Kázeň na Božie narodenie: O sláve Božej a pokoji na zemi

25. decembra 2024   Cirkev

„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“
(Lk 2,14)

Drahí kresťania!

Cez štyri týždne adventné v duchu patriarchov, prorokov a svätých Starého zákona očakávali sme príchod Spasiteľa, chystali sme sa naň pokáním, hlásaným už Jánom Krstiteľom, túžobne sme sa modlili:„Roste nebesá zhora, a oblaky pršte spravodlivého; otvor sa zem a vydaj Spasiteľa.“ (Iz 45,8)

A po čom sme tak neprestajne túžili, to sa nám dnes skutočne zjavilo, lebo podľa dnešných slov sv. Pavla „Objavila sa milosť Spasiteľa nášho všetkým ľuďom,“ (Tít 2,11) a podľa sv. Jána „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami, a videli sme slávu jeho, slávu Jednorodeného Syna Otcovho, plného milosti a pravdy,“ (Jn 1,14). Keď sa teda zjavil medzi nami Syn Boží ako človek, my s istou svätou zvedavosťou ponáhľame sa dnes v duchu na to miesto, kde sa najprv ukázal ľuďom, aby sme „videli Jeho slávu“ vznešenosť a krásu nebeskú, počuli Jeho slová.

„Zájdime až do Betlehema“ – hovoríme i my s tými šťastlivými pastiermi – „a pozrime si tú vec, čo sa to stala, a čo Pán oznámil nám,“ (Lk 2,15). Na ceste nám tie myšlienky prichádzajú na um: „Čo nám len povie? V akej sláve ho uvidíme? V paláci? Na zlatom tróne?“ No keď sme cieľa došli, podľa znamenia, daného pastierom z Neba, nájdeme „nemluvniatko ovinuté plienkami a uložené v jasliach“ (Lk 2,12), a to v biednej, opustenej maštali, lebo, bárs „do svojho prišiel, svoji ho neprijali,“ (Jn 1,11). My však s pevnou vierou betlehemských pastierov vyznávame, že to v jasliach ležiace nemluvniatko je skutočne Syn Boží, náš Vykupiteľ a hlboko sa mu klaniame, ako nášmu Bohu.

On ale, ako človek, nevie ešte prehovoriť k nám, preto skrze svojich sluhov, anjelov oznamuje nám prečo prišiel na tento svet. Títo nebeskí duchovia označujú cieľ Jeho príchodu, takmer program Jeho života, keď celému svetu prespevujú: „Sláva Bohu na výsostiach a na Zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ (Lk 2,14). Syn Boží teda preto stal sa človekom, aby skrze vykúpenie obnovil a rozmnožil slávu Božiu na Zemi a aby nám skrze naše oslobodenie od hriechu priniesol duševný pokoj našim srdciam. O tejto sláve Božej, o tomto duševnom pokoji budeme dnes, tento v celom cirkevnom roku najradostnejší sviatok, nábožne rozjímať. Pozorujte!

I.

Najhlavnejší cieľ tak stvorenia ako aj vykúpenia a posvätenia nášho je sláva Božia. Boh, ako najdokonalejšia, najsvätejšia bytnosť pri svojich dielach iný cieľ ani nemôže sebe určiť, ako rozmnoženie svojej slávy. „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk,“ (Ž 19,2), spieva žalmista. Prvé prosby modlitby Pána sú: „posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje“; preto sa modlíme tak často:„Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému“. Pri tomto najhlavnejšom cieli, pretože je aj nekonečne dobrý, chce svoju dobrotu a lásku i tvorom odovzdať, preto chcel stvorených anjelov a ľudí večne blažených učiniť. O týchto dvoch cieľoch nás učí Cirkev svätá hneď na počiatku katechizmu, keď hovorí, že anjeli a ľudia preto boli stvorení, aby Boha milovali, Jemu slúžili a tak spasení boli.

Jemu slúžiť, Jeho oslavovať a skrze to večne blaženým byť, to je cieľ nášho života. Prvý človek však narušil tento poriadok, tento od Boha určený cieľ, namiesto slávy Božej svoju slávu vyhľadával a tak do záhuby priviedol nielen seba, ale i svojich potomkov. A to do akej záhuby – nemravnosti a duševnej biedy! Rozumný človek namiesto pravého Boha klaňal sa rozličným smiešnym modlám, sochám, zvieratám! Počet pohanských bohov bol taký veľká, žeby sa ťažko dal vypočítať. K tomu ľudia boli tej mienky, že týchto bohov majú nemravnosťami, zločinmi, obetovaním nevinných ľudí ctiť a uzmierovať si. Aj u vyvoleného národa izraelského koľkú zaslepenosť a zatvrdnutosť nachádzame najmä v časoch Kristových! Tak, hľa, vyzeral človek stvorený na obraz Boží, ktorý mal tu Bohu slúžiť a Jeho slávu rozširovať!

