Katechézy o živote rodiny v duchu svätého Benedikta, III. časť: Otec – hlava rodiny

vdp. Ľubomír Urbančok
20. augusta 2023   Cirkev

predchádzajúce katechézy:
Katechézy o živote rodiny v duchu svätého Benedikta, I. časť: Dom postavený na skale
Katechézy o živote rodiny v duchu svätého Benedikta, II. časť: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú“ – Priorita Boha v rodinnom živote

***

Z času na čas sa kňazovi pritrafí, že sa ho zvlášť deti opýtajú otázku: „Prečo sa kňazovi hovorí otec, keď nemá deti?“ Podľa poriadku stvorenia, ktorý ustanovil Boh, sú bytosti duchovné dokonalejšie ako bytosti telesné. V tomto prípade je to práve kňaz, ktorý dáva svojim duchovným deťom duchovnú stravu, Evanjelium, tak ako otec v rodine zabezpečuje všetko potrebné pre svoje deti, aby mali kde bývať a čo jesť.

V súčasnej dobe  subjektivizmu, keď sa miesto objektívnych skutočností a Pravdy vyhľadáva vnímanie celého sveta podľa jednotlivca, sme sa naučili pozerať aj na Boha ako otca z tohto uhla pohľadu. Pravda je však taká, že ak je niekto otcom, je ním v prvom rade Boh. Človek sa ním stáva až analogicky. Boh je Otcom, pretože plodí Syna – druhú božskú osobu. Práve návrat k skutočnosti Nebeského Otca nám môže pomôcť prejsť súčasnou krízou obrazu otcovstva, ktorá bola okrem iného zapríčinená skúsenosťami vojny. V nej naši predkovia prišli o svojich otcov a vyrástli v neúplných rodinách.

Opát je titul autority, ktorá riadi mníšsku komunitu. Aby sme pochopili jeho význam, najmä v benediktínskej tradícii, musíme mať na pamäti, že je jedným z troch konštitutívnych prvkov kláštora: regula, opát, komunita. Regula je písaný zákon, ktorý zakladá autoritu opáta a riadi jej výkon; opát je osoba, ktorá pomáha komunite žiť a rásť podľa reguly; komunita je bratstvo mníchov, ktorí sa slobodne rozhodli spoločne žiť podľa konkrétnej reguly pod vedením opáta, ktorého si do tejto funkcie zvolili. Opát pre svoj úrad alebo službu zaujíma v kláštore miesto Krista (porov. Regula svätého Benedikta, kap. 2, 2).

Je to teda autorita otca, ktorá je základom mníšskej komunity, ako je aj autorita otca základným pilierom života každej kresťanskej rodiny. Už Aristoteles napísal, že: „Spoločenstvom, ktoré sa podľa prírody konštituuje pre každodenný život, je rodina (…) a každá rodina sa nachádza pod kráľovskou mocou najstaršieho, a tak sú kolónie podľa príbuznosti pôvodu. Toto znamenajú Homérove slová: „A každý vládne svojim deťom a svojej žene“.“ Vychádzajúc z tohto starodávneho princípu rodiny, je otec, ktorému náleží autorita v rodine, ten, ktorý nesie plnú a hlavnú zodpovednosť za jej smerovanie. Tak ako je v kláštornej komunite každý jej člen povinný na opáta pozerať ako na Krista, tak je to aj v kresťanskej rodine. Otec je teda ten, ktorý ako Kristus je povinný sa dávať za svoju manželku a deti.

„Preto, pokiaľ ide konkrétne o manželstvo, perspektíva, ktorá ho chápe podľa patriarchálnej štruktúry, nie je len výrazom kultúry, ktorá sa v priebehu času presadila, ale zodpovedá vnútornému hierarchickému poriadku, ktorý v sebe nesie samotná príroda stvorená Bohom. Táto hierarchia vidí na vrchole predovšetkým Otca – Pater, pretože Boh je Otcom vo vlastnom a absolútnom zmysle a, ako hovorí svätý Pavol, „všetko otcovstvo pochádza od Boha“ (porov. Ef 3,15). Ľudské otcovstvo je teda „účasťou“ a odrazom božského otcovstva a akýkoľvek útok na postavu otca je vzburou proti tomu, kým je „Večný Otec“.“

Preto v rodine postave otca náleží rozhodovanie a dávanie usmernení rodine či deťom. „Zákonná moc pochádza od Boha, a kto sa vzpiera moci, vzpiera sa Božiemu poriadku; tak poslušnosť získava veľkú vznešenosť a stáva sa poslušnosťou voči autorite, ktorá je spravodlivá a povýšená na najvyšší stupeň.“ Potvrdenie týchto slov nachádzame aj v Starom zákone, obraz otca v ňom totiž reprezentoval vždy toho, koho požehnanie má obrovskú hodnotu. Je však samozrejme potrebné túto autoritu chápať správne, zvlášť dnes, kedy je bežné chápať autoritu či moc ako niečo despotické, kedy si ten, kto má v rukách moc a autoritu, s ňou môže nakladať podľa vlastného uváženia. Svätý Benedikt v Regule píše: „Preto opát nesmie učiť, ustanovovať ani prikazovať nič, čo by odporovalo Pánovmu zákonu, ale nech sa jeho príkaz a učenie jemne šíri v mysliach učeníkov ako kvas božskej spravodlivosti, pričom nech vždy pamätá, že na hroznom Božom súde bude prísne posudzovaný podľa svojho učenia a poslušnosti učeníkov. Nech opát vie, že sa pastierovi bude pripisovať vina, keď hospodár nájde menej úžitku z oviec.“ (Regula svätého Benedikta, kap. 2, 4–7).

