Na križovatke latinského, byzantského a arabského sveta – románske a ranogotické kostoly v Palerme

Branislav Krasnovský
21. júla 2025   Cirkev Kultúra   Cestopis

Dnes by som vo svojom putovaní po Sicílii pokračoval ďalšími románskymi a ranogotickými kostolmi, ktoré mi svojou krásou učarovali a upravili moju recepciu románskeho a ranogotického umenia, ktoré som prestal vnímať ako fádne. Po San Cataldo a San Giovanni degli Eremiti z minulej časti by som rád ešte predstavil románske a ranogotické kostoly Santa Maria Della Ammiraglio (La Martorana), Palatínsku kaplnku a Kostol sv. Augustína, ktoré sú dôkazom existujúcej normansko-byzantsko-arabskej syntézy v sicílskej architektúre. San Cataldo, Santa Maria della Amiraglio a Palatínska kaplnka sú súčasťou svetového dedičstva UNESCO od roku 2015. A práve kostolu Santa Maria della Ammiraglio je venovaný dnešný článok.

Santa Maria della Ammiraglio (la Martorana)

Kostol sa nachádza v historickom centre Palerma na Piazza Bellini v blízkosti kostola San Cataldo a neďaleko leží aj barokový kostol Santa Caterina d’Allesandria (vybraným barokovým kostolom Palerma budem venovať pozornosť v ďalšej časti). Kostol nechal postaviť v roku 1143 Giorgio d’Antiochia, grécky admirál v službách normanského panovníka Rogera II. Kvôli tomu, že admirál financoval výstavbu celého kostola, sa na počesť panny Márie sa kostol volá Santa Maria dell´Ammiraglio.

Pôvodne slúžil ako grécky chrám s byzantským obradom a stal sa obľúbenou svätyňou pre všetkých Grékov a Albáncov (vojakov i obchodníkov) v službách Rogera II. Sicílskeho. V chráme sa dodnes slúžia grécko-katolícke liturgie, ktoré som však v nedeľu nestihol, pretože som dal prednosť svätej omši v katedrále Nanebovzatia Panny Márie, v súvislosti so sviatkom sv. Rozálie. Kostol patrí italo-albánskej eparchii, komunite gréckokatolíkov zjednotených s Rímom, bohoslužby sa slúžia často v byzantskom obrade, v gréčtine alebo albánčine, bežnou je liturgia sv. Jána Zlatoústeho.

Kostol má veľmi zaujímavý exteriér aj interiér. Exteriér prešiel v 16. až 18. storočí barokovými úpravami (ktoré medzitým čiastočne odstránili), pôvodný portál a časť fasády boli zakryté. Interiér však skrýva doslovne klenot byzantského umenia. Mozaiky z 12. storočia patria k najstarším byzantským mozaikám v Taliansku, pokiaľ nepočítame mozaiky v Ravenne (Ravenna bola sídelným mestom Ostrogótov po zániku Západorímskej ríše a dlhšie obdobie bola mocensky i kultúrne úzko spojená s Byzantskou ríšou).

Video Santa Maria della Ammiraglio:

https://www.youtube.com/watch?v=1NGXQatRQUU

Nádherná je mozaika Krista Pantokratora na kupole, ktorá je na danom mieste nevšedným prejavom sýrsko-byzantského štýlu. Je umiestnená v centrálnej kupole Chrámu. Kristus ako Pantokrator (Vševládca) sedí pred zlatým pozadím, pravou rukou žehná a v ľavej drží Evanjelium s gréckymi slovami Evanjelia sv. Jána (Jn 8,12): A Ježiš im zasa povedal: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“

Byzantská symbolika Krista Pantokratora vyjadruje božskú autoritu a múdrosť Krista ako vládcu sveta. Kristov pohľad je priamy, pokojný a vážny, typický pre východnú byzantskú ikonografiu. Podľa byzantskej tradície sú okolo Krista štyria archanjeli (Michael, Gabriel, Rafael a Uriel – Uriela katolícka tradícia ako archanjela neuznáva).

