Martim Afonso de Sousa, muž, ktorý získal pre Portugalsko Brazíliu

Branislav Krasnovský
8. apríla 2025   História

Keď som pred niekoľkými dňami písal o portugalských a brazílskych veľkonočných receptoch, spomenul som v úvode aj niekoľko portugalských conquistadorov, z ktorých jeden má pre dejiny Brazílie nesmierny význam – Martim Afonso de Sousa. V porovnaní so súčasnými lídrami EÚ ide jednoznačne o sympatickejšiu osobnosť, takže aj bez mučenia priznávam, že som nesmierne rád, že o EÚ lídroch písať nemusím, pravdupovediac, bolo by to skrátka mrhanie energiou.

Kto bol Martim Afonso de Sousa

Martim Afonso de Sousa (nar. okolo roku 1500 vo Vila Viçosa, Portugalsko – zom. 21. júla 1564 v Lisabone) bol jedným z najvýznamnejších portugalských conquistadorov a moreplavcov v ranom období portugalskej kolonizácie Brazílie. Zohral kľúčovú úlohu pri upevnení portugalskej prítomnosti na jej území a súčasne bol prvým oficiálnym guvernérom portugalských území v Amerike. V dnešnom São Vicente ho miestni dodnes považujú za „otca Brazílie“, jeho meno nesie viacero brazílskych škôl, ulíc a historických inštitúcií.

Bol významným portugalským šľachticom, vojenským veliteľom a koloniálnym správcom. Prvým donatárom Kapitánie São Vicente od roku 1533 až do svojej smrti a v rokoch 1542 až 1545 pôsobil ako guvernér Portugalskej Indie.

Martim Afonso bol prvorodený syn Lopa de Sousu, alcaide-mora (kastelána) Bragançy. V roku 1516 vstúpil do služieb kráľa Manuela I. Okolo júna 1523 sa oženil s Anou Pimentel, šľachtičnou zo Španielska, dcérou Ariasa Maldonada a Joany Pimentel a vďaka tomuto sobášu sa jeho rod spojil s významnými španielskymi rodinami, čo posilnilo jeho politické postavenie.

Expedícia Martima Afonsa de Sousa do Brazílie (Dom João III.)

V roku 1530 ho kráľ Ján III. (Dom João III.) poveril vedením flotily s cieľom vyhnať Francúzov z brazílskeho pobrežia a začať efektívnu kolonizáciu územia. Počas tejto expedície založil Kapitániu São Vicente, prvú trvalú portugalskú osadu v Brazílii. Jeho brat, Pero Lopes de Sousa, získal donatárie Kapitánií Santana, Santo Amaro a Itamaracá.

V rovnakom roku portugalský panovník poveril Martima Afonsa de Sousa organizáciou prvej oficiálnej portugalskej koloniálnej výpravy do Brazílie, pretože dovtedy sa ich prítomnosť obmedzovala najmä na pobrežné preskúmavanie a obchod s drevom pau-brasil. Cieľom tejto misie bolo upevniť portugalské nároky a oslabiť tlaky francúzskych kolonistov a pirátov, ktorí sa z poverenia francúzskeho panovníka Františka I. chceli na brazílskom pobreží tiež usadiť.

Súčasne dostal za úlohu preskúmať aj územie od pobrežia do vnútrozemia s cieľom pripraviť pôdu pre následnú kolonizáciu, objaviť vhodné miesta na pestovanie cukrovej trstiny a tiež položiť základy portugalskej poľnohospodárskej výroby v Brazílii.

Do Brazílie vyplával so svojou výpravou na niekoľkých lodiach z Portugalska v roku 1530 a v roku 1532 už existovala prvá oficiálna portugalská kolónia v Brazílii – opevnená osada São Vicente (1532). Tá sa stala prvým portugalským mestom v Brazílii, dôležitým administratívnym a hospodárskym centrom a v jej blízkosti bola založená prvá cukrová plantáž a mlyn v Brazílii. Na jeho príkaz vznikla aj známa brazílska dedina Santo André da Borda do Campo – jedna z najstarších dedín vo vnútrozemí.

Činnosť portugalských misionárov chránili portugalskí conquistadori. Pod vedením Martima Afonsa de Sousu Portugalčania úspešne bojovali proti francúzskym kolonistom a pirátom, ktorým uštedrili tvrdý výprask a po ich vyhnaní prenikli pozdĺž riek Paraná a Paranáiba do vnútrozemia, kde narazili na domorodcov Tupi a Guaraní, s ktorými viedli niekoľko rokov tvrdé boje.

Čo sa týka francúzskych korzárov, hlavným súperom Portugalčanov bol francúzsky obchodník Jean Ango, ktorý pochádzal z Normandie a ktorý z príkazu francúzskeho kráľovského dvora organizoval francúzske výpravy do Brazílie, Karibiku a na opačnej strane Atlantiku – do západnej Afriky. Vo svojich službách mal niekoľko vynikajúcich francúzskych korzárov, azda najznámejším bol Jean Parmentier, ktorý sa snažil získať Indiánov na francúzsku stranu. Po úspešnom splnení brazílskej misie odišiel Martim Afonso v roku 1533 do Portugalska a už sa do Brazílie nikdy nevrátil.

V roku 1542 bol vymenovaný za guvernéra Portugalskej Indie, kde slúžil do roku 1545. Počas svojho pôsobenia posilnil portugalskú prítomnosť v regióne, bojoval proti miestnym vládcom a pirátom, pričom zabezpečil obchodné záujmy Portugalska. Po návrate do Portugalska sa stal členom Štátnej rady a až do svojej smrti v roku 1564 pôsobil ako poradca kráľa. Zomrel v Lisabone a bol pochovaný v Kláštore svätého Františka.​

S manželkou Anou Pimentel mal niekoľko detí: Lopo Rodrigues de Sousa zomrel pri sprevádzaní otca do Indie. Pero Lopes de Sousa, pán Alcoentre a Tagarro, alcaide-mor Rio Maior, druhý donatár Kapitánie São Vicente. Rodrigo Afonso de Sousa vstúpil do Dominikánskeho rádu ako Frei António de Sousa, neskôr sa stal biskupom vo Vise. Gonçalo Rodrigues de Sousa zomrel bez potomkov. Inês Pimentel sa vydala za Antónia de Castra, štvrtého grófa z Monsanto. Brites Pimentel bola zasnúbená s Luísom de Ataíde, neskorším tretím grófom z Atouguia a vicekráľom Indie.​

Martim Afonso de Sousa zohral kľúčovú úlohu v portugalskej expanzii a kolonizácii, najmä v Brazílii a Indii, čím výrazne prispel k rozšíreniu portugalského impéria v 16. storočí.

Padre Leonardo Nunes a sv. José de Anchieta, Apoštoli Brazílie

V São Vicente založil dom Martim Afonso de Sousa aj jednu z prvých portugalských škôl v Brazílii, pričom členmi jeho výpravy boli aj františkánski kňazi, medzi nimi najmä Padre Leonardo Nunes, známy aj ako Apoštol Brazílie. Mnohé z príbehov o tomto portugalskom jezuitovi a misionárovi sú už pomerne zromantizované, nesporným faktom však zostáva, že bol členom de Sousovej výpravy spoločne s niekoľkými františkánskymi mníchmi a kňazmi.

V každom prípade bol jedným z prvých misionárov, ktorí začali evanjelizáciu pôvodného obyvateľstva Brazílie. Svoju prezývku získal vďaka neuveriteľnej odvahe, vytrvalosti a jazykovým schopnostiam – rýchlo sa naučil tupi-guarani, jazyk viacerých amazonských brazílskych kmeňov. Nečakal, že domorodci prídu sami do kostola – on šiel za nimi, hlboko do vnútrozemia. Podľa brazílskych legiend kráčal údajne bosý džungľou, nesúc iba kríž a evanjelium – domorodci ho začali volať Pai Grande (Veľký otec).

Podľa jednej z legiend ho zajal nepriateľský kanibalský kmeň, Leonardo však neprejavil strach a modlil sa tak vrúcne, že ho domorodci začali považovať za kúzelníka. Ďalšie legendy hovoria o tom, že uzdravil náčelníkovho syna priložením ruky a modlitbou, čím si získal nesmierny rešpekt. Pôsobil najmä v oblastiach São Vicente, Piratininga (dnešné São Paulo) a pozdĺž pobrežia južnej Brazílie. Spolupracoval aj s ďalšími portugalskými duchovnými – napríklad s jezuitom, sv. José de Anchietom, ktorý však prišiel do Brazílie až o niekoľko rokov neskôr.

Sv. José de Anchieta (1534 – 1597) je ďalšou z významných postáv v dejinách Brazílie – jezuita, misionár, básnik, učiteľ, diplomat a spoluzakladateľ mesta São Paulo. V Brazílii oboch jezuitov Leonarda Nunesa a sv. José de Anchietu považujú za Apoštolov Brazílie, pričom a sv. José de Anchieta je považovaný aj za patróna brazílskej literatúry a vzdelávania.

Sv. José de Anchieta však nebol Portugalčan, ale Španiel. Narodil sa na ostrove Tenerife (najväčší ostrov Kanárskych ostrovov). V portugalskej Coimbre však vstúpil k jezuitom a už v seminári sa ukázalo, že má nielen veľmi silnú katolícku vieru, ale i výnimočný talent na jazyky a literatúru. Odborníci dodnes jeho náboženskú poéziu hodnotia ako jednu z najkrajších v portugalskej literatúre.

Do Brazílie prišiel v roku 1553, pôsobil v São Vicente medzi jezuitmi a jeho blízkym priateľom bol ďalší vynikajúci portugalský jezuita Manuel da Nóbrega. Jezuiti všemožne bránili domorodcov pred machináciami portugalských latifundistov, christianizovali miestne obyvateľstvo, zakladali školy, stavali kostoly a tiež zakladali tzv. redukcie pod jurisdikciou jezuitov, na ktorých mohli miestni indiáni slobodne žiť a nemuseli ako otroci pracovať v neľudských podmienkach na plantážach portugalských latifundistov.

Sv. José de Anchieta a Manuel da Nóbrega sa pomerne rýchlo naučili jazyk tupi, ktorý sa stal dôležitým komunikačným mostom medzi Portugalčanmi a domorodcami. V roku 1554 spoločne založili misijnú školu v Piritininga, osade, z ktorej sa neskôr vyvinulo mesto São Paulo.

Sv. José de Anchieta venoval veľkú pozornosť vzdelávaniu synov domorodých náčelníkov – šíril nielen katolícku vieru, aby sa zoznámili s pravým náboženstvom, ale jeho snahou bolo zoznámiť domorodcov s portugalskou kultúrou a aby nadobudli portugalské vzdelanie.

Portugalčania využívali jeho meno medzi indiánskymi kmeňmi Guaraní, Tupi a Tamoios, ktoré sa snažili na svoju stranu získať aj Francúzi – tí sa, ako bolo spomenuté v úvode, tiež snažili usadiť na pobreží dnešnej Brazílie. Sv. José de Anchieta nebral ohľad na svoje zdravie a ani nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo a sám navštevoval aj vzdialené indiánske dediny, aby v nich šíril Kristovo slovo a katolícku vieru.

Napísal prvú gramatiku jazyka tupi, ktorá sa stala základnou učebnicou tohto jazyka pre všetkých misionárov v Brazílii. Zanechal po sebe bohaté literárne dedičstvo, je autorom viacerých náboženských hier, básní, katechetických textov, ktoré napísal v portugalčine, latinčine a v jazyku tupi. Traduje sa, že keď ho zajali kanibali, napísal do piesku epickú poému o Panne Márii, ktorú si zapamätal a keď sa zo zajatia dostal, prepísal ju spamäti. Zomrel 9. júna 1597 v Reritiba (dnešné mesto Anchieta), medzi svojimi milovanými domorodcami.

Bol pokorný až do krajnosti, odmietal všetky pocty, ctil si chudobu a podľa domorodcov mal čarovné a liečivé ruky, jeho prítomnosť údajne upokojovala aj divoké zvieratá v džungli.

Slovo na záver

Vďaka portugalským misionárom a Martimovi Afonsovi de Sousa sa Brazília stala katolíckou krajinou. Tomuto portugalskému conquistadorovi sa pripisuje niekoľko historických výrokov, ktoré uvádzam:

1. „Esta terra é fértil, boa para o plantio e para o futuro do Reino.“ (Táto zem je úrodná, vhodná na obrábanie a pre budúcnosť Kráľovstva). – Podľa portugalských kronikárov to mal povedať po príchode do oblasti dnešného São Vicente v roku 1532. Bol očarený brazílskou prírodou a pôdou, ktorá sľubovala bohatú úrodu cukrovej trstiny a následne aj bohatstvo.

2. „Deveis tratar os índios com justiça, pois são criaturas de Deus como nós.“ (Máte zaobchádzať s Indiánmi spravodlivo, lebo sú Božími stvoreniami rovnako ako my). – Tento výrok je často pripisovaný jeho výprave, Martim bol známy tým, že sa snažil udržiavať mierové a korektné vzťahy s domorodými kmeňmi, najmä ak boli otvorení spolupráci.

3. „Fundaremos aqui a primeira vila deste Novo Mundo.“ (Založíme tu prvé mesto Nového sveta). – Výrok sa vzťahuje na založenie São Vicente – prvej portugalskej osady v Brazílii s mestskými právami (1532). Bol to dôležitý okamih portugalskej kolonizácie a správy.

4. „Cumpro a vontade d’El-Rei e de Deus ao trazer ordem e fé a estas terras.“ (Plním vôľu kráľa i Boha, keď prinášam poriadok a vieru do týchto krajín). – Slová boli pravdepodobne vyslovené v kontexte jeho oficiálneho poverenia portugalským kráľom Jánom III. ako veliteľa výpravy do Brazílie, ktorá mala kolonizovať, brániť a christianizovať územie.

5. „A terra é rica, mas sem justiça e fé não florescerá.“ (Zem je bohatá, no bez spravodlivosti a viery nebude prekvitať). – Tento výrok je podľa niektorých historikov parafrázovaný z jeho listov adresovaných portugalskému dvoru. Vyjadruje jeho snahu zaviesť organizovaný právny poriadok a katolícke hodnoty.

Na záver prikladám odkaz na video s piesňou venovanou portugalským moreplavcom, conquistadorom a misionárom (upravená verzia):

PDF (formát pre tlač)