Najsatanskejšia z vojen
Matej Gavlák
18. novembra 2026
História Spoločnosť
Minulý týždeň sme si pripomenuli ukončenie I. svetovej vojny. Tá sa skončila v podivný dátum a čas: 11.11. (1918) o 11:00 hod. Táto vojna má pritom početné prívlastky ako „samovražda Západu“, „najslobodomurárskejšia vojna“, či „najsatanskejšia vojna“. Kvôli tomuto konfliktu trpíme dodnes a budú kvôli nemu trpieť zrejme aj generácie nasledujúce.

Aparátčici
Počiatky I. svetovej vojny sú vlastne dodnes zahalené tajomstvom; historici sa ani po 108 rokoch nezhodnú na príčinách tohto vskutku bezbožného konfliktu. Traja najvýznamnejší aktéri vojny, nemecký cisár Viliam II., britský kráľ Juraj V. a ruský cár Mikuláš II., boli príbuzní; Juraj a Viliam boli dokonca bratranci z prvého pokolenia. Mikulášova manželka princezná Alix Hesenská zas bola sesternicou nemeckého cisára i anglického kráľa z prvého pokolenia.
Tak ako je možné, že títo blízki rodinní príbuzní vohnali samých seba a svoje národy do takej brutálnej vojny, ktorá ich nakoniec pripravila o všetko? Prečo vlastne neurobili veľké rodinné stretnutie a nevydiskutovali si svoje spory? Prečo nechali vojnu pokračovať až do úplného sebazničenia?
To je hádanka, odpoveď na ktorú sa ešte aj dnes rysuje len postupne. A tou odpoveďou zrejme je, že začiatkom 20. storočia už títo panovníci nedisponovali potrebnou mocou na zastavenie tohto konfliktu. Tí, čo dali všetko do pohybu, boli v skutočnosti generáli, neraz členovia tajných spolkov (preto aj prívlastok „najslobodomurárskejšia vojna“).
Niekoľko príkladov pre predstavu, akou mocou disponovali títo aparátčici na úkor monarchov: boli to generáli (zvlášť Conrad von Hötzendorf), kto dotlačil Františka Jozefa k vojenskému útoku na Srbsko po atentáte na následníka trónu Rakúsko-Uhorska. Už niekoľko mesiacov po vypuknutí I. svetovej vojny začal nemecký cisár Viliam strácať kontrolu nad svojou krajinou. Napokon ho poslali „rúbať drevo“ na svoju chatu a Nemecko riadili dvaja generáli – Paul von Hindenburg a Erich Ludendorff.
Za jednu z hlavných príčin rozšírenia vojny po vypuknutí rakúsko-uhorsko – srbského konfliktu sa považuje okamžitá mobilizácia Ruska. To vtedy susedilo s Nemeckom a Nemecko si nemohlo dovoliť zostať nepripravené s početnou armádou hneď za hranicami. Slávny je telegram, ktorý napísal Viliam Mikulášovi, v ktorom ho žiadal o zastavenie mobilizácie. Ruský cár však vlastne nemohol nič urobiť – mobilizáciu do značnej miery poza jeho chrbát nariadili a organizovali generáli (obzvlášť Januškevič a Suchomlinov). A keď sa už raz tento stroj rozbehol, jeden človek ho zastaviť nedokázal, i keď ním bol sám cár.
Sprisahanie?
Pravdou je, že nemáme záznamy o tom, žeby niekto z vyššie menovaných bol priamo členom slobodomurárskych lóží, no nezabúdajme, že šíriteľmi ich agendy nemusia byť nutne ich členovia. V každom prípade máme mená ďalších kľúčových aktérov I. svetovej vojny, ktorí slobodomurármi boli. Vieme o vysokých veliteľoch Haigovi, Kitchenerovi a Frenchovi (Veľká Británia), ďalej Sarrailovi a Joffrem (Francúzsko), či Pershingovi a Lejeuenovi (USA) a ďalších veliteľoch i politikoch, ktorí patrili k slobodomurárstvu a aj ono sa k nim hlási.