Toto je logika božského Spasiteľa predkladaná aj v evanjeliu: „Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil.“ (Mk 10,43–45)

Otec musí považovať svoju manželku a deti za najväčší poklad, aký mu bol zverený, pretože ho prijal do daru priamo od Boha. Je preto kľúčové, aby otec prv než príkazmi, osobným príkladom viedol čnostný život a bol tak dobrým vzorom pre celú rodinu, a tým pádom aj motívom ľahšej poslušnosti, keď musí občas vykonať náročné rozhodnutia. Častokrát môže dobrý príklad otca priniesť viac ovocia ako slovné napomínania. Veľa ráz sme v súčasnosti svedkami akejsi schizofrénie, keď mnohí ľudia, autority jedno hovoria a iné konajú. V takomto prípade je vyžadovanie poslušnosti od podriadených náročné a často neúnosné. „Preto ten, kto prijme meno opáta, musí spravovať svojich učeníkov dvojakým učením, to znamená, že musí všetko, čo je dobré a sväté, ukazovať viac skutkami ako slovami. Chápavejším učeníkom predloží Pánove príkazy slovami; tým, ktorí majú pomalý rozum a drsnú dušu, nech ukáže Božie príkazy svojím správaním.“ (Regula svätého Benedikta, kap. 2, 11–12)

Častokrát žasneme nad schopnosťami detí všetko pozorovať a byť všímavými. Čím sú menšie, tým sú akoby viac odkázané na nasávanie a pozorovanie čnostného života v rodine alebo ak takýto vzor v rodine chýba, tak na vnímanie zla a nerestí. Z tohto vyplýva, aká je zodpovednosť rodičov pri výchove detí veľká. Rodič nesie oveľa väčšiu zodpovednosť za autoritu, ktorou formuje svoje dieťa, ako iba akýsi obyčajný priateľ jeho dieťaťa. To, čo mnohokrát odsudzujeme u dospelých ľudí, má často svoje korene v zlej, nesprávnej výchove v mladosti.

Aká je teda prvá starosť otca rodiny o svojich? Podľa svätého Benedikta to je poslanie starať sa o ich materiálne potreby, snažiť sa im zabezpečiť dôstojný život, ale predovšetkým  starať sa o ich duchovnú formáciu, kresťanskú výchovu a posväcovanie prostredníctvom dôverného a intenzívneho sviatostného a liturgického života. Bežnými prostriedkami spásy, ktoré náš Pán zveril Cirkvi, sú modlitba a sviatosti, z ktorých musia ako z prameňa vyvierať skutky lásky.

Prvým poslaním otca rodiny po tom, ako zabezpečil všetko potrebné k jej životu, je práve to najvzácnejšie – vyučovať svoju rodinu vo viere. Mnohí rodičia dávajú svoje deti do cirkevnej školy len preto, aby sa zbavili zodpovednosti za to, čo je ich prvoradým poslaním – formovať vlastné deti vo veciach viery. To spočíva v pravidelnom štúdiu právd viery – katechizmu v rodine, ako aj v dennej spoločnej modlitbe rodiny, zvlášť večernej modlitby ruženca.

„Vzájomne sa podriaďovať v bázni Kristovej, takže túto všeobecnú vetu možno rozdeliť a rozčleniť na tieto tvrdenia: ženy nech sa podriaďujú svojim mužom (1Pt 3,1; Ef 5,24); deti poslúchajte svojich rodičov (Ef 6,1); sluhovia poslúchajte svojich pánov podľa tela s bázňou a chvením (Ef 6,5), aby nielen ženy boli podriadené svojim mužom, deti svojim rodičom alebo sluhovia svojim pánom, ale aj muži svojim ženám podľa úlohy, ktorá im bola prikázaná; otcovia svojim deťom, aby ich nedoháňali k hnevu; páni sluhom, aby zanechali hrozby a dali im, čo je potrebné. To všetko nech robia na základe bázne pred Kristom, aby tak, ako on bol podriadený svojim služobníkom, aj tí, ktorí sa zdajú byť mocní, boli podriadení najslabším a preukazovali im služby, ktoré sú im určené.“

***

Text vyšiel pôvodne ako súčasť knihy Nákazlivá viera II, na portáli Christianitas.sk je zverejnený so súhlasom autora.

PDF (formát pre tlač)