Dávny lesk protokolu alebo Nahliadnutie do laických služieb na pápežskom dvore

Karol Gazdík
21. mája 2025   Cirkev História

V nedeľu slúžil pápež Lev XIV. svoju inauguračnú sv. omšu. Po nej sa ako hlava štátu Vatikán stretol so zahraničnými delegáciami a hlavami ďalších štátov. Pápež pri tejto príležitosti opätovne nepohrdol protokolárnym odevom, použijúc mozzetta papalis. Protokol skvelo zvládli aj zúčastnené kráľovské páry, kde sa v troch prípadoch „oprášilo“ Le privilège du blanc – privilégium bielej, ktoré majú len určité katolícke kráľovné či princezné vyznávajúce katolícku vieru a majúce za manžela katolíckeho panovníka.

Zároveň som pri posledných udalostiach vo Vatikáne, rátajúc aj pohreb pápeža Františka, zahliadol aj nejakých džentlmenov (pánov) Jeho Svätosti. Tí koniec koncov niesli aj Františkovu rakvu. Nad týmito „pánmi“ vo frakoch, s bielymi motýlikmi (white tie) a dekorovanými insígniami mnohých rádov, sa pri svojej zahraničnej návšteve vo Vatikáne pozastavil aj náš prezident Slovenskej republiky. Spozoroval som aj džentlmena Jeho Svätosti Mariana Huga, knieža z Windisch-Graetze, ktorý je aj veľvyslancom Suverénneho rádu Maltézskych rytierov a člen Rady veľmajstra Rytierskeho rádu Božieho hrobu jeruzalemského. Ten ako vzdialený príbuzný sprevádzal korunného princa a korunnú princeznú Nórska. Toto všetko mi dalo akýsi podnet na ohliadnutie sa za niekdajším leskom pápežského dvora, z ktorého bohatstva môžeme dnes vnímať už len „nutné“ a tolerované fragmenty. Keď sa totiž za bývalého pontifikátu „koketovalo“ s laickým zastúpením v kuriálnych inštitúciách – pretože Cirkev bola doteraz „príliš klerikálna“ – zabudlo sa, že laici mali v minulosti nemalé zastúpenie i uplatnenie na pápežskom dvore.

Kedysi pápežský dvor, dnes pápežská domácnosť

Rímska kúria je od konca 11. storočia najvyšším cirkevným administratívnym a súdnym orgánom v Cirkvi. Jej súčasťou bol pápežský dvor, ktorý predstavoval v neskorom stredoveku najsofistikovanejšiu byrokraciu v Európe. V Pápežskom štáte od stredoveku tvorila pápežská šľachta neoddeliteľnú súčasť pápežského dvora. Úlohy a pozície v pápežskej domácnosti a na dvore sa časom vyvíjali a menili, pričom zahŕňali úrady ako vestararius (zodpovedný za správu pápežských financií, ako aj pápežského šatníka), vicedominus, nomenklátori, cubiculario (komorník), saceláni, praelatini palatini, bibliotekári, kancelári, protonotári, scutiferi, primicerius, secundicerius, defensor a mnohé ďalšie, ktoré si ešte spomenieme.

Kúria sa v priebehu stáročí rozrástla a bola reorganizovaná Piom X. v roku 1908 a neskôr pápežom Pavlom VI. A bol to práve Pavol VI., ktorý 28. marca 1968 apoštolským listom motu proprio Pontificalis Domus reorganizoval pápežský dvor a premenoval ho na „Pápežskú domácnosť“ (latinsky Pontificalis Domus). V rámci tejto reorganizácie boli mnohé pozície zlúčené do nových alebo úplne zrušené. Dôvodom týchto zmien bolo podľa pápežovho motu proprio to, že: „… mnohé úrady zverené členom pápežskej domácnosti boli zbavené svojej funkcie a naďalej existovali ako čisto čestné pozície bez väčšieho súladu s konkrétnymi potrebami doby.“ Išlo teda o čestné pozície, ktorých funkcie sa stali zastaranými.