Avšak skutočnou bombou je zápis, ktorý priniesol aj slovenský historický magazín Historická revue vo svojom čísle 7/2024 venovanému téme olympijských hier. Ide o udalosť, ktorú si do svojho denníka (neskôr vydanom knižne) zapísal Jiří Stanislav Gutha-Jarkovský, zakladateľ Českého olympijského výboru a člena MOV, v júni 1914 po chaotickom priebehu VI. olympijského kongresu v Paríži.
Po tom, čo Rakúsko-Uhorsko za silnej podpory Nemecka na kongrese v Paríži presadilo vylúčenie Čechov ako samostatného olympijského subjektu, bol Gutha-Jarkovský v skleslej nálade. Deň po tejto zdrvujúcej porážke sa konali slávnostné raňajky u francúzskeho diplomata a člena Medzinárodného olympijského výboru, grófa Berthiera de Sauvigny. Keď hostiteľ videl skľúčeného a nahnevaného Gutha-Jarkovského, naklonil sa k nemu a predniesol podivnú vetu, ktorú si Guth-Jarkovský zaznačil:
„Nedělejte si z toho naprosto nic – nechte to plavat. Za rok, snad za dva, po smrti vašeho císaře, bude vojna… A pak se všechno od základu změní.“
Podľa niektorých iných zdrojov mal de Sauvigny priamo spomenúť atentát na následníka trónu a následnú vojnu, po ktorej sa „všetko zmení“. Vojna prišla skôr ako Francúz predpovedal – nie o dva roky, ale o necelé dva mesiace…
Koniec kresťanského sveta
Všetci máme v kolektívnej pamäti otrasné zábery predovšetkým zo západného frontu I. svetovej vojny. Táto vojna priniesla okrem zákopových bojov aj letecké súboje, bombardovanie civilistov z lietadiel i vzducholodí, potápanie civilných lodí vojenskými ponorkami, nasadenie bojových plynov, guľometné jednotky, tanky, masívne nasadenie bojových plynov na fronte, neúspešný pokus Nemcov vyhladovať Britov a úspešný pokus Britov vyhladovať Nemcov.
Nezabúdajme tiež na to, ako nemecká armáda úmyselne vypálila slávnu univerzitnú knižnicu v belgickom meste Leuven, pričom zničila približne 300 000 kníh (!) a stovky nenahraditeľných stredovekých rukopisov (!!!). Vojna tiež priniesla nástup komunizmu v Sovietskom zväze (odkiaľ sa rozšíril do Číny a ďalších krajín) a nepriamo aj nástup a následný vzostup Hitlera a nacizmu, ako aj bezbrehého liberalizmu – zvlášť berlínske bary sa po vojne stali známym centrom homosexuality, zvrátenej sexuality a mužského obliekania sa do ženských šiat.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
V I. svetovej vojne sa proti sebe vlastne postavili dva svety: ten starý, reprezentovaný Nemeckým cisárstvom, habsburským Rakúskom i Osmanskou ríšou; a potom ten nový reprezentovaný Veľkou Britániou, Francúzskou republikou, USA a tiež predrevolučným Ruskom, z ktorého sa mal stať Sovietsky zväz. No a starý svet na plnej čiare prehral. Americký katolícky autor, Dr. Peter Chojnowski, píše:
„Vojna tým, že zničila veľké európske monarchie v Nemecku, Rakúsku a Rusku, zničila aj posledné zvyšky kresťanského sveta („Christendom“ – Christianitas); teda oficiálne uznanie, že nad ľuďmi vládne všemohúci Boh, a to prostredníctvom mužov či žien, ktorých postavenie závisí od Božej vôle, a nie od vôle ľudí…
Jedným z najtragickejších aspektov konca prvej svetovej vojny bol, samozrejme, pád habsburskej dynastie. Habsburgovci nielenže stabilizovali Svätú rímsku ríšu tým, že sa fakticky stali jej dedičnými vládcami, ale boli aj predvojom katolíckej protireformácie.“
