Koho tipujú svetové médiá ako potenciálneho pápeža? Desať najpravdepodobnejších kandidátov na post budúceho námestníka Kristovho

22. apríla 2025   Krátke správy

Od úmrtia pápeža Františka nás delí len 24 hodín, avšak prípravy na voľbu budúceho pápeža sú zdá sa už v plnom prúde. Kardinál Giovanni Battista Re, dekan kardinálskeho kolégia, zvolal na dnes prvú generálnu kongregáciu kardinálov, ktorá má prerokovať postup po náhlom úmrtí pápeža, čo sa však stretlo s kritikou čínskeho kardinála Zena, ktorý na sieti X uviedol, že kardináli zo vzdialených častí sveta sa nebudú môcť dostaviť:

„Rád by som vedel, prečo sa musí prvá generálna kongregácia začať tak skoro? Ako majú starší ľudia z periférie prísť načas? Slušne im tým pripomenuli, že nie sú povinní zúčastniť sa, ale že na to majú právo; áno alebo nie?“

V každom prípade, potenciálnych kandidátov na najvyšší post v Cirkvi je dosť a v cirkevných dejinách sa odohrala voľba pápežov často aj za asistencie veľmi nízkeho počtu kardinálov, takže pokiaľ by sa aj viacerí nedostavili, konkláve prebehne tak či tak.

Ktorí sú tí najviac spomínaní kandidáti? Informujú nás o nich predovšetkým svetské alebo alternatívne katolícke zdroje, vzhľadom na istú zdržanlivosť v tomto smere u oficiálnych cirkevných médií. Médiá ako CNN, Reuters, The Guardian, The Independent, ako aj ďalšie hlásne trúby sekulárneho života sa v podstate vo výbere potenciálnych kandidátov zhodujú, aj keď môžeme pozorovať určité odchýlky v dvoch či troch menách, ktoré v danom prípade pravdepodobne predstavujú súkromný tip redakcie.

Začnime momentálne najvplyvnejším kardinálom, štátnym sekretárom Pietrom Parolinom (70), dlhoročným diplomatom Svätej stolice. Denník The Guardian píše:

„Parolin, videný ako umiernený „kandidát pre kontinuitu“, mal k Františkovi blízko. Od roku 2013 je štátnym tajomníkom Vatikánu a zohráva kľúčovú úlohu v diplomatických záležitostiach vrátane delikátnych rokovaní s Čínou a vládami na Blízkom východe. Svetskí diplomati ho považujú za spoľahlivého a dôveryhodného pápežského zástupcu. V roku 2018 bol hybnou silou kontroverznej dohody s čínskou vládou o menovaní biskupov, ktorú niektorí kritizovali ako výpredaj komunistickému režimu.“

Ako „konzervatívny“ kandidát je uvádzaný maďarský kardinál a ostrihomský arcibiskup Péter Erdő (72),aj keď osobne by som jeho konzervativizmus príliš nepreceňoval. V každom prípade médiá ho považujú za údajného „obľúbenca kardinála Georgea Pella“ a podľa ich súdu sa postavil v roku 2015 za maďarského premiéra Orbána v otázke imigrácie a prijímania imigrantov.

Tým by bol rezervoár „konzervatívnych“ kandidátov viac-menej vyčerpaný, pokiaľ by sme samozrejme nezohľadnili tvrdenia niektorých médií ako napríklad Diario AS alebo The Express Tribune, ktoré tvrdia, že Donald Trump podporuje kandidatúru kardinála Raymonda Burkea (76), čím sa údajne jeho rating výrazne zvýšil. Podobne nekritickým optimizmom (alebo v prípade denníka The Guardian pesimizmom?) je nasiaknutá správa posúvajúca medzi favorizovaných kandidátov ďalšieho obľúbenca tradicionalistických kruhov, kardinála Roberta Saraha (79).

Nasledujúci kandidáti už pôsobia pravdepodobnejšie, pričom počas pontifikátu pápeža Františka zastávali menej alebo viac významné funkcie.

V prvom rade treba zmieniť kardinála Maria Grecha (68), sekretára Svetovej synody a oddaného pútnika na Františkovej synodálnej ceste, ktorý „bol považovaný za tradicionalistu, ale po zvolení Francisa v roku 2013 začal prijímať progresívnejšie názory. Jeho priaznivci tvrdia, že jeho meniace sa názory ukazujú jeho schopnosť rásť a meniť sa.“ Aj keď je ťažké povedať, čo si sekulárne médiá predstavujú pod pojmom „tradicionalista“ a prečo by ním mal byť práve Mario Grech, tak ohľadom výnimočnej flexibilnosti tohto kandidáta nemôže byť pochýb.