Pápežská domácnosť sa v zmysle motu proprio Pontificalis Domus skladá z duchovenstva aj laikov (1, §1). Všetci členovia pápežskej domácnosti podliehajú vedeniu prefekta Apoštolského paláca (2), ale všetci, cirkevní aj laickí členovia, sú menovaní pápežom (3, §1). Funkčné obdobie všetkých členov Pápežskej kaplnky podlieha normám stanoveným v apoštolskej konštitúcii Regimini Universae ecclesiae z roku 1967, ktorá reformovala Rímsku kúriu; laici sú menovaní na obdobie piatich rokov, ale pápež môže ich funkčné obdobie predĺžiť (3, §2). Všetky úrady zaniknú po uvoľnení Apoštolskej stolice a žiadne úrady nie sú dedičné (3, §3 a §4). Okrem toho budú všetky obrady pápežskej domácnosti rozdelené do kategórií posvätné alebo občianske (sacrae aut civiles); posvätné obrady sú buď slávnostné, alebo riadne. Medzi príklady slávnostných obradov patrí korunovácia pápeža, prípadne kanonizácie atď. Občianske obrady sa rozlišujú ako audiencie oficiálneho charakteru alebo neoficiálneho charakteru.

Súčasná pápežská domácnosť je teda organizovaná do dvoch kľúčových orgánov: Pápežskej kaplnky (lat. Cappella Papale alebo tal. Cappella Pontificia), ktorá pomáha pápežovi v jeho funkciách duchovnej hlavy Cirkvi, najmä pri náboženských obradoch; a Pápežskej rodiny (tal. Familia Pontificia), ktorá mu pomáha ako hlave právneho orgánu s občianskymi funkciami.

Úrady Pápežskej kaplnky:

1. Kolégium kardinálov s ich pridelenými úradmi;
2. Patriarchovia​;
3. Arcibiskupi, ktorí vedú dikastériá Rímskej kúrie;
4. Vicecamerlengo Svätej rímskej Cirkvi;
5. Tajomníci dikastérií Rímskej kúrie;
6. Regent Apoštolskej penitenciárie;
7. Regent Apoštolskej kancelárie;
8. Tajomník Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry;
9. Dekan Tribunálu rímskej roty;
10. Predstavení pápežských komisií;
11. Opát z Monte Cassina a generálni opáti kanonikov a mníšskych rádov;
12. Generálny predstavený alebo generálny prokurátor žobravých rádov;
13. Prelátski audítori Tribunálu rímskej roty;
14. Členovia kapitúl Baziliky sv. Petra, Lateránskej arcibaziliky a Baziliky Panny Márie Väčšej;
15. Konzistoriálni advokáti;
16. Rímski farári;
17. (Dvaja) duchovní Pápežskej kaplnky;
18. Tí, ktorí sú v osobných službách pápeža.

Úrady Pápežskej rodiny (cirkevní príslušníci):

1. Zástupca štátneho sekretariátu a tajomník della Ciffra;
2. Tajomník pre vzťahy so štátmi;
3. Almužník Jeho Svätosti;
4. Prezident Pápežskej cirkevnej akadémie;
5. Teológ pápežskej domácnosti;
6. Zúčastnené kolégium apoštolských protonotárov;
7. Nadpočetní apoštolskí protonotári;
8. Pápežskí ceremoniári;
9. Čestní preláti Jeho Svätosti;
10. Kapláni Jeho Svätosti;
11. Kazateľ pápežskej domácnosti.

Úrady Pápežskej rodiny (laickí príslušníci):

1. Asistenti pri tróne (Knieža-asistent pápežského trónu);
2. Generálny radca štátu Vatikán;
3. Veliteľ pápežskej Švajčiarskej gardy;
4. Radcovia štátu Vatikán;
5. Prezident Pápežskej akadémie vied;
6. Džentlmeni Jeho Svätosti;
7. Prokurátori apoštolských palácov;
8. Atašé predizieb (predsiene);
9. Tí, ktorí sú v osobných službách pápeža;
10. Komorník (Valet de chambre);
11. Dekan sály pápežskej predsiene.

Medzi významnejšie úrady, ktoré boli zrušené patril Hlavný herold posvätných apoštolských palácov (lat. Forerius major), Generálny poštmajster, Strážca Zlatej ruže, Veľmajster Posvätného apoštolského hospicu a Jazdec Jeho Svätosti (Cavallerizzo Maggiore di Sua Santità). Tieto úrady patrili do skupiny „tajných komorníkov s mečom a plášťom de numero participantium“. Títo muži mali to privilégium kráčať v pápežských procesiách a prispievali tak k pompéznosti celkového obradu.

Rovnako tak boli zrušené úrady Majordóma Jeho Svätosti a Majstra komory (Maestro di Camera). Ich povinnosti prešli do kompetencie Prefekta Apoštolského paláca, neskôr premenovaného na Prefekta pápežského domu (domácnosti). Funkcia prefekta je neobsadená od ukončenia služby arcibiskupa Georga Gänsweina 28. februára 2023.

