Kardinál Rafael Merry del Val – verný spolupracovník pápeža svätého Pia X. a nekompromisný obranca katolíckej viery (záverečná časť)
Branislav Krasnovský
17. novembra 2026
Cirkev História
predchádzajúce časti:
Kardinál Rafael Merry del Val – verný spolupracovník pápeža sv. Pia X. a nekompromisný obranca katolíckej viery (1. časť)
Kardinál Rafael Merry del Val – verný spolupracovník pápeža svätého Pia X. a nekompromisný obranca katolíckej viery (2. časť)
***
V predchádzajúcich dvoch častiach sme spoznali kardinála Rafaela Merry del Val ako verného spolupracovníka svätého Pia X., obrancu katolíckej tradície i človeka hlbokého duchovného života. V dnešnej, záverečnej časti sa zastavíme pri modlitbe, s ktorou zostalo jeho meno nerozlučne späté – pri slávnych Litániách pokory. Hoci ich pôvodné autorstvo nemožno s úplnou istotou pripísať samotnému kardinálovi, ich duch dokonale zodpovedá tomu, čo sa usiloval uskutočňovať vo vlastnom živote. Sú totiž nielen krásnou modlitbou, ale aj náročným spytovaním svedomia, pri ktorom človek veľmi rýchlo zistí, že o pokore sa píše podstatne ľahšie, než sa podľa nej žije.

zdroj: wikimedia commons
Po smrti svätého Pia X. – skúšky vernosti a pokory
Smrť svätého Pia X. 20. augusta 1914 znamenala pre kardinála Rafaela Merry del Val nielen bolestnú stratu milovaného pápeža, ale aj zásadnú zmenu jeho postavenia v Rímskej kúrii. Novozvolený Benedikt XV., vlastným menom Giacomo della Chiesa, ktorý nastúpil na Petrov stolec 3. septembra 1914, predstavoval odlišnú diplomatickú a cirkevnopolitickú orientáciu. Patril k okruhu bývalého štátneho sekretára kardinála Mariana Rampollu a od prísneho protimodernistického štýlu predchádzajúceho pontifikátu sa postupne dištancoval, predovšetkým pokiaľ išlo o disciplinárne metódy a pôsobenie katolíckych integralistov. Za nového štátneho sekretára si vybral kardinála Domenica Ferratu a Merry del Val tak po jedenástich rokoch opustil úrad, v ktorom patril k najvplyvnejším mužom katolíckej Cirkvi.
Neznamenalo to však jeho odchod do ústrania. Dňa 14. októbra 1914 bol vymenovaný za sekretára Najvyššej posvätnej kongregácie Svätého ofícia, predchodkyne dnešného Dikastéria pre náuku viery. Išlo o mimoriadne významný úrad, pretože prefektom Svätého ofícia bol v tom čase samotný pápež a sekretár zabezpečoval jeho každodenné fungovanie. Pre bývalého štátneho sekretára to však znamenalo stratu bezprostredného vplyvu na diplomatickú politiku Svätej stolice. Kardinál, ktorý bol zvyknutý každodenne spolupracovať so svätým Piom X., sa tak musel naučiť slúžiť Cirkvi v nových pomeroch a pod vedením pontifika, s ktorým ho nespájala taká hlboká osobná a názorová blízkosť. Napriek tomu zostal jednou z významných osobností Rímskej kúrie a vo funkcii sekretára Svätého ofícia pôsobil až do svojej smrti v roku 1930.
Rozdiel medzi pontifikátmi Pia X. a Benedikta XV. sa prejavil najmä v prístupe k protimodernistickému zápasu
Benedikt XV. síce nikdy neodvolal vieroučné odsúdenie modernizmu a vo svojej encyklike Ad beatissimi Apostolorum z roku 1914 ho výslovne potvrdil, no zároveň sa usiloval zmierniť vnútrocirkevné konflikty a obmedziť činnosť najbojovnejších integralistických kruhov. Symbolickým vyvrcholením tejto zmeny bolo rozpustenie organizácie Sodalitium pianum v roku 1921, ktorá za Pia X. pôsobila ako sieť spolupracovníkov sledujúcich šírenie modernistických názorov. Merry del Val si napriek zmene pomerov zachoval svoje protimodernistické presvedčenie. Vo Svätom ofíciu pokračoval v dôslednom presadzovaní vieroučnej disciplíny a roku 1918 opätovne zdôraznil záväznosť protimodernistickej prísahy. Nie vždy však nachádzal u Benedikta XV. podporu pre svoje disciplinárne postupy. Je preto historicky presnejšie hovoriť o rozdielnom chápaní spôsobov obrany katolíckej pravovernosti než o tom, že Benedikt XV. prijal samotný modernizmus.