Milosrdný Boh, vidiac túto hlbokú biedu, zmiloval sa nad hriešnym človekom a poslal k nám svojho Syna, aby ten napravil tento smutný pomer medzi Bohom a človekom, aby poučil ľudí o ich vznešenom povolaní a tak znovu uviedol na Zemi kráľovstvo Božie a slávu Božiu. Tento cieľ svojho príchodu oznamuje nám skrze anjelov, to nás On učí aj svojím príkladom už pri svojom narodení, tzn. že nie bohatstvo, pohodlie, radosti a slávu svetskú máme vyhľadávať, ale i v našej opustenosti, chudobe a nešťastí podriadiť sa vôli Božej.

Drahý kresťan! A ty pamätáš na tvoje nadzemské povolanie, že si majetkom Božím, že Jemu prináležíš s telom i s dušou a preto najprv máš hľadať kráľovstvo Božie, Jeho slávu, ako ťa Pán Ježiš k tomu už v Betleheme učí?! Či vzbudzuješ v sebe každé ráno čistý úmysel: „Všetko, čo dnes konať, trpieť budem, obetujem ku väčšej sláve Božej“?! Neslúžiš snáď novým modlám, mamone, pýche, hriešnym tvojim náruživostiam, pričom si celkom na Boha a na tvoju dušu zabudol?!

Teraz, pri betlehemských jasliach, keď v duchu pozoruješ to zimou, biedou pre teba sa trasúce božské Dieťa, rozpamätaj sa, prečo si stvorený a že i tvoje srdce bude nespokojné, dokiaľ nespočinie v Bohu, svojom Spasiteľovi.

II.

Hriech prvých rodičov nielenže urazil slávu Božiu na Zemi, ale i nepriateľstvo, nepokoj splodil na tomto svete, a to:

1. medzi Bohom a ľuďmi;
2. v každom človeku,v jeho duševnom živote, a
3. konečne medzi ľuďmi a národmi.

Syn Boží chce napraviť tieto nešťastné pomery a túto svoju túžbu oznamuje už pri svojom narodení: „Pokoj ľuďom dobrej vôle!“

1. Človek skrze hriech smrteľný stane sa nepriateľom Božím, boj, vojnu vedie proti Bohu, keď ho neuznáva za svojho najvyššieho Pána, ako to aj zlí anjeli činili. Také nepriateľstvo, nepokoj panoval na Zemi po Adamovom hriechu, a to cez viac tisíc rokov. Preto v Starom zákone nik nemohol dosiahnuť svoj nadprirodzený cieľ, nik nemohol uzmieriť rozhnevaného Boha. Naše zmierenie, vykúpenie mohol prekonať len sám Syn Boží. Preto s radosťou prichádza na túto biednu zem, kde ľudia v ustavičnom nepriateľstve žili s Bohom, s úsmevom pozerá na svet i v tej biednej maštali, lebo skrze svoje obetovanie chce z nás, „zo synov hnevu Božieho“, znovu učiniť dietky Božie a dedičov svojho kráľovstva. Takým spôsobom hneď pri svojom narodení začína svoje obetovanie sa za nás a prináša pokoj ľuďom na Zemi.

2. Kto žije v nepokoji s Bohom, ten nemôže mať ani v sebe vnútorného pokoja; toho ustavične hryzie, trápi, znepokojuje svedomie pre spáchané hriechy, zvlášť, keď si pomyslí, že pred Bohom nemôže utiecť, keď sa aj svetského trestu nemusí báť. „Bezbožní nemajú pokoja“ (Iz 57,21), hovorí Duch Svätý. Ľudia nemohli nájsť ten duševný pokoj cez toľké storočia, nemohli utíšiť svoje svedomie, lebo nepoznali spôsob, ako očistiť svoju hriechmi zaťaženú dušu. Keď sa však náš Spasiteľ prvý raz zjavil medzi ľuďmi, zaraz hlása ten žiadaný pokoj svetu. No nielen hlása, ale aj učí nás, ako môžeme dosiahnuť tú vnútornú spokojnosť a dá nám aj milosti, aby sme si ju uchovať mohli. Podľa Jeho neomylného učenia tak obdržíme ten pokoj, keď sa ako márnotratný syn, navrátime k nášmu Nebeskému Otcovi, oľutujeme spáchané hriechy a očistíme našu dušu vo sviatosti pokánia.

„Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu,“ (Mt 11,29) hovorí Spasiteľ, a to učí už v betlehemských jasliach svojím veľkým uponížením, sebazaprením.

Teda nie v rozkošiach, v pýche, v lakomstve nájdete pokoj a odpočinok, ale v nasledovaní poníženého Spasiteľa. Ale veď i teraz sú vojny, – povieš na to, – veď i teraz je nenávisť, zvady, nepriateľstvá, kde je teda ten anjelmi hlásaný pokoj? Pamätajme však, že anjeli hlásali „pokoj ľudom dobrej vôle“, tzn. takým, ktorí dobrou, k Bohu náklonnou vôľou prijímajú slovo Božie a zachovávajú jeho príkazy. Pamätajme, že Spasiteľ povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam; nie ako svet dáva, ja vám ho dávam“ (Jn 14,27), tzn. nie ľudský, zdanlivý pokoj nám Boh udeľuje, ak sa Jeho učenia pridŕžame, ale opravdivý, vnútorný, božský pokoj nám sľubuje, ktorý zlý svet i pri najväčšom prenasledovaní nemôže vyrvať z nášho srdca. Tento vnútorný pokoj, tú božskú potechu cítil sv. Štefan, prvý mučeník pri kameňovaní, apoštoli, mučeníci, keď s úsmevom išli v ústrety smrti.

