ľudia z neho videli menej ako ľútosť a my sme sa začali venovať všakovakým užitočným činnostiam, aby sme sa ospravedlnili.

Je to osvietený právnik, hlboký moralista, rozumný človek, rečník, ktorý je zvyknutý brániť posvätné práva nešťastných a ľudskosti a dovolávať sa v ich prospech božských a ľudských zákonov, je to sám pán Dupin, koho sa pýtam, či pri zvažovaní doby a úrovne civilizácie, ktorú naša spoločnosť dosiahla, pokroku, ktorý urobila v morálnej a právnej vede, ponaučenia, ktoré získala, skvelých príkladov verejných a súkromných cností, ktoré nám boli dané, pýtam sa ho, či niekoľko rokov revolučného Konventu nebolo pre ľudský rozum hanebnejšou dobou, ako celé storočia barbarstva stredoveku?

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)