Mozaika sicílskeho panovníka Rogera II. priamo korunovaného Kristom zdôrazňuje ideologický motív zdôraznenia božského práva normanskej moci a je zaujímavé, že Kristus korunuje Rogera II. Sicílskeho v byzantskom štýle, nie rímskom. Celkovo udržiaval Roger II. v 12. storočí nadštandardné vzťahy s Byzanciou a Janovom, chladný postoj zaujal k Benátčanom, ktorí boli obchodnými rivalmi Sicílie i Janova.

Mozaika je umiestnená na severnej stene a Roger II. Sicílsky je zobrazený ako stojí pred Kristom, ktorý ho korunuje vlastnou rukou. Byzantsko-gréckym písmom, sú nad ním napísané latinské slová „Rogeros Rex“. To, že Roger II. Sicílsky nebol korunovaný pápežom, ale Kristom, dokazuje, že Normani sa na Sicílii snažili udržať si autonómne postavenie a mali blízko k Byzancii. Okrem toho Roger II. Sicílsky nie je oblečený v latinskom odeve, ale v byzantskom, čo tiež vyjadruje jeho identifikáciu s východnou byzantskou cisárskou tradíciou.

Mozaika admirála Giorgia d´Antiochia je na opačnej strane ako mozaika korunovácie kráľa Rogera II. Sicílskeho Kristom. Admirál leží pred Pannou Máriou. Nápisy sú v gréčtine, podľa niektorých indícií bol Giorgio d´Antiochia moslimský konvertita, narodil sa na Blízkom východe a dlhšiu dobu žil na území dnešného Tunisu. Zobrazený je s dôstojníckym plášťom, čo je znamením jeho vysokého postavenia na dvore. Ide o pomerne bežné zobrazovanie v byzantskej ikonografii.

V kostole sú aj štyri nádherné mozaiky Zvestovania Panny Márie (ľavá strana, vedľa oltára), na ktorej sa Archanjel Gabriel prihovára Panne Márii, ktorá sedí na tróne s rukou na hrudi v geste pokory. Ide o zobrazenie Teofánie (Božieho zjavenia) – Božie Slovo vstupuje do sveta skrze poslušnosť Panny Márie. Ďalšou je mozaika Narodenie Krista – Panna Mária ako je zvykom v byzantskej tradícii leží na lôžku, nad ňou je Kristus, okolo sú zvieratá, sv. Jozef stojí bokom a premýšľa. Narodenie Krista v byzantskej tradícii nie je len milá scéna, ale v prvom rade teologická pravda o Vtelení Krista, s dôrazom na Jeho božskú aj ľudskú prirodzenosť.

V chráme Santa Maria dell Amiraglio sa nachádza aj mozaika Zosnutia Bohorodičky (Dormitio Virginis). Bohorodička leží na smrteľnej posteli, obklopená apoštolmi, ktorí sa k nej skláňajú v smútku. Nad telom sa vznáša Kristus, ktorý drží jej dušu v podobe zabaleného dojčaťa (symbol čistoty a znovuzrodenia do večného života). Scéna je hlboko preniknutá byzantskou ikonografickou tradíciou, najmä v kompozícii a výrazoch postáv. Scéna výrazne pripomína mozaiky v Dafni a na ostrove Chios (Grécko).

Všetky byzantské mozaiky nie sú determinované len byzantskou umeleckou technikou ale aj ikonografiou. Kristus je majestátny, frontálny, bez emócii, ale s nadpozemskou dôstojnosťou. Všetky výjavy sú teologicky prešpikované ikonami a celý chrám je vystavaný ako ikonický vesmír. Kupola predstavuje Nebo, apsida spásu, steny dejiny spásy a podlaha Zem.

Baroková podoba Santa Maria della Ammiraglio

Pre mňa je chrám Santa Maria della Ammiraglio v Palerme fascinujúcim príkladom umeleckej a náboženskej vrstvenosti, v ktorej sa normansko-byzantská mozaiková výzdoba 12. storočia stretáva s bohatou barokovou prestavbou zo 17. a 18. storočia.

Kým známe byzantské mozaiky (Kristus Pantokrator, Zvestovanie a Nanebovzatie Panny Márie, svätci…) sú príkladom byzantského štýlu zobrazovania ikon, baroková výzdoba predstavuje novú duchovnú senzibilitu – dramatickú, dynamickú a ornamentálnu.