Európa trpí dodnes
Nedávno sa na sociálnych sieťach šíril veľavravný obrázok. Bol na ňom viditeľne zdesený mladý britský vojak čakajúci v zákopoch I. svetovej vojny na útok. Pod obrázkom stáli zhruba tieto slová:
„S*rie si do gatí, o chvíľu bude zrejme rozsekaný na kusy guľometom a to všetko len preto, aby sa jeho krajina mohla o 100+ rokov stať kalifátom.“
Niečo podobné vo svojom článku uvádza aj Chojnowski:
„Od 11. novembra 1918 začali ľudia odtrhávať svet od Boha a pretvárať ho na svoj vlastný obraz… Studená vojna nastoľujúca režim vzájomne zaručeného zničenia, nekonečné konflikty na periférii, Agent Orange, operácia Gladio, 11. september, islamizácia postkresťanskej Európy, amerikanizácia katolíckej Cirkvi prostredníctvom II. vatikánskeho koncilu…“
Toto je vec, nad ktorou v poslednom čase uvažujem dosť často. Islam sa v 7. storočí rozšíril predovšetkým preto, že dve vtedajšie superveľmoci – Byzantská ríša a Perzská ríša – proti sebe viedli sériu sebazničujúcich vojen, ktoré ich vnútorne vyčerpali. Na obranu proti novému, odhodlanému a agresívnemu nepriateľovi už potom nemalo ani jedno z impérií dostatok síl.
Niekedy sa mi zdá, že I. i II. svetová vojna a čiastočne i Studená vojna, zohrávali vlastne tú istú úlohu. Profesor Samuel Huntington vo svojom veľdiele Konflikt civilizácií píše, že Arabi, Afričania a Aziati vnímajú obe svetové vojny ako „občianske vojny Západu“. Boli to megavojny, v ktorých sa západné mocnosti vyčerpali nielen ekonomicky (tam je počiatok kolapsu Britského impéria), ale predovšetkým populačne.
Všetko nasvedčuje tomu, že sa belosi zabíjali navzájom, aby ich krajiny po „100+ rokoch“ mohli napokon zabrať cudzokrajné neeurópske etniká. Kresťania na oboch stranách konfliktu boli popudení proti sebe, aby ich krajiny zdedili moslimovia.
Obludná a odporná
Napriek všetkému už napísanému, myslím si, že najlepšie vystihuje obludnosť a odpornosť tejto vojny Mr. Bean. Čítate správne. Predtým ako sa stal britský komik Rowan Atkinson celosvetovo slávny vďaka postave Mr. Beana, hral v cykle paródií známych ako Čierna zmija. Každá zo 4-dielnej série sa odohráva v inom období britských dejín a Atkinson hrá vo všetkých sériách vždy inú postavu.
Posledná séria sa odohráva v roku 1917 v zákopoch. Rowan Atkinson tu hrá cynického britského kapitána Edmunda Blackaddera, ktorý sa pokúša prežiť vojnu prostredníctvom rôznych úskokov. Po boku Atkinsona tu účinkuje špička britskej komédie a každý stvárňuje nejakú milú postavu. Stretávame tu napríklad „zadubeného vojaka“ Baldricka, aristokrata Georgea, či pätolízača kapitána Darlinga. Ide do značnej miery o klasickú „beanovku“, len zasadenú do prostredia I. svetovej vojny.
Zdá sa teda, že napokon všetko dobre dopadne a všetci sa vrátia domov živí a zdraví, plní premnohých zážitkov. Až prídu posledné minúty poslednej 6. časti. Obľúbení hrdinovia sú nečakane povolaní do frontového útoku, pričom ani poriadne nevystrčia hlavy zo zákopu a všetci do jedného vrátane kapitána Blackaddera sú nemilosrdne postrieľaní guľometmi…
Je to veru tak: I. svetová vojna bola tou najsatanskejšou spomedzi moderných vojen.