Taký pokoj duše majú vyvolení Boží i v terajšej vojne, v najväčšom ohni, v nedostatku, v biede, v prenasledovaní, keď si pomyslia, že ako dierky Božie i v nešťastí sú pod ochranou Nebeského Otca, ktorý „On vás nedovolí skúšať nad vaše sily“ (1Kor 10,13). Tí, ktorí majú čisté svedomie, tiež môžu povedať so žalmistom: „Aj keby sa proti mne postavili šíky, moje srdce sa nezľakne,“ (Ž 27,3). Týmto hovorí Pán Ježiš, večnú Pravdu: „Blahoslavení sú chudobní duchom, blahoslavení, ktorí plačú, ktorí protivenstvo trpia pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské,“ (Mt 5,3–10). Naproti tomu bezbožní ani po vojne nebudú mať pokoja, lebo i vtedy ich znepokojovať, hrýzť bude hriešne svedomie a trápiť tá myšlienka, že o pár rokov budú musieť počet klásť zo svojho hriešneho života.

3. Ak sme kresťania „dobrej vôle“, vtedy máme nielen vnútorný pokoj, ale pokoj zachováme i voči našim blížnym.

Kto verne miluje Pána Ježiša, ten zachováva Jeho hlavný príkaz: Miluj blížneho svojho, ako seba samého, – milujte nepriateľov vašich, – „Čo chcete, aby ľudia činili vám, i vy čiňte im,“ (Mt 7,12). Kto sa týchto hlavných kresťanských zásad pridŕža, ten nemá v sebe hnev, nenávisť voči blížnemu, ten sa nebude pravotiť, mstiť alebo vojnu viesť, ale žije v pokoji a svornosti. Keď Pán Ježiš chudobu, uponíženie, smrť zniesol za svojich nepriateľov, nemali by sme i my hriešnici jeden druhému odpúšťať a v pokoji žiť?!

Aby sa láska a ovocie lásky, pokoj istejšie zakorenil medzi nami, Spasiteľ nás na toto upomína: „Veru,vravím vám, čokoľvek ste učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to učinili,“ (Mt 25,40). Teda keď sa nemilosrdne, nepriateľsky správaš voči blížnemu, to ako keby si samému Pánu Ježišovi činil. Ty odsudzuješ Betlehemčanov, že sa tak neľudsky zachovali voči Svätej rodine a povieš: „Ako rád by som bol prepustil Pánu Ježišovi svoj byt, posteľ, ba celý majetok, keby som tam bol býval!“ Hľa, každý deň máš k tomu príležitosť, lebo keď skutok lásky, milosrdenstva preukážeš tým najbiednejším, to si samému Pánu Ježišovi vykonal. Ale ako vtedy zachádzali so Synom Božím, to isté konajú zlí ľudia i s jeho chudobnými bratmi.

Zo závisti, z pýchy, z lakomstva povstane brat proti bratovi, národ proti národu, nastanú nepriateľstvá, vojny. Kde niet lásky kresťanskej, tam nemôže byť ani pokoja. Ľudia odsudzujú hrôzy vojny a sami zabúdajú, že i oni vedú vojnu voči blížnym, a nechcú im odpustiť, mstia sa im ako môžu, a tak z malých nepriateľstiev povstávajú i veľké vojny. Keď chceme užívať pokoj, musíme najprv zachovať príkaz Kristov o láske k blížnemu.

Drahí kresťania! Učenci vyrátali, že tento rok (8. júla) bola práve stotisíca nedeľa od narodenia Krista Pána. 100 000 týždňov prešlo už od toho času, čo anjeli pokoj hlásili ľuďom dobrej vôle, od tej doby, čo Cirkev, ako predstaviteľ Kristovho diela rozširuje Jeho kráľovstvo na Zemi.

A predsa táto nedeľa nenašla krajiny v pokoji, ale vo veľkých nepriateľstvách, lebo mnohí ani teraz nemajú dobrú vôľu, náklonnosť k prijatiu Kristovho učenia o láske. Prosme v tieto milostné sviatky Pána Ježiša, ako knieža pokoja, nech nakloní ľudské srdcia k zmiereniu, k odpusteniu previnenia, aby uznali,že sme všetci bratia v Kristu, Jeho drahou krvou rovnako vykúpení, aby na miesto nesvárov pokoj Kristov prebýval medzi nami k väčšej sláve Božej. Amen.

***

Článok vyšiel pôvodne v časopise Kráľovná svätého ruženca č. 46/1934, jeho autor sa podpísal pseudonymom Boromejský; pre zverejnenie na stránke Christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)