zdroj: wikimedia commons
Ani nástup Pia XI. v roku 1922 nepriniesol návrat k pomerom, ktoré Merry del Val poznal za svätého Pia X. Kardinál zostal sekretárom Svätého ofícia, no jeho vzťah s novým pápežom nebol bez napätia. Mimoriadne vážne nezhody vznikli v súvislosti s odsúdením francúzskeho nacionalistického hnutia Action française. Merry del Val mal voči postupu Pia XI. výhrady a pri jednom z rozhovorov s pápežom sa podľa vlastného písomného záznamu cítil ponížený natoľko, že si poznamenal, že s ním pontifex zaobchádzal ako so školákom. Roku 1927 sa navyše stal obeťou nepríjemnej intrigy. K Piovi XI. sa dostalo tvrdenie, že Merry del Val údajne označil pápeža za tvrdohlavého ako mulica. Kardinál toto obvinenie rozhodne odmietol a požiadal o očistenie svojho mena. V liste svojmu známemu Camillovi Bellaiguovi z 23. februára 1927 vysvetľoval, že takýto výrok by nikdy nepoužil, a označil celé obvinenie za odpornú lož. Spor mu spôsobil veľké osobné utrpenie.
Je pritom pozoruhodné, že muž, ktorý sa denne modlieval Litánie pokory a prosil Krista o oslobodenie od strachu pred ohováraním, ponížením a nespravodlivým podozrievaním, musel práve tieto skúšky prežívať vo vlastnom živote. Merry del Val však ani v týchto okolnostiach neprestal prejavovať úctu pápežskému úradu a plniť svoje povinnosti. Jeho vernosť Cirkvi nebola podmienená tým, či mu vládnuci pontifex prejavoval osobnú priazeň alebo súhlasil so všetkými jeho názormi. Naďalej pracoval vo Svätom ofíciu, obhajoval katolícku vierouku a zachovával hlbokú úctu k pamiatke svätého Pia X. Každého dvadsiateho dňa v mesiaci slúžil svätú omšu za dušu zosnulého pontifika a želal si byť pochovaný čo najbližšie k nemu. Muž, ktorý sa kedysi pohyboval v centre vatikánskej diplomacie, tak zostal až do konca života verný nielen katolíckej náuke, ale aj pamiatke pápeža, ktorého pokladal za svojho duchovného otca.
Posledné roky kardinálovho života boli poznačené intenzívnou prácou, modlitbou a postupným odpútavaním sa od verejného života. Hoci už nepatril medzi najviditeľnejších predstaviteľov Svätej stolice, zachoval si značnú autoritu v Rímskej kúrii. Zároveň sa čoraz výraznejšie prejavovala jeho osobná spiritualita, založená na pokore, sebazapieraní a oddanosti Božej vôli. Dňa 26. februára 1930 zomrel v Ríme nečakane vo veku 64 rokov, v súvislosti s chirurgickým zákrokom. Pochovali ho v Bazilike svätého Petra, kde od roku 1914 zastával úrad arcikňaza. Dňa 27. februára 1953 bol oficiálne otvorený proces jeho blahorečenia a Merry del Val získal titul Boží služobník.
Je v tom istá krásna symbolika. Kardinál, ktorý počas života zastával najvyššie cirkevné úrady, bol dôverníkom pápežov a patril k najvýznamnejším obrancom katolíckej pravovernosti svojej doby, musel napokon čeliť aj nepochopeniu, intrigám a ponižovaniu vo vlastnom cirkevnom prostredí. Jeho život tak pripomína, že vernosť katolíckej tradícii sa neprejavuje iba odvahou brániť pravdu, ale aj schopnosťou vytrvať v tejto obrane bez zatrpknutosti, osobnej pomsty a túžby po vlastnej sláve. Skutočná veľkosť kresťana totiž nespočíva v moci, ktorú vykonáva, ani v uznaní, ktorého sa mu dostáva, ale v pokore, s akou slúži Bohu aj vtedy, keď ho svet prestane obdivovať.