V závese za ním nasleduje ďalší matador cirkevného progresivizmu, predseda Konferencie biskupov Talianska, kardinál Matteo Zuppi (69). Denník The Guardian poukazuje na jeho zrejme najdôležitejšiu pozitívnu vlastnosť, a síce, že „k vzťahom osôb rovnakého pohlavia je (relatívne) liberálny“. Čiže, môže byť potenciálne ešte liberálnejší, ak sa bude snažiť.

Ako významného kompromisného kandidáta uvádzajú mnohé médiá jeruzalemského patriarchu, kardinála Pierbattistu Pizzaballu (60), ktorý má za sebou náročný ekumenický slalom v nábožensky rozdelenom Jeruzaleme, čo by ho údajne malo predurčovať k obdobnému vyhľadávaniu kompromisov v globálnom meradle. V otázkach katolíckej viery a morálky je bez akýchkoľvek výrazných postojov.

Podľa iných ukazovateľov by mohlo byť Portugalsko tým šťastným štátom, ktorý dodá svetu nového pápeža, a to v podobe kardinála José Tolentina Calaça de Mendonçu (59). Ako už nasvedčuje vek, ide o jedného z najmladších kandidátov s potenciálom veľmi dlhého pontifikátu. Pokiaľ si to spojíme s jeho liberálnymi názormi na LGBT, feminizmus, svätenie žien a pod., tak by nás čakal vskutku pontifikát, oproti ktorému by ten predchádzajúci bol len krátkou overtúrou.

Plne v tejto línii sa pohybuje aj ďalší kandidát, tentokrát z exotických Filipín, kardinál Luis Antonio Tagle (67), ktorý podobne ako Zuppi, Grech aj Toletino prejavil citlivý postoj k homosexuálnym párom, čo je na Filipínach zaiste jav svedčiaci o mimoriadnej pokrokovosti.

Ako zástupca Afriky a reprezentant niektorými amatérskymi vizionármi toľko očakávanej sorty „čierneho pápeža“, je sekulárnymi médiami ponúkaný kardinál Peter Turkson (76) z Ghany. Pripomeňme len jeho častú účasť na Svetovom ekonomickom fóre v Davose, kontakty s Klausom Schwabom a verejné prejavy proti Donaldovi Trumpovi v čase jeho prvého prezidentského obdobia. Ohľadom klimatického aktivizmu by určite zabojoval, a o afrických zákonoch proti LGBT tvrdil, že sú „príliš tvrdé“.

Kardinál, ktorý má byť tým „správnym“ kandidátom z USA (na rozdiel od Burkea), čiže vyjadrením anti-trumpovskej cirkvi, je Joseph Tobin (72), arcibiskup z Newarku. Preslávil sa ako „vítač“ LGBT katolíkov vo svojej diecéze, pričom progresívne médiá hodnotili jeho zvolanie: „Slovo, ktoré chcem použiť je – vitajte“, ako nesmierne podnetné.

Ako možný francúzsky kandidát je zmieňovaný aktívny podporovateľ migrácie a „dialógu“ s čoraz hustejším moslimským osídlením v jeho diecéze, kardinál Jean-Marc Aveline (66) z Marseille. Bol vždy verným nasledovníkom pápeža Františka a jeho reformných aktivít. Vo francúzskej tlači dokonca býva vopred označovaný ako „Ján XXIV.“, čím sú pravdepodobne dostatočne naznačené očakávania sekulárneho milieau.

Po tejto horúcej desiatke, pričom sme mená kardinála Burkea a Saraha zmienili len ako kuriózum nezarátané do Top 10, môžeme ešte doplniť zoznam o mená, ktoré sú uvádzané na niektorých zoznamoch, avšak s veľmi nízkym ratingom:

Jean-Claude Hollerich (66) Luxembursko, Gérald Cyprien Lacroix (67) Kanada, Fridolin Ambongo Besungu (65) Kongo, Robert Prevost (69) USA, Tarcisius Kikuchi (66) Japonsko, Michael Czerny (78) Kanada, Willem Jacobus Eijk (71) Holandsko.

Branislav Michalka

Zdroj: The Guardian, CNN, Reuters, PCH24, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)