Ozdoba pápežských procesií

Tak ako som vyššie naznačil, spomínaná skupina „tajných komorníkov s mečom a plášťom“ mala privilégium kráčať v pápežských procesiách. Dovolím si tu „recyklovať“ odsek zo svojho staršieho článku, ktorý opisoval pápežské korunovácie. Tým si pripomenieme, aké bolo personálne obsadenie v okolí prenosného pápežského trónu (sedia gestatoria).

Formácia okolo prenosného trónu bola vpredu započatá Hlavným heroldom posvätných apoštolských palácov (lat. Forerius major) a Jazdcom Jeho Svätosti (lat. praefectus stabuli). Obaja, kráčajúci pred prenosným trónom, boli oblečení v čiernych dvorných odevoch s čipkovaným okružím, šerpou a dekorovaní insígniami rádov. V tesnej blízkosti prenosného trónu boli samozrejme jeho (dokopy) dvanásti nosiči – sediari pontifici.

Vedľa nosičov trónu kráčalo osem prelátov pápežskej signatúry nesúcich baldachýn, pričom pomedzi nich ešte kráčali ôsmi mazzieri, ktorí niesli strieborné palcáty (symbol autority). Nechýbali dvaja tzv. nadpočetní tajní čašníci, ktorí užívali privilégium niesť flabellum (veľký vejár zo pštrosích pier), čo bola funkcia mimochodom neplatená, avšak žiadaná. No a z vojenských zložiek sa okolo prenosného trónu pohybovali: pobočník kadeta šľachtickej gardy, kapitán veliteľ šľachtickej gardy Jeho Svätosti, poručík šľachtickej gardy, osem členov šľachtickej gardy a šesť švajčiarskych gardistov so širokými mečmi. Sprievod sprevádzala Silveriho symfónia – fanfára hraná na trúbkach šľachtických gárd zrušených v roku 1970.

Hlavný herold posvätných apoštolských palácov

Funkcia Hlavného herolda posvätných apoštolských palácov (lat. Forerius major) mala dôležité postavenie. Nositeľ tejto laickej funkcie bol prvým palatínskym úradníkom pápežskej rodiny po pozícii Majordóma, ktorého funkcie preberal v prípade jeho neprítomnosti alebo sviatku. Zároveň to bol druhý laický tajný komorník s mečom a plášťom po Veľmajstrovi Posvätného hospicu. Muž v tejto úlohe bol menovaný na doživotie na základe uváženia pápeža, prinajmenšom od čias Júliusa III. a Pavla IV. Bol iniciovaný prísahou zloženou do rúk samotného pápeža.

Táto funkcia bola na pápežskom dvore platená, vzhľadom na dôležitú váhu jej administratívnych povinností. Forerius major mal na starosti správu Apoštolských palácov Vatikánu vrátane sídla Castel Gandolfo a pred revolúciou aj Quirinale. To znamenalo, že bol generálnym správcom úschovy apoštolských „florerií“, teda predmetov v držbe Apoštolských palácov, pápežského šatníka, všetkých druhov nábytku, zariadenia a domácich potrieb, ktoré sa v nich nachádzali. Okrem toho riadil aj organizáciu pápežových ciest a dovoleniek organizovaním a zriaďovaním ubytovania a podobne. Tento úrad bol reformou Pavla VI. zrušený.

Veľmajster Posvätného apoštolského hospicu

Veľmajster Posvätného apoštolského hospicu alebo generálny intendant Posvätných palácov bol dedičným úradníkom pápežského dvora. Titul a úrad sa stali dedičnými 28. júna 1808, kedy pápež Pius VII. vymenoval za veľmajstra princa Francesca Ruspoliho.

Veľmajster bol zúčastneným tajným komorníkom a jediným laickým členom Vznešenej tajnej predkomory, ako aj zúčastneným tajným komorníkom meča a plášťa. Reforma pápežskej kúrie zrušila tento post v roku 1968 a titul zostal čisto čestný.

Knieža-asistent pápežského trónu

Titul Knieža-asistent pápežského trónu (lat. Stator proximus a Solio Pontificis maximi) bol dedičný šľachtický titul dostupný na pápežskom dvore od začiatku 16. storočia (titul ustanovený pápežom Júliusom II.) až do reforiem Pavla VI. Titul sa v súčasnosti síce nepoužíva, no formálne zrušený nebol. Zrušila sa len jeho dedičnosť.