Po tom, čo sa kostol dostal v 16. storočí do rúk baziliánskych rehoľníčok, prešiel radikálnou úpravou interiéru v duchu baroka. Baroková obnova prebehla v 17. a 18. storočí, keď sa cieľom stalo zjednotiť priestor a zvýrazniť liturgický charakter v zmysle Tridentského koncilu.

Zadná časť kostola má barokovú výzdobu. Iluzionistický barokový strop maľoval Gugliemo Borremans (1670 – 1744), flámsky majster sicílskeho baroka. Narodil sa v dnešnom Belgicku, tvoril v Ríme, Kalábrii i Neapole, od roku 1714 žil v Palerme. V roku 1717 dostal zákazku na výzdobu kostola Santa Maria dell Ammiraglio (La Martorana). Chrám totiž rozšírili a dostavali aj dve kaplnky.

Guglielmo Borremans pokryl strop a steny freskami, zachytávajúcimi scény zo života Panny Márie a Ježiša Krista, takisto je autorom polopostáv svätcov v oblúkoch. Taliansky historik umenia Di Marzo označil Borremansovo dielo za jednu z najväčších zvláštností 18.storočia. Podarilo sa mu barokovú výzdobu povedľa byzantských mozaík predstaviť ako vizuálny šok, ktorý však dopĺňa priestor chrámu o nový emocionálny rozmer. Byzantské mozaiky sú geometrické, symbolické a statické, Borremansove fresky sú sú naratívne, dynamické, vyplnené svetlom a priestorom.

Ja osobne som témami a motívmi Borremansových fresiek nadšený, pretože obsahujú prvky protireformačného charakteru. Panna Mária je zobrazovaná ako mediátorka spásy, kráčajúca naprieč liturgickými dejinami a biblické postavy sú poňaté ako príklady cesty vedúcej ku spáse. Guglielmo Borremans bol značne ovplyvnený neskorou neapolskou barokovou školou s jej zmyslom pre detailnosť a farebnosť.

Po rozsiahlej obnove (2010–2011) boli fresky Borremansa očistené a farby obnovené tak, aby zodpovedali originálnym tónom – napríklad obnovené modré pozadie chóru teraz pôsobí intenzívne ceruleovo‑azúrovo. Diela Borremansa spolu s freskami Olivia Sozziho vytvárajú dynamický barokový priestor, ktorý návštevníkom umožňuje plný zážitok – kontrast medzi vnútorným bohatstvom farieb a mozaikami je dnes skôr vnímaný ako estetická šikovnosť, než ako nekonzistencia.

Borremansov motív Nanebovzatia Panny Márie obklopenej anjelmi je proste nádherný. Dynamická kompozícia s vertikálnym pohybom smerom do eba symbolizuje mystickú apoteózu Márie. V barokovom období boli pridané mramorové oltáre, bohaté intarzie a polychrómované stĺpy, typické pre sicílsky barok. Využitie farebných mramorov, perlete, zlatých ornamentov a rastlinných motívov zvýrazňuje slávnostný charakter chrámu. Bohatá štukatúra s anjelmi, festónmi, girlandami a mušľami vytvára pôsobivý kontrast so strohou geometriou byzantských ikon. Výzdoba smeruje k emocionálnemu pôsobeniu na zmysly, typickému pre barokovú zbožnosť.

Kostol pôsobí viacvrstvovo, byzantská ikonografická a teologická podstata je zdôraznená barokom, čo je možné vnímať aj ako svedectvo kontinuity viery. Sicílčania nezničili staršie byzantínske vrstvy, ale v zadnej polovici chrámu ich zabalili do novej zmyslovejšej formy v súlade s barokovou dobovou zbožnosťou. Baroková výzdoba zdôrazňuje Pannu Máriu ako kráľovnú Neba, patrónku a orodovníčku – v duchu Tridentského koncilu a protireformačného dôrazu na mariánsku úctu.

Barokovú výzdobu možno obdivovať na priloženom videu približne od 3:55 min.

Benátsky dóža Enrico Dandolo a dobytie Konštantinopolu

Tu trochu odbočím, aby som objasnil nepriateľské vzťahy medzi Benátčanmi a Byzantíncami, ktoré vyvrcholili v roku 1204, keď križiaci a Benátčania vedení takmer 85 ročným a slepým dóžom Enricom Dandolom vypálili Konštantínopol – 4. križiacka výprava.

V 12. stor. boli Benátky obchodným hegemónom vo východnom Stredomorí, mali svoje základne nielen na Apeninskom polostrove, ale aj v Byzancii, Svätej zemi, Chorvátsku či Albánsku. V roku 1171 sa byzantský cisár Manuel I. Komnénos rozhodoval z politických a obchodných dôvodov zničiť benátsky vplyv v Byzancii.

Dňa 12. marca 1171 nechal zatknúť všetkých Benátčanov v Byzantskej ríši, ich majetky skonfiškovať, benátske lode obsadiť. Tisíce ľudí, vrátane žien a detí sa dostalo do väzenia, alebo ich deportovali a mnohých Benátčanov umučili alebo zabili. Cisár zničil benátske zázemie v Byzantskej ríši, teror voči Benátčanom však vyvolal v Benátkach nehynúcu nenávisť voči Byzantíncom.

Enrico Dandolo bol v tej dobe významným benátskym diplomatom. V roku 1172 ho vyslali do Konštantínopolu, aby vyjednal prepustenie zajatcov a náhradu škôd. Avšak aj táto benátska politická misia dopadla katastrofálne. Benátčania boli prijatí s potupou a Enrico Dandolo bol oslepený – pravdepodobne stratil zrak po požití otráveného jedla. Benátčania rozšírili aj verziu, že ho Byzantínci oslepili okultným spôsobom. Od roku 1172 preto nenávidel Byzantíncov a kronikári zachovali aj jeho výrok ohľadom masakry Benátčanov a jeho oslepenia: „Zabudnúť na to by znamenalo, že som nežil“.

Ani ako dóža Enrico Dandolo nikdy nezabudol na to, čo jemu a jeho rodákom Byzantínci spravili. Na čele IV. križiackej výpravy, ktorá sa obrátila nakoniec proti Konštantínopolu sledoval nielen štátnu odplatu voči Byzantíncom, ale hnala ho aj osobná pomsta

Križiakov získal pre výpravu proti Konštantinopolu, na základe viacerých faktorov. Križiaci chceli oslobodiť Jeruzalem pomocou obsadenia Egypta, nemali však dosť peňazí. Benátčania im ponúkli možnosť zaplatiť ich služby protislužbou – vojenskou akciou. Križiaci najprv dobyli na benátske požiadanie chorvátske mesto Zadar, ktoré bolo v tom čase byzantskou pevnosťou.

Okrem toho už križiaci vnímali vážne silnejúci náboženský konflikt medzi katolíkmi a pravoslávnymi (schizma 1054). Existovali aj vážne obvinenia voči Byzantíncom, že zrádzali katolíkov vo Svätej zemi a kolaborovali s moslimami. Keď križiakmi zosadený byzantský princ Alexios IV. sľúbil obrovské odmeny ak mu pomôžu získať trón, bolo rozhodnuté. Križiaci sa rozhodli dobyť Konštantínopol (boli presvedčení, že po Konštantínopole bude pokračovať akcia v Egypte). Princ Alexios IV. však počas zmätkov zahynul, križiaci však 12. apríla 1204 prenikli cez konštantínopolské hradby a mesto dobyli a brutálne vyplienili.

Benátčania na rozdiel od ostatných križiakov nebrali z Konštantínopola len zlato, ale aj knihy, relikvie, sochy, rukopisy (napríklad štvorica bronzových koní na bazilike sv. Marka je korisťou z dobytého Konštantínopolu). Enrico Dandolo bol hlavným architektom celej stratégie a Benátky sa de facto stali po dobytí lídrom v byzantskom Grécku (Latinské cisárstvo). Dandolo zomrel v roku 1205 v Konštantínopole a pochovali ho v chráme Hagia Sofia. V minulosti sa verilo, že jeho hrob Turci po dobytí Konštantínopolu zničili, dnes však miesto Dandolovho odpočinku v chráme Hagia Sofia možno navštíviť (časť bádateľov však spochybňuje pravosť hrobu).

PDF (formát pre tlač)