zdroj: wikimedia commons
Litánie pokory – duchovný odkaz kardinála Rafaela Merry del Val
Kardinál Rafael Merry del Val sa do dejín katolíckej Cirkvi zapísal ako nekompromisný obranca katolíckej pravovernosti, schopný diplomat a verný spolupracovník svätého Pia X. Jeho duchovný život však odhaľuje aj inú, nemenej pozoruhodnú stránku osobnosti. Muž, ktorý zastával najvyššie cirkevné úrady, pohyboval sa medzi európskymi panovníkmi a rozhodoval o závažných otázkach cirkevného života, si veľmi dobre uvedomoval nebezpečenstvo ľudskej pýchy a márnivosti. Práve preto sa s jeho menom dodnes spájajú slávne Litánie pokory (Litaniae humilitatis), ktoré sa podľa životopisnej tradície modlieval každý deň po slávení svätej omše. Táto okolnosť je mimoriadne výrečná. Kardinál, ktorý mal dostatok dôvodov na to, aby bol spokojný so svojím spoločenským postavením, vzdelaním a dosiahnutými úspechmi, začínal svoj deň prosbou, aby ho Kristus oslobodil od túžby po chvále, uznaní, vyvyšovaní a prednosti pred ostatnými. V jeho prípade nešlo o zbožnú literárnu pózu, ale o duchovné cvičenie, ktorým sa usiloval podriadiť vlastnú vôľu vôli Božej.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
Otázka autorstva Litánií pokory si však zaslúži isté historické spresnenie. Hoci sa modlitba tradične pripisuje Rafaelovi Merry del Val, jej jednotlivé prosby a veľmi podobné formulácie nachádzame už v starších katolíckych modlitebných textoch 19. storočia. Preto nemožno s úplnou istotou tvrdiť, že kardinál bol pôvodným autorom všetkých jej veršov. Je veľmi pravdepodobné, že nadviazal na staršiu asketickú tradíciu a prevzal, prípadne upravil modlitbu, ktorej obsah dokonale zodpovedal jeho duchovnému životu.
Napokon, samotná myšlienka oslobodenia od túžby po ľudskej sláve má v katolíckej spiritualite hlboké korene. Nachádzame ju u púštnych otcov, svätého Augustína, svätého Benedikta, svätého Ignáca z Loyoly i mnohých ďalších duchovných autorov. Merry del Val teda nevytvoril nejakú novú spiritualitu, ale stal sa významným pokračovateľom stáročnej kresťanskej tradície. A možno práve v tom spočíva osobitná krása týchto litánií: ich cieľom nie je predstaviť originalitu autora, ale priviesť človeka k pokore pred Bohom.
Samotné litánie majú premyslenú duchovnú stavbu. V prvej časti veriaci prosí Krista, aby ho oslobodil od túžby byť milovaný, obdivovaný, chválený, vyvyšovaný a uprednostňovaný pred druhými. Nasledujú prosby o oslobodenie od strachu pred ponížením, opovrhnutím, ohováraním, zosmiešnením či zabudnutím. Tieto slová zasahujú jednu z najcitlivejších oblastí ľudskej prirodzenosti: našu potrebu spoločenského uznania a obavu, že stratíme dobré meno alebo postavenie.
Kresťanská pokora však neznamená nenávisť voči sebe samému, popieranie vlastnej dôstojnosti ani povinnosť pasívne znášať každú nespravodlivosť. Znamená predovšetkým pravdivé poznanie vlastného postavenia pred Bohom a oslobodenie od nezriadenej závislosti od ľudského úsudku. Človek môže prijímať oprávnenú pochvalu, brániť svoju česť a vykonávať zodpovedný úrad, no nesmie z týchto vecí urobiť posledný cieľ svojho života. Práve preto majú litánie osobitnú hodnotu pre ľudí, ktorí disponujú autoritou, mocou alebo spoločenským vplyvom. Pripomínajú im, že čím vyššie postavenie človek zastáva, tým väčšie je pokušenie zameniť službu za vlastnú slávu.
Najnáročnejšia je však záverečná časť litánií, v ktorej už človek neprosí iba o oslobodenie od vlastnej márnivosti, ale dokonca o milosť úprimne túžiť po tom, aby boli iní milovaní, vážení a uprednostňovaní viac než on sám. Vrcholom je prosba, aby sa druhí stávali svätejšími, pokiaľ aj modliaci sa dosiahne tú mieru svätosti, ku ktorej ho Boh povoláva. Tu sa pokora mení na skutočnú nadprirodzenú lásku. Kresťan už nevníma duchovný pokrok druhého človeka ako ohrozenie vlastnej hodnoty, ale ako dôvod na radosť. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť slová svätého Jána Krstiteľa o Kristovi: „On musí rásť a mňa musí ubúdať.“ (Jn 3,30)
Práve tento postoj predstavuje najhlbšie posolstvo Litánií pokory. A keď si uvedomíme, že ich denne prednášal muž, ktorý bol štátnym sekretárom svätého Pia X. a jednou z najvplyvnejších osobností Rímskej kúrie, dostávajú ešte osobitnejší význam. Kardinál Merry del Val dobre vedel, že boj proti modernizmu a obrana katolíckej pravovernosti sú nevyhnutné, ale zároveň si uvedomoval, že kresťan môže zvíťaziť nad bludom a pritom podľahnúť vlastnej pýche.
Pretože pravdu možno brániť pevne, no vlastnú dušu treba neustále chrániť pred márnivosťou. A práve v spojení neochvejnej vernosti pravde s pokorou pred Bohom spočíva veľkosť duchovného odkazu kardinála Rafaela Merry del Val.
Litánie pokory
Ježiš, tichý a pokorný srdcom, vyslyš ma.
Od túžby, aby si ma vážili, osloboď ma , Ježiš.
Od túžby, aby som bol vyvyšovaný, osloboď ma , Ježiš.
Od túžby, aby som bol ctený a chválený, osloboď ma, Ježiš.
Od túžby, aby som bol uprednostňovaný, osloboď ma, Ježiš.
Od túžby, aby ma všetci prijímali, osloboď ma, Ježiš.
Od strachu, že mnou budú opovrhovať, osloboď ma, Ježiš.
Od strachu, že upadnem do zabudnutia, osloboď ma, Ježiš.
Od strachu z neúspechu, osloboď ma, Ježiš.
Od strachu, že budem ponížený, osloboď ma, Ježiš.
Od strachu, že nebudem prijatý, osloboď ma, Ježiš.
Keď iní majú viac úspechu ako ja,
daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.
Keď sú iní viac prijímaní ako ja,
daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.
Keď sú iní viac milovaní ako ja,
daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.
Keď sú iní uprednostňovaní predo mnou,
daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.
Amen.
zdroj: youtube.com
A čo dodať na záver?
Pri koncipovaní tohto článku mi niekoľkokrát zišlo na um staré príslovie, že rovný rovného si hľadá a vrana k vrane sadá. A musím uznať, že cirkevné dejiny nám občas poskytujú až pozoruhodne názorné príklady jeho platnosti. Svätý Pius X. našiel v kardinálovi Rafaelovi Merry del Val spolupracovníka, s ktorým ho spájala hlboká katolícka viera, oddanosť cirkevnej tradícii a presvedčenie, že úlohou Cirkvi je brániť nemenné pravdy Zjavenia, nie ich prispôsobovať momentálnym náladám sveta.
O viac než storočie neskôr si našiel pápež František v kardinálovi Víctorovi Manuelovi Fernándezovi spolupracovníka, s ktorým si takisto mimoriadne dobre rozumel. Pravdaže, spoločné priority pápeža Františka a kardinála Fernándeza sa od priorít sv. Pia X. a kardinála Rafaela Merry del Val diametrálne odlišovali.
Kým prvá dvojica zanechala Cirkvi Pascendi dominici gregis, protimodernistickú prísahu a jasné katolícke učenie, druhá sa do jej dejín zapísala okrem iného dokumentami Amoris laetitia, Traditionis custodes či Fiducia supplicans s novými pastoračnými prístupmi, ktoré vyvolali nemalé rozpaky aj medzi katolíckymi biskupmi. Nechcem nikomu upierať dobré úmysly ani si osobovať právo súdiť stav jeho duše. Napokon, Kristus nám dal oveľa jednoduchšie kritérium: „Po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,16)
A ovocie oboch spomenutých spoluprác má dnes možnosť posúdiť každý katolík sám. Ja osobne zostávam pri svätom Piovi X. a kardinálovi Rafaelovi Merry del Val. Nielen pre ich neochvejnú vernosť katolíckej náuke, ale aj preto, že po prečítaní Litánií pokory človek nadobudne celkom príjemný pocit, že ich autor či aspoň najznámejší propagátor mal o duchovnom živote predsa len o niečo jasnejšiu predstavu než mnohí súčasní odborníci na synodálne vrúcne sprevádzanie, načúvanie a vanutie…