V každom prípade to bola veľmi dôležitá a najvýraznejšia funkcia na pápežskom dvore, vždy stojaca vedľa pápežského trónu pri slávnostných príležitostiach. Titul Knieža-asistent bol jednou z najvyšších pôct, akú mohol laik na pápežskom dvore získať, paralelne s titulom prelát-asistent pápežského trónu, ktorý bol vyhradený pre duchovenstvo. Tento titul mohol byť udelený dedičným právom, ako to bolo v prípade hláv dvoch slávnych rímskych rodín pápežskej šľachty – Orsiniovcov a Colonnovcov. Precedens s dedičným právom pre tieto dva rody vytvoril pápež Benedikt XIII., ktorý vyhlásil, že titul by sa mal striedať medzi hlavami rodín Colonna a Orsini a že by sa mohol udeľovať aj ad personam, teda jednotlivcom bez dedičného účinku.

Dedičná tradícia Orsiniovcov sa skončila v januári 1958, kedy Pius XII. zbavil tohto vznešeného titulu veľmi nestabilného Filippa Orsiniho po jeho mimomanželskom pomere s vydatou ženou Belindou Lee. Je to istou deklaráciou toho, že sa prirodzene očakávalo, že nositeľ tohto titulu bude morálne čestným mužom.

Kniežatá-asistenti ponúkali svoje služby prefektovi Apoštolského paláca a ich povinnosťou bolo dostaviť sa, aby vykonali pocty domu pri najslávnostnejších príležitostiach vrátane oficiálnych štátnych návštev a odovzdávania poverovacích listín veľvyslancami a vládnymi ministrami akreditovanými pri Svätej stolici. Preto spolupracovali na vysokej úrovni pre hladký chod pápežskej domácnosti.

Bussolante pápežského dvora

Po celé generácie boli pápežské liturgie obohatené prítomnosťou bussolantov, ktorí kráčali v pápežských procesiách. Farebné vyobrazenia dvoranov bussolantov v ich pápežskom španielskom odeve z čias Filipa II. sú zriedkavé. Boli to sprievodcovia v pápežskej predsieni a členovia pápežskej domácnosti. Hlavnou úlohou týchto pánov bolo „uvádzať“. Ich dvorné oblečenie malo fialový zamatový lem, ktorý označoval ich hodnosť. Titul bussolante pochádzal z latinského slova buxis, čo znamená „lóža“. Bussola tiež znamená „sedadlo“. Delili sa na účastníkov a nadpočetných členov.

Maršal Svätej rímskej Cirkvi

Dedičný Maresciallo Svätej rímskej Cirkvi, známy aj ako „strážca konkláve“ (Custode del Conclave), bola laická úloha, ktorá mala po smrti pápeža veľký ceremoniálny význam. Táto funkcia dosvedčuje, že sa pápežský dvor výrazne podieľal na rôznych aspektoch pápežských liturgií, vrátane obradov týkajúcich sa smrti, pohrebu a smútku za nedávno zosnulých rímskych pápežov.

Úlohou maršala bolo zamknúť Sixtínsku kaplnku a zapečatiť jej dvere, čím v podstate zamkol kardinálov voliteľov, kým nebol zvolený nový pápež. Počas konkláve bol teoreticky jedinou osobou oprávnenou riešiť vzťahy Vatikánu s vonkajším svetom a to až do okamihu, kedy novozvolený pápež súhlasil so svojím zvolením.

Uniforma tohto úradu a zodpovedajúci klobúk sú jedinečné v rámci dvorného oblečenia Vatikánu a pripomínajú niečo z čias Karola V. alebo Filipa II. Súčasťou oblečenia tohto úradu bol akýsi španielsky kilt s topánkami s prackou. Naposledy si nositeľ tohto úradu obliekol svoj dvorný odev v roku 1963, kým jeho úrad nebol v roku 1968 zrušený na základe motu proprio Pontificalis Domus.

Pápežský čašník

Cameriere di Spade e Cappa bol laický úrad na pápežskom dvore, poverený priamou osobnou službou pápežovi. Patrili tak medzi komorníkov. V modernej dobe boli pápežskí komorníci rozdelení do niekoľkých kategórií, kde sme vedeli nájsť laikov i členov kléru.

Funkcie tajného čašníka a čestného čašníka sa dajú rozlíšiť podľa ich úloh: zúčastnení tajní čašníci (tal. Camerieri segreti partecipanti; mali titul monsignor, ktorý zanikol smrťou pápeža) mali na starosti takzvanú tajnú predsieň pápeža, kde čakali na ľudí prijatých na súkromných audienciách; čestní čašníci (taktiež ozdobení titulom monsignor, ktorý zanikol smrťou pápeža) boli zodpovední za čestnú predsieň, ktorá viedla do trónnej sály, kde pápež prijíma verejné audiencie.

Prvý zúčastnený tajný čašník slúžil pápežovi ako pohárnik a podával mu nápoje počas slávnostných večerí. Druhý zúčastnený tajný čašník pôsobil ako tajomník veľvyslanectva, ktorého povinnosťou bolo prinášať panovníkom (navštevujúcich Rím) sviečky, palmy a požehnaný Agnus Dei (medaily obsahujúce požehnaný vosk). Tretím tajným čašníkom bol šatniar – staral sa o pápežove rúcha a predmety a medzi jeho povinnosti patrilo pomáhať nasadzovať kardinálsky klobúk novovymenovaným kardinálom. Štvrtý tajný čašník nemal žiadnu konkrétnu úlohu, ale zvyčajne pôsobil ako almužník alebo kostolník.

Úlohou tzv. nadpočetných tajných čašníkov (tal. Camerieri segreti soprannumerari) bolo nosievať v slávnostnom pápežskom sprievode flabellum (veľký vejár zo pštrosích pier), pochodne a pápežský baldachýn. Okrem spomínaných zúčastnených tajných čašníkov, čestných čašníkov a nadpočetných čašníkov obsahoval pápežský dvor aj čestných čašníkov vo fialových oblekoch a čestných čašníkov extra urbem.

Väčšina zo spomínaných úradov bola reformou pápeža Pavla VI. zrušená alebo zlúčená. Napríklad nadpočetní tajní čašníci sa pretransformovali na kaplánov Jeho Svätosti a čašník s mečom a plášťom (Cameriere di Spade e Cappa) sa zas zmenil na džentlmena Jeho Svätosti.

Džentlmen Jeho Svätosti

Džentlmen Jeho Svätosti je súčasný laický sprievodca pápeža a jeho pápežskej domácnosti. Pápežskí džentlmeni slúžia v Apoštolskom paláci v ceremoniálnych funkciách, ako je napríklad sprevádzanie hodnostárov počas štátnych návštev a iných dôležitých príležitostí. Byť vymenovaný do tohto úradu je veľká česť. Čo však treba podčiarknuť je fakt, že ide o neplatený úrad. Džentlmeni Jeho Svätosti sú teda dobrovoľníkmi.

Pred reformami pápeža Pavla VI. sa títo „páni“ nazývali pápežskými komorníkmi (čašníkmi), o ktorých som písal vyššie. Netreba si ich však zamieňať za Komorníka Svätej rímskej Cirkvi či Komorníka Posvätného kolégia kardinálov. Tento dvorský titul udeľoval pápež vysokopostaveným laikom, zvyčajne členom významných talianskych šľachtických rodín. Mnohí pochádzali z rodín, ktoré dlho slúžili pápežskému dvoru v priebehu niekoľkých storočí, zatiaľ čo iní boli do tejto funkcie menovaní formou vysokého vyznamenania – jedného z najvyšších, ktoré pápežstvo udeľovalo katolíckym laikom. Takto sa z vás totiž stal člen pápežského dvora.

Na záver si dovolím priamo citovať konštatovanie Johna Paula Sonnena: „Nakoniec… … pápež Pavol VI., postihnutý duchom revolúcie a pohŕdaním starými vecami, zrušil dedičné laické pápežské pozície. Bola to skutočná škoda, pretože pápežský dvor bol krajší ako akýkoľvek fantastický sen starej fikcie alebo mytológie. Cirkev bola vždy kultúrne tvorivou silou. Premenila a obnovila civilizáciu odhalením existencie nového duchovného rozmeru. Nenapraviteľne pohanské časy Kolosea a starovekého Ríma dali vzniknúť Rímu svätého Leva a Gregora Veľkého a rozvíjajúcemu sa pápežskému dvoru.

Zrušenie týchto časom uznávaných zvykov a tradícií vytvorilo bariéru medzi náboženstvom a životom (a rímskou šľachtou a pápežským Rímom), čo len prispelo k pokračujúcej progresívnej sekularizácii západnej kultúry a ochudobneniu kultúry a života vo Vatikáne. Stáročia staré tradície by sa nemali brať na ľahkú váhu a nemali by sa odmietať. Slovami veľkého romantického skladateľa Gustava Mahlera: „Tradícia nie je uctievanie popola, ale uchovávanie ohňa.““

***

Cennými zdrojmi pre článok boli viaceré príspevky Johna Paula Sonnena venujúce sa pápežskému dvoru, publikované na stránkach Liturgical Arts Journal. Ďalším zdrojom bolo motu proprio pápeža Pavla VI. Pontificalis Domus z roku 1968.

PDF (formát pre tlač)