Konzervatívne médiá reagujú na smrť pápeža Františka: „Bol komplexnou osobou, ktorá príliš načúvala progresívnym teológom“

22. apríla 2025   Krátke správy

Mainstreamové médiá, zväčša plné protikresťanskej rétoriky, sú dnes vyplnené spomienkovými reláciami na zosnulého pápeža Františka. Ale ako to u nich býva zvykom, agresívne si presadzujú akýsi svoj vlastný pohľad, ktorý vydávajú za absolútnu pravdu. Menšie – nezávislejšie – konzervatívne portály si však ohľadom pápeža Františka všímajú aj druhú stranu mince.

Jorge Mario Bergoglio bol v prvom rade extrémne komplexnou osobou, ktorá sa nedá úplne presne zaškatuľkovať. Jedno je však nepopierateľné: progresívne krídlo Cirkvi v ňom zavetrilo „svojho“ pápeža, kým konzervatívne a tradicionalistické krídlo sa pod jeho vedením dostalo do nezávideniahodnej situácie.

Na začiatku však tieto „bojové línie“ neboli tak zjavné. Ako píše John Daniel Davidson pre portál The Federalist, o arcibiskupovi Buenos Aires toho pred rokom 2013 nebolo veľa známe. Mal isté „antiamerické a antikonzervatívne tendencie“, ale zároveň sa o ňom hovorilo ako o človeku „pokory, doktrinálneho konzervativizmu a práce pre chudobných“. Avšak veľmi rýchlo sa ukázalo, že je ochotný načúvať „liberálnym reformátorom v cirkevnej hierarchii“ a začal otvárať témy homosexuality, manželstiev a rozvodov, či svätenia žien. „Modernistickí, liberálni reformátori si mysleli, že revolučné zmeny, ktoré boli za pápežov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. nemožné, sú za Františka konečne na dosah,“ uvádza Davidson.

Hoci sa ani jedna z týchto tém napokon plne nepresadila, karty boli Františkom vyložené na stôl a stále na ňom zostávajú. Namiesto statočného – a vo svete nepopulárneho – obhajovania pravdy sa katolícka Cirkev vybrala anglikánskou cestou, kedy je možné „o teológii a doktríne rokovať a všetko závisí od kontextu“. Mnoho závažných otázok sa teda otvorilo a nedoriešilo, čo spôsobuje chaos a rozdelenie.

„Medzitým sa pápež František pravidelne a s prekvapujúcou prudkosťou obúval do katolíkov v Amerike, ktorí sa zúčastňujú na tradičnej latinskej omši,“ pokračuje Davidson. „O rebelujúcich nemeckých biskupoch, ktorí sú v skutočnosti v schizme s Rímom, však povedal len málo alebo vôbec nič.“

„Zatiaľ čo sa kardináli katolíckej Cirkvi schádzajú v Ríme na konkláve, aby zvolili Františkovho nástupcu, nad Svätou stolicou visí mrak neistoty, dokonca strachu. To je skutočný odkaz pápeža Františka,“ nazdáva sa The Federalist.

The American Conservative si zas všíma ďalšie aspekty 12-ročného pôsobenia Argentínčana na pápežskom stolci: v tradičných baštách katolicizmu zívajú kostolné lavice prázdnotou, globálny katolícky juh sa hufne obracia na protestantizmus, finančne je Cirkev taktiež skôr v červených číslach, čínski katolícki veriaci boli čínsko-vatikánskou zmluvou „hodení pod idúci autobus“.

František vládol vo Vatikáne autoritárskym spôsobom a akýkoľvek nesúhlas s ním bol ihneď prísne trestaný. Viac ako 100 kardinálov bolo menovaných ním samým; sú to „nováčikovia“, ktorí sa vzájomne takmer nepoznajú – a teraz je na ich pleciach voľba Františkovho nástupcu. Podľa Judea Russoa hrozí, že táto situácia dá „externým lobistom“ neprimeraný vplyv na výber budúcej hlavy katolíckej Cirkvi. Jedným si je však portál The American Conservative istý: vo Vatikáne „je len malá chuť zopakovať si podobnú šou“, akú zažíval od roku 2013.

To konzervatívny novinár Rod Dreher si na portáli The European Conservative všíma zaujímavú symboliku ohľadom poslednej pápežovej návštevy, ktorá ku Františkovi zavítala, a síce návštevu amerického viceprezidenta J. D. Vancea. „Táto scéna dvoch mužov oddelených 48 rokmi a sotva jedným metrom, akoby predstavovala odchod jedného druhu katolicizmu a nástup druhého,“ zamýšľa sa Dreher.

František bol podľa neho skutočne „pápežom progresívcov“ zasadzujúcich sa o „inkluzívnejšiu Cirkev“, teológov dúfajúcich, že tak oslovia väčšie masy nových veriacich. Nielenže sa žiadaný efekt nedostavil, ale progresivistické semináre v USA za jeho pontifikátu de facto prestali existovať. Františka hodnotí ako takzvaného „dobrého katolíka“ bidenovského typu, ktorý nemá problém s homosexuálmi a imigrantov víta s otvorenou náručou karhajúc pritom štáty za ich protekčné politiky voči imigrácii.

To Vance je z úplne iného cesta: je to „mileniálsky konvertita na katolicizmus a to tak mysľou ako i srdcom s hlbokým intelektuálnym zakorenením“. Do Cirkvi ho neprilákal II. vatikánsky koncil, ale ranostredovekí Cirkevní Otcovia a nevstúpil do nej, aby ju zmenil podľa nôt moderného sveta, ale aby sa zachránil od „tekutej modernity“.

„Niečo sa deje. Deje sa niečo veľké. Budúcnosť katolicizmu, aspoň v starých krajinách západného kresťanstva, sa bude oveľa viac podobať na J. D. Vancea a oveľa menej na Jorge Maria Bergoglia. Napriek tomu obaja muži zostávajú bratmi v spoločnom vyznávaní viery – a to je niečo, čo pokračuje aj cez hranice smrteľnosti,“ zakončuje svoj príspevok Rod Dreher.

Matej Gavlák

Zdroj: The European Conservative, The American Conservative, The Federalist, titulný ilustračný obrázok, zdroj – fb Vice President JD Vance

PDF (formát pre